|
|
32. Marató de Barcelona - Barcelona, 7. 3. 2010 Utekal, zapísal, poslal DAG ULEHLA. Pomaly idúc s davom po Avinguada de la Reina Maria Cristina sa blížim k vchodu 3:30-4:00 na štart maratónu. Hodina s veľkým H sa nezadržateľne blíži, štart je o 8:30, čiže mám ešte 15 minút. Vždy ma fascinujú tie časové súvislosti, ja som tu a teraz, ale čas odratávania štartu sa pre mňa začal už v decembri. Vtedy som sa totiž rozhodol zúčastniť druhý krát tohto maratónu. Ale nie sám, s mojím podporným týmom v zložení manželka Eva ako stravovací manažér, kamarát Miro ako manažér pitného režimu a jeho manželka Eva ako manažér foto dokumentaristiky. Pre takto zostavený tým mi bolo hračkou pomocou internetu prihlásiť sa na maratón, rezervovať hotel a letenky. Teraz, keď som sa s podporným týmom rozlúčil pred piatimi minútami na Placa Espaňa začína plynúť čas iba pre mňa. V duchu sa omacávam, ohmatávam; robím pred štartovnú rekapituláciu. Telo vyzerá v poriadku, naplánovaný tréning som sa snažil zodpovedne odbehať, dokonca som držal superkompenzačnú diétu – ufff no neviem či v mojich rokoch má to sebatrýznenie význam, tenisky netlačia a nie sú príliš utiahnuté, oblečenie mám a hádam je vyhovujúce.
Ráno som v pohode vstal, zľahka sa najedol nejakých sladkostí, vykonal všetky veci „ktoré sa stať museli“ ako by povedal klasik a spolu s mojím podporným týmom sme vyrazili z hotela Silken Concordia peši na štart. Bola to jedna zastávka metrom, škoda lístka a škoda sa tlačiť tam dole niekde v podzemí. Vošiel som do svojho koridoru a čakáme spolu s ostatnými. Ako sa rozhliadam vyzerá to tak že celý koridor je predo mnou. Tak som sa rozhodol že sa nenápadne presuniem, pokiaľ to bude možné dopredu. Čas sa tlačí k 8:30. Neprší, je zatiahnuté asi 5°C. Nefúka. V povetrí počuť hlásateľa, ktorého vnímam niekde na pozadí. Smerom zo stredu na kraj bežeckého poľa začínajú lietať bundy, sáčky, igelitky, fľašky sa vodou. Často krát nedoletia na miesto určenia a pristanú na zemi, hlave, pleciach....... zábava, pokiaľ to nie je vlastná hlava. Začína znieť nezabudnuteľná BARCELÓNA v podaní Freddiho Mercuryho a Montserrat Caballé, hm .............. nič lepšie pre tento okamih si neviem predstaviť. Tuším sa niečo udialo, lebo dav sa pohol......ale nič to iba aby sme boli bližšie k sebe.....stojíme minútku, dve.......ale teraz naozaj, tuším vidím že vpredu sa dav pohol. Tak je to tu, ŠTART, začínajú odbíjať sekundy do môjho skutočného štartu.....teda kým ma zaregistrujú na štartovnom koberčeku......trvá to viac ako štyri a pol minúty. Nulujem svojho Garmina a spolu s hromadným pípaním vyrážame.
Bežíme mierne dole kopcom k Placa Espaňa a zatáčame na Carrer de la Coberta, kde sa začína tiahle mierne stúpanie. Všade naokolo je plno bežcov a tak nemá význam sa pechoriť s predbiehaním pretože samozrejme, čím pomalší bežec tým v koridore obsadzuje prednejšie miesto. Po dvoch kilometroch zatáčame doprava k futbalovému stánku Barcelóny – Nou Camp. Hneď keď obehneme štadión sú cez ulicu vysadené veľké kaktusy a palmy – ideálne miesto na odľahčenie, čo množstvo bežcov využíva, vrátane mňa (veď kedy sa bude dať takto beztrestne uprostred mesta?).
Beží sa mi v pohode. Trať chvíľami klesá, chvíľami stúpa. Opúšťame Avinguda Diagonal a vraciame sa späť k Nou Camp z druhej strany, aby sme sa znova ponorili do ulíc Barcelony.
Myslel som že pokoj do nedele a relaxačná masáž mojej masérky Katky zaženú pliagu zo svalu. Ale asi sa nestalo. No čo s tým? Nič, rozhodol som sa zatiaľ tváriť že noha je v poriadku a bežať svojím tempom ďalej. Stáčame sa k Placa Espaňa a bežíme na Gran Via de les Corts Catalanes. Za chvíľu je tu 14km a ja som potešený že tretinu mám za sebou. Zatočili sme na Passeig de Grácia, kde sú architektonické diela majstra Antoniho Gaudího – Casa Batlló a La Pedrera.
Kochám sa pohľadom na architektúru budov a snažím sa na chvíľu ujsť stereotypu. Fakt, to bol génius. Sval sa pri každom náraze nepríjemne otrasie a dá mi na vedomie že je tu. Začínam cítiť, že aj telo je voľajaké drevenejšie a stuhnutejšie. Nie je to od únavy, to viem. „Kde udelali soudruzi chybu?“ prebleskne mi v hlave. Žeby som sa slabo rozhýbal pre štartom? Aj to je možné, veď s rokmi prichádza iba staroba, ako vravieva majstro Lasica.
Je tu 15-ty kilometer, tretia päťka za 25:26. Ale veď to ide v pohode, hovorím si. Netreba sa plašiť. Za ďalší kilometer je tu ďalšie dielo majstra Gaudího Sagrada Falmilia.
Kostol zasvätený rodine. Ohromné dielo ktoré sa stavá s prestávkami vyše sto rokov. Vstupné do kostola je 12€ a stáli sme v sobotu v rade k pokladni dobrých 20 minút. Netuším čo sa tu deje v hlavnej sezóne. Minuli sme nezabudnuteľnú Sagradu, blížime sa na Avinguada Meridiana. Po chvíli vidím bežcov bežať oproti. Tí sa majú, závidím... Nasleduje stúpanie, sval sa ozýva viac a viac a drevené telo tiež. Ale ma tí oproti bežiaci bežci jedujú......obrátka v nedohľadne, to nie je možné. To si z nás tuším robia srandu.
No konečne! Je tu obrátka a hlavne beží sa dole kopčekom! Nafukovacia brána označujúca ½ maratón. Sláva, čas mám nejakých 1:47:50. Takže polovička za mnou. Škoda že sval nedá pokoj, stále sa ozýva. Druhá polka bude ťažká. Bežíme ešte asi kilometer proti bežcom čo sú za nami a ohromne dobre mi to robí vidieť koľko bežcov je za mnou.
Odbočili sme a blíži sa most Pont Calatraua, ďalší významný medzník je za nami. Počasie je stále vynikajúce – do 10°C, pod mrakom, nefúka. Ku podivu stále ešte pomaličky predbieham a obieham viac bežcov ako mňa obiehajú iní. Robí to dobre mojej ubolenej dušičke.
Celá šiesta päťka sa beží po Avinguda Diagonal, 2,5km tam, 2,5km nazad. Obrátka je na Placa de les Glóries s impozantnou sklenenou dominantou modernej Barcelony – Torre Agbar, tvarom pripomínajúcu, no povedzme cigáro.
Bežcov oddeľuje od seba električkový pás. Tie závistlivé pocity už nie sú také intenzívne ako na Avinguda Meridiana, kde nás oddeľovala akurát páska.
Sval sa ozýva pálivou bolesťou, telo tvrdne. Šťastie, že už otupená myseľ vzmáhajúcu da bolesť nevníma. Po 30-tke točíme o 120° doprava a bežíme skoro pri mori nazad do centra mesta. Pred dvoma rokmi som tu vyhorel ako fakľa, slniečko si vykonalo svoju prácu. Dnes sú mraky a je to ďaleko lepšie. Zatiaľ chuť prestať bežať nie je až taká neodbytná, takže ide sa ďalej. Blížime sa k Barcelonským „dvojičkám“ Torres Mapfre – moderné budovy postavené pri príležitosti konania letnej olympiády v Barcelone. Je tu Parc de la Ciutadella aj so ZOO. Bežíme okolo a je tu 35km.
Na občerstvovačke s flaškou v ruke zastanem a prikladám pomaly ruky ku špičkám tenisiek. Chvíľu držím a potom sa pomaly narovnávam. Cítim úľavu, nejaká dievčina mi kričí priamo do tváre „DAG COME ON, COME ON!!!!!!“, „Moje zlaté, vďaka za podporu, ale veď už utekám“ a tak sa teda pohýnam ďalej popod bránu Arc de Triomf smerom k Placa Catalunia.
Okolo stojaci dav hustne a podporovaný hudobnými kapelami robí čo môže. Veď aj mi bežci, aj keď sa to nemusí zdať. Od Placa Catalunia po starom meste a dole po La Rambla ku pamätníku Krištofa Kolumba sa beží úžasne a diváci nás podporujú čo sa dá. Prebleskne mi hlavou, že akí sú úžasní, veď kričia už dobrú hodinu. Do cieľa je to už iba odhadujem 2,5 km. Snáď to vydržím bez chôdze.
Čas na 40km 3:30. No, čo už. Rýchlejšie som nevládal, tak už iba ten koniec nech je tu čo najskôr. Pravouhlá zatáčka doľava na Carrer de Sepúlveda a na konci tuším stavby na Placa Espaňa. Očami hypnotizujem v diaľke budovy aby sa čo najrýchlejšie priblížili, do uší sa mi derie bubnová rytmika povzbudzujúcich hudobných skupín spolu s krikom divákov. Zrýchľujeme..... ako smädní v púšti, zbierame posledné sily a vybiehame na vytúžené Placa Espaňa. Záverečný finiš ma iba prekvapuje tým, že vládzem sa drať dopredu. Po iné roky to tak nebolo. Je tu cieľ, čistý čas
Zažívam fantastický pocit. Odmena za niekoľkomesačnú námahu a odriekanie. Medaila na krk od fešnej Španielky, stisky rúk od spolu-trpiteľov. Viac už nevládzem, ani oddychovať. Štvrť pomaranču ešte žalúdok prijme, ale to je tak všetko. Zdemolovaný, unavený ale spokojný so sebou odchádzam na vopred dohodnuté miesto k svojmu podpornému týmu.
Moja vďaka patrí všetkým čo ma celý čas počas prípravy a preteku podporovali: manželke a podpornému týmu, moji rodičom ktorí v 80-tke majú stále starosť o malého Dáčika, borcom so Železnej studničky a CCC (zainteresovaní vedia že to je Cross Country Club Petra Doláka, žiadny Club Claudia Cardinale), eN za epiteton na nástenke, nebehajúcim priateľom. Do behania na ďalšom maratóne, priatelia!!!!!! Dag Ulehla, 15. 3. 2010, Bratislava. |
Na Avinguda Diagonal je piaty kilometer a mám to za
26:33. Žiadna sláva, ale až teraz sa uvoľňuje cesta a je možnosť bežať svojím tempom. 
