lebo prevýšenie skutočne dá zabrať. Ak je pravdou to, čo Pefovi ukázal jeho Garmin, tak je to 780 metrov! 

Chodia sem skrátka tí, čo majú maratón radi a vychutnávajú si pokojnú „domácku“ pohodu.

Ba aj „Saňoprezident“, ktorý mal 17. 11. narodeniny, ponúkal už pred maratónom becherovku z dvoch malých, kovových štamperlíkov. 

Dal si z nej málokto. Akurát pár skúsených borcov (samozrejme aj ja som skúsený) sme si dali po dva, správne predpokladajúc, že to môže náš výkon ovplyvniť iba pozitívne. 

Veď alkohol je iba modifikovaný cukor. Dostane sa do krvi prvý, ale aj sa prvý spáli.

A dobre sme urobili, lebo štart sa dvakrát (len Pánbožko vie, prečo) odkladal. Raz o 15 minút a potom o niekoľko ďalších, takže becherovku sme „metabolizovali“ ešte pred pretekom.

Počasie je pochmúrne, zamračené, ale neprší, teplota tak okolo 10ºC. Všetko sa zdá byť jasné (aspoň pre mňa). Elasťáky, tričko s dlhým rukávom, pod to s krátkym, rukavice a čelenka. Našli sa aj borci smelí v trenírkach a tielku (rýchli), ale aj dobre zababúšení v dlhých teplákoch a dvoch bundách (neskúsení).

Ktosi vystrelil, tak sme vybehli a točili sme obvyklý malý okruh. Začal som s kolegom Tomášom pomaličky, pomaly. Holt uvidím, ako to pôjde.

Modrobiela Betka Tiszová okolo mňa len tak prefrčala. Šaňoprezident,  ozdobený svojimi oranžovými poloteplákmi, či čo to vlastne je a tielkom s nápisom „500“, sa tiež hrnul dopredu. Nevediac, že má formu ako hrom, som ho haltoval. Márne.

Len si bežte, vravím si v duchu. Maratón je ako bič. Dlhý a plieska až na konci. A veruže plieskal ním Pefo. Vedľa sa snaží Milan Vago, dohola ostrihaný. Žeby to takto bolo u holiča lacnejšie?

A do kopca. Dnes to bude dlhšie, ako minule, keď som tu pred štyrmi rokmi bežal, lebo Mike Holík, nedoprajúc mi dobré maratónske časy (boli až príliš dobré, to je pravda), inicioval a prispel na vymeranie dĺžky trate, ktorá sa ukázala byť (vraj, lebo nikto nechce povedať o koľko) o 1700 metrov kratšia, ako tá správna, mierečná. 

Prvá päťka pod Machnáčom za neuveriteľných 31:25. To snáď nie je pravda! Tak bežím občas po 30 kilometri, ale nie na začiatku závodu.

Fakt je, že tým 14% stúpaním som pochodoval, ale aj tak... 

Bežím s Jožom Rajchlom, známym diaľkoplazom, ktorý sa doplazil až do Pekingu na olympiádu. Bežíme pomaličky a debatujeme o tom, čo odbehol a čo ešte možno odbehne. 

V kopci predbieham Betku T., ale z kopca okolo mňa prefrčala takým tempom, že za chvíľu z nej vidím v diaľke iba modrobielu škvrnu. Ale makajú viacerí. 

Ešte pred desiatkou (posledných 5 km som odbehol za 23:40) ma opúšťa smerom dopredu Jožo Reichel. No čo, veď je len začiatok... Ale hore kopcom tú peknú Betku zase predbieham ja a ako sa ukázalo, bolo to v týchto pretekoch naposledy. 

Ešte pred dedinou Petrova Lehota frčí v protismere čelo pretekov... Na prvom mieste nebeží podľa môjho očakávania Pefo. Ale v kategórii M60, teda najstarejších sa beží podľa očakávania: vpredu maká Števo Polc, za ním s odstupom Šaňo. Pekná a sympatická blondýnka Esentiérová (budúca víťazka) sa rúti tiež oproti dolu svahom. 

A už je tu slávna dedina Petrova Lehota (slávna tým, že ju skoro nikto nepozná) s ešte slávnejšou obrátkou na najvyššom kopci v dedine, kam veru vypochodujem, nevšímajúc si úsmevy miestnej mládeže.

A dolu, dolu cestou. Dobieham Petra Benču a krátime si cestu debatou o zraneniach a slabej trénovanosti... v protismere sa objavuje ladná postava v čiernom, Andrea Benčová, na ktorú sa vrhol jej zákonitý manžel Peter a struhol jej takú pusu „až to pleslo“. 

„Vieš“ - vraví mi Peter ospravedlňujúcim tónom, keď tento erotický akt dokonal – „ stretneme sa až po obrátke po 30 kilometri a to dať pusu už nebudem vládať“. „Ale veď je to skvelé fakt ti závidím“ ja na to. 

A naozaj som mu závidel a nebol by som sám, keby sme tam boli bývali viacerí). Čo si myslel Paľo Hajduk, usmievajúc sa popod fúzy a bežiaci poblíž neviem...

Občerstvovačka pri odbočke na hlavnú cestu. Dávam si sladučký čaj a hurá do kopca. Potvorsky vysoký Machnáč čaká. 

Odpútavam sa a postupne predbieham niekoľkých borcov. Tak teda už je tu 15 km (posledných „päť“ za 24:19). Unavený nie som, len mi je preteplúčko. Už pri zbiehaní z Machnáča sa vyjasnilo a začalo svietiť slniečko. Potím sa neuveriteľne. S tým sa nedá nič robiť, aspoň čelenku si strkám za elasťáky. 

Stúpanie je dlhé a kruté. Snažím sa naň nemyslieť a radšej obdivujem potôčik vinúci sa po ľavej strane cesty, dávajúc pozor na autá a na profil cesty s pozdĺžnymi trhlinami, čo je známka pomalého zosúvania sa cesty dolu svahom. 

Asi dva úseky krátko pochodujem. Nie žeby som nevládal, ale viem, že takto viac získam ako stratím. Tí, ktorí produkujú hore kopcom beh, nie sú oveľa rýchlejší, ako ja, produkujúci rýchlu chôdzu. Rozdiel je však vo vydanej energie. Môj úspornejší pohyb sa môže prejaviť ako výhodnejší  neskôr.

Konečne vrchol a kesanie do Trenčianskych Teplíc. Cesta klesá až príliš prudko, vraj viac ako 14%, nedá sa normálne bežať. Krátkymi krokmi s vysokou frekvenciou pribieham k ďalšej občerstvovačke (všetky boli dobré) a dávam si čaj. 

Dvadsiatka. Posledná päťka za 27:04. V diaľke sledujem slnkom zaliaty kostol a pribieham k označeniu polmaratónu (1:51: 48). 

Bežíme korzom kúpeľov. Je skoro prázdne. V čase obeda sa slušní ľudia napchávajú, iba my polohladní, nejeme a dokonca bežíme. 

Som tu skoro samojediný. Kdesi vpredu sa mihá niekto v červenom, asi Jožo Rajchl. Nejako mi to nejde. Nohy začínajú oťažievať. Kúpeľný park, krátky a dole kopcom, sa mi zdá zrazu nejaký dlhý a do kopca...

Vpredu je Omšenie, dedinka to milá, ale hrozne dlhá. Kto už takú dlhú dedinu vymyslel? Pred rokmi som ešte pred ňou videl prvých borcov, vracajúcich sa od obrátky. Pamätám si na “Mirečka“, ako držal čelo pretekov. Teraz je tu ľudoprázdno. Akurát pri kostole hrá muzika, a na konci dediny chodí David Nagy. 

Konečne sa pred Dolnou Porubou objavuje prvý bežec, Andrej Puškár z Trnavy. Pefo má stratu asi 100 metrov. Je to asi ich 37 kilometer, zdá sa že je „vymaľované“. 

Mimochodom, nebolo. Menej skúsený borec to prepálil, dokonca začal chodiť, čo bola voda na Pefov mlyn. Dal mu asi 4 minúty a Andrej bol nakoniec rád, že skončil aspoň tretí.

No, je to tvrdé. Tá potvora Mišo by tu mal byť a bežať s nami, aby vedel, čo nám narobil! Prebieham dedinou a za každou zákrutou čakám obrátku. Ale kdeže, nikde nič. 

Je tu však tridsiatka. Od 25km za 28:14. Cítim sa slabý ako para nad hrncom, ale makám. V protismere pribieha Šaňoprezident. Kde je Števo Polc? Asi som ho prehliadol. Neprehliadol. Števo Polc beží so slušnou stratou na Šaňa. To sú mi veci! Zdá sa, že papierová forma má cenu Iľkových internetových predpovedí: nič nie je tak, ako by sa čakalo.

Občerstvovačka. Tu by som mal mať svoj gel. Bol tam. Zapil som ho čajom a nadávajúc to tlačím hore. Preboha, kde tá obrátka len je?

Konečne ju vidím! Točím dolu kopcom, ale nejde mi to. S prekvapením zisťujem, že hore sa mi bežalo ľahšie ako dolu. Aspoň mám taký pocit.

Predbieha ma Jožko Zeleník a stráca sa v diaľke. Tridsaťpäťka (27:18). Proti mne beží Tomáš Orfánus. Nevyzerá zničene. Kde je obrátka? Pýta sa. Za zákrutou, milosrdne klamem. Keby ten vedel, za koľkou, možno by sa otočil... myslím si. A je tu Betka, za ňou so stratou Andrea; už to nie je ďaleko utešujem ich.

Trápi sa aj Tóno Gombár, „ty sa máš“ závistlivo poznamenáva. Nechcel by som byť v tvojej koži, myslím si a mám toho fakt dosť. 

Počasie sa zmenilo. Zatiahlo sa a fúka dosť silný vietor. Teraz sú dve tričká dobré. Ba aj rukavice sa zídu, hoci sú plné potu a sopľov.

Znova Omšenie. Tentokrát bez muziky, dedina ako po vymretí. Jediní živí ľudia sú pri občerstvovačke na konci dediny.

Týchto „päť“ medzi 35 a 40 kilometrom (29:28) nemá konca kraja. No konečne! Na okraji parku je na asfalte krásna žltá 40-ka. Už len dva!

Občerstvovačku ignorujem, čaj mi už nepomôže. Vbieham na kúpeľné korzo. Už je plné národa, disipujúceho dnešný obed. Mnohí o barliach, paliciach. Trošku sa hanbím, že mám obe nohy zdravé a dokonca tu bežím maratón, zatiaľ čo oni sa ledva pohybujú. 

„Aj starí behajú!“ Oznámi „novinu“ jedna z nich okoloidúcim, vidiac môj beh hore korzom.

Konečne, konečne... v diaľke vidieť (ba vlastne nevidieť) cieľ; skôr ho tuším pred školou. Prebieham žltú cieľovú čiaru na asfalte a pozerám na hodinky: 3:48:40. Je to výborné, aj keď niekto bude sklamaný...

Pomaly (zrazu ma všetko bolí) sa ťahám do telocvične. Je tu aj Šaňo a núka. Mňa núkať netreba, rád sa zohrejem.

Je po maratóne. Iba maratónci poznajú, aký je to skvelý pocit. Pomaly sa trúsia ďalší a ďalší. Sú unavení, ale zdajú sa byť šťastní... Sme radi, že sme. Máme najlepší izotonický nápoj, pivo Steiger. Každý dostal jednu „pikslu“ pri registrácii, spolu s pekným, bielym hrnčekom s označením maratónu. 

Je tu kapustnica a zmätky s určovaním poradia. „No, nezmestil si sa na bedňu“ s lútosťou mi oznamuje Šaňo, vyhral akýsi Poliak. „No čo už, to mi nevadí, ja som s pretekom spokojný“, vravím. 

Nakoniec sa ukázalo, že vlastne „pan Jacek“, síce vyzeral na 75 rokov, 60 ešte nemal. Všetko je ináč a na tej „fiktívnej“ bedni predsa len som. Veci sa majú tak, že aj tie štafety skomplikovali identifikáciu, lebo niektorí bežali „celý“, ale aj ako členovia štafiet. Do toho finišmanky ženy...

Ale, nakoniec sa všetko vyjasnilo. Skrátka je tu pohoda. Pobavili sme sa, keď už za tmy, počas vyhlasovania výsledkov, do telocvične dorazil Tóno Gombár v trenírkach, s číslom na hrudi, ale s úsmevom... Napriek zraneniu to nepustil a dokončil. Je to obdivuhodný muž.

Aj vyhlasovanie výsledkov v najstaršej kategórii bolo podarené. Keďže sa im tam omylom priplietol ako víťaz „bratranek z Polski“ a tak aj napísali diplomy. 

Keď „pravda zvíťazila“, dostali sme po kúpeľných oblátkach a Jaro vytiahol z vrecka niekoľko päťeuroviek: Rozdal nám po jednej vraviac, „Chlapci, podľa možností“. 

Musím povedať, že to bolo veľmi milé gesto. Tých 5 € od Jara si cením  viac, ako keby som dostal neviem akú cenu. 

Nakoniec cenu a hodne veľkú, by si zaslúžil aj Jaro a jeho nepočetná skupina spolupracovníkov, ktorí obetavo zorganizovali skvelý maratón.

Zaslúžili by si veru nielen našu podporu, ale aj podporu mesta, ktoré sa nazýva Perla Karpát.