ZO SLOVENSKA DO POĽSKA

alebo

5. Visegrad Marathon Ružbachy – Rytro (Tentokrát zmoknutý).

Výsledky

Asi je už nedeľa ráno, 20 júna 2010; myslím si. Precitol som zo spánku, ale oči mám zatvorené; počúvam okolie a lovím zvuky. Nič nepočuť, všade je ticho. Vedľa na váľande nepohnute leží Gabo Kováč a naproti ticho (ale predsa) dýcha Evička Seidlová, ktorá kompletizuje našu trojčlennú bežecku partiu v penzióne Magura vo Vyšných Ružbachoch, hneď oproti prezentácii. 

Štart honorowy je plánovaný na pol deviatu, vstávať treba najneskôr o pol ôsmej, takže žiadny kvalt. Keďže všetko spí, asi bude času dosť. Alebo že by včera všetci popili toľko, že zaspali? Určite nie, lebo pilo sa málo a spať sa išlo pred jedenástou. Asi bude ešte príliš skoro.

Pod paplónom je teplo a príjemne, som však napätý. Hoci ich mám za sebou požehnaných 77, pred štartom každého MARATÓNu mám rešpekt a kvária ma obavy. Nie strach, ale do hlavy sa mi vkrádajú všelijaké myšlienky. Čo ak mi niečo na trati odíde? Toho sa bojím najviac. 

Čo ak mi odíde koleno, lýtko, členok, alebo niečo iné? Môj organizmus už nemá parametre, aké mával. Nemôžem sa sťažovať na nepriazeň osudu, tých zranení nebolo veľa. Ale stali sa mi také veci, ako opuch kolena a neschopnosť spraviť čo i len krok. Z ničoho nič, bez zjavnej príčiny... Je jasné, že každý následok má svoju príčinu, ale čo bolo konkrétnou príčinou, to som vo väčšine prípadov nezistil. 

Netráp sa, hovorím v duchu tomu vo mne, čo sa obáva, veď to, čo sa nezvládne behom, to sa dá zvládnuť turistikou, teda chodením. No nie je to ono, maratón je beh a nie pochod. Napriek tomu sa ráno pred maratónom cítim ako pred popravou. Tých 42 km je čertovsky dlhých...

Konečne otváram oči. V podkrovnej izbe je ešte šero. Je tak skoro? Pozriem na moje Timexky, ukazujú 5:34. Je skoro, ale malo by predsa byť jasnejšie. Asi je zamračené a vtedy býva moja nálada je pod psa.

Vyplazím sa z postele, zasunutej pod šikminou strechy Musím sa plaziť zadkom dopredu, nechcem zobudiť Gaba. Pozriem von a nasadzujem kyslý ksicht. 

Prší, konštatuje Gabo. Nespal, ba aj Evička má oči a smutne upriamené na okno. 

Je to len slabý dáždik, vravím. Ale nevrav, ozýva sa Gabo, pozri sa na kaluže, uvidíš, ako husto leje. Má pravdu. Hľadím na olovenú farbu oblohy nad Ružbachmi. Sivé mraky tvoria homogénnu plochu. Vyzerá to na regionálny dážď. Ten môže trvať hodiny, ba aj dni...

Smutná nálada ešte zosmutnela. Využívam situáciu a obsadzujem WC.

Magura sa pomaly prebúdza. Ozýva sa buchot krokov, spláchnutie wécka produkuje zvukové efekty podobné búrkovým, sem tam sa ozve nezrozumiteľná konverzácia. 

Čo si dáte, kávu alebo čaj, pýta sa Evička, ktorá vlastní miniatúrnu varnú elektrickú kanvicu, ba i čaj, kávu a cukor. Ani neviem, sprav, čo chceš. Povedz, čo chceš, mne je to jedno. No tak teda kávu, vravím.

Občas vyzeráme von oknom, či neprestalo pršať. Kdeže! Vyzerá to na ešte silnejší dážď. A ktosi sa vonku rozbeháva!

Pomaly sa motáme po izbe. Dávame dokopy bežecké veci, pripíname si čísla. Číslo 82, to je počet mojich SZM-áckych, alebo, ak chcete rečou eN, smeroplatných akcií. Ide o pozornosť organizátora, Laca Šimka. Dúfam, že to týmto nezakríknem, šťastne dobehnem a bude ich naozaj toľko. 

Márna sláva. Maratón je veľká vec. Ale veď si to bežal už veľakrát a vždy si dobehol, hovorím si. Čoho sa bojíš? A ten druhý vo mne, ten Vilo pesimista vraví, Je to dlhé, už nemáš 18, stať sa môže všeličo. Tak opatrne, žiaden kvalt. To predsa viem, hovorím si v duchu, ale je to čertovsky dlhá štreka... A aká kopcovitá!

Oblečenie? Je to jasné. Trenírky a polypropylénové tričko. Na to tielko a na hlavu siltovku z Newyorského maratónu. Aj rukavice – alebo ľahký pršiplášť by boli dobré, ale kto si to nepriniesol, tak to mať nebude. 

To elegantný Gabo si oblieka tenučkú bielu bundičku z padákoviny. Aj mu závidím.

Je pol deviatej a stále prší. Veci musíme odložiť do autobusu. Strkáme ich do veľkých modrých plastikových vriec a s nechuťou vychádzame do sychravého rána. Pred autobusom je dlhý, našťastie rýchly rad maratóncov. Zaujímavé je, že viac vriec majú bežci navlečených na sebe, ako je vriec batožinových.

Je pol deviatej a päť minút. Tlačíme sa pod strieškou Magury, márne dúfajúc, že nezmokneme. Nálada je stiesnená. Pokúšme sa ju vylepšiť rozprávaním hlúpostí s Milanom Furínom, Jarom Horným a ďalšími obyvateľmi "pododkvapového" priestoru. 

Ostatní pomaly odbiehajú kamsi hore, na hlavnú cestu. Tam asi bude „start honorowy“. Zostávam medzi poslednými, nechce sa mi moknúť. Aj Evička už odbehla, ostatní sa na mňa pozerajú a divia sa, čo tam ešte robím. 

Pozerám bokom, smerom na hlavnú cestu. Vidím tam chumeľ bežcov v modrých vreciach, ktosi reční, potom odbiehajú smerom na Nižné Ružbachy. Pomaly so vzdychaním a nechuťou vybieham do dažďa aj ja. No, aspoň že nie je zima, myslím si. Oteplilo sa vari na 16ºC a v pohybe sa to aj za dažďa vydržať dá.

Kam sa beží, pýtam sa Petra Buca, ktorý beží vedľa. Na ostrý štart, je to asi 1.5 kilometra za dedinou. Aha, preto ten rozdiel pol hodiny medzi „ostrým“ a „honorowym“. Ten rozklus je nejaký dlhý. Už je vidieť Nižné Ružbachy.

Aha, tam je to. Vpredu vidieť nejakú zástavu, pred ktorou sa kopí národ bežecký. Časť difunduje do okolitých kríkov, aby pridali pôde tekutinu k tej dažďovej.

Zhromažďujeme sa do hrče. Ktosi reční, málokto počúva. Každý sa baví s okolstojacimi, kým sa nezvú hlasy, czapku z glowy, czapku z glowy! Čo sa to deje, pýtam sa. Držíme minúta ticha za padlých (aj s lietadlom) pod Smolenskom.

Pozerám sa po Milanovi Furínovi: aha, je tam vpredu (nie celkom, tam stojí ako obvykle Dušan Sitek) a pretláčam sa k Milanovi. Tak čo, Milan, skúsime to spolu?

Začali sme zborovo recitovať spolu so štartérom: pieč, čtery, tri, dwa, jeden, start! Vyrážame. A bežíme...

Pomaly sa rozbiehame po asfaltovej ceste s miernym klesaním; bežím s Milanom Furínom a preberáme známych, kto sa ako má a čo robí, a snažíme sa nevnímať drobný, ale hustý dážď. Sme už mokrí, ale ako sa rozbiehame a zohrievame, tak ten dážď ani veľmi nevadí. 

Nebeží sa mi ľahko, som nejaký tvrdý. Cesta vedie okolo rieky Poprad; nedávno tu bol vyhlásený tretí stupeň povodňovej aktivity, na domoch škody nevidieť, ale okolie rieky je tou veľkou vodou zdevastované, niekde si rieka vytvorila nové koryto. 

Je tu aj Eva Seidlová a drobčí s nami. je to fakt, neviem koľký, div prírody. Čo tá žena v maratóne dokáže, je až neuveriteľné. 

Štvrtý do partie je Paľa Brandis. Pýtam sa ho, či môže rozprávať.

Prikyvuje, že áno a dodá „ale po tridsiatom kilometri už nie“. 

V tomto zložení vydržíme bežať až po 15. kilometer, teda pod kopec za Ľubovňou. Prebiehame Hniezdne, neuveriteľne dlhú dedinu s domami, ktoré pripomínajú jej kolonistov zo stredoveku – Nemcov z oblasti kdesi nad Brémami, ktorá bola v 16. storočí zatopená morom. Pravda, vtedy ešte o klimatickej zmene nevedeli, a preto sa nemali na čo vyhovárať.

Občerstvovačka. Je ako všetky ostatné. Dobre vybavená občerstvením aj mladými dievčatami a chlapcami, ktorí podávajú (dobrý) ionťák a čo mi pripadá smiešne, špongie s vodou. Je mi skôr zima a potreboval by som čosi teplé. Ale dám si deci ionťáku, to stačí.

Na obzore je Stará Ľubovňa. Najskôr hrad, potom vykukne aj kostolná veža: až tam musíme vybehnúť, hovorím si. 

Je tu desiaty kilometer, tých „desať“ máme za biednych 53:33. Nejako mi to nejde, nemôžem sa rozbehnúť, je to indispozícia alebo trvalý jav?

Točíme sa doprava do mesta a na námestie; oproti nám bežia tí, čo majú na nás viac ako kilometer: Jaro Horný, Anka Balošáková...  no a

Šaňo Simon. Toto nám nerob! kričím na Šaňa. Nie som zvyknutý, aby mu to takto dobre išlo a vydržalo. A veru vydržalo. Dobehol asi 7 minút predo mnou a bol tretí v M60. 

Sotva som sa stihol rozčúliť so Šaňom, už beží oproti Janka Koledová Žideková. Vraj tak sa to správne píše, mám to priamo od nej, ktorá by mala byť kdesi vzadu. Prezradím vopred, dobehla v skvelom čase. To len ja sa tak trápim, myslím si. 

Po obrátke na útulnom, štvorcovom námestí Sv. Mikuláša, prišla Evkina chvíľa. Ušla nám. Pre ňu typické. Dolu kopcom beží ako drak. Kopíruje nôžkami, kmitajúcimi vysokou frekvenciou povrch asfaltu a vzďaľuje sa.

Treba povedať, aj keď to všetci vedia, že tento maratón je iba klesanie a stúpanie. Zlatým klin je povestný, 5-kilometrový stupák na sedlo Vabec. Tu treba nasadiť a držať to „správne“ tempo, ktoré je každému vlastné a ktoré je u každého iné. To moje mi umožnilo predbehnúť Evu, Milana, ba i Paľa. Však tí mi to neskôr vrátia, hovorím si v duchu. 

Bežím pomaly, ale vcelku ľahko – veď do takého kopca sa rýchlo bežať nedá. Tých 5 kilometrov som zabehol skoro za 30 minút. Napriek tomu predbieham národ a mňa vari nikto... 

Akurát vpredu, tak asi 100 metrov pred sebou, vidím dve dámy: jedna má bledomodré trenírky so žltým lemom a na tričku, na chrbte veľký písaný nápis „Ewa“. To je Poľka, hovorím si, ináč by nemala v mene dvojité vé. Koniec nekonečného stúpania je zrejme tu, lebo skupina fanúšikov kričí „Witamy na Wabiecu!“.

Cesta začína pomaly klesať, ale nohy mám tvrdé, frekvencia kroku je nízka, nejako nemôžem zrýchliť. Dvadsiaty kilometer, čas 1:52. A teraz ma predbehne Eva, hovorím si v duchu, tak ako pred dvomi rokmi, keď okolo mňa len tak prefrčala... 

Čo bolo, bolo, terazky je iný rok a prší. Začína viať vietor a je mi zima. Mám pocit, ako keby som mal na prsiach studený obklad: len aby som z toho neprechladol. My sme otužilí, nie sme žiadne bábovky, utešujem sa v duchu. 

Polmaratón, čas 1:57:24. 

Pomalé, pomalé... ale vzhľadom na tie kopčiská nie zlé, utešujem sa. Keby som to tak „dal“ pod štyri, to by bolo... No, uvidíme, je to hrozne ďaleko...

Klesanie sa zmierňuje a ja sa začínam rozbiehať. No toto! Po ceste s miernym sklonom, po rovine (ba i do kopca) mi to ide celkom svižne.

Blížim sa k onej pani Ewe. Ten nápis „Ewa“ má na začiatku krúžok s nápisom „start“ a na konci písmena „a“ je napísané „meta“, teda cieľ.

Čo by som mal robiť, aby som prešiel cez pani Ewu zo startu do mety? pýtam sa trošku dvojzmyselne (a poľsky). Tylko biegač, znie odpoveď pani Ewy z Varšavy, ako mi prezradila. To byč može ješče zdonžym, vyťahujem na ňu svoju poľštinu.

Ale fakt sa mi to rozbehlo. Obe milé dámy nechávam za sebou ešte pred Mníškom nad Popradom.

A blížime sa k hranici slovensko poľskej. Hneď za dedinou hrboľatá asfaltke slušne stúpa. Tu som minulý pred dvomi rokmi začal chodiť. Dnes tu v pohode bežím. 

Konečne tridsiatka. Tak ešte dvanásť a je to. Táto časť cesty je po záplavách riadne poničená. Na mnohých miestach je len jeden jazdný pruh, ten druhý sa zosunul dolu do rieky. Nezmyla ho voda. "Stekutil" sa "odplával" dole. 

Treba povedať, že tieto zosuvy boli ohradené, pri každom niekto stál a zastavoval autá, keď sa blížil bežec, aby nedošlo k nešťastiu.

Kde len ten Gabo je, vravím si v duchu. Je taký rýchly, že ho nevidím, alebo je vzadu? Asi som ho privolal. Kdesi v Piwnici Zdroj, čo sú kúpele, vidím pred sebou elegantnú figúru s bielymi kompresnými podkolienkami. To musí byť on. Tomu to teda beží dobre. Predbieham ho a myslím na Evu, kedy dočerta, už konečne predbehne ona mňa?

Cez rozbitý most ponad rieku Poprad doprava a už vidieť Rytro. Teda iba jeho železničnú stanicu. Za ňou odbočíme vľavo a potom už "iba" dvojkilometrový stupák, s prevýšenie vraj 60 metrov. Nič príjemného na koniec maratónu.

Tabuľka so štyridsiatkou je pripevnená na zábradlí mostíka cez potok. Prvý raz sa pozerám na celkový čas: mám to za 3:38:06, to znamená, že to bude niečo nad 3:52. Rozhodne by som to mal dať pod „štyri,“ uisťujem sa. 

Občerstvovačku ignorujem, už mi nepomôže. Stále prší. V topánkach mi čvachtá, ale odhodlane napredujem. 

Kto nebežal maratón, nevie, aké dlhé sú posledné dva km a navyše do kopca! Predbieha ma nejaký mladoň. Spomeniem si na Evu a obzriem sa za seba na dlhej rovinke. Nedobieha ma? Nevadí mi, keby ma porazila, ale prečo by som mal robiť radosť môjmu obvyklému spolubojovníkovi na maratónskych tratiach Mišovi Holíkovi, ktorý jej kládol na srdce, aby ma „urobila?“ 

Nevidím nikoho. Na trati je nás už poriedko. Konečne! Odbočka doľava na zablatenú lúku, kde je asi po 150 metroch „Meta“.

Tak, a mám to za sebou. Čas 3:51:55, oproti štartu v predminulom roku som sa zlepšil o 25 minút! Pravda, vtedy bolo poctivých tridsať stupňov, čo vyhovuje akurát Eve. 

Ťažká medaila v tvare „V“ na krk, po batožinu a umyť sa. Začína mi byť zima. Dobieha Eva! Tak ma teda „neurobila,“ ale bolo to naknap. Bola za mnou len asi minútu a pol. Na rovinkách ma vraj videla, ale nestihla ma už dobehnúť.

Ako to dopadlo?

Vyhlasovanie výsledkov, aby sme znova nezmokli, je vo veľkej hale, či telocvični, hotela Perla poludnia. To značí Perla juhu, lebo po poľsky je juh poludnie a sever polnoc. Má to logiku, nie? 

Je tam plno. Vpredu je biela „bedňa“, za ňou pôsobivá honorácia z oboch strán hrance. Medzi nimi poľský senátor a veliteľ poľských expedičných síl. Je to preto (ako som sa neskôr dozvedel), lebo je tu aj súťaž „omundurowanych,“ ktorým tento oficier odovzdá ceny. Stojí tam skromne aj Laco Šimko, dobrá duša slovenských maratóncov.

Pozerám sa po známych. Pri stene, na veľmi dobrom mieste sedí Jaro Horný a kýva. V skvelom čase 3:18 vyhral M60. 

Ideme k nemu a pohodlne sa opieram o stenu. Nohy sa toho dožadujú. 

Vyhlasovanie sa začína ženami, tu máme svoje želiezka v ohni. Anku, Janka, Evku, ktoré usilovne chodia na bedňu. 

Dáš si? Pokúša Jaro. Čo máš? Ukazuje dve fľaše vo vaku. Slivovica a čosi, čo sa nazýva Horský čaj. Má to vraj v sebe 50% alkoholu. Tak ten čaj, vravím. Jaro nemešká, vyťahuje poháriky a rozlieva. Je to fakt dobré. Ujde sa aj prísediacim, ktorí popíjajú s chabými odmietaním. Daj si ešte, núka majiteľ fľaše. Prosím ťa, je to na lačný žalúdok, hovorím. Veď spadnem z bedne. Ale čo už, keď je to také dobré, tak som si dal. 

Aby ste boli v obraze, skončil som druhý v M65. Keď k tomu došlo, nielenže som nespadol, ale som aj výdatne pomáhal víťazovi našej kategórie, vetchému borcovi z Litvy na „bedňu“. Tento že ma porazil? Nejde mi to do hlavy, lebo oproti nemu je Tiborko Vaňo atlét. Cesty prozreteľnosti sú nevyspytateľné.

Tí čo „bedňovali“ v absolútnom poradí, dostávajú peniažky, my ostatní „bedňujúci“ v kategóriách poukážky firmy Brooks, ktorá má stánok hneď v tejto sále. Vymieňam ju za pekné maratónky: značku Brppks ešte vo výbave nemám.

Čo na záver?

Nemôžem si pomôcť, napriek stúpaniam a klesaniam je to ťažký, ale pekný maratón. Dobrá organizácia, príjemní ľudia, dobrá partia bežcov. Jazyková bariéra neexistuje. 

Slovákov a Sloveniek bolo rovných 60, Poliakov skoro 5-krát viac. Pivo dobré, plaváreň s teplou vodou je k službám, akurát treba mať plavky.