9. Unter-tage Sparkassen Marathon - Sondershausen, 4. 12. 2010

Výsledky

V januári, keď sme cestovali do Českých Budejovíc za maratónom v podzemných garážach obchodného centra MERCURY, načala sa téma „maratónu v bani“. 

Impulzom bol článok na bratskej bežeckej stránke o maratóne, v soľnej bani, v nemeckom meste Sondershausen. Povedala som si, keď je ČB podzemná Garáž mojim prvým tohtoročný maratónom, rok ukončím opäť v podzemí, akurát o čosi hlbšie. 

Záujem o maratón v soľnej bani bol. Vznikla predbežná zostava. Času do štartu bolo bohato, zostava sa viackrát menila.

Nakoniec sme sa do Sondershausenu vydali iba iba štyria, z toho jediný Juraj Chrenko (153) mal s fáraním praktické skúsenosti. Ale do uhoľnej bane, nie do soľnej. Ondrej Hanzlík (105), Jozef Zlocha (422) a ja sme boli úplní zelenáči. Síce vekom nie, ale baníckymi skúsenosťami áno. Aj keď všetci traja muži z výpravy behajú za AK Baník Prievidza. Išlo o to, čo povie naše psyché na to, že nad hlavou máme 700 metrov. 

Cesta do Sonderhausenu bola dlhá, predlhá, pre nečakaný prídel snehu a mrazu. Znamenalo to nasadnúť o 4:48 do vlaku v Tlmačoch, o 7,00 v Prievidzi do auta k partii a o 18 hodine vystúpiť v Sodershausene. A to hlavne zásluhou Ondreja a Juraja, ktorí sa striedali za volantom.

Cesta ubehla v pohode, jedine čo stojí za spomenutie, bol pamätník A. Dubčeka neďaleko Humpolca. 

Po príchode sme sa bez problémov ubytovali v príjemnom hosteli – ten už bol plný maratóncov. Samotné mestečko mi veľmi pripomínalo našu Banskú Štiavnicu. 

Teplota okolo –10°C a únava z cestovania nám dovolili iba veľmi krátku prechádzku večerným baníckym mestečkom.

Na druhý deň ráno bol budíček už o 6 hod., prezentácia začínala už od 7 hod. a na sfáranie sa muselo poctivo čakať v rade. Pri teplote -15°C to veru žiadny pôžitok nebol. 

Prednostne boli púšťaní dole usporiadatelia, banícka hudba, zdravotníci. Až potom maratónci, prípadne ich doprovod, ktorý si za trojminútovú cestu „výťahom“ musel zaplatiť turistický poplatok 30€. 

Po vystúpení z výťahu nás baňa privítala príjemným teplým pohladením 25°C. Naše budúce pôsobisko bolo skrášlené vianočnou výzdobou.

Nenudili sme sa, bolo čo pozerať. Samozrejme že nasledovalo obligátne oliznutie steny, nejaké soľné kamienky do vrecka na pamiatku. 

Vo veľkej slávnostnej sále, akomsi mini múzeu nástrojov a v priľahlých priestoroch, si každý našiel svoje miestečko. Všade boli stoly a lavice, toalety v perfektnom a v dostatočnom stave. 

Za zvuku baníckej dychovky sa každý pomaly prezliekal, šteloval prilbu a čelové svetlo. 

Niektorí boli vyčačkaní kadejakými svetielkujúcimi náramkami na rukách i na nohách, blikačkami na rôznych miestach, vrtuľkami. 

Ja som si povedala, že ja si čelovku nevezmem, že však tam medzi toľkými svetluškami ju ani nebudem potrebovať. Lenže som sa poriadne prepočítala. Viacerí rozmýšľali ako ja a šli bez svetla. Nepočítala som s tým, že takmer polovica štartujúcich bežala kratšie trate a pole bežcov sa po ich skončení poriadne preriedilo. 

Každých 60 - 100 m síce boli „erárne“ svetlá, lenže v tej tme tmúcej to nestačilo.

O 10-tej hodine sa behu chtiví zhromaždili na štarte, za hromadného odpočítavania a následným úderom gongu sme vybehli. 

Neviem či aj iných, ale mňa hneď po prvej zákrute šokovalo poriadne stúpanie, ktoré nemalo konca kraja. 

Z pod prilby mi o pár minút začali tiecť potôčiky potu. Úplne ma to vyviedlo z rovnováhy, na potenie nie som zvyknutá. Stále som cítila na sebe takú vrstvičku slaného mazu, čo sa mi nepáčilo. 

Na začiatku okruhu bolo svetla dosť a bolo aj čo obzerať. Pár 100 m dlhý rad, akýsi cintorín banských vozidiel, pokrytých hrubou vrstvou soľného prachu, menšie závaly a hlavne ďalšie a ďalšie chodby, ktoré boli prehradené výstražnou páskou, aby do nich niekto nevbehol. Ako sa poznám, prvá by som tam zablúdila. 

Prvá občerstvovačka po 2,5 km stúpaní. Nezastala som na nej, ešte viac potiť sa mi veru nechcelo. 

Potom nasledovala moja disciplína, zbiehanie. To som si užila. Trochu ma zarazilo prudké ochladenie v priestore štartu a cieľa. Ale chladiaci úsek sa dal rýchlo prebehnúť a opäť do tepla, kde nasledovala druhá občerstvovacia stanica. 

Občerstvovať som začala až vo štvrtom kole, keď som sa prestala potiť a keď sa telo zmierilo so stúpaním, ktoré som sa snažila zdolať v ešte bežeckom „režime“. 

Mirek Hasal pred rokom napísal, že je to „regulérní horský maratón“ a to sa vtedy bežali iba 4 kolá + veľká rovina. Teraz ich bolo 8 a ponechali iba stúpanie a klesanie. 

Občerstvovala som teda každých 5 km. Kolu, po 6 kole kúsok banánu + vlastný hroznový cukor. Ale mali všetkého naozaj dosť. Juraj síce vinil zo žalúdočných ťažkostí ponúkaný čaj, ale neviem to posúdiť, keď som ho nepila. 

V poslednom kole som si dokonca všimla, že sa podávalo červené víno. Odolala som a nedala si. Hlavne že som sa konečne prestala potiť. 

Pri každom občerstvovaní som si umyla tvár studenou vodou. A konečne sa dostala do bežeckej pohody. Bežala som si sama, nik si ma nevšímal a vlastne asi ani nevidel. Mnohí už skončili a tak miestami som ani nepočula to príznačné chrapčanie soli. 

Bolo ticho, predo mnou tiahle stúpanie, tma a len kdesi na konci ďaleko blikalo svetielko – doslova a do písmena ako to už mnohí opísali „svetlo na konci tunela“. 

Vybehla som až tam hore, vedela som, za zákrutou je občerstvovačka a že už pôjdem iba to moje milé dole. Zdalo sa mi v tej tme, že bežím rýchlo a dobre. A potom priestor štart a cieľ a nemilé prekvapenie na tabuli svietil môj veľmi nesympatický čas. 

Jedno môžem povedať, po tých dvoch ťažkých úvodných kolách som sa dostala do bežeckej pohody. Aj sa mi dobre dýchalo /mnohí sa sťažovali na zlé dýchanie/, práve naopak, až sa mi zdalo, že mám sliznicu v nose až precitlivenú, akoby naleptanú....ten pocit mám ešte aj teraz doma. 

Teplo mi neprekážalo. Bolo príjemné. Zdalo sa mi, že sa nepotím, aj keď výpovedná hodnota soli na mojom tielku a trenírkach bola prekvapivá.

Hneď po dobehnutí do cieľa som dostala do ruky lístok s výsledným časom, časom každého kola, priemerným tempom... a medailu a tričko a občerstvenie. 

Klasika. Mali to dobre pripravené. Z lístku som sa hneď dozvedela, že som bola celkove medzi ženami šiesta a v kategórii prvá. Pravdaže bola som len sama a potom ešte jedna staršia ako ja sa tam vyskytla.

Prišla som k „nášmu“ stolu, chlapci posedávali, polihovali. Počkali, kým som sa vo vodovode umyla, prezliekla – dali sme si pivo a sadli do veľkej sály, kde malo byť a načas aj začalo vyhodnocovanie. 

Kategórií bolo neúrekom – po 5 rokov a už od veku 20 rokov. Zaujímavé bolo, že každý na svojom mieste mal položený naklepaný text. Neskôr som pochopila, že je to text piesne... a tú potom spolu všetci spievali. Bolo to veľmi pekné.

Ako cenu som dostala hrudu soli na kamennom podstavci a sklenený podnos na zákusky. Asi aby som si uvedomila, že už treba na Vianoce vypekať a nie kdekade pobehovať.

Za tmy a mrazu sme sfárali, za tmy a mrazu aj vyfárali. Chytro teplá sprcha a prebrať zážitky. 

Ráno nás čakala dlhočizná cesta domov, ktorej sa vynikajúco zhostil Ondrej. Neviem, ako teraz chodí on, ale ja hrozne. Schodom sa musím vyhýbať.