|
|
Vilo
Novák
1. Kolárovský trojkráľový maratón – 1. Gúta-i vízkerest maraton
(alebo: narodil sa životaschopný novorodenec...a to rovno na Tri krále...)
Teda, to vám poviem, rana to bola poriadna.
Nie nadarmo sa nám jeden z organizátorov tohto bohumilého podujatia Zolo Zsélyi vyhrážal, že maratón odštartuje také „bumm“, že nikto na štarte nezaspí. Naozaj, nezaspal. Totiž v Kolárove žije zberateľ zbraní a vojenského materiálu, ktorý nielenže vlastní kanón, ale aj prúdovú MIG-15 a
zopár tankov. Keď sme sa zoraďovali na štarte pre Mestským úradom, videl som asi 20 metrov za nami vynovený sovietsky protitankový kanón.
Našťastie, namierený nie na nás. Typ ZiS-2 kalibru 57 mm. Okolo pobehoval chlap v maskáčoch.
Kľakol si k nemu a po odpočítavaní 5-4-3-2-1 zahrmel taký výstrel, že mi skoro zabehlo. Aby som bol spravodlivý, musím priznať, že Kolárovo nie je jediným mestom, kde štartujú maratón výstrelom z kanóna. Tým druhým,
alebo ak chcete prvým, je Washington D.C.. U.S.Marine Corps Marathon sa tiež
štartuje výstrelom z kanóna. Tam to majú pod palcom mariňáci, ale kolárovská „rana“ sa
Washingtonu prinajmenšom vyrovná... Kto teda nebol v Kolárove, má ešte tento rok šancu byť odštartovaný kanónom v októbri, kedy sa beží slávny USMCM vo Washingtone,
D.C.. Odštartované Vybehli
sme. Z 35 štartujúcich bolo tridsaťdva maratóncov (ostatní si skúsili kratšiu trať).
Medzi maratóncami boli 2 ženy: jedna Maďarka, švárna Szilvia a jedna Tlmačanka - samozrejme tiež švárna, traja Maďari mužského rodu a
päť ďalších z Bratislavy. Ba jeden sa hlásil za Moraváka (Jožo Oborný,
vraj len preto, aby bolo viac „národov“). Teplota vzduchu bola celkom príjemná, asi -6°C.
V meste bolo skoro bezvetrie, ale my, čo sme prišli zďaleka, až hen od
Bratislavy, sme smer vetra pozorovali a teda vedeli, že fúka silný juhozápadný a čoskoro ho
pocítime. Tomu sme prispôsobili oblečenie. Vindstoperku ( šuštáková
bunda), rukavice, čiapka. Zatiaľ je to
pohoda. Bežíme cez mesto, cesta je mierne pocukrovaná snehom a je na nej troškou ľadu.
(V Taliansku postačujúce podmienky na to, aby maratón zrušili). Smerujeme k mostu cez Váh.
Stúpanie nerobí problémy, veď sme iba na druhom kilometri. Sledujem spolubežcov.
Väčšinu poznám, pravda, je tu niekoľko mládencov, ktorých vidím prvý raz. Moju pozornosť však nemôže neupútať jedna spolubežkyňa; vysoká a dobre stavaná blondýna aerodynamických tvarov. Má dobrú postavu, ale na maratónkyňu je trošku robustná, vravím si v duchu, tá to asi ďaleko nedobehne. „Tak, za koľko to chceš zabehnúť“ ? Pýtam sa. Odpoveď:
„Nem írtem“. Tak na to musím ináč, hovorím si. „Do you speak English“? „Yes, of course“ odpovie mi to pekné stvorenie. A už bola ruka v rukáve. Dozvedel som sa, že má za sebou viacero maratónov (aj Aténsky) a že v Budapešti si zabehla osobák 3:35... Tak to by som sa pekne zmýlil. Nakoniec, táto deva Szilvia Varga - ktorú sprevádzal jej fešák, ako to u pekných báb spravidla býva - dobehla tento maratón za skvelých
3:45. Iba tri minúty za mnou. Nechýbalo veľa a bol by som „bitý“. Prebehli sme most a stočili doprava na hrádzu rieky Váh. Koruna vážskej hrádze má betónový
povrch. Je pokrytý snehom a ľadom. Delíme
sa preto do zástupov na okrajoch cesty a bežíme po tenkej vrstve snehu. Vietor
zosilnel, ale je to stále pohoda. Imro Magyar, Peter Portašík a asi dve
ďalšie postavy sú už stovky metrov pred nami. Ostatní sa držíme viac – menej spolu. Približne po 4 km zbiehame z koruny hrádze na verejnú komunikáciu.
Tá je pokrytá vrstvou ľadu, pod ktorým vidieť koľaje po autách, často vyjazdené až na asfalt. Tade je treba bežať, pokiaľ sa dá. Tu kdesi by mala byť „päťka“ myslím
si. Krútim krkom, hľadám nejaké značky, ale nikde nič. Možno bude onačená až desiatka, vravím si. Asi na ôsmom kilometri je občerstvovačka: výborný horúci čaj, banán a pagáče.
Čaj mi stačí, počas maratónu nikdy nejem. A musím si „odliať“. Aha, medzi dvomi budovami by to išlo, lebo ináč je tu rovina rovinatá, všetko vidieť... A hneď je svet krajší.
Lenže medzitým mi skupina odbehla, sú aspoň 150 metrov vpredu a tu už fúka silný
vietor. Zišlo by sa za niekoho schovať. Ale za koho? Obzerám sa dozadu. Niekoľko stovák metrov vzadu nejakí ľudkovia bežia, ale vari
na nich nebudem čakať! Teda vpred. Samozrejme, je to pomalšie a začína mi byť chladno. Našťastie, mám vindstoperku, ale na hlavu som si predsa mal zobrať niečo teplejšie; moja „pirátska“ šatka izoluje slabo. Pozerám
pred seba. Partia strieda a vzďaľuje sa mi. Vpredu vidim Petra Šafárika, zvaného
„Andulka“. Je robustný a v červenej bunde, ho vidieť zďaleka. Táto nížinná krajina je pre mňa zvláštna.
V podstate sa donekonečna tiahne beloba snehu, tmavé škvrny stromov a
domov. Donekonečna sa vinie cesta s vypreparovanými koľajami po autách až na hrubozrnný asfalt, po ktorých sa snažíme bežať.
Sem tam koľaj preruší ľad, ktorý obiehame po poli. To všetko podfarbené hučaním
protivetra. Vnímam ho iba okrajovo. Musím dávať pozor kam stúpam, aby som si
nespôsobil „personal injury“, ako to nazvali "starostliví
taliani" v Pise, keď nám zrušili maratón. V tejto sivobielej krajine sú nepravidelne roztrúsené
domy. obyvatelia sú ukrytí na podstení a zvedavo sledujú, čo za ľudia to tu bežia. Na jednom dome tabuľa s
firmou Je to zvláštne.
Cesta po ktorej bežíme až do dediny Kavy (nemýliť si to s čiernou kávou) je z jednej strany lemovaná vysokou hrádzou inundačného územia Váhu a na druhej strane je na pohľad nekonečná rovina; len sem tam tu stojí osamelý dom. Ten však má na plote pridrôtovanú tabuľku s hrdým názvom „Vážska cesta / Vágrakpart“. Pozerám na hodinky: už by dávno malo byť desať kilometrov.
Nič som nevidel, ako je to možné? Veď čumím ako rys a potreboval by som sa chytiť na nejakej „päťke“. Takto bežím na pocit (ako vždy), ale som rád, keď viem, kde
sa nachádzam. Počas celého behu som nevidel žiadne označenie
kilometrov. Viacerí ho vraj videli pripnuté na
stromoch. Ja nie, Aspoň posledných 12 km by bolo treba jasne označiť. Zo sivej farby krajiny sa vynorili nejasné obrysy domov. To musí byť Kava, hovorím si. Pozerám na hodinky: je len 1:20 od štartu, to
veru nemôže byť polmaratón. Ale
otočili sme sa skoro do protismeru a uháňame cez Kavu (kávu by som si teda dal) s vetrom
skoro v chrbte! To je teda o inom, ako sa predierať v protivetre. Ten mi dal zabrať.
Cítim, že som unavený a to je do „polky“ ešte ďaleko, ale neviem koľko. Za normálnych okolností,
myslím bez toho protivetra, viem ubehnutú vzdialenosť odhadnúť s presnosťou do
kilometra. Teraz si to netrúfam. Po vybehnutí z Kavy, za ľavotočivou pravouhlou zákrutou vidím skupinu bežcov; majú na mňa menej ako
kilometer. Postavou v nej dominuje Andulka. Beží sa mi ešte dobre. Občerstvovačka, dávam si čaj. Chcú po mne číslo.
Rozopínam si zips vindstoperky a ukazujem im moju „13-tku“. Keď mi ju ráno dávali, pani na príjme sa ma pýtala, či mi to číslo nevadí...
Prečo by aj malo? Pozerám na hodinky: 1:41, to nemôže byť ani polmaratón! Boh nás poteš! Ešte že budeme mať vietor len do chrbta,
myslel som si. Pravda bola iná. A vpred. Ešte že po
vbehnutí do Kavy sa kvalita cesty zlepšila. Suchý asfalt, riedka doprava a vietor v
chrbte. Čo viac si želať? Stále bežím sám, Aj keď predo mnňou sa pohybujú bežci
a občas kojosi dobehnem. Pravdu povediac, neviem kade vlastne pobežím. Ani v Googli na mapách sa mi nepodarilo identifikovať cestné spojnice medzi dedinami, napr medzi Kavou a Vrbovou nad Váhom. Ale cesty tu sú a my po nich bežíme. Predbieha ma známa dodávka.
Funguje ako mobilná občerstvovacia stanica. Dobre to majú vymyslené. Keď občerství všetkých bežcov, naloží svoje „caky – paky“, to znamená stôl, várnicu s čajom a ostané veci a presunie sa pred čelo pretekov a pokračuje v občerstvovaní. Samozrejme, takto to môže fungovať, ak je pole pretekárov aspoň trošku homogénne. Otáčame doľava, skoro do protismeru smerom na Vrbovú. A zase do protivetra. Už citeľne slabnem. Pokúšam sa určiť, na ktorom som kilometri; vychádza mi to, že asi tak okolo 28 kilometra. Ale veď proti vetru nemôžeme bežať stále, musíme to otočiť na sever... A naozaj; po prebehnutí Vrbovej sa na päte hrádze točíme na sever. Jedna milá pani, ktorá na aute pendluje pozdĺž bežeckého poľa (zrejme zdravotníčka) sa ma pýta, ako sa mi beží; nechcem použiť sprosté slovo, tak odpoviem “ale ujde to“. Tak toto by mohla byť tridsiatka. Pomaly (naozaj pomaly) bežím na sever, po tenkých vyjazdených koľajách asfaltu. Už je to horšie; som unavený a nohy mám ako z dreva, nepružné. Na ľavej strane zasnežená hrádza, vpravo sivá krajina, bez záchytných bodov pre oči. Ale v zásade, mám takéto behy po šírej krajine a nedozernej rovine rád, hoci som nič takého ako je toto nebežal. Neobzerám sa, teda neviem ako to vyzerá vzadu; vpredu vidím dve postavy, jedna v žltej vetrovke, druhá je len sivá. Zdá sa že vpredu vidím budovu, kde som si , bežiac v opačnom smere odskočil. Nechce sa priblížiť potvora, trvá to dlho. Konečne je to tu aj s občerstvovačkou, okolo je kŕdel chalanov. Toto je 34 kilometer, informujú ma. Preboha, ešte osem! Som naozaj unavený. Ten beh osamelého bežca proti vetru mi dal zabrať; a toto je zrejme dôsledok. Bežím krátkymi krokmi, snažiac sa myslieť na úplne niečo iné ako je maratón. Na sprchu, na posteľ, na nebehanie, na leto... A už je tu „samomluva“, ktorú som dávno nerobil: „Potrebuješ sa takto trápiť? Nemáš dosť maratónov? Nie je čas sa na to vykašlať?“
Táto reč prichádza vtedy, keď som naozaj unavený a vtedy to myslím vážne. Aj teraz, keď píšem tieto riadky sa nad tým zamýšľam. Ale tiež viem, že to prejde, úmerne procesu regenerácie. Vybieham znova na hrádzu. Stojí tu „pojazdná občerstvovačka“. Čaj. Už
iba štyri kilometre, hlási mi posádka auta. Preboha, tak veľa? To je veľa,
diví sa občerstvovač. Nemá význam mu vysvetlovať, že je. My maratónci vieme, že je to veľmi veľa, ak je to
na konci maratónu. Bežím po snehu na korune hrádze a medzi pohľadom pod nohy sa snažím očami nájsť kdesi vpredu most cez Váh do Kolárova. Potom to budú už len 2
kilometre, utešujem sa. Konečne cesta na most. Obzriem sa doľava a vo vzdialenosti asi 150 metrov
za mnou vidím postavu v červenom. Šaňo Simon, alebo Eva Seidlová? Kto z prezidentov to tam beží ? Nakoniec, je to jedno. Tie dva kilometre do cieľa prejdem aj plazením, na chôdzu ani nepomýšľam. Za mostom ma postava v červenom dobieha. Je to Eva. Dobre Eva, bež.
Ide ti to dobre. Beží. Vieš, naháňa ma žena (myslela tým Szilviu). Dobre, dobre, len bež. Tiež sa obzerám, ale oná, neidentifikovateľná postava je ďaleko, niekoľko stovák metrov. Neboj sa, je to ďaleko, vravím
Eve a skúšam pridať. Nie aby som ju predbehol, ale len tak. Celkom mi to ide. Eva beží asi 20 metrov
predo mnou. Pri odbočke k Mestskému úradu, teda k cieľu, zastane. Vieš čo, dobehneme spolu, ruka v ruke. Aspoň potešíme Miša Holíka, vravím. A cieľom sme naozaj prebehli
spolu. Za potlesku nepočetného publika, v rovnakom čase 3:42:36 a pod prísnym pohľadom Tibora, zákonitého
to manžela Evičky Seidlovej. Tak konečne to máme za sebou. Nohy bolia, duša jasá. Najskôr blahoželania Imrovi Magyrovi, ktorý vyhral, Slavovi Gleskovi, Petrovi Šafárikovi, ktorý to zabehol za 3:32 a potom hurá na pivo, lebo len to potlačí smäd, a na výborné zemiakové pagáče. Pribieha tiež Szilvia, je tu aj Šaňo Simon, spokojný s tým, že mu vydržala noha, ktorá ho predtým trápila... Pomaly sa to trúsia do cieľa ďalší a ďalší maratónci.
Aj držiteľ Bobríka mlčanlivosti Paľo Hajduk. Už sú tu všetci, oznámi po čase Gejza Kele dobehnuvším, čakajúcim na klobásu a varené víno. Víťazi mužskej a ženskej kategŕie boli vyhlásení neformálne, ale o to srdečnejšie. Imra Magyara (2:48) som už spomínal, Eva, tesne porazila Szilviu. Dámy dostali po žltom kvete. A už je tu klobása a varené víno.
Je výborné, myslím víno. Výborná je aj štiplavá klobása. Len šoféri spomedzi maratóncov sú smutní. Klobásu
zapíjať vareným vínom nemôžu. A čo k tomu ešte povedať? Maratón takého typu ako je tento „Kolárovský trojkráľový“
u nás ešte nebol. Všetky sa tiahnu po kopcoch, alebo v mestách. Tento je úplne iný.
Rovinatý, melancholický, s nekonečnými výhľadmi a minimálnym počtom
áut na cestách. Mal som z
tohto maratónu veľmi dobrý pocit. Organizátori sa celej veci zhostili skvele a s nadšením. Občerstvovačky a
záverečné občerstvenie bolo veľmi dobré. Zolo Zsélyi si zaslúži naše uznanie. Jediné, čo by sa dalo zlepšiť, je značenie trate. Každých 5 km urobiť na asfalt čiaru a k nej číslo. Deň maratónu bol nachladnejší za uplynulý týždeň, maximálna teplota bola –2 °C, čo však vôbec
nevadilo. Bolo by treba ešte zmeniť veterné počasie na bezvetrie. To však zatiaľ ani miestny farský úrad nebol
v stave zariadiť, napriek tomu, že má k Najvyššiemu najbližšie. Takže
z toho Zoliho neviníme. No a uznanie si zaslúži aj Tibor Seidl, ktorý doviezol svoju manželku autom do Hurbanova, kde „musela“ byť. Eva mi kládla na srdce, aby som to nezabudol spomenúť v prípadnom dojáku. Evička, ako vidíš, nezabudol som. No a čo takí maratónski nadšenci ako Jaro Pavlacký, Šaňo Simon a ďalší, ktorí to s dopravou nemali jednoduché. Ale keď
musíš, tak musíš. Boli by sme radi, keby tento maratón nebol prvý a posledný. A nebojte sa zinkasovať štartovné, radi prispejeme. Vilo Novák, Bratislava 7.1.2011 |
