Šaňo č. 559 - 5. ČSOB BM - 5-ty km. 

foto: eN archív Alexandra Simona

Je jediným prezidentom, ktorý si funkciu vybehal. 

Šéfuje spoločnosti s názvom Slovenskí zberači maratónov. 

V Žiline žijúci dunajskostredský rodák ALEXANDER SIMON (63 r.) je u nás bez konkurencie. Bežal 560 maratónov. Uvádza si však iba 559. Jeden nedokončil. Zrazilo ho auto.

Ako sa dá zvládnuť toľko maratónov a zdravotne sa neodrovnať?

Nesmiete dopustiť, aby sa z ich počtu stal fetiš. Som hobista a pre vek som vyhodil z hlavy túžbu po rekordoch.

Túžba po čo najväčšom počte maratónov však v nej zrejme ostala.

Nikdy som nechcel nikomu nič dokazovať. Iba som hľadal hranicu svojich možností. A som rád, že som ju nenašiel. Pre mňa už čísla nie sú motiváciou. Z behania sa stal návyk.

Ani po šesťdesiatke ste nestratili chuť behať také dlhé štreky?

V roku 2007, v ktorom som dovŕšil šesťdesiatku, som zabehol 76 maratónov. Dovtedy som mal ročný rekord 54. Pôvodne som si vzal do hlavy, že keďže budem mať šesťdesiat, patrilo by sa ich aj toľko zabehnúť. Okrúhle číslo som prekročil. Inšpiráciou bol dar.

Predpokladáme, že mal súvislosť s behaním?

Tak veľmi, že sa to už ani krajšie vymyslieť nedá. Manželka sa ma v jeden deň spýtala: Čo máš v pláne 4. novembra? Odvetil som jej: Vieš predsa, že pre rodinnú slávnosť som ochotný sa vzdať aj maratónu. Zareagovala: To práve nechceme, my ti chceme jeden pekný maratón podarovať k šesťdesiatke. A odovzdala mi voucher na zájazd s full servisom na maratón v gréckom Marathone. Ešte aj teraz, keď o tom hovorím, mám slzy na krajíčku. Bol to úžasný zážitok. Každý maratónsky bežec by mal raz za život bežať z Marathonu do Atén.

Ako to manželka s vami vydrží, keď víkend čo víkend nie ste doma?

Ani ona nebýva. Hrávala prvú volejbalovú ligu, potom trénovala na športovej škole, dcéra sa pomamila, syn jazdil na kajaku... Šport je v našej rodine už dlho hlavným motívom.

Šaňo - 42-hý km. foto: eN archív Alexandra Simona

Prečo ste vlastne začali behať?

Otec mal v štyridsiatke prvý infarkt. Tak som vstúpil do seba a vrátil sa k športovaniu z mladých rokov. Vtedy, inšpirovaný Pretekmi mieru, som z Dunajskej Stredy, odkiaľ pochádzam, bežne jazdil na bicykli do Sklených Teplíc a späť. Najskôr na starej herke, potom - keď mama vyhrala v Športke - aj na favorite. Mal som najazdených viac kilometrov ako tí, čo reprezentovali na Varšave.

Kedy ste bežali prvý maratón?

V tridsiatich piatich rokoch. Začal som sa naň pripravovať pod dojmom priamych televíznych prenosov z košického Medzinárodného maratónu mieru, ale aj novinovej správy, že 42 kilometrov zvládol hokejista Jaroslav Holík. V Jihlave, kde hrával, žila moja stará mama. Po prvom maratóne som štyri dni ledva chodil.

To vás neodradilo?

Naopak. Odvtedy si vediem tréningový denník. Čo deň, to riadok. Moji nevlastní bratia sú lekári. Veľa som s nimi konzultoval a ešte viac naštudoval. O látkovej výmene, o biochémii... Vtedy neexistovala špecializovaná literatúra o rekreačnom behu. Česi však vydávali štvrťročne brožúrky Bežeckej ligy 100 a v nich nazbierali od odborníkov toľko informácií, že po nich občas siaham aj dnes. Hranice poznania sú už ďalej, no malá násobilka sa nemení. Medzimesačným nárastom kilometrov nad 10 percent si aj dnes pílite pod sebou konár. A to sa bavíme len o objeme, nie o kvalite tréningov.

Nikdy ste nemali zdravotné ťažkosti?

Musím zaklopať, klasické kĺbové zranenia sa mi vyhýbajú. Aj achilovky držia. Mal som problémy so žlčníkom, ale keď som začal behať ustúpili. Oveľa neskôr ma síce aj tak neminula operácia, vykuchali zo mňa 70 kameňov, ale o dva mesiace som znova behal. Trénovaný organizmus sa s chorobami vyrovnáva ľahšie.

Ako si spomínate na chvíľu, keď vás uprostred maratónskeho behu č. 116 zozadu nabralo auto?

Žiadny maratón som nevzdal. Jeden som však nedobehol. Zrazilo ma auto. Na Záhoráckom maratóne 1997. Našťastie som neupadol do bezvedomia a vedel som si sám poskladať kosti z trieštivej zlomeniny nad členkom pred príchodom sanitky tak, že lekári nielenže nemuseli siahnuť k amputácii, ktorá hrozila, ale ani k ich naprávaniu.

Stihnúť 76 maratónov za 52 víkendov sa dá len tak, že v niektoré bežíte dva...

Pamätám si na deň, keď som o ôsmej ráno bežal jeden a o štvrtej poobede druhý. Navyše, v Ostrave organizovali double, maratón deň po dni, ba pred časom aj päťmaratón: vždy jeden v piatich za sebou nasledujúcich dňoch. Raz som najlepší čas dosiahol v piatom.

Čím sa živíte?

Vyštudoval som Vysokú školu dopravnú v Žiline a 20 rokov som pracoval ako projektant v oblasti oznamovacej a zabezpečovacej techniky. Teraz som ako inžinier železničnej dopravy systémovým špecialistom.

Takže za maratónmi cestujete na režimku.

To nie je berná minca... Fakt je, že na maratónoch je najťažšie cestovanie za nimi a že Žilina je spádovo dobrá oblasť. Sú víkendy, keď v piatok večer nasadnem na vlak a v pondelok nadránom z neho vystúpim. Maratón však nie je vecou podmienok. Maratón je - obrazne - náboženstvo. Keď mu prepadnete, ste preň ochotný urobiť všetko. Zvládnuť maratón však nie je žiadna malina.

Čo to znamená?

Mužské telo sa láme okolo troch hodín. O čo menej bežíte nad tri hodiny, o to menej sa trápite. Darmo však máte formu, že v nedeľu padne osobný rekord, keď príde nedeľa a fičí vetrisko alebo pečie slnko. Vtedy musíte pokorne sklopiť uši a priznať: Dnes je to tu len na prežitie. To mnohí nedokážu a potom sú sklamaní.

V takom prípade ide o zabitú nedeľu, nie?

Prečo? Každý z tých 559 maratónov mi čosi dal. Každý bol iný. Jeden ma povzniesol, iný ponížil...

Dokedy plánujete behať?

To sa neplánuje. Ja ako železničiar vravím, že z rozbehnutého vlaku neradno vyskakovať. Naraz skončiť by nebolo rozumné. Okrem toho, behanie mi stále spôsobuje potešenie. 

Presťahované zo 6. 4. 2010.