Zľava: JožkoIvko, Jožko, FerkoMiško, eNkoKriško. foto: SamkoSamo Spúšť

2. Run & Walk - Skalka, 18. 9. 2010.

Výsledky

Niekedy Doba zamieša karty tak beťársky, že sa ocitnete tam, kde ste pred miešaním byť nechceli. To je prípad účasti eN na horskom behu 2. Run & Walk na Skalke pri Kremnici.

Podujatie organizujú chlapci od lyžiarskej Bielej stopy. Majú k dispozícii technické vybavenie, aby zorganizovali podujatie na najvyššej úrovni.

- Prezentácia v obrovskej telocvični.

- Záplava prenosných lavičiek a stolov,

- vynikajúce ozvučenie,

- cieľovú bránu vhodnú aj na dostihy žiráf v šiestich dráhach,

- vysielačky k informovaniu o dianí na trati,

- rozhodcovia/usporiadatelia na štvorkolkách,

- Horská služba nápomocná.

Chýbajú im už iba pretekári. Skôr, ako si pohovoríme o samotnom behu, dumajme, prečo ani v druhom ročníku podujatia na Skalke, neprekročil počet mierečných bežcov pätnásť kusov.

- Oznam o konaní podujatia sa objavuje veľmi neskoro,

- vysoký štartový poplatok,

- do detailu rozpísané, ako zaplatiť, veľmi stroho, čo za to,

- zložitá doprava spojom z Kremnice na Skalku. Spoj ide o 8,00, ďalší zajtra. Zo Skalky ten 8,00, ktorý sa tam otočí, ďalší nikdy.

- Divný názov podujatia. V bežcovi evokuje turistiku, v turistovi prílišné ponáhľanie. 

- termín zasahuje do obdobia veľkých maratónov na ceste.

ZamračeNé ksichtíky sú odrazom subjektívnych pocitov jediného tvora. Nie u každého zavážia pri výbere podujatí, môžu existovať aj iné, ktoré zas neprekážajú tvorovi tvor(c)ovi tejto story.

Miro eN Kriško (4:40 - 14. / 6. M50) prekročil na Skalke Rubikon. Na beznádejne poslednej figúre ešte maratón, s výnimkou Hamburgov, nedobiehal. A to musel prekonávať vysoké prekážky, aby vôbec prekročil. 

Musel prehryznúť v podstate žiadeN benefit za 19 € vstupeNku. 

Cesta na cca 60 km vzdialenú Skalku trvala štyri hodiny, aj s KPČ, lebo Kremnica je pre cudzinca prehľadné mesto. Mapu, na rozdiel od takých Pardubíc, nájdete raz - dva. V Pardubiciach ani po blúdeNí raz - dva - tri hodiny.

Ale hlavne, musel bojovať s dramatickejšou eNdispozíciou, ako by jedeN očakával.

Z Prievidze vyrážal skoro ráno sám. Čo je to už za výprava, ktorá číta iba jedinú osobu? V Kremnici, tesne pred 8,00, kedy odchádzal autobus nie na Skalku, ale na Suchú horu, bacha na to, pribudol do výpravy

Fero Michalička ( 3:40 - 5. / 2. M40 ). Posťažovali sa navzájom na zlé spoje, vyslovili predsavzatie, že by chceli utekať aj zajtra v Bojniciach a už vystupovali na tvári miesta, viac ako 1200 metrov nad morom. 

eN už vtedy zaregistroval, že niečo nie je v poriadku, lebo ihneď zacítil nedostatok kyslíka v ovzduší. Vedel, čo to znameNá, ale neriešil to.

Prezentácia v obrovskej telocvični sa iba pripravovala. FeroMišo s eN si sadli na lavičku a radovali sa, že nemusia čakať vonku. Teplota siahala iba po siedmu čiarku nad nulou, v škále pána Andersa Celsia

FeroMišo prihlásený bol, peniaz neposlal, cvakal ako neprihláseNý. Ale v tomto prípade je lepšie neposielať. Ak účasť niečo zmarí, skončíte ako horúci favorit 2RaW. 

Peter Bielik bol prihlásený, mal zaplatené, utekať neprišiel. Pred eN sa prezentoval chlapík, ktorý poprosil dievčatá za stolom, aby mu Petrov "goodie bag" vydali, že mu ho doručí.

Kto vie, ako veľkú radosť mal Peter, keď mu z papierovej tašky vypadla doma na stôl mapa Kremnických vrchov (nové vydanie a kvalitná), 0,5 l izotonického nápoja a vrecúško impregnačného pracieho maglajzu. To hlavné čo si v predstihu kupoval, mierečné utekanie, prepadlo.

Ale mierečné utekanie nenašiel nikto zo 14-stich sokolíkov, ktorí mali viac šťastia ako Peter a na Skalke sa prezentovali. Ale o tom, potom.

Chvíľu po odprezentovaní, zmnožil eN dvojčleNnú výprava na kvarteto. Pribral dvoch východniarov, lebo ho s FeroMišom pozvali na ich chatu.

Jožko Tomečko (4:10 - 12. / 4.M50) zháňal na Skalke ubytovanie, ale nebol príliš úspešný. Všade to končilo, už nám skončila sezóna. Odbiť sa tým nedal, zotrval v hľadaní a slávil úspech.

Chata na Skalke "skončila sezóna" nepozná. Chlapík, s ktorým sa Jozef dohodol, chatu odomkol aj pre dvoch noclažníkov, lebo z východu prišli na Skalku aj Jozef a Ivan.

Jozef Ivan Teniak (4:14 - 13. / 5. M50) je v zberačskom laufe. Strieľa jeden maratón za druhým, aby dosiahol 50-ku a mohol byť náš SZM-ák.

Kľúče od chaty nechal chlapík Jožkovi a že v sobotu po behu si po ne príde. „Vtedy mi aj zaplatíte", odmietol platbu aj zálohu vopred.

Málo vídanú ochotu a dôveru si Jozef cení. Ihneď zosnoval "pomstu". V zime sa z titulu týždennej lyžovačky do Chaty na Skalke vráti.

eN sa tiež "pomstil". ŠtvorčleNnú výpravu odfotokamarátoval na tvári miesta, pod firemným nápisom ústretového chlapíka. ZaradeNie dvoch Jozefov a Ivana z východu do výpravy bol z eN strany prach sprostý "kalkul". Dúfal, že ľudí východného druhu predbehne a nezíska poslednú figúru výpravy. Keby vedel, ako sa mýlil, nikoho by do výpravy nebral a hral by to na alpský spôsob.

Zapísal eN 19. 9. 2010

Slavo Glesk zbrázdil Slovenska kraj krížom krážom, hneď tak niečím sa prekvapiť nedá. Príhoda z Chaty na Skalke ho šokovala do takej miery, že neverí slovu Nástenkovému.

Všetko čo odznelo je Pravda výnimočná, zriedkavo sa vyskytujúca. Iba preto sme jej veNovali tak obrovský priestor. Môžete sa informovať u hockoho zo zostávajúcej trojice výpravy. Určite slová eN potvrdí.

Teraz si uvedomujeme, že sme možno urobili Chate na Skalke medvediu službu. Slová o chlapíkovi s povahou vtáka Doda, mu môžu na Chatu  pritiahnuť kalnejšie charaktery, aké majú chlapci z výpravy. Hoci ani tie nie sú krištáľovo čisté. 

Jožko zostal konšternovaný z návrhu eN, že keď má on nocľah za 6 €, nech zvyšných 22 postelí predá po 5 € a bude v balíku. eN samozrejme žartoval, ale Jožka to poriadne rozzlilo. 

Ešte šťastie, že Nástenku číta charakterovo rovnejšia vzorka ľudstva a krivé úmysly na Chatu na Skalke snáď nezablúdia. 

A aby ste si nemysleli, že eN má v hlave iba špatné nápady, ktorými vytáča čisté charaktery, prečo by sa na webe 3. R&W nemohla objaviť ponuka nocľahu pred pretekom v Chate na Skalke, alebo v telocvični väčšej, ako veľkej? 

Vyriešil by sa problém neautomobiloidnej obce fanúšikov maratónov v horách, ako sa dostať tam. Nie však späť.

DoplneNie výpravy: Jožo M., Igor T., Ľubo H., FeroMišo. foto: jedeN

Práve cesta späť, konkrétne Skalka - Kremnica, bol třň v päte FeroMiša s eN. Šmahom ruky im ho vytrhol

Igor Tyleš (3:52 - 8. / 4. M40), autom nemeNovanej značky, väčším a hlavne silnejším, ako bežné. Igor je Prievidžan, ktorý si postavil dom v Opatovciach (bez záruky). Na Skalku ho aj so ženou priviezol chlapík, ktorého miesto v Igorovom rodostrome eN nepozná. 

Ochotne ponúkol dve voľné miesta v priestrannom autisku FeroMišovi, s ktorým sa zoznámil počas behu, lebo značnú časť trate utekali vedno. V závere, čo je FM parketa, Igor zaostal a boj o tretie miesto v M40 sa zúžil na neho a na strážneho anjela Kremnického bežeckého lyžovania, Bielej stopy a R&W. Nie je to nikto iný, ako tieňový redaktor 42195.sk

Jožo Mecele (3:52 - 8. / 3. M40), ktorý využil bohatšiu mierečnú prax a domáce prostredie k zisku tretieho miesta. Igorovi zostalo miesto 4-té.

Aj v rodostrome nezaradený chlapík je špecialista na koncovky. Vlak 16:11, ktorým plánoval cestovať FeroMišo s eN, štartoval Gundersen metódou o poriadny kus pred autom nemeNovanej značky. Chlapík si rozložil sily tak bravúrne, že v Turčiankach ho dobehli. Auto malo silný motor, ale aj klaksón. Zvuk z neho dorazil k uchu mašinfíru, ktorý už zatváral dvere a chystal sa zodvihnúť kotvy, o pár sekúnd skôr, ako výprava. Posádka vláčika mala dobré srdce, na FeroMiša počkala. 

32-hý maratón ani nie po roku nastúpenia na mierečný kolotoč, si do Žiliny priviezol o nejakú hoďku skôr, ako by ju priviezol bez silného auta nemeNovanej značky. NemeNuje nie kvôli strachu zo skrytej reklamy, ale preto, že "se nepreptal místních".

Posledné dni FeroMiša boli nabité. Pohľad do akciopisu hovorí za nás.

Povedali by sme Vám aj o počtoch mierečných hriecov Joža Meceleho, ale chlapec nemá podchytené všetky akcie, ktorých už má vyše 50. Už by sme mu farbili meno na červeno, lebo by bol SZM-ák aj de jure, nie iba de facto.

Ani o počtoch maratónov Igora, s ktorým sa eN odviezol až na svoju starú planétu, Vám veľa nepovieme. Určite má aspoň jeden, aj keď podmierečno mierečný. K 42,2 km 2.R&W chýbal približne taký kus, aký by bežci museli dobehnúť na rovnom asfalte, aby dosiahli rovnaký čas, ako po lesných cestách a hore zjazdovkou v Kremnických vrchoch. 

To je pre Igora dobrá správa. Ak pôjde opáčiť mierečnú cestu, môže smelo myslieť na Sub4.

Ľubo Hrmo (2:56 - 1. / 1. M40) je tretia postavička, ktorá rozširuje eN výpravu na sedem členov. eN sa s ľubom stretáva nie príliš často, ale vždy sa od neho dozvie nejakú pikošku. Nie vždy veselú.

To, že mal problémy s kolenom, Mudr. Caban mu do neho napichal sériu regeneračných injekcií, prikázal nebehať pár týždňov po asfalte, aby sa chrupavky zregenerovali, nie je pikoška až tak tragická. 

Ľubo zlomil palicu iba nad aktuálnou sezónou, nie nad nasledujúcimi. Je ultravytrvalec. Pozná, že zranenia a bolesť patria k výkonnostnému behu rovnako, ako pohoda k behu rekreačnému. 

2. R&W, svoju 128-mu akciu, považuje Ľubo za rekreačnú, lebo nebežal po asfalte, teda regeneroval. Šťastný to bežec. Ale druhá pikoška od Ľuba odpočutá už stopy tragiky nesie.

Marián Michalik sa priotrávil hríbmi. Rastú ako divé, kosou ich môžeš zbierať. Dáky divo vyrastený, ale divý zároveň, sa mu dostal pod kosu aj pod zub.

Situácia bola vážna. Najviac to schytala to pečeň. Najhoršie je za MM, pred ním dlhá a zložitá rekonvalescencia.

Zapísal eN 20. 9. 2010

O Petrovi Bielikovi, ktorý môže doma študovať podrobnú mapu a dumať nad tým, aký čas by na zmrštenej trati dosiahol, sme už tušíme písali. Ako by utekal na podmierečnej trati, môžeme iba hádať. 

Náš odhad je Sub2:50, teda by podľa nás vyhral. Na odhady a hádanie sa v maratóne nehrá, smeroplatným víťazom 2. R&W, je SZM-ák Ľubo. K druhému miestu z prvého, pridal prvé z druhého R&W.

S tou podmierečnosťou to bolo takto. Pôvodnú trasu prvého okruhu sa organizátori z dôvodu blata väčšieho, ako bežného, rozhodli zmeniť. O zmene informovali až počas výkladu trate, tesne pred štartom.

Znalec Kremnických vrchov, chronický účastník Bielej stopy, 

Janči Hazucha (3:30 - 4./1. M50) zapochyboval o správnej dĺžke 1/2M, ktorý mal v pláne utekať, bezprostredne po vypočutí informácie. Nebol čas riešiť to, lebo zaznelo PRIPRAVTE SA, ŠTART!

Podozrenie Jančiho bolo správne. Časy 1/2mierečných sú dôkazom. Na Slovensku nemáme v súčasnej dobe bežca, schopného zabehnúť 1/2M Sub1:05 na plochej trati, nie v členitom teréne. Skrátenie prvého kola bolo tak citeľné, že neuspokojený Ján zmenil polmierečnú ašpiráciu na mierečnú a vydal sa aj do druhého okruhu, ktorý bol vraj o kúsok dlhší, ako 1/2M. 

Ale v konečnom dôsledku bol 2. R&W "Óčeň charóši marafón, toľka 38 - 39 km.  

Zapísal eN 23. 9. 2010

Ale nepripraveNému bol dlhší ako inokedy. Pocit nedostatku kyslíka ho po štarte poslal až na chvost štartového poľa. Kontakt s ním udržal asi kilometer. Aj zavzdušnený by bol vydržal dlhšie, možno aj 1,5 km. 

Úvod je stále klesanie. Ale prišiel do cesty krátky, hodne blatistý úsek. Hlbokému blatu sa zapáčila eN ľavá Fastcwička. Uchopilo ju tak mocne, že jej zákonný majiteľ zostal bosý po členky v hustom blate. Kým blatu vyrval zo špinavých praciek svoj majetok, aby doň narval svoju špinavú nohu, chvost mu zmizol z radaru a už sa tam neobjavil.

Nasledoval veľmi pomalý a ešte viac osamelý beh. Po dlhom klesaní sa do cesty poslednej figúre postavilo avizované prudké stúpanie, ktoré bez výčitiek svedomia kráčal. Nepatrí už k tvrdému jadru vybiehčov.

Prvá občerstvovačka pri menozabudnutej chate. Chlapík plnil plastové poháre s takou láskou, že posledný váhal, či sa priznať, že je posledný a už to nebude mať kto vypiť. Priznal farbu, ale chlapík plnil ďalej. 

Kúsok za občerstvovačkou narazil občerstveNý na skupinku turistov. Iba preto, že kráčali v protismere. Keby šli v jeho smere, dobehol by ich až na Skalke a aj to nie je isté. Turisti mohli využiť občerstvovačku pri nemeNovanej chate.

Po chvíli motania sa pred eN otvorilli šokujúce panoramata. Mal pocit, že musí byť o hodne ďaleko a hodne nižšie, ako je Skalka. Lebo trať iba klesala a prudké stúpanie nebolo príliš dlhé. 

Ihla vysielača Suchá hora sa ako výkričník nad pôsobeNím poslednej figúry týčila na opačnej strany údolia. Prekvapivo blízko a prekvapivo nízko. Až vtedy sa pochopil, že Janči Hazucha nepochyboval do vetra a okruh pre polmaratóncov bude výrazne kratší, ako bolo avizované.

Ale prtekárovi 432 sa z toho slzy do očí netlačili. Z plna duše to vítal. Kratšiemu kurzu zodpovedala aj výmera štartového čísla. MeNšie ešte na hlavohrudi pripnuté nemal. 

Značenie horských behov býva nie vždy dobré. MeNej pozorným sa stáva, že utekajú doslova až do Tramtárie. Špičku v značení tratí v luzích a hájích, je MUM. Monako, napriek tomu, že jedeN zablúdil na Kočičí hrádek, v ničom za MUMom nezaostáva. Ale R&W české etalón behy prekonal. Prvý okruh bol vyznačený ukážkovo. Aj nedostatočne kyslíkom zásobené mozgové ceNtra orieNtácie pracovali bez jediného zaváhania, až na posledné stovky metrov pred koncom prvého kola. eN nevedel, či má utekať k stolíku s druhou občerstvovačkou krížom cez trávu, alebo okolo. Ušliapaná tráva mu poradila, že krížom. Ako dobre, že utekal na konci.    

Zo zostupného radu číslic sa dalo vyčítať, že to v druhom okruhu pôjde dole kopcom. A ono to šlo. Nie len dole kopcom ako takým, ale aj dole kopcom pocitovým.

Po vybehnutí zo štadióna nasledoval úsek veľmi kamenistý, na ktorom veľa nechýbalo, aby jedeN začal ľutovať, že si obul zodraté Fastcwičky a nie cross ADIDASky. 

Našťastie už spúšťacie ľutovacie mechanizmy zarazil fotograf, fotiaci fotokamarátom lepším ako dobrým. Od Joža Meceleho eN zistil, že to je

Ivan Čillík (fotograf), ktorý nemá s Rudom Čillíkom, ktorého priezvisko mal v hlave prišpeNdlené pri Kremnickom lyžovaní. Ivan bol o kusisko mladší, ako 79 ročný  účastník OH v Squaw Valley 1960 Rudo, stále sa činorodo točiaci okolo bežeckého lyžovania.

eN, nevediac, že Ivan sa fotokamarátovaním živí, pred ním pribrzdil. Nie preto, aby mal na obrázku ostro vykreslené vrásky, ktoré mu R&W do ksichtu vtláčal, ale aby vedel prizobiť písmeNká tejto story obrázkami. Naivne sa pýtal sa, či dá obrázky na web. Ivan, že dá na stránku R&W

Dal, ale iba tak trochen. Málo na prizdobeNie tejto temnej story a príliš malé, na zisteNie čísla a následne presnú ideNtifikácie mena chlapíka, ktorý pred behom nechtiac FeroMiša s eN rozveselil aspoň tak, ako divákov pri dobiehaní do cieľa s kočiarom.

Jano Tóbik (3:28 - 3. / 2. M18) ak je to č. 430, ak nie je, tak potom sa telo na obrázku zove inak, mal na Skalke, kde bola ráno legitímna kosa, malého psa. 

eN sa s FeroMišom, chvíľu pred tým, ako stretli psíka pri tabuli s mapou trate, o chlade bavili. Jano čítal mapu a psík sa mu pri nohách triasol, že bolo počuť, ako mu drkocú zuby.

„Vidíš, aj psíkovi je zima," poľutoval na troch nohách stojaceho psa eN. 

„Nie je mu zima, starý je," oponoval Jano, neodtrhnúc oči od mapy. Tak Parkinson skáče aj na psov a baví sa, ako mätie nezasveteNých.

S fotografom eN komunikoval bez zastaveNia. Šetril čas. Potom si celý rozhovor ukladal do pamäti a nebyť turistov, ktorí ho otočili, zbehol by z kamenistej cesty, ktorá klesala k ďalšiemu rozhovoru, pri ktorom "beh" prerušil.

Pribehol k dvojici veľmi mladých chlapcov na horských bicykloch a ten, ktorý paličkou čistil prehadzovačku, sa ho z mosta do prosta spýtal,

„Ujo, ťažký je Turček?" Vy chápete, čo chcel vedieť? eN veru nevedel, čo mu má povedať, keď stúpali na Skalku. 

„Turček? Teraz stúpate na Skalku. Je to stále hore kopcom, ale nie je to ďaleko. Na ľahkom prevode to vytiahneš," zaklamal eN školákovi, lebo po kameňoch sa stúpanie ľahko nejazdí.

Školák, dvíhajúc bicykel zo zeme, držal tému, „Nám hovorili, že Turček je ťažký."

„Určite je. Ale pozri na kamoša ako vládze." Kamoš už vrtel nožičkami ľahký prevod, ako ventilátor. 

eN sa opäť rozbehol, aby po pár desiatkach metrov zistil, čo školáka zlomilo. Cesta prestala byť tvrdá a kamenistá, ale mäkká a hlinená. 

Utekať, navyše dole, dajme tomu. Stúpať a navyše na bicykli, to musel byť vskutku ťažký Turček.

Cesta klesala a klesala a eN to stále neutekalo a neutekalo. Druhá kolo už nebolo značené tak precízne, ako prvé, ale stále bolo vidieť, že ho značil znalec, ktorý dokázal predvídať, kde môže bežec urobiť chybu. 

Na križovatkách boli cesty, kam trať neviedla, prehradené vytyčovacou páskou. Omyl bol možný iba za cenu podliezanie.

Cesta prudko odbočila vľavo, na spevnenú vedľa potoka, aby sa po chvíľke prirútil v protismere chlapík na štvorkolke, o ktorom eN počas rannej túlačky po Kremnici počul. 

Keď stál pred Domom osvety, v nádeji, že hore pôjde nejaké auto so známou tvárou, bavili sa organizátori, majúci tam scuka, že ešte chýba zlatý zub. A práve ten zlatý zub sa sa prirútil na štvorkolke. Ponúkal pitie, ktoré eN z nevysvetliteľných dôvodov odmietol. 

Usúdil, že štvorkolka si pôjde po svojich a nemýlil sa. Starosť chlapíka so zlatým zubom bola ísť za posledným zúfalcom a zbierať fáborky. Keď eN precitol z omylu a zistil, že by sa aj napil, na zemi objavili postavené dve fľaše s vodou. Jednu uchopil, obsahom zapil gél a dumal, čo urobiť s prázdnou fľašou a obalom od gélu. Zahodiť to do hory, sa mu javilo, ako hrubé ignorantstvo. Niesť to v ruke zase príliš otravné. 

Zachránil ho od chrbta sa prirútivší štvorkolkár. Značenie už pozbieral, oslobodil od plastu eN ruku a vniesol nepokoj do eN duše. Zrovnal rýchlosť štvorkolky s pomalosťou behu eN. Cesta prestala klesať a začala mierne stúpať. 

„Som strateNý. Štvorkolka mi bude prdkať za pätami," zľakla sa ostatná figúra pretekov nie rapotanie motora, ale toho, že sa bude pred zlatým zubom pretvarovať, že vládze a prekotí ju. 

A cesta stúpala a stúpala a obavy stúpali s ňou, lebo keď štvorkolka po strhnutí fáboriek dohnala eN vždy zrýchlil a dostával sa do kyslíkového dlhu.

Cesta viedla lesom, ktorý sa zrazu na pravoboku otvoril, aby sa opäť objavili panoranata s dominujúcou zjazdovkou na druhej strane nie širokej doliny. 

„Bomba! jedna veľká zákruta po vrstevnici, potom hore zjazdovkou a je to," predčasne sa utešoval veci neznalý motýlik, vidiac druhého pod zjazdovkou.

Jedna zákruta striedala druhú a motýlik vlekár stále nikde. Nebyť zvuku štvorkolky, eN by si myslel, že zablúdil a k vleku sa už nikdy nedostane.

Ale dostal sa. Vynoril sa na zjazdovke asi v jej polovici. Na otrávenie už otráveNého stačila aj tá. Stúpanie nebolo zdrojom otravy. Otravný bol príliš nestabilný podklad. 

Kamene sa pod nohami uhýbali, ako živé striebro. Každý krok bolo treba dorovnávať pokriveNú rovnováhu. Tráva skoro žiadna. Len neposedné kamene, mäkká hlina a priekopy k odvodu dažďovej vody, vyhĺbené po celej šírke zjazdovky.

Pokiaľ eN pri prvom pohľade na zjazdovku usúdil, že človek ktorý tam trať doviedol, nemohol mať rád ľudí, bežcov obzvlášť, prvé kroky po mesačnej zjazdovke ho ubezpečili, že myšlienka zvíťazila na rozumom.

Aj koniec druhého okruhu bol poznačeNý horšou orieNtáciou. Nebyť štvorkolkára, eN by odbočil zo zjazdovky nesprávne. Treba ale dodať, že gro pretekov stáli na tom mieste regulovčíci, ktorí blúdeniu púšťali  žilou. 

Nie je to nič príjemné, utekať ako posledný a brzdiť program. Ale čo si mal nepripraveNý počať? Mal sa zo Skalky za 19 € vrcať bez akcie? To ani na sekundu z bezmála piatich hodín, ktorá spotreboval na zdolanie skrátenej trate, nepripustil.

2. R&W ukázal v plnej nahote, kam až klesol teN, ktorý v  podobných terénoch Malej Magury behával veľmi rád. Neexistovalo stúpanie, ktoré by nevybehol. Neexistovalo klesanie, v ktorom by nevykvaltoval a utekal zadarmo. V Kremnických vrchoch si na to nedokázal spomeNúť.

Mierečný Run & Walk nie je podujatie pre nepripravených. Odhliadnuc od zjazdovky v závere, je bežeckejšie, ako Nonstop beh hrebeňm NT, ale je trochu pridrahé. V ukazovateli dal som - dali mi za Hrebeňom kus zaostáva. Zaostáva aj v pomoci riešiť problémy s dopravou. NSBHNT poskytuje v rámci štartového poplatku dopravu z B. Bystrice na štart na Trangoške, aj z cieľa na Donovaloch späť do BB. Je to ekonomicky výrazne náročnejšie, ako Kremnica - Skalka - Kremnica.

V dohľadnej dobe nepredpokladáme, že sa počet štartujúcich na Skalke vyrovná Hrebeňu, ale nevieme sa zbaviť dojmu, že chlapcom od Bielej stopy viac štartujúcich príliš nechýba. Robia "Zelenú stopu" s chuťou a keď nie ste odkázaný šetriť €-čka ako eN a zároveň lepšie pripravený po bežeckej stránke, určite stojí za to, si na 3. R&W odskočiť.

Zapísal eN 25. 9. 2010

...........miro.krisko@gmail.com.......................Achillova päta Nástenky..............