Gabo Kováč

Môj nebežecký 27. Rajecký maratón.

Rajecký maratón – to sú iné

Prečo? Lebo...

... presne viem, kedy vznikla šialená myšlienka, robiťť komentátora na 27. ročníku Rajeckého maratónu. Stáli sme na štarte Kysuckého maratónu, keď „otýc“ Paľo Uhlárik, že by bolo treba na Rajeckom rínku nový hlas. 

A Evka, „Mohol by byť tutok Gabo. Veď Tlmačskú 25-ku zvládol hravo. Tak prečo nie?".

„Dobrotivý bože, prezidentka, ani netušíš, čo hovoríš!" A veru, ani ja som netušil, keď som sa prisľúbil. Bolo to v júni a všetko sa zdalo byť v najlepšom poriadku. Slovo sa patrí dodržať, iná cesta nebola.

Koncom júla mi telefonuje obchodný partner, „Gabo, ideš s nami na tie Rysy, sľúbil si to. 

„Samozrejme, predsa sme sa dohodli, slovo treba dodržať." „Súper, len preto pýtam, že som na Štrbskom Plese vyplatil hotel. Budeme šiesti."

„Fajn. A kedy ideme,“ pýtam sa zdvorilo a bezstarostne.

„Prídeme pre Teba do Levíc vo štvrtok 12.8., na Rysy vystúpime 13.8..

„Počkaj! V piatok 13.8.?" reagujem zdesene. 

„Neboj, piatok trinásteho sú len povery“. 

Nepochybne sú, ale preboha, ako sa dostanem v sobotu do Rajca na 8:00? Komentujem tam maratón." 

„Ty si to zariadiš. Tešíme sa ideš a že nás v kopcoch prevetráš. Ahoj“.

Ako sa dostať do Rajca? Nie že by nebolo spojenie, ale Otýc nakázal, aby som prišiel čím skôr. 

Pomohol Šaňo prezident. Zariadil odvoz zo Žiliny. Panečku, Pefo to je iný rýchlik. Zo Žiliny do Rajca ma dopravil skôr, ako by som to stihol autobusom. 

Kým prišiel Pefo z KNM k železničnej stanici v Žiline, musel som rázne ukončiť diskusiu  s hajzelbabkou na peróne ŽS o množstve toaletného papiera, ktoré si smiem odtrhnúť z kotúča. Vzal som ho celý, skoro celý som jej ho vrátil. Nemala dôkaz o prečerpaní povolenej dávky, políciu na mňa volať nemohla. 

„Ahoj Palino,“ hlásim sa do služby.

„Super. Hneď môžeš začať," víta ma Paľo. 

„Počkaj Pali. Máme nejaký scenár? Kde sú štartovky, kto je zvukár, aký je mikrofón, kde...“ zbytočné otázky. Všetko bolo pripravené. 

Na pľaci ma čaká pani s papiermi v ruke, „Budú vystupovať mažoretky. Jedenásť vystúpení po sebe. Vyhrali, sú majsterky, postúpili a bude ich štyridsať. Tu sú papiere. Je tam všetko napísané, stačí to prečítať. Ale nie počas nášho vystúpenia. Práve začíname."

Prichádza Palino, „Najstaršieho účastníka, pán Františka Zikeš, má 82 rokov. Púšťame ho hodinu skôr, o deviatej“. 

„Ale veď je o minútu deväť. A kde je cyklista ktorý ho bude sprevádzať po mestskej časti?" opäť zbytočné otázky. František odštartoval presne o deviatej aj s cyklistom. 

„Palino, dokedy bude vyhrávať dychovka? Majú vystupovať mažoretky.

„Neboj sa, prestanú“. Fajn. 

Je tu korčuliar. Vraj kde si mám odložiť veci, ktoré si vyzdvihne v cieli?"

„Ako? Veď korčuliari sa z Čičmian vracajú sem.?" divím sa.

„Nie všetci. Ja chcem mať veci v Čičmanoch,“ trvá na svojom. 

Zistím a hlásim. „Auto je pripravené v priestore štartu". 

„V propozíciach je napísané, že počas pretekov sa doporučuje použiť prilbu. Doporučuje, alebo je povinná?“ pýta sa ďalší kolčuliar. 

„Dokelu, ako to mám vedieť, v živote som nekorčuľoval," pomyslím si.

Zistím a hlásim, „Prilba je povinná!". Ešteže mám mikrofón a ešteže sú rozhodcovia. 

„Upozornite pretekárov, ak niekto dobehne do cieľa od pol pásu hore nahý, bez trička, alebo dresu (asi aj dole), bude diskvalifikovaný.“ želá si upozorniť pretekárov hlavný rozhodca. „Jasné. Poviem," ihneď plním príkaz arbitera. 

„Gabo, príde riaditeľ regionálnej banky a odštartuje hlavnú kategóriu. Daj mu nejakú otázku“. 

„Jasné. O koľkej?"

„Štartujeme o desiatej." Fajn. To som vedel. Chcel som vedieť o koľkej príde pán riaditeľ. Snáď sa to dozviem včas.

Panečku. Mažoretky tancujú fantasticky a na pľaci je ich neúrekom. A už na mňa kýva šefka, že to je ich posledný kúsok.

„Tááák im to všetkým poviem. Jasnééé, sú fantastickééé. Vo Vyškove na ME bude madailaaaaa!!!!!" Kým dohovorím, sú fuč. 

Nastupuje techno. Až ma mykne. Ty kokso, čo to púšťa ten mladý muž za mixom? 

„Dobrý deň, ja som“..., 

„jasne pán regionálny riaditeľ. Veľmi ma teší, ale Budeme sa baviť až o chvíľku. Teraz mám korčuliarov. Začínajú sa zhromažďovať na štarte".

Niekoľko otázok pre najlepších a už je tu aj primátor Rajca, „Štartujem korčuliarov“. 

„O.K., ideme na vec."

Aha , pán riaditeľ banky. Podáva mi do ruky papierik, toto sa ho vraj mám opýtať. 

Však počkaj. Ja Ti dám otázku, ale inú. „Už ste bežal Rajec?“ 

Direktor je profík. Pochopil kam smerujem krátky predštartový brífing a a úprimne odpovedá, 

„Nie. Zatiaľ nie."

„Tak prečo ste sa rozhodli podporiť práve toto podujatie?" pýtam sa a riaditeľ sa už naplno usmieva, lebo to bola tá pripravená otázka.

„Super. Ešte niečo preberieme, ale až po štarte. Teraz treba  dohodnuť spôsob štartu..." 

Korčuliari sú fuč, o minútu štartuje hlavná kategória. O minútu? Veď to malo byť o päť minút. 

„Nič, mením plán. Vravím rozhodcovi. „Odrátam, tridsať sekúnd smerom dole..." 

„To nerob!" protestuje rozhodca. Päť pred štartom nám všetci vybehnú predčasne". 

„Neboj. Mám to so štartérom dohodnuté. A počítam, 30...25...20...10, dvíham mikrofón a štartér, teda pán riaditeľ strieľa. Nik z pretekárov nečakal, že od ohlásenia 30 sekúnd do štartu po výstrel neuplynie ani dvadsať sekúnd. Nik nevyštartoval predčasne. Nemohol to stihnúť. Sú vonku, všetci. Štartovku síce ešte nemám, ale času dosť. 

Prichádza Palino s informáciou, že po vybehnutí maratóncov a 1/2M z Rajca, budú štartovať mládežnícke behy. „Pretekár číslo 14 má práve dnes štrnásť rokov." Asi to mám povedať. 

Pozdravujeme a menujeme niektorých prebiehajúcich korčuliarov. Čakám na hlavné pole. 

Na slovenské pomery nebývalo početné pole, vysiela do obecenstva úsmevy, mávanie a sú preč. 

Nastupujú mládežníci a deti. Všetko ide ako po masle. Konečne. Všetci sú preč, môžem sa napiť. Nemôžem.

Kráča ku mne pretekár. Zmeškal štart. Ľudia z prezentácie ho poslali za mnou. 

„Za mnou? Nie za rozhodcami?" 

„Za hlásateľom," trvá na svojom oneskorenec. Volám rozhodcu. 40 min meškanie odpočítame od oficiálneho času.“ 

Aký máte osobák v maratóne," pýtam sa.

„2:44". 

„Dobre. Nemôže vzniknúť problém. Nezabudnite, treba absolvovať okruh po meste. Ostatné už viete. Vaše Meno?“. 

Hudba už hodinu valí čosi veľmi ťažké. Idem za mladým mužom a pýtam sa, „Maš Def Lepard?", rozšíril zrenice, oči mu div nevypadli z jamôk. To mi ako odpoveď stačilo. Stalo sa, čoho som sa obával. Nie že nemá, ale ani netušil, čo to je. „A Status Quo? Nie?" ďalej neskúšam. Škoda. Tak mi priprav náhradné baterky do mikrofónu a hraj čo máš."

Dostávam informáciu z trate O polmaratóne. Na obrátke vo Fačkove bolo poradie také a také a že prví sa už blížia k Rajcu. 

„Čo k Rajcu!!! Veď ja ich už vidím v cieľovej rovinke. 

Kričím do mikrofónu na ľudí, aby sa odstúpili. Dobiehajú. Veľmi rozdielna pripravenosť. Veľké množstvo ich po prebehnutí cieľa padá na asfalt.

Volám na Palina, „Daj sem poslať viac vody. O chvíľku je tu more fliaš s vodou. Pretekári padajú na zem aj pred cieľom. Nestačím ich chytať.

Podávame vodu, posielame ich do chládku na námestie k občerstveniu a vyháňam z priestoru cieľa ľudí, čo tu nemajú čo robiť. 

„Kde je lekár?“ pýta sa ma niekto. Na trati sú už tri sanitky. Skolabovali traja pretekári, išli pre nich. 

„Ale veď aj tu kolabujú“, upozorňuje neznámy. 

„Viem, trpezlivosť a hlavne pokoj“. 

Do cieľa prichádzajú dve sanitky. Naložia dvoch vo veľmi zlom stave a so sirénou a majákom frčia do nemocnice. Bŕŕŕr.

Dostávam informáciu, že 5km pred cieľom maratónu je v čele pretekov Tamáš Toth z Maďarska. Za ním cca päť minút Janko Moravec, ktorého doťahuje Peter Pefo Tichý. Že Pefo vyzerá dobre? Mne to hovorte. Veď ma doviezol zo Žiliny. 

1/2M-ci stále dobiehajú. Desím sa toho, že sa nám budú miešať. Mám striedanie v tíme, prichádza nový ďalekohladčík a rýchlovyhľadávačka mien. A je to tu. 

Policajti vleteli na námestie s autiakom, ako keby práve niekto vykrádol banku. Za nimi časomiera a potom Tamaš. Obrovský úsmev a pohoda.

Niečo málo viac, ako päť minút za Tamašom pribieha Pefo. Som pri ňom a pýtam sa, kde nabral sily po 35km, keď predbehol Jana "Moravčíka".

Zrazu zisťujem, že Pefovi prestávam rozumieť. O to silnejšie ho musím držať ľavou rukou okolo pásu. Pravou, v ktorej mám mikrofón, mu lejem vodu na hlavu z flaše. Za pár okamihov začína registrovať, že sa ma oboma rukami drží okolo krku. Fajn, má to za sebou. 

Jano Moravčík dobieha. Celkom v pohode. Ešte mi stihol povedať , že už po obrátke to nebolo ono. 

Veľká pauza a idú ďalší, prvý Rajčan, Rasťo Galovič, v dave divákov to vrie. Zdenko Koleda, Rajec tlieska ako o život. Pod tri hoďky! Super.

Veľa mi toho Zdenko nepovedal ale tešil sa prenáramne. A už idú jeden po druhom. Opäť mi rozhodcovia pomáhajú s cennou informáciou. 

Marian Kalabus ukazuje, „Idú Blažekovci. Paľo so Zuzkou. Tá beží dnes prvý maratón. Otec s dcérou štartovali na piatich olympiádach (4+1)!". Všetko vykecám do éteru, ba aj niečo pridám. A pribiehajú ďalší.

Prvá žena, Maďarka Farkas Katalin, je doma 12 minút pred druhou. Tou je Silvia Sebastian. 12 minút za prvou, ale aj 7 mesiacov po pôrode!

Mnohých poznám na diaľku, niekoho podľa techniky behu. Aj Anka Balošáková je už dávno doma. Spýtal som sa jej a ledva som odtiahol mikrofón, dobieha do cieľa 27. RM Evka prezidentka. Tú by som spoznal aj v bani. 

S každým nejaké to slovíčko a hlavne fľaša s vodou. A dostávam správu, že je potrebné sa premiestniť na vyhlasovanie výsledkov. 

„Nie, ešte nie. Teraz prichádzajú tí, čo potrebujú počuť, že sú v cieli. Ako dobre by padlo z reprákov, „Jsem to já jak zamlada, i když jinak teď vypadám“. DJ také nemá.. Alebo spartakiádne Poupatá od Michala Davida by sa hodili, lebo dobieha Ivetka Kamenská a robí lietadielko a  dokonca aj piruetu. Fantastické! Čo už. Tento DJ nie naladený v mojej tónine. Možno je to dobre. Mohol by príliš rozblázniť obecenstvo. Tak radšej odchádzam pripraviť vyhlásenie víťazov.

„Palino, to sú strašne malé písmenká. Ja to neprečítam." 

Čo nemáš okuliare?"

„Mám, ale radšej čítam väčšie. Janko Vanák to zvládne, nie."

„Dobre." Palino odbieha ku kopírke, zväčšuje vytlačené a ideme na to.

Pozerám na zvukára. Potrebujem mikrofón hlasnejšie a pridať výšky. Nie celkom sa mu to pozdáva, ale koná. 

„Na prvom mieste," rukou pýtam od zvukára džigel. Pochopil. Šikuľka. Ideme ďalej. Zdvihnem prst nad hlavu, opäť džingel. Nóóó, takto to má byť. Vyhlasujem a pozriem k mixážnemu pultu a opäť, prásk, je tam džingel. Skvelý zvukár. Je vyhlásené a nasleduje tombola. 

Ako ja nemám rád tombolu! Ale je tu a dokonca časť výťažku ide pre rodinu postihnutú povodňami. Prinesú osudie, dve asistentky, zoznam cien a už sa to točí. Nemienim losovať tombolu dve hodiny, snažím sa jej dať tempo. 

Prvé číslo a nejaké zvieratko. Čo to je? Daj, sem, ja to prečítam. Aha, zvieracia tlačiarnička. Jasné. Pozerám do hľadiska. Publikum čaká. Tak to vyskúšam. „Je tu nejaká kočka dvadsaťpäťka? Mám ju v ruke a vyhráva...“, super zabralo to. Komunikujú. 

„Kôň“, pozerám do očí mladému mužovi úplne vpredu, „nie Ty, tu mám lístok , kôň 52“. Ide to fajn. A hlavne, ľudia sa bavia a ubúdajú na zozname ceny v tombole. Posledná cena, meno firmy, ktorá cenu venovala. Žiadny problém.

Koniec. Som vo veľkej sále , kde bola prezentácia a pijem druhú kávu. Prvú som pil ešte o siedmej v Žiline s Mirom Kriškom. Prichádza dobrá víla RM 27 a pýta sa ma, či mi môže niečo dať. Ďakujem. Nie. 

Sedím v aute. Tlmačania, Milan, Slavo a Evka prezidentka. Pýta sa ma či som jedol?. Nie. Nepotreboval som jesť. Ani nebolo kedy. 

Boli to

Fofroval, džingel, Gabo Kováč, 17. 8. 2010