1. foto: Zdeněk Krchák, ostatné VL.

Strieborná cesta na majstrovstvá Európy.

Výsledky.

Streda, 14. júl 2010. Posledná batožina, nastavenie GPS a chvíľu po 16:00 je naša minivýprava bežeckeho klubu MBO Strážske, v zložení Jozef a Vladislav Lipovskí - bežci, šofér a zároveň tlmočník Vratislav Lipovský, pripravená vyraziť na 17. Majstrovstvá Európy veteránov v atletike. Konajú sa v Maďarskom meste Nyiregyháza. 

Vonku je horúčava, v aute zapíname klímu a po hranice s Maďarskom je všetko v pohode. Na hraničnom prechode nás vítajú prietržou mračien, čo nás trochu spomalilo. Ale 10 km za hranicou opäť svieti slnko. 

Prvý dosť závažný problém nás postihol uprostred cesty, keď GPS nás naviedlo na prechod cez rieku Tisa a čuduj sa svete, čakala nás kompa. Trochu nás to pobavilo. Prvýkrát v živote prechádzame rieku na kompe. 

Vďaka tejto nechcenej zastávke sme zmeškali slávnostné otvorenie majstrovstiev, tak prvá cesta smerovala na prezentáciu do hlavného strediska majstrovstiev. 

Dozvedeli sme sa časový rozpis, na naše prekvapenie ja som mal štart už o 08:20 hod. rano, otec až o 18:40 hod. podvečer to sme ešte nevedeli, aké trampoty nás čakajú. Vybavili sme formality, vyzdvihli štartovné čísla, čipy a ostatné benefity v taške. Ubytovanie bolo vopred dosť ťažko zohnať, celé mesto bolo už v marci obsadené, riešili sme to tak, že si nájdeme ubytovanie na mieste, to sme však netušili, aký to bude problém. Mali sme však vynikajúceho tlmočníka, môjho brata Vraťa, po maďarsky sice nevie ani slovo, ale angličtinou sa dohovoríte všade, aj v Maďarsku. 

Prešli sme plno hotelov, penziónov či ubytovaní v súkromí, kde sme sa stretli s neuveriteľnou ochotou pomôcť nám, nakoniec až po 22 hodine sme našli ubytovanie v centre mesta za prijateľnú cenu, a zaľahli do postelí. 

Je štvrtok 15. 7. 2010, ráno vstávame skoro, treba sa naraňajkovať a presunúť na štadión, kde sme mali bežať. Už o siedmej ráno sme vďaka GPS trafili na štadión medzi prvými. Keďže ja som bežal hneď prvý, trebalo sa rozcvičiť a pripraviť na štart. Nebol som v optimálnej forme, štart na 10 km som bral ako prípravu na maratón, mojou hlavnou disciplínou bol predsa len maratón, ktorý ma čakal až o 9 dní, čiže štart na 10 km som bral ako dobrý tréning. 

Plný odhodlania som vyštartoval. Už ráno na štarte bolo teplo, okolo 22 stupňov a vedel som, že ma čaká boj. Ako som očakával, nebol to najlepší výkon, no nakoniec 8. miesto a čas 38:24 min. ma potešil. 

Bol som spokojný aj preto, že som pretek vystupňoval, to znamená, že som mal najrýchlejší záver. 

Keďže otec mal štart až podvečer, tak sme sa vybrali pozrieť sa na hlavný štadión, kde sa uskutočnila väčšina disciplín. 

Potom sme sa vybrali na krátku exkurziu mesta, prezreli sme si kúpele, kúpaliská, prešli okolo zoologickej záhrady, poobzerali pár obchodných centier. Veľmi sme sa však nechceli pohybovať po slnku, vedeli sme, že otca štart ešte len čaká a vonku bola už veľká horúčava, popoludní sa vytiahla až na 35 stupňov. Trochu som si otca aj doberal, veď ja som to už mal „za sebou“, no otec to bral športovo. Po výdatnom obede sme sa opäť presunuli na štadión, asi hodinu pred štartom sa šiel otec rozcvičovať a ja s bratom sme sledovali na tribúne ostatné disciplíny. Nezávideli sme otcovi, večer bolo horúco a veľmi dusno, čo pre bežcov nie je nič príjemné, ale na štart sa postavil.

Na trati sa urputne bojovalo, ani by človek nepovedal, že na trati bojujú už 70 roční veteráni. Otec začal opatrne, príkladne bojoval a postupne sa prepracoval na vynikajúce 5 miesto v cieli v čase 49:30, čím nás veľmi potešil. 

Po pretekoch bol vyčerpaný. Nedivili sme sa. Mal omnoho úmornejšie podmienky ako som mal ja ráno. Majstrovstvá sa ešte len začínali, veď to bol vlastne len otvárací deň, no my sme išli vlastne len na túto disciplínu 10 km na dráhe. Mňa ešte čakal maratón, ale až posledný deň majstrovstiev, tak asi po dvoch hodinách sme okolo 20:00 hod. nabrali kurz Strážske. 

Počas celej cesty späť sme rozoberali aj môj, aj otcov výkon. Otec ma tromfol, obsadil lepšie umiestnenie ako ja, no zhodli sme sa v tom, že sme príkladne bojovali, získali nové skúseností, veď majstrovstvá Európy nie sú každý deň. 

Domov sme dorazili neskoro v noci, no s pocitom, že sme klub, mesto a Slovensko reprezentovali dobre. 

Druhý štart čakal už len mňa, a to posledný deň majstrovstiev 24. 7. 2010, práve v deň mojich 41 narodenín. Keďže štart bol už ráno o 08:00 hod., tak do dejiska majstrovstiev som sa vracal zo Strážskeho už deň pred štartom 23. 7. v sprievode mojej manželky a dcéry. Ubytovanie som mal dojednané tam, kde sme bývali s otcom pred 9 dňami, cestu som už dobre poznal, tak som v kľude docestoval podvečer pred šartom. Bol som si však vedomí, že ma čaká tvrdý boj, mal som v hlave otcove piate miesto na 10 km a chcel som ho tromfnúť, no vedel som, že konkurencia je omnoho väčšia, ako na 10 km, ale nevedeli to moji súperi, že maratón mi viac sedí, ako 10 km. Zodpovedne som sa na deň „D“ pripravil, večer som zaľahol do postele s vedomím, že zajtra musím zabojovať. 

Ráno sme prišli na štart opäť medzi prvými, odfotili sa pred štartovou bránou, 

a hodinu pred šartom som sa začal rozklusávať a rozcvičovať. Mal som trému, čo ma utvrdilo, že dnes som neprišiel na výlet, ale chcel som niečo dokázať. Mojím tajným želaním bolo umiestnenie do piateho miesta, ráno bolo opäť dosť horúco a o mne je známe, že v horúčavách nerád behám, preto som aj zvolil taktiku behu s dôrazom opatrného začiatku, vedel som, že s pribudajúcim časom bude stále teplejšie, čo sa v preteku ukázalo ako výborné riešenie. Už pri rozklusavaní som sa však cítil dobre, pri rozcvičke som si všimol, ako moji súperi na mňa zazerajú, dá sa povedať, že všetci sme boli pred štartom trochu vystresovaní a nevedeli sme sa dočkať štartového výstrelu. Na štart sa postavilo rovných 200 pretekárov a pretekárok, z toho v mojej kategórií M40 celkom 21 pretekárov. Prišla ôsma hodina a ja som už chcel, aby hlavný rozhodca vystrelil zo štartovaciej pištole a všetko zo mňa opadne, všetká nervozita a tréma budú preč a ja budem už len bežať a bežať, už svoj 56 maratón v živote. Tak sa aj stalo, počul som výstrel a vyštartovali sme. 

Ako som si povedal, začal som veľmi opatrne, na môj vkus až veľmi pomaly, prvých 5 km za 19:45 min. Trať bola rovinatá, bez prevýšenia, občerstvovacie stanice sme mali na každom piatom kilometri, bežali sme tri 14 km okruhy. Po prvom kole som vbiehal do druhého na 22 mieste, vo svojej kategórií na 8 mieste, trať bola postavená tak, že som mal prehľad o dianí predo mnou, videl som všetkých svojich súperov, ako sú na tom ostatní. Prvé kolo bolo bezkrízové, postupne sa otepľovalo, no na moje prekvapenie sa mi bežalo dobre. Trochu som bol nervózny, že som až na 8 mieste, no vedel som však, že predo mnou je ešte 28 km a veľa času na zrýchlenie. Po polovici maratónu som sa rozhodol opustiť 5 člennú skupinu a spolu z domácim maďarským maratóncom som sa rozhodol na stíhanie súperov, postupne sme doťahovali bežcov pred sebou. 

Do posledného, tretieho kola som bol celkovo už na 12 mieste, vo svojej kategórií už na 3-4 mieste spolu z domácim pretekárom. Čakalo ma posledných 14 km, no vedel som, že najťažších, domáceho bežca hnali dopredu aj diváci, ktorých bolo na celej trati veľa. trochu ma desila situácia, že už sme mali za sebou 30 km, a ja som nemal vážnu krízu, no vedel som aj to, že to bolo správnou taktikou behu, opatrným začiatkom. Videl som to aj na mojich súperoch, ktorých som postupne predbiehal a videl na ich tvárach únavu a hlavne to, že podcenili teplo a prepálili začiatok. Moje nohy ma začali rozčuĺovať na 33 km, no krízu som prekonal a na 35 km som sa začal pomaly, ale iste vzdiaľovať domácemu borcovi. Dosť mi to psychycky pomohlo, aj argument, že som na medailovej pozícií, čo mi dodalo veľa síl. Ešte viac odhodlania som pocítil na 38 km, keď som predbehol ruského maratónca, ktorí bol pred 9 dňami majstrom Európy na 10 km, prepracoval som sa na druhé miesto a veľmi šťastný dobiehal do cieľa s vedomím, že mám striebornú medailu. 

Posledné kilometre boli ťažké, ale asi najkrajšie. Bol som šťastný, v cieli ma čakala a vyobjímala manželka a dcéra, prvé minúty som ani necitil únavu, postupne som si uvedomaval, čo som vlastne dokázal, som druhý najlepší v Európe v kategórií 40 až 45 ročných maratóncov. Tešilo ma, že som zvolil tú správnu taktiku, že som sa zo začiatku neponáhĺal, ako ostatní bežci, postupne som si premietal celý pretek, cítil som sa dobre. 

Výsledný čas nebol z tých mojích najlepších. Vzhĺadom k podmienkam a dôležitosti pretekov výsledný čas nebol podstatný. Umiestnenie bolo dôležitejšie.

Postupne som si začal uvedomovať, čo som dosiahol, uvedomil som si, že som určite potešil svojich blízkych, priateľov, že som sa zbytočne netrápil na tréningoch, že som zbytočne nabehal to množstvo kilometrov, ten pocit v cieli – to stálo za tú drinu. Asi po pol hodinke som si ľahol na masérsky stôl, kde si ma skúsený masér zobral „do parády“ a trochu uvolnil moje poriadne unavené svalstvo. Veľmi mi to pomohlo, bolesť povolila... 

Vyhlásenie výsledkov bolo až o 16:00 hod. popoludní, mali dosť času, tak sme absolvovali exkurziu po veľkej zoologickej záhrade v meste. 

Nohy ma ešte boleli, no prechádzka mi pomohla a pri tej kráse som ani na bolesť až tak nemyslel. Ešte sme sa stihli naobedovať, obzreli si mestké kúpaliská a kúpele a vrátili sa na hlavný štadión, kde ma čakalo slavnostné dekorovanie víťazov. Tešil som sa... 

Odchádzam s pocitom, že som niečo dokázal, príkladne som bojoval a vzorne reprezentoval náš klub MBO Strážske, naše mesto Strážske, naše Slovensko. Som odhodlaný takto bojovať aj o rok, pravdu povediac, prečo nezískať zlatú medailu?

Dovidenia Nyiregyháza... 

27. 8. 2010, Vladislav Lipovský