Dag Ulehla

skrsol v mojej hlave po informácii od svetobežníka Vila,, že Lisabon nie je až tak sympatický maratón a, že ho teda ani moc neodporúča. Ale, že v toto ročné obdobie je tam pomerne vľúdne počasie. Po zistení,, že v Porte je tiež maratón a, že Ryanair tam lieta, bolo rozhodnuté. Výpravy sa zúčastnil aj môj tradičný trojčlenný podporný tím.

4.11. o 10.00 sme sa pekne vzniesli k oblohe z bratislavského letiska. Let s medzipristátím v Londýn – Stansted bol v pohode a okolo 22.00 sme pristáli na letisku v Porte. Moderným metro-vláčikom sme za 20minút prišli do centra a bez problémov sme našli náš hotel Peninsular, kde o nás vedeli vďaka fungujúcej stránke booking.com. Bol čistý, dýchal starobylou atmosférou spolu so schodiskovým átriom a dobovým nábytkom.

Na druhý deň ráno po raňajkách sme vyrazili hľadať Expo Marathon. Cieľ jasný, ale nájsť v spleti uličiek smer nebolo vôbec jednoduché. Nakoniec pomohla orientačná intuícia a zdraví sme dorazili do Expo Marathon v Jardim do Palácio de Crystal, čo bola v podstate polguľovitá športová hala, ktorá nahradila v minulom storočí pôvodný krištáľový palác z roku 1861. Výsledkom je strohá hala v nádhernom parku, ktorého prehliadka stojí za to. V Expo nebola tlačenica pretože bolo pár hodín po otvorení. Dostal som aj fľašku portského so špeciálnou vinetou k maratónu, ktorú som plánoval vypiť doma pri nejakej vydarenej bežeckej akcii. Ale chyba lávky. V Ryanair som mal prihlásenú iba ručnú batožinu a fľaška sa nedala preniesť. Fľaška teda padla za obeť deň po maratóne.......

Zvyšok dňa, aj nasledujúce voľné dni, sme strávili obzeraním pamätihodností, prechádzkami po meste a po nábreží rieky Douro, po ktorej sa loďami zvážalo víno z viníc do skladov, kde z neho vyrábali pravé Portské. Pamätihodnosti mesta nesklamali:, železničná stanica Sao Bento s výzdobou glazovanými dlaždicami tzv. Azulejo, bývalý biskupský palác Paco Episcopal a katedrála Sé, štvrť Ribeira zapísaná v 1996 v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, mosty Ponte D. Maria Pia (prvé veľké dielo Gustáva Eiffela) a Ponte Dom Luís I, kostol Igreja dos Clérigos s 76 metrou vysokou vežou dodnes najvyššou kostolnou vežou v Portugalsku. 

V sobotu som sa už viac šetril a dopriali sme si iba výlet staručkou električkou k pobrežiu Atlantického oceánu k mólu ktoré chránilo ústie rieky Douro pred vlnami Atlantiku a návšteve reštaurácie s výhľadom na Atlantik. Predpoveď počasia meteorológom, konkrétne pánovi ľkovi, ktorému sme telefonovali pred odletom, vyšla: dva dni bolo nádherne, teplo. V noci zo soboty na nedeľu mal prísť zlom - vietor a dážď až do utorka. Samozrejme, že som sa v noci budil a počúval či už prší.

Počasie nesklamalo. Ráno o 6.30 keď som si dal budík vítali ma dažďové kvapky veselým klepotom na parapetu. Hneď som si pomyslel na Florenciu, kde som stál pol hodinu na štarte v studenom daždi. V duchu kľajúc na pána Iľka,, že akurát teraz sa musel trafiť do predpovede, začal som vykonávať nutné úkony a nezbytné kroky, ktoré sú vlastné každému maratóncovi. 

Na raňajkách (pečivo s maslom a lekvárom + kávička) ma môj podporný tým ukľudňoval ako vonku prší iba máličko a, že hlavný lejak vlastne skončil ešte pred budíčkom. Tváril som sa, že verím, veď aj tak som nemal po ruke lepšiu motiváciu. 

Po raňajkách, keď som sa obliekal do bežeckého, spýtal som sa manželky ktoré legíny si dať na seba – dlhšie či kratšie? Nemal som veľkú dôveru v počasie a nechcelo sa mi vonku mrznúť (Florencia v hlave mátala) a dobre som vedel (na 100%) aká odpoveď bude nasledovať od mojej „zmrzliny“. „Tie kratšie, bude Ti teplo pri behu“ – znela odpoveď môjho „manažéra“. Zostal som stáť ako Lótova, žena s predpaženými rukami a vypúlenými očami. „Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie“ – pomyslel som si bez komentára a tlačil som sa do odporučených legín. 

Cesta pešo na štart trvala 20 minút za jemného mrholenia. Štart bol na R. de Júlio Dinis, minútku od Expo Marathon v Jardim do Palácio de Crystal. Na seba som si dal staré 30-ročné „slušivé“ šuštiačiky, aby mi ich potom nebolo ľúto zahodiť. 

Svoje veci v igelitovom mechu som zanechal v kamióne a rozlúčiac sa s doprovodom odišiel som sa do štartovacieho poľa. Počas hudby hlásateľ vyhlasoval štáty z ktorých sú štartujúci. Spomenul aj Českú republiku aj Slovensko. 

Neskôr z výsledkovej listiny som sa dozvedel, že sme tam boli 1:1 (dúfam, že eN nenájde nejakú zblúdilú dušičku). Rozcvičujúc sa, zhadzujúc veci zo seba čakám na štart. Som dosť bez nálady, pretože stále popŕcha a neviem ako bude reagovať moja skoro vyzdravená noha. Zrazu je tu odpočet a štart – asi nikto nevybehol predčasne, tak platí. No sláva, tak sa pohýname pomaličky k časomiere. Čip mám ukrytý v štartovom čísle a po dobehu sa neodovzdáva. Tak spúšťam svojho Garmina a vybiehame. Plán mám ísť čo najpomalšie aby som sa čo najviac šetril. 

Mávam „svojim“ na chodníku a začíname stúpať hore ulicou. Nie je to veľké stúpanie v dĺžke asi 500 metrov potom sa trať dáva do roviny a ďalších skoro 10 km budeme mierne klesať k moru. Prestáva mrholiť. Po kilometri vbiehame na veľké kruhové námestie Praca Mousinho de Albuquerque, ktoré je význačné sochou leva držiaceho v pazúroch orla. Lev predstavuje portugalsko-britské oddiely a orol francúzske vojsko, porazené v napoleonských vojnách (Francúzi musia byť celý bez seba z tej pocty).

Ďalej pokračujeme po mierne klesajúcej Avenida da Boavista, ktorú lemuje moderná štvrť Porta. Je tu prvá päťka za 25:33. Nuž, beží sa mi v pohode, noha sa neozýva. Ale nie som si istý či vydržím tempo. Tréningový výpadok je dosť veľký. 

Dobehli sme k Atlantiku a stáčame sa k pobrežiu. Ďalšia päťka je za 25:11. Čo už, keď nohy bežia samé a cítim pohodičku.... Dážď úplne prestal a vyšlo slnko. Doteraz to bolo mimo prvého kilometra skoro stále mierne klesanie. Míňame hrad Sao Joao da Foz, ktorý stráži ústie rieky Douro. Bežíme proti miernemu vetru a tak som si našiel skupinku bežcov v ktorej som sa stratil. Blížime sa k starej časti Porta – Ribeira a za tunelom nás čaká most Ponte Dom Luís I, povestný 130 ročný most projektovaný v Eifelovej kancelárii. 

Tretia päťka je za 26:30. S časom som spokojný, ale moja skupinka mi na občerstvovačke niekam ušla. Nevadí veď sme sa otočili vetru chrbtom a bežíme po druhej strane brehu vo Vila Nova de Gaia. Musím upozorniť na jednu drobnosť – chýrne portské víno pochádza zo 100 km vzdialených viníc odkiaľ sa loďami prepravovalo v sudoch do pivníc v Vila Nova de Gaia, kde dozrievaním a pridaním brandy vzniklo známe víno. Porto iba prepožičalo slávnemu vínu svoj názov. Preto, lebo je ľahko zapamätateľný. 

Obdivujem scenériu Porta na druhej strane Doura a vnímam, že slniečko začína hriať a moja pohodička sa začína niekde vyparovať. Odkiaľ to moja polovička ráno vedela,, že počasie sa takto vyvinie? Napadá ma jedine výrok „ženská intuícia je presnejšia ako mužská logika“. 

Štvrtá päťka je za 28:29 a je mi jasné, že druhá polka bude veľmi ťažká. Ten tréningový výpadok sa nedá nijako oklamať. Je tu otočka a pol maratón je za 1:52:15. 

Začínam viditeľne spomaľovať. Telo nevládze a prechádzam aj do chôdze. Piata päťka je za 32:15. Prebehol som späť cez most Ponte Dom Luis I na pravý breh Doura a bežíme proti prúdu ďalej a som v koncoch. Už neviem odbehnúť ani kilometer vkuse. 

„Zlomil sa mi v páse človek, zrazu zastali motory“ – prebleskol mi hlavou text piesni od Richarda Millera a točil sa stále a stále dookola. Do konca sa už nerozbehli. 

Časy 39:22, 39:40, 39:11 a zvyšných 2,195km za 15:14 hovoria dostatočne. Na konci som bol tak zničený, že som si nevšimol mojich kamarátov. 

Z letargie ma vytrhol kamarát Miro, ktorý ma povzbudzoval svojim behom vedľa mňa. Celkový čas by som najradšej ani nespomenul - 4:31:27. Horší čas, o 14 min., som mal na svojom prvom maratóne, kedy som ani netušil čo je odbehnúť 42km. To telo skutočne nemá pamäť? Myslel som, že skleróza sa usadila iba v mojej hlave. Teraz už viem, že aj inde. To som kľudne mohol ležať celý rok na vankúšoch a nemusel som sa pechoriť v čase-nečase na tréningoch. Otočme list.

Jediné pozitívum je, že do 30 min. po dobehu som sa prezliekol a v pohode som prešiel päť kilometrov na hotel. Nemal som ani závrate, ani kŕče. 

Marathon Porto? Podľa mňa pekný, nie veľký mestský maratón. ( 1179 finišujúcich maratóncov ) Z 80% sa beží popri rieke Douro, na pravej strane brehu v Porte a na ľavej v Vila Nova de Gaia. Spojením tých názvov dalo názov celej krajine. Počas behu sa vynárajú krásne scenérie mesta. Štvrť Riberia, alebo impozantne sa klenúce mosty nad riekou. 

Napriek tomu zostane pre mňa tento maratón po športovej stránke ako najnevydarenejší, vzhľadom k úsiliu, ktoré som do tréningu vkladal celý rok. Hádam nič som nenechal v príprave na náhodu. Dokonca som začal behať s chlapcami z RUNshop sportteam, ktorí sa o mňa v príprave príkladne starali (skoro ako o vlastné) a prispôsobovali na mňa tréningové dávky. 

V krátkosti sa to dá zhrnúť, „Snaha maximum, výsledok minimum.“

Dva mesiace pred maratónom nejaká drobná šľacha v pravej nohe, nerv, alebo aká cholera to bola, ma začala bolieť tak intenzívne, že som pre istotu radšej prestal behať a aj pri chôdzi som rýchlosť znížil, keď som nechcel aby bolo vidieť ako krívam. 

Takže miereční priatelia, na ďalšom maratóne...