Peter Tichý na prahu (ultra)maratónskeho jubilea

Atlét Peter Tichý je po nedávnych zdravotných problémoch opäť pripravený pretekať. Pravé trieslo a natrhnutý brušný sval mu v úvode sezóny bránili trénovať a pretekať. Napriek tomu stihol absolvovať niekoľko maratónov. Navýraznejší úspech sa mu podarilo dosiahnuť v Rajci, kde skončil celkovo druhý. Teraz sa už naplno pripravuje na ďalší z maratónov – Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, kde by chcel zabojovať o jednu z medailí z MSR. MMM by navyše mal byť pre Petra jubilejným stým (ultra)maratónskym podujatím v kariére, čo je vskutku obdivuhodný výkon.

Priznám sa, že v tejto sezóne som toho nestihol toľko, čo obvykle. Po zdĺhavom zranení, kedy ma po extrémne náročnom vlaňajšku (53 pretekov, z toho desať maratónov + dve stovky a jedna päťdesiatka – pozn. autor) celú zimu trápilo pravé trieslo a natrhnutý brušný sval, som totiž začal behať až začiatkom apríla. Napriek tomu som sa na moje milé prekvapenie opäť celkom rýchlo dostal do pohody a dostal opäť chuť aj pretekať. Z maratónov, ak nerátam tréningové Žilinské Hamburgy, ktorých som absolvoval sedem, som celkom slušne odbehol tri. Na Kysuckom som bol celkovo piaty, na Záhoráckom celkovo druhý. Na oboch som sa vzhľadom na dovtedy málo nabehaných kilometrov ešte poriadne vytrápil, o to viac som si to však vychutnal na Rajeckom maratóne, kde som dobehol celkovo druhý a ako víťaz v kategórii nad 40 rokov. Okrem spomenutých maratónov som štartoval na niektorých kratších pretekoch v okolí Žiliny, ako aj základné kolá Bežeckej ligy Žiliny.

Za minulosť považujem hlavne chodecké stovky, ktorých som v rokoch 1998 - 2006 v Taliansku absolvoval osem a výkon z roku 2002 je stále deviatym výkonom v historických svetových tabuľkách. Odvtedy, ako som skončil s chôdzou na vrcholovej úrovni, som štartoval na troch bežeckých stovkách, z toho dvakrát vlani a predvlani na MS a ME. V tomto roku sa konajú MS až v novembri v Gibraltári a po tom, ako som sa po zranení celkom rýchlo vrátil späť a v lete nabehal aj dosť kilometrov, verím, že budem opäť kvalitne na svoju štvrtú bežeckú stovku kvalitne pripravený. Inak by som význam svojho štartu v Gibraltári nevidel, nacestoval som sa totiž už dosť (smiech).

Určite to je druhé miesto na Rajeckom maratóne, ktorý mi vďaka tomu, že bol v roku 1992 mojim prvým odbehutým maratónom a možno aj tomu, že sa mi na ňom v roku 2004 podarilo zvíťaziť, prirástol k srdcu. Myslím si však, že je to aj kvôli organizátorskej partii okolo „otca“ Paliho Uhlárika, vďaka ktorej sa každý maratónec cíti v Rajci ako doma a rád sa tam každoročne vracia. Aj preto asi akosi spontánne vo mne skrsla myšlienka práve na Rajeckom maratóne nejako podporiť a motivovať prvomaratóncov a najrýchleším spomedzi nich - mužovi aj žene, venovať po jednom zo svojich pohárov. Milo ma potešilo, s akým ohlasom sa tento nápad medzi bežcami stretol, dokonca už teraz sa ma ich zopár z tých, ktorí si doteraz na maratón ešte netrúfli, pýtalo, či bude takáto súťaž v Rajci vypísaná aj v budúcom roku.

Verím, že budem aspoň o päť minút rýchlejší ako na Rajeckom maratóne a že zabojujem o jednu z medailí v rámci M-SR. Netajím, že po predvlaňajšom a vlaňajšom druhom mieste by som rád zabojoval aj o svoj druhý maratónsky titul M-SR. Ten prvý som získal v roku 2004. O celkovom umiestnení ťažko hovoriť, hlavne vďaka africkým bežcom má v posledných rokoch MMM veľmi kvalitnú úroveň. V posledných dvoch rokoch som skončil tesne za prvou desiatkou (11.), takže ak by sa mi podarilo aspoň o to jedno miesto sa v poradí posunúť vyššie, vôbec by som sa nehneval (úsmev). Možno jedným z ďalších motivácii by mohlo byť obhájenie 1. miesta z vlaňajška v kategórii nad 40 rokov. Radosť mi však určite nepokazí, aj keď sa mi tieto výkonnostné ambície nepodarí naplniť. Nakoniec, jedno z predsavzatí, ak dobehnem do cieľa hocijakým výkonom, mi urobí takisto radosť a určite mi padne aj to nealko pivo, ktoré na MMM v cieli podávajú. Totiž najbližší môj absolvovaný maratón alebo ultramaratón bude zároveň mojou jubilejnou 100. (ultra)maratónskou „akciou“ (úsmev). Prvou boli v roku 1989 svetoznáme chodecké preteky Praha – Podebrady, kedy som skončil ako 20-ročný junák v rámci M-ČSSR piaty.

Je pravdou, že čo sa týka dosahovania výkonov, sa mi motivácia hľadá čoraz ťažšie, to však neznamená, že by to zmenilo môj vzťah k samotnému behaniu či chôdzi. Skôr naopak, čím ďalej, tým viac ma baví behať len tak voľne v prírode, hoci aj bez hodiniek a len tak si vychutnávať radosť z pohybu bez bolesti. Po rôznych zraneniach - nie je snáď časť môjho tela, ktorej by sa vyhli, ale aj po všetkom, čo mám za skoro 30 rokov športovej kariéry za sebou, necítim už potrebu sebe, o to menej niekomu ešte niečo dokazovať... Môžem však zato, že napriek tomu sa mi zatiaľ vždy akosi podarí dostať do pohody a nájdem v sebe chuť nájsť si nejakú ďalšiu výzvu? Neviem si však predstaviť, že by som si ich dával bez toho, aby ma to bavilo, takisto ako som presvedčený, že aj v bežnom živote sa robiť len máločo naozaj kvalitne bez radosti...

Práve preto, že s pribúdajúcim vekom cítim, že aj telo sa niekedy viac väčšej záťaži bráni ako pred pár rokmi, veľa ho počúvam a snažím sa ho poslúchať. Vlani som totiž nato, že som po veľkom množstve pretekov „ignoroval“ jeho náznaky nepohody, doplatil skoro polročnou zdravotnou pauzou, počas ktorej som mal aj čas prehodnotiť priority. A tou je čo sa týka športu behať čo najdlhšie, bez ohľadu na výkony. Bez behu či chôdze si totiž svoj život tak, aby som sa naozaj cítil fyzicky aj psychicky v pohode, viem iba ťažko predstaviť. Stačilo mi tých 6-7 kilogramov nadváhy v zime, s ktorými som sa cítil ako v cudzom tele. Preto sa snažím dbať na dobrú regeneráciu a zdravotnú starostlivosť. Aj touto cestou by som sa chcel poďakovať svojím sponzorom - vedeniu Mestskej krytej plavárni v Žiline za využívanie plaveckého bazénu a sauny, lekárni Sv. Lukáša v KNM za vitamíny a pitný režim, firme na výrobu raciochlebíkov V.O.S. v Kysuckom Novom Meste, Športalmira Žilina, AB-tlač v Žiline, pánom Štefanovi Terešovi, Zdenovi Rapčanovi a Miroslavovi Strkáčovi z Kysuckého Nového Mesta, ako aj svojmu zubárovi Jožkovi Šnegoňovi v St. Bystrici.

Myslím, že práve posledné vety predchádzajúcej odpovede dosť vystihujú moje pocity. Ak pocítim, že mi šport nespôsobuje radosť a vnútorné uspokojenie, nebudem mať problém skončiť zo dňa na deň. Odmalička som si k športu však vybudoval taký vzťah, že pokiaľ ma budú nohy nosiť, verím, že v rámci možnosti budem aj aktívny bez ohľadu na konkurenciuschopnosť svojich výkonov.

Áno, tesne po vystrábení sa zo zranení mi práve chôdza pomohla rýchlejšie sa vrátiť do tréningového kolotoča. Zhodou okolností práve v tom období mal Peťo pred dôležitými pretekmi v Poděbradoch, kde splnil limit na európsku olympijskú kvalifikáciu mládeže v Moskve a míting v B. Bystrici, kde mal limit potvrdiť. Samozrejme, tým že som chcel byť pri tom a aj som zopár tréningových kilometrov pochodil, som využil možnosť si opäť schuti pripomenúť chodeckú techniku aj na pretekoch.

Nejako zvláštne som to nevnímal, tak ako som to nebral ako nejaké súperenie medzi nami. Bol to skôr len taký zdravý „hecung“, podstatnejšie podľa mňa je, aby Peťo vnímal, že si môže stále, napriek tomu, že je iná generácia, niečo z mojich skúseností zobrať.