|
||
|
27. ročník Rajeckého maratónu
tvrdí Vilo Novák Rajec - 14. 8. 2010, Bratislava 16. 8. 2010 Veď práve. Teplo, teplo a ešte raz teplo. To je to, čo často „ozdobí“ Rajecký maratón. Prinajmenšom Záhorácky býva tiež teplý, lenže to je úplne iná liga. Takže s Rajeckým sa môže porovnávať jedine vo vysokej pravdepodobnosti výskytu vysokých teplôt počas behu, aj maratónsky nazývanom. Keď som už začal porovnávať, tak myslím, že mu, teda ako Rajeckému maratónu, rastie zdatný konkurent v nie najšťastnejšie pomenovanom Višegrádskom maratóne. Jeho účastníci naň radi spomínajú. Pretekárov "rodu slovenského" bolo v Rytre toho roku asi 71, čo je neporovnateľne menej ako v Rajci. Viacerí sme mali z neho, teda ako z Višegrádskeho, veľmi dobrý pocit. Viem, viem, mnohí namietnu, „A čo Košice?" No. Košice to je niečo úplne iné. Porovnávať MMM sa so žiadnym iným slovenským maratónom nedá, ak nebudeme opakovať známy bonmot, že všetky správne odmerané maratóny sú rovnaké dĺžkou trate. Ten "Košický" je síce v tomto porovnateľný s ktorýmkoľvek maratónom, ale, je proste NAJ. Prinajmenšom NAJ–starší. Ale vráťme sa do Rajca, ba lepšie pred Rajecký maratón. Pretože pred maratónom mám rešpekt a zrejme nie je nič prekvapujúce, že čím ďalej, tým väčší, tak starostlivo sledujem aspoň 10 dní pred štartom všetky možné internetové stránky, vypovedajúce o možnom vývoji počasia. Pánovi doktorovi Iľkovi nevolám, na nič nepýtam, lebo aj on tie svoje múdrosti čerpá z internetu. Snažím sa nájsť informácie o tom, že počas maratónu bude počasie blízke k ideálnemu. Aspoň okolo 20°C, prípadne dáždik a len nech nežhaví slniečko. Veľmi dobre viem, že tieto predpovede nemožno brať vážne, pretože viem aj to, že dobrá predpoveď počasia sa dá urobiť tak na dve hodiny dopredu, s výnimkou celkom jednoznačných situácií, keď nad strednou Európou stojí a nehýbe sa tlaková výš. Vtedy aj dvojdňová predpoveď v podmienkach strednej Európy obstojí. Niečo o meteorológii predsa viem. Som hydrológ a to je iba kúsoček od meteorológie. Takže, ak je predpoveď priaznivá, chcem veriť, že je aj správna. Keď priaznivá nie je, hovorím, „Ono to aj tak bude úplne ináč. Predpovede v našich podmienkach nemajú veľkú vierohodnosť". Tak to bolo aj teraz. Každý deň som sledoval vývoj prognóz, aby som ich porovnával s realitou. Predpoveď sa v podstate každý deň menila. Ešte dva dni pred MARATÓNOM to bolo dobré, 24°C a prehánky. Lenže napriek tomu, že som svojim "založením" optimista, krútil som nedôverčivo hlavou a pripúšťal, že to môže byť úplne naopak. Nie že by sa meteorológovia vo svojom remesle nevyznali, ale v strednej Európe je veľmi komplikovaná orografia, alebo ak chcete, povrch zemský. Dominujú Alpy, sekundujú im Karpaty. A divili by ste sa, koľko zmätkov dokážu narobiť v predpovediach české pohoria. Často ležia v smere prúdenia vzduchových más, idúcich zo severozápadu.
Ale poďme späť k veci, teda k počasiu. Deň pred dňom M som si lebedil v opatere svojho bratranca a jeho manželky v Považskej Bystrici. So záujmom som sledoval detailné predpovede na onen deň. ALADIN, čo je celoeurópsky predpovedný model, dával optimistickú predpoveď. Teplo, to teda bude, až do 30°C! Ale medzi 9 a.m. a 14 p.m. bude pršať! Aby bolo jasné, predpoveď bola formulovaná pre mesto Žilina. Lokalita Rajec žiaľ nie je na zozname predpovedných lokalít SHMÚ. „No, len aby!" pochybovačne som kýval hlavou, „Ale bolo by to fajn". S touto nádejou som zaspával a aj zaspal. Zobudil som sa niekedy v noci, na zvuky, ktoré som počul nerád. Na okenné tabule bubnovali kvapky dažďa. Hneď mi bolo jasné, že to prišlo asi o 10 hodín skôr a zajtra si tepla užijeme dosýtosti. Ale aspoň bude mať dobré podmienky Evka prezidentka, hubárom budú rásť huby, myslím hríby. A my ostatní určite neprechladneme. Ráno pred siedmou hodinou vykukujem spod "hosťovskéhoô paplóna a pozerám na hustú hmlu za oknom, na mokrú cestu a trávu, na kaluže vody. Tak a za hodinku sa hmla zdvihne, pretože ak je hmla, obloha je pravdepodobne jasná, (inak by sa hmla nevytvorila) a bude hic. Samozrejme bol. Už keď sme o ôsmej "drajvovali" do Rajca, slniečko sa teplo usmievalo na tento svet a vyzeralo to na dobré opaľovanie počas tohoto naj... maratónu. Na tom nedokáže nič zmeniť ani „otýc“, v deň M najvyšší pán v Rajci. Pred portálom (štartovným), za portálom (štartovným)... Situácia pred štartom maratónu bola podobná, ako v tej riekanke pri hre na skrývačku, „pred pikolou, za pikolou nesmie nikto stáť, inak nebudem utekať", Ani pred portálom dlho nebol nik a očíslovaní pol a celomaratónci a samozrejme "...kyne", sa tlačili v tieni honosných stavieb domov na východnej strane rajeckého „Times Square“. Ešte chvíľku si užívali tieňa. Už za chvíľku a podobne ako Mattoni, tieň už nebude. Slnko svietilo, hudba hrala, dievčatá neplakali, lebo o náladu sa staral nadšeným hlasom Gabo Kováč, čoby moderátor tohto "eventu". To aby aby som bol "in". ( Keď "in", tak potom "eveNtu".)Čo sa deje? Jano Hazucha vedľa poskakuje, ale Jaro Horný, favorit M60 a aj Peter Buc tu síce sú, ale nie v "bežeckom". Tvária sa, akoby sa ich tento podnik netýkal. Štart! Tentoraz to celé vypuklo nejako neformálne. Žiadne veľké reči, ba ani výstrel nebolo počuť. Strelili vôbec? Ale pohli sa tí vpredu, teda aj my vzadu. „Pomaličky, pomaly. Je teplo!" hovorím si. Čírou náhodou som sa ocitol vedľa kamaráta z Bratislavy, Vlada Dudláka. Naše predstavy o tempe boli zhodné, tak sme začali bežať spolu. Hoci som si myslel, že to dlho nepotrvá, pretože Vlado je lepší, mladší a možno sa sám neurazím, keď poviem, že aj krajší... Začalo sa to tak, ako to byť má a skoro vždy je. Polmaratónci razantne vyrazili. Nepíšem o tých najlepších. Tí sa rozbiehajú tak, ako je treba. Píšem o tých, ktorí sa po kilometri–dvoch zadýchajú, spomalia a trošku zavadzajú. „Prvý kilometer 5:20. To je dobré, tak udržať," uisťujeme sa s Vladom. Druhý 5:10. Trošku rýchle, spomaliť. Pod 3:40 to v tomto čertovskom teple nezvládneme, tak "piánko." Bežíme pomaličky a pohodlne. Tak to musí byť. Obehneme prvý okruh a von z Rajca. Z tej oázy hudby piva, tieňa, do Čičmian, do 200 metrov prevýšenia, do slnka. 5 km: 26:28. Stále dobré, len tak ďalej, myslím si. Zvláštne je, že stále predbiehame, ba aj polmaratóncov. Toto rýchle nie je, uisťujeme sa. Kontrolujem bežecký komfort. Netlačím na pílu, bežím pohodlne. Napriek tomu, že moja hriva už nie je najhustejšia, v čiapke behávam ne rád. Musím si vlasy udržiavať mokré. Našťastie, občerstvovačky sú dobre vybavené peknými Rajčiankami a aj vodou. Musím piť na každej občerstvovačke. Voda a „ionťáky“ mi chutia, do brucha pasujú. Označené kilometre sú dobre viditeľné, šoféri ohľaduplní. Zatiaľ. Asi na ôsmom kilometri obiehame Paľa Hajduka, spolubežca z bratislavskej Železnej studienky. Naša výkonnosť je približne rovnaká, ale dnes to s Paľom nevyzerá dobre. Zrejme to prepálil. Asi 50 metrov pred nami sa pohybuje asi 10–členná skupina bežcov, ale pred skupinou môj zrak upútala dámska postava v modrom. To je určite Betka Tiszová. Ten zadok je nezameniteľný a ja mám zadné časti skoro všetkých našich maratónkyň uložené vo svojej vizuálnej pamäti. To asi preto, lebo za nimi, väčšinou nechtiac, musím často behávať. „Ale, ale, Ivan, čo sa tu flákaš?" oslovujem Ivana Gaboviča, výborného bežca a bývalého trénera tenistu Dominika Hrbatého. Podľa čísla vidím, že beží polku a na jeho pomery pomaly.
„Ale," kývne hlavou smerom k dvom spolubežcom. Jedného poznám, je to sympaťák, maratónec a vcelku známy moderátor Matej Sajfa Cifra, „Idem s nimi". „Ale veď Sajfa je mladý, dobrý. Ten má na viac," namietam. „Nemá natrénované," vraví Ivan. Tak ahoj, vravím Ivanovi, Betke a pomaly vbiehame do Fačkova, kde je obrátka polmaratónu. A za obrátkou – prázdno. Len v diaľke vidieť niekoľko roztrúsených postavičiek. Čičmany 13 km, hlása smerovník na ceste. Je to ďaleko. Vari nikde na trase sa atribút maratónu „najkrajší“ neprejavuje viac ako tu. Vidieť hrot Kľaku, nádhernú zeleň okolia, ba i žblnkajúci potôčik. Ako na obrázku v čítanke pre prvý ročník základnej školy. Lenže toto je maratón a čaká nás ten hrozný úsek medzi 20. a 30. km, ktorý na každom maratóne nemá konca–kraja. Za Fačkovom existujú síce krátke, ale predsa len kúsky zatienených úsekov cesty. Kombinácia tieňa a mokrej cesty, z ktorej sa vyparuje voda a chladí jej okolie, je osviežujúca. Doslova cítim, ako „do mňa vchádza sila“, aby po výbehu z tieňa zo mňa veľmi rýchlo "vyšla". Blížime sa k dvadsiatke. V protismere sa konečne objavujú maratónci, mieriaci nadol. Prví štyria bežia s odstupom. Prvého nepoznám, Slovák to nebude. Je medzi nimi Jano Moravec a Tomáš Kopčík. Polmaratón 1:53. Na mňa celkom dobré. Štvrtá „päťka“ už bola tesne nad 27 minút, ale nečudujem sa, stále stúpanie. „Vlado, choď svoje," nabádam Dudliho. Neodpovedá. Občas pár metrov vpredu, potom sa to zrovnáva. Pred nami vidím dve postavy. Jedna z nich je Šaňo Simon a tá druhá s charakteristickými nohami by mal byť Dávid Nagy z Bratislavy. Ten by tu byť nemal. Mal by byť podstatne viac vpredu, myslím si. Je to on. „Čo sa deje, Dávid?" „Ale, bol som minulú nedeľu na triatlone v Senci. A keď som to tu mal zaplatené..." Fakt je, že dva maratóny za sebou sa slušne odbehnúť nedajú. Teda až na výnimky, ako Eva, alebo Šaňo. Ja k nim ale nepatrím. Konečne obrátka. Asi na 22.5 km. A teraz nadol. No, dúfajme, že to pôjde aspoň tak, ako hore. Tak a pozrieme sa, ako to vyzerá v maratónskom poli. Asi 200 metrov za mnou beží Evička S..
Tá mi to dnes naloží, vravím si v duchu. Totiž, kombinácia teplo a dolukopec, to je pre Evičku „malina“. Uvidím, kde ma predbehne. Prvé kilometre nadol sa mi bežia dobre, po dvadsaťpäťke sa mi skracuje krok a začína to byť ťažké. Len dožiť tridsiatku, potom to už doklepem. 12 kilometrov zvládnem aj chôdzou. Vo svojej biede nie som sám. V protismere beží, alebo skôr sa motá, Paľo Hajduk. Milan Orth, ktorý mal na mňa veľký náskok, kráča, podobne ako jeden z favoritov M60, Marián Haluza. „Čo je, Marián?" pýtam sa. Znechutene kývne rukou... „Choď si svoje," opäť nabádam „Dudliho“ po tridsiatke. Mám pocit, že má na viac. Pomaly sa odpútava. Asi na 50 metrov, ale potom sa odlep začína skracovať. Hoci aj ja som na tom biedne, siedma päťka za 28:09, idem cez neho a vidím, že sa trápi. Aj ja sa trápim a divím sa, že ma skoro nikto nepredbieha. Asi sme na tom biedne viacerí. „Vilo, poď," ozve sa dámsky hlas. Patril Betke Tiszovej. Doslova okolo mňa prefrčala. „Na teba nemám," vravím jej, „Ahoj..." Vzďaľuje sa. O pár minút vidieť iba malú modrú postavičku vpredu. Tá teda má paru, myslím si. Osud mi však doprial, priblížiť sa k nej na ďalšej občerstvovačke, kde sa zdržala. Ale potom sa mi definitívne vzdialila. Aby som to nedramatizoval, bežala rýchlejšie približne o minútu na km. Dobehla za 3:45:08 a myslím, že prekvapila aj samú seba. „A kde sú ostatní? Kde je Eva?" uvažujem, tmoliac sa cez Šuju, míňajúc tabuľu s číslom 40 km. Aj keď mi do smiechu nie je, som slabý ako para nad hrncom a bojujem so svojím telom, ktoré odopiera bežať a chce chodiť, posledných „päť“ na štyridsiatke bolo za 29 minút. Hrôza, ale myslel som, že to pôjde so mnou dolu rýchlejšie. Z Čičmian ani kúsok tieňa! Som „uškvarený“, ale už vidím vežu kostola v Rajci. Bežcov pred sebou nevidím, tak sa radšej pýtam okoloidúcich, kade mám bežať. „Z hlavnej doprava, potom doľava,“ znie poučenie a povzbudenie. Cieľ! Áno, už to vidím. Cieľový portál, pri ňom modrú postavu Gaba a žiadneho bežca. A čo vzadu? Neobzriem sa. Kde je Eva? Už nepustím! Natiahnem krok, zrýchlim, teraz sa predbehnúť nedám! Gabo Kováč burcuje, dobieham za 3:51:33, v daných podmienkach som spokojný. Ani Eva tu ešte nie je. Drevená medaila na krk, voda do ruky a pivo do brucha. Zaslúžim si ho. Ako to dopadlo? Pre maratón veľmi dobre, koniec koncov, ako v Rajci vždy. Pre maratóncov? Ako pre koho. Trošku nešťastný je „otýc“, sám pán riaditeľ Paľo Uhlárik, „Predstav si, Vilo, sedem ľudí nám skolabovalo!" „To je v takomto počasí normálne," vravím. „Hlavná vec, že sa nikomu nič vážneho nestalo," utešujem ho. Ešte o pol piatej bolo 30°C v tieni. Osviežovačky fungovali, vlasy som si statočne namáčal, bolo to bez úpalu. Všetci „skolabovaní“ boli polmaratónci! Podľa mňa nie preto, že by boli nedostatočne pripravení. Nevedia ešte polmaratón behať. Neprispôsobili taktiku podmienkam. Prepálili to a dehydrovaní skončili v jarku. Stáva sa to aj na kratších tratiach. Dosiahnuté časy nesú pečať počasia. Víťaz z Maďarska Tamás Tóth, v preklade Slovák, dobehol v čase viac ako 2:34... a ani ostatní muži na "pódiu" si neurobili osobáky.
Aj ja som sa na ono rajecké "pódium" dostal, čo si veľmi cením. Prispel k tomu Jaro Horný tým, že nebežal. Byť „štvrtý“ v Rajci je úspech. Do našej AG (age group) M60 vstupujú každý rok noví a pre mňa neznámi bojovníci. Napríklad víťaz Števo Polc. Na pódium pre najlepších som pred behom ani nepomyslel. Naozaj si umiestnenie cením.
Čo ma však potešilo, bola dámska „bedňa“. Bola to prezentácia krásy, šarmu, ale aj elegancie. Samozrejme, všetky maratónkyne sú pekné. V zápale boja však často hľadíme hlavne prežiť. "Lepé" tvary dám nás až tak neoslovujú. Ale na pódiu bijú do očí. Všetky vyzerali skvele. Pravda je, že chlap je dosť pekný, keď je krajší od čerta. Lenže aký je čert? Z Kraskovovej definície vieme, že "démon kýs škaredý". Ale prečo má čert rohy a nie parohy? Rohy sú celkom sympatická časť tela, parohy nie? Nasadiť niekomu parohy je vraj hriech. Nasadiť „rohy“, ako má čert, hriechom nie je? Skrátka, nasadzovať by sa mali rohy a čert by mal mať parohy. Kratšie sa to dá povedať, že chlapi boli krajší od čerta, ale nie od dievčat... A jeden, z tých od čerta krajších, eN, dostal veľké hodiny. Prečo a začo, to neviem, ale Miro sa z nich tešil a všetci mu ich prajeme: možno skončia ako prievidzské vežové... Pár poznámok nakoniec Je priam neuveritelné, čo všetko dokážu Rajčania pod „otýcom“ pre maratón urobiť. A tá kulisa divákov: celé rodiny nadšene povzbudzujúce pred domami. Volekovci a Nižňanovci dodávajú elán (aj pivo)... Okrem počasia mi prekážala jediná vec: Autá po 30-tom km. Doprava je dnes všade hustá. Aj smerom hore po piatom kilometri sme prebiehali meter širokou štrbinou medzi dvomi radmi, našťastie stojacich áut. To nevadí. Bežec je svieži, pozorne sleduje okolie. Po 30. kilometri je to už o inom. Vyčerpaný, nekoncentrovaný, bežiaci ideálnou stopou, často nepostrehne auto. Šoféri bežca spravidla áno. Aj mne sa to prihodilo tesne pred Šujou. Vpredu som auto nevidel, tak som sa obzrel dozadu, či môžem prebehnúť diagonálou na druhú stranu. Keď som vrátil hlavu do polohy nosom vpred, rútilo sa na mňa rýchle, čierne BMW. Šofér našťastie zareagoval a uhol. Mal som z toho blbý pocit. Viem, že vylúčiť dopravu je ťažké a drahé. Ale... Vilo Novák, Bratislava 16.8.2010. |
