27. Real,– Berlin Maraton - Berlín, 26. 9. 2010.

Výsledky

Mrholí. Drobné kvapôčky dažďa kropia nemeckú zem (a Berlínsku zvlášť) už viac ako 24 hodín. Tento krát mi to vôbec neprekáža. Som spokojný a blažený (pozor, nemýliť si to s Blaženým Martinom (Laukom), ktorý je tak nazvaný podľa jeho šikovnej žienky Blaženky...), lebo s medailou na krku kráčam (a mám pocit, že som majiteľom sveta a okolia) smerom od cieľa 37. ročníka Berlínskeho maratónu, ktorý bol samotným Pánbožkom dobre krstený počas celého jeho priebehu. 

Po dobehu som vypil len pohár Powerbarového izotonického nápoja, ani nie som smädný, veď som ani zďaleka toľko nevypotil toľko, ako počas Najmaratónu v Rajci.

Okolo sa trúsi hustý zástup tiež dobehnutých. Zahalení v tmavozelenej fólii s nápismi „Real Berlin maraton“, pojedajú jablká, pijú vodu a drkocú zubami, lebo po dobehnutí teplo veru nie je.

Vedľa mňa kráča pekná čiernovlasá a čiernooká dievčina – tak okolo tridsať jej môže byť – pozreli sme sa na seba, obaja sme sa usmiali a „ona“ prehovorila ku mne: 

„I am very happy!“ 

„I am happy too“, ja na to. „Are you coming from England“? – pýtam sa jej, lebo prehovorila krásne vysloveným „r“ v slove „very“. Ono to v anglickom prevedení nie je to naše „r“ , lebo vyslovuje sa to tak, že špička jazyka sa ohne smerom nahor a jazyk sa pri vyslovovaní onoho anglického „r“ ani nezachveje. 

„Yes, I am“, vraví. 

„Whats your time „? Pýtam sa. Ukazuje mi okrúhle hodinky, na ktorých bolo cifra 3:43 a nejaké sekundy. 

„Great, I was at about three minutes ahead“, vravím. 

„I am very happy“, zopakovala. 

„So good luck!“ A rozišli sme sa. Ona doľava, k dámskym šatniam, ja dopredu k tým mužským, pri Reichstagu.

Tú dievčinu už asi v živote neuvidím, uvedomujem si krehkosť chvíle... Bolo to veľmi milé stretnutie. 

Budíme sa do pochmúrneho, upršaného, nedeľného rána. Ešte, že ten náš drahý hotel Melia na Fridrichstrasse, len asi 15 minút chôdze od štartovného areálu pochmúrny nie je. V izbe – ktorú zdieľam s vlastnou manželkou Katkou - je teplúčko, času do štartu je dosť, lebo je len pol siedmej a štart je plánovaný na 9:03, z hotela nám stačí vyjsť po ôsmej, aby sme tam stihli nielen dôjsť, ale uložiť si veci a dostať sa do štartovného koridoru. 

Spolu so Stoličnými (s ktorými sme sa sem doviezli autom) si dáme čaj a kúsok makovníka; to musí stačiť. 

Vykukujem z okna a odhadujem teplotu vzduchu; okolo 15 ºC a prší. Prší tak, že to môže trvať aj dni, podľa toho sa treba obliecť. Úbor do takého počasia mám odskúšaný; je to podobné, ako na „Rytre“. Samozrejme, tričko s krátkym rukávom z polypropylénu, na to tielko, trenírky ponožky nesmú byť bavlnené. No a na hlavu osvedčená čiapka z NYCM 1997. Tu sa toho nedá veľa navymýšľať. Možno by bolo lepšie tričko s dlhým rukávom? Netreba, rozhodujem sa. A samozrejme všetko pod ponožkami, trenírkami a pazuchami dobre natrieť – čím iným, ako Indulonou. A posedieť si na teplom WC. 

Je tu jeden problém. Nemám nič nepremokavého, do čoho by som sa zabalil, aby som nebol premočený ešte pred štartom. Katka (moja manželka) to vyriešila tak, že mi ponúkla igelitový sáčok, v ktorom si do Berlína doniesla šaty z čistiarne. Ešte aj diera na krk tam bola urobená. Pripnuté číslo objednávky mi vôbec neprekážalo.

Vyrážame. Zuzka, Katka, Martin a ja kráčame popri Spréve k budove Reichstagu. Modernú kopulu len nejasne vidieť cez závoj mrakov. Pred ním sa kropení dažďom fotografujeme. 

Vchádzame do oploteného areálu. Lúčim sa s Katkou a za plotom aj so Stoličnými. Hľadáme nám určené miesto, kam sa odkladajú zvršky.

Mimochodom, mali to tu veľmi dobre vymyslené. Množstvo bielych stanov, rozdelených na sekcie po 500 duší. Príjemné dievčiny ukladali igelitové vrecia s našimi štartovnými číslami. Všetko prebiehalo rýchlo.

Teda poďme do koridorov... Ten môj je „F“. Mám ho pridelený podľa predpokladaného času dobehu. Žiaľ, ako starý poctivec som si napísal reálne dosiahnuteľný čas 3:30 – 3:50, čo mi vynieslo onen koridor „F“.

Ono by to malo byť jedno, v ktorom koridore som, lebo čas sa meria „čistý“, keby... keby boli pred nami takí, alebo lepší ako som ja. Lenže stokrát overené je, že tí najslabší sa najviac nastrkajú dopredu. Aký je problém, napísať si čas napríklad 2:40 –3:00. Žiadny. Je to len otázka charakteru. A zdá sa, že ten je priamo úmerný rýchlosti behu. 

Ak je potom poctivcovi treba predbehnúť trebárs 20 000 bežcov, aby si mohol pokračovať svojim tempom. A to dá zabrať, pretože predbehnúť, ak sa to dá, znamená odbočiť, zrýchliť, znova odbočiť a tak to treba urobiť 20.000 krát. Trasu behu si a) predĺžiš, b) tieto „trháky“ spotrebujú hodne energie, ktorá potom v závere maratónu chýba.

Ale, zatiaľ sa nebeží, len sa snažíme dostať, navigovaní usporiadateľmi a smerovkami kamsi dopredu, kde má byť štart maratónu. Je to kdesi na ulici medzi Brandenburgskou bránou a Siegessaule.

Prší, prší. Nálada je pochmúrna ako počasie. Amplióny šíria do okolia nadšený hlas komentátora: „Do not complain about rain, there is no wind“! Po našom: Nič si z toho dažďa nerobte, veď nie je vietor! Treba však povedať, že to zdvihlo náladu; veľa ľudí sa na tom zasmialo.

Asfalt vystriedali nedláždené chodníky, pokryté vrstvou riedkeho, žltého blata, rozšliapaného tisíckami zatiaľ chodcov, smerujúcich na štart, za stenou stromov. 

Nás, s koridorom „F“ posielajú kamsi doľava, popod stromy, z ktorých padajú veľké kvapky vody. Zástup sa zastaví a hustne, vpredu sú len stromy a dážď. 

Je dvadsať minút do štartu a my sa pomaly posúvame dopredu, rýchlosťou asi meter za 5 minút. Nastal čas štartu. Kdesi to zahučí krikom, vyletia zelené balóniky a my stojíme. Nerobím si z toho ťažkú hlavu. Nakoniec, meria sa netto čas. Nič sa teda nedeje, akurát sa mi nepáči stáť v daždi. Hore je to dobré. Igelitové vrece z čistiarne drží. Len mu musím pomáhať okolo krku, aby mi netieklo pod tričko. Samotná voda nie je nešťastím. Je však pomerne chladno a stáť tu mokrý... bŕŕŕ, aj keď nohy už mokré mám.

Venujem sa teda svojmu okoliu. Väčšina je navlečená v rôznych obaloch z igelitu. Vedľa mňa stojí jedna drzá Talianka, stále drkoce; na sebe má pršiplášť a v ruke dáždnik, ktorým sa snaží vypichnúť oko aspoň jednému maratóncovi. Našťastie bezúspešne, tak aspoň hučí do nešťastníka po jej ľavici, zrejme manžela. 

Predo mnou stojí muž stredných rokov, v červenom tielku, na ktorom svieti nápis „Plombiers de Dijon“, teda Inštalatéri z Dižonu. 

Je 9:20, zástup sa konečne pohol. Dostali sme sa na širokú ulicu medzi Brandenburgskú bránu a Siegessaule. Oba objekty vidím iba rozmazane, mraky sú nízko a sú husté. Prší a prší. 

Preskočím nízky kovový plot a zaradím sa do davu. Niekoľko sto metrov vpredu vidieť štartovný portál, prvá vlna aj s Keňanmi ( a Dušanom Sitekom, keby tu bol býval) už odbehla. Pozerám, či niekoho známeho Slováka(enku) nezbadám, ale kdeže; všetci sú zrejme vpredu, tí vedia, kam sa postaviť...

Zrazu sa dav pomaly, pomaličky pohol, chôdza sa zrýchlila, až sme začali klusať. Štartovný portál som prebehol za 13 a čosi minút, 

Bežíme smerom k Siegessaule. Je celý pod lešením a obiehame ho z dvoch strán. Tempo je zatiaľ pomalé, ale mne, nerozcvičenému, to pre začiatok vyhovuje. 

Obzerám sa okolo. Väčšina bežcov sú zrejme, podľa oblečenia, menej skúsení „ťažkoodenci“. Neskôr začnú oblečenie vyzliekať, potom aj s ľútosťou odhadzovať... 

To tempo „okolo“ 5 minút na kilometer sa výrazne spomalilo; to už tí neskúsení nadšenci „prepálili“, spomalili a vytvorili „stenu“, cez ktorú sa skoro vôbec nedá dostať.

Konečne niečo na pozeranie: asi na 7. kilometri je pekná moderná hlavná železničná stanica. Vpravo vidieť „Bundeskanzlei“, ktorého šéfka je patrónkou tohoto maratónu. Ešte ďalej je vidieť Reichstag, vlastne Bundestag a moderné budovy, kde majú poslanci kancelárie a v nich zrejme asistentov a asistentky. 

To je ale nadlho všetko, čo stojí za videnie. Asi na ôsmom kilometri je vidieť náš hotel „Melia“, no a vedľa dôverne známy Fridrichstadtpalast, odkiaľ sa vysielala známa show „Ein kessel buntes“, za „socíka“ jediná „quazi erotická podívaná“. 

A je tu „desina“ To sú mi veci... Posledných 5 kilometrov som ubehol za neuveriteľne pomalých 27:40. 

Stáva sa mi to, ale až za 30-tymkm. Vysvetlenie je jednoduché. Stena bežcov je pomalá a ťažko sa predbieha. A okrem toho, všade je veľa vody. Sú jej plné koľaje od áut. Predbehnúť znamená skočiť do vody, chvíľu po nej bežať a pokúsiť sa kamsi zastrčiť. 

Ono sa povie, „keď si už mokrý, čo som už do poslednej nitky, tak ti je to jedno“... no mať mokré nohy je jedna vec a mať v vodu topánkach, je vec druhá. Vodu v topánkach nemám rád. 

Idem sa prvý krát napiť. Smädný síce nie som, ale piť treba. Zastanem, dám si „ionťák“. Občerstvovačky sú vybavené vodou, iónovým nápojom „Powerbar“, jablkami, banánmi a špongiami. Tie dnes naozaj potrebné  neboli. 

Mimochodom, počas celého maratónu som sa napil iba trikrát. 10., 20, 30 km a stačilo. Keď prší a je 15 ºC, pitný režim treba prispôsobiť počasiu. 

Na 20. km jedna dievčina trošku „ionťáku“ odpila, zvyšok mi naliala na brucho. Samozrejme, nechtiac. Ospravedlnila sa síce, ale 2 dcl ionťáku pokračovali v ceste do trenírok.

Občas mám dojem, že sa medzi nás zaplietli mexickí povstalci. Veľa bežcov je opásaných množstvom flaštičiek, pripomínajúcich nábojové pásy, ktoré by mali nahradiť slabú prípravu na maratón. Niektorí majú špeciálne pásy, kde sú v úchytkách zasunuté gely, niektorí ich tam mali aj vari šesť...nakoniec , prečo nie, veď viera je mocná čarodejka...

Bežíme, bežíme... Cesty plné kaluží vedú anonymnými ulicami. Nie je tu nič na obzeranie. Domy, domy, domy. Paneláky? Aha to sme v bývalom „Dederónsku“. Rovné ulice a elegantné domy? To je bývalý „West Berlin“. 

Krútim krkom a snažím sa z tej množiny bežcov vyloviť niekoho zo slovenského rodu; taká EvaS by sa mohla okolo mňa pohybovať, až neskôr som sa dozvedel, že sa dala tiež dopredu a bola celý čas predo mnou.

A tak si hľadám iné rozptýlenie. Nakoniec je to naporúdzi všade okolo mňa. Dámske pozadia. Na rozdiel od slovenských pomerov, kde dievčatá behajúce maratón spočítaš na prstoch končatín, tu ich bola približne štvrtina, čiže asi 9 tisíc. A tam sa už nejaký ten sortiment pozadí nájde. Je to zaujímavé. 

V prvej časti trate prevládali dievčatá a dámy skôr robustné, ich zadné časti tomu zodpovedali. Nielen také, ale robusné prevládali. A boli dobre naobliekané. Keď som sa neskôr v druhej polovici trate zaoberal touto analýzou, tak tam bolo hodne dám športových typov, povedal by som „nordických“. Väčšinou blondínky, dobre stavané, ale evidentne „všešportovkyne“ to znamená dámy, zaoberajúce sa športom ako takým. Jedna z nich, dobre stavaná tridsiatnička mala na zadku austrálsku vlajku. 

„Are you really from Australia“? pýtam sa jej. 

„Yes, I am. 

„Z ktorého mesta?"

„ From Brisbane,“ ona na to. Pochválil som sa, že sme tam boli a páčilo sa nám. Good luck... a išiel som pred ňu.

Po tridsiatom kilometri (niekde na Kurfurstendamme) už prevládali štíhle dievčatá, evidentne bežkyne. Bolo to vidieť nielen podľa „štíhlosti“ ale hlavne podľa štýlu behu, ale aj športového vybavenia. Kto to chce zabehnúť tak za 3:40, musí nielen čosi nabehať, ale mať aj nejaké špecifické dannosti. Ale, našli sa aj svetlé výnimky. Dámy značne „zadkaté“ sa našli aj medzi tými lepšími, tučné však neboli.

Z ničoho nič sa mi ozvalo pravé koleno, bolí pri každom kroku. Preboha, vari to nie je koniec? Tvárim sa, že sa nič nedeje a pokračujem v behu nezmenenou rýchlosťou. Asi sa tá bolesť mojim ignorantstvom urazila a opustila ma. Po niekoľkých minútach sa stratila...

Stále predbieham doslova davy; to nekonečné vybočovanie z priamky si vyžaduje značné množstvo energie a hoci nebežím ani zďaleka „to svoje“ tempo, lebo sa obávam budúcnosti. Dobre, teraz nemám problémy; ale príde tridsiatka a nebudem vládať, tak sa radšej zdrž zrýchľovania - vravím si - a bež v pohode, však o čas nejde, treba len v zdraví a v pohode dobehnúť. 

Je tu 21,1 (polmaratón), nič moc; 1:52:03, ak to tak pôjde dalej, tak to môže byť najlepšie tak 3:45, ale poznajúc svoje „trpké konce“, mohlo by to byť tak za 3:50. A to budem rád.

Nedá mi myslieť na EvuS. Tá potvora Mišo H., skoro zblbol aj mňa v tom zmysle, že stále „hecuje“ Evu aby ma „urobila“ a keď sa tak nestane, tak ju dáva do „laty“. Ja viem, je to sprostosť, ale keď sa to opakuje často, tak si na to občas spomeniem. Kde je teda Eva?

Boh vie, kde teraz sme. Motáme sa do kruhu, sem – tam vyskočí nejaký tehlový kostol a zahrá muzika, ale kde sme, neviem. Kilometer 27; nejaký zmoknutý park, dávajú gel. Normálne ho treba zapiť, lebo zalepí ústa, ale tento „Powerbarácky“ je príjemný polotekutý, ide dolu krkom aj bez pitia.

Stále prší. Našťastie dážď nie je hustý a nie je mi zima; všetko je tak akurát; len keď zafúka vietor, tak mám pocit, ako by som mal studený obklad na hrudi; nikdy to však netrvá dlho.

Diváci. Napriek stálemu dažďu husto lemujú trasu , povzbudzujú pokrikmi „zupa, zupa“, čo neznamená, že sa rozdáva polievka, ale je to po „berlínsky“ vyslovené slovo „super“. Skrátka čo mesto – to svoj pokrik.

Po tridsiatke (kilometrov)

Tak a je tu tridsiatka. Cítim sa dobre; teda ešte dvanásť, to je menej ako z Patrónky k prvému prameňu a späť. To musím zvládnuť. A čo keby som pridal? Veď vládzem, uvidím, čo to spraví. Zrýchľujem a predbieham, samozrejme ľudí je stále veľa. Ale sú už unavení. Zaujímavé je, ako bežci reagujú na zvyšujúcu sa únavu a miernu stratu koncentrácie. Na slávnom RBM (teda Real Berlin Maraton) je „maratónska čiara“ tvorená modrou adidasovskou „trojčiarou“, ideálnou, teda najkratšou spojnicou štartu a cieľa. Okrem toho sú na vozovke biele čiary; v strede cesty prerušované, na krajoch plné. A autá jazdia medzi nimi, vytláčajúc do asfaltu koľaje, ktoré sú počas dažďa plné vody. A tade sa beží zle. Je zaujímavé pozorovať, ako sa bežci radia do zástupov po týchto čiarach, čiastočne , aby si zjednodušili navigáciu, alebo aby sa vyhli kalužiam. Ale keď ich predbieham, kalužiam a preskakovaniu sa nevyhnem. Ale ide mi to, priam sa teším, ako mi „to všetko“ funguje; je to skvelý, na maratóne dávno nezažitý pocit. Telo „maká“ ako dobre nastavený a naolejovaný mechanizmus, radosť v ňom bežať, priam sa vznášam nadšením, ako sa dnes mojej telesnej schránke darí...

Hneď za „Kudam“ je tridsaťpätka. Všetko v poriadku, nič ma nebolí; je to neuveritelné, teda ešte pridávam. Ale, ale, čo to je? Na 36 kilometri obieham „balónkára“ s nápisom 3:45. To sa mi teda darí?! A idem dopredu. A už je tu štyridsiatka: posledná „päťka“ je moja najrýchlejšia: 24:56. Ja viem, je to smiešne, čo to je za rýchlosť, tesne pod 5 minút na kilometer; ale na konci maratónu to býva u mňa o tri – štyri minúty pomalšie, dnes mi to skrátka ide. 

Je tu Gendarenmarkt, vari najkrajšie Berlínske námestie s filharmóniou a kostolom a potom už len Unter den Linden, Brandenburger Tor a... cieľ. Presúvam sa na pravú stranu cesty, možno tam bude stáť Katka, a pridávam, predbieham. Je to skvelý, pre mňa v konečnej fáze maratónu zriedkavý pocit. Až posledných 200 metrov sa mi zdá veľmi dlhých. 

Ale už je to tu.

Predovšetkým, upršaný, s množstvom kaluží. Ale aj rovinatý a teda rýchly, počasie nebolo ideálne, ale rozhodne malo k nemu blízko. Skvelá organizácia, rýchle šatne, kvalitné občerstvovačky, ba i cieľový priestor. Nealkoholické pivo Erdinger tieklo prúdom, pilo sa však málo; bolo chladno. Ja, nadšený pomaratónsky pivár som horko –ťažko vypil jeden pohár cestou do hotela, drkocúc zubami a s trasúcimi rukami. (Keď sme na druhý deň chodili okolo cieľového areálu, v jeho okolí bolo naukladaných stovky nedopitých pohárov s pivom, teraz už zmiešaného s vodou, ktorá do neho napršala a vytvorila na povrchu bielu vrstvu tekutiny – vody). 

Ale, tento maratón je aj fádny. Hoci Berlín „poznám“, bol som tam viackrát, bežal som v neznámom teritóriu a až na niekoľko lokalít, nevedel som, kde vlastne som. Skrátka bežíte, bežíte a neviete kade. Taký Paríž, Londýn, alebo Washington (ba i Bratislava a Košice) sú (podľa môjho názoru)“ iné kafe“. Máte si vždy o niečo oprieť zrak. Ale aj tu sa udiali veci nevídané: Zuzka Stoličná si zlepšila „osobák“ o 7 minút na 3:28 a „dala“ svojmu mužovi Martinovi viac ako 2 minúty. (Zrejme bude musieť doma mimoriadne upratovať). Výsledky ostatnej Slovače som sa dozvedel až doma, zdá sa, že všetci dobehli, čo sa nedá povedať o ostatných maratóncoch.

Zo 48 744 prihlásených dobehlo 33842, z toho 7315 žien a 26577 mužov. Koľko ich vzdalo nevieme, ale podľa toho, čo sa stalo v minulom roku, mohlo to byť okolo 10000 bežcov. Slušné skóre, však.