Rozhodnutie padlo 19. decembra v Pise, kde sa nám udialo „maratona cancelato“. Boli sme na Pisa Marathon nadržaní. Keď ho po príchode do Pisy zrušili, boli sme naštvaní a cítili sme sa okradnutí. 

Najbližší maratón mal byť vo Verone. Pôjdeme teda v rovnakej zostave naň. Je to „až“ 20. februára 2011. To by už malo byť dobré počasie a bolo dohodnuté, prihlásené, zariadené. 

Až na tú Mišovu Holíkovu chrípku. Tú sme neplánovali ani nezariaďovali. Prišla si po Miša, potvora jedna sama a dala mu zabrať teplotou. Bolo jasné, že bežať nemôže. Takže namiesto Miša sa viezla moja manželka Katka. „Aspoň bude mať pekný darček k Valentínovi“, vraví Mišo. Mal pravdu, bola celkom rada.

Zamračené, teplota vzduchu asi 8ºC. Lámem si hlavu nad oblečením. Ľahké elasťáky, hoci hodne ľudí má trenírky, tričko s krátkymi a na to s dlhými rukávmi, vezmem si aj rukavice, budú dobré na utieranie potu.

Vlastne lepšie by bolo dať na tričko s „dlhými“ tielko, ale to som nechal „doma“ v hoteli, tak to bolo jasné.

Vrecko s vecami do kamióna a poklusom na štart. Stretávame Zuzku s Martinom, posledné fotografie a do koridorov... 

Je tu prekvapujúco veľa pretekárov. Myslel som si, že je to taký „malý, lokálny“ maratónik. 

Koridory sú ohradené vysokým plotom s jednou bránkou, pri ktorej stojí „Talian“ a nechce ma pustiť dnu. Posiela ma dozadu. Ale ja mám žlté číslo a mal by som byť vpredu. Dobre teda, idem dozadu. Ďalší „talian“ ma ale posiela dopredu. Snažím sa mu vysvetliť, že vpredu som už bol a poslali ma sem... Ale nakoniec som využil vbiehanie dákeho mládenca a strčil som sa s ním dnu. Nech ma teda Talian naháňa. 

Natlačili sme sa pred dva portály a spoločne sme skandovali: 

Prvé „päťky“ bežím opatrne približne po 25 minútach. „Desina“ 49:58, ale aj tak neviem, kde som. Viem, je to trošku rýchle, ale po krátkom „štúdiu“ samého seba konštatujem, že bežím ľahko, nič ma nebolí, teda uvidím, kam to až dotiahnem.

Ktože to tam vpredu len je? Je to muž v „bratislavskom“ tričku. Poľahky ho dobehnem a opýtam sa: Did you run Bratislava maraton ? Yes I did- hovorí s nemeckým prízvukom. Are you from Germany? I am from Austria, znie odpoveď. 

Vábim ho na tohtoročný maratón, operujem „novou“ traťou. Maybe, hovorí. Zveruje sa mi, že by chcel bežať okolo 3:50 a že má 66 rokov. Po maratóne som zistil, že sa volá Valentin Wulz, je z Klagenfurtu a dobehol to za 3:51. Presne ako chcel.

Chvíľu bežím s ním, ale zdá sa mi to predsa len pomalé, idem dopredu. Čas na 15 kilometri o tom svedčí, som o pol minúty pomalší na „päťku“ predchádzajúcej.

Zase zákruta. Asi 20 metrov predo mnou beží dievčina v tri štvrťových „elastákoch“. Na tom by nič zvláštneho nebolo, keby nohavice neboli zvláštne v tom, že boli čierno biele a strihané tak, že si to nemohol človek nevšimnúť. 

Mala dobrú postavu, krátke blonďavé vlasy a asi 35 rokov. Všimol som si ju (vlastne jej nohavice) už tesne po štarte, ale zmizla mi z dohľadu. Teraz som sa k nej „prikmotril“ a pochválil som ju, že beží rovnomerne a iste je skúsená bežkyňa. Vraj nie je, má len pár maratónov. 

A ako to chceš bežať, pýtam sa jej. Tak okolo 3:40, vraví a fakt. Beží ako hodinky. To mi vyhovuje, rečiem si. Povedala mi, že je Belgičanka a vola sa Sueli. Tak sme spolu bežali, sem tam pohovorili. 

Ja som na občerstvovačke vždy zastal, napil sa dobrého, sladkého a teplého čaju. Ona pila utekajúc, čím získavala 20 –30 metrov náskok. Trvalo mi najmenej kilometer, kým som sa na Sueli dotiahol a zase sme bežali spolu. 

Rozbehnuté na 3:33, to asi nevydržím... Nebudem riskovať, spomaľujem. Sueli sa pomaly vzďaľuje.

„Vilo!“, počujem vykríknuť kohosi a rýchlo sa pozriem do protismeru. Je to Zuzka. Ahoj, kričím tiež. Martina som asi prehliadol. Nečudo, v tom dave... 

Som asi na 24 kilometri; bežíme po takom „apendixe“, ktorý sa občas na „mierečných“ tratiach zaraďuje, aby sa na ňom rektifikovala trať na správnu „mierečnú“ dĺžku. 

Je to jedna z mála možností, kde je vidieť bežcov v protismere. Takže, Zuzka má na mňa náskok asi 2 kilometre. To je niečo okolo 10 minút. Je po polmaratóne, teda ak vydrží, môže to byť okolo 3:20. Vydrží?

„Martin!“ kričím na prebiehajúceho borca. Má na Zuzku stratu asi 300 metrov, čo je asi 1,5 minúty. To ešte nemusí nič znamenať, vravím pre seba.

Cítim, že už mám ťažšie nohy, ale to je to normálne. Už aby bola 30ka. Zvyšných 12 km si už viem prirovnať k známym dĺžkam, na „Železnej“.

Pozerať nie je veľmi na čo. Okolie je fádne, zatiaľ bežíme po okrajových častiach mesta. Dievčatá tiež nič moc. 

Obiehame tabuľu s nápisom Farské športové stredisko. Dúfajme, že návšteva tohto strediska je vyššia, ako návštevnosť kostolov, kde je veriacich ako šafranu.

Konečne sa otáčam a je tu vytúžená „dvadsaťpäťka“. Teraz do mesta, nech konečne niečo vidíme. Dlhá, predlhá, ale konečne rovná cesta po brehu rieky Adiže, ktorá je tepnou Verony. 

Znova dobieham Sueli, zdravíme sa, ale už sa mi ani rozprávať nechce. Blížime sa k tridsiatke. Tu sa už každý schováva do seba a bojuje sám so sebou o prežitie. Nespomaliť! Vydržať! 

Tridsiatka. Je to za 2:31, teda ešte viac, ako hodinu. Boh ma poteš. Je to strnulé, kŕčovité. Radosť z behu je preč. 

Zámok na kopci, veže v siluete mesta, vedľa hučí rieka. Sueli ma zase predbieha a pomaly sa posúva dopredu, až sa mi stráca v diaľke. Dobrá je, myslím si. 

Len pomaly, žiadny kvalt, vravím si, keď ma „cuká“ zaradiť sa za Sueli. Pod 3:50 by som to mal zvládnuť, ináč na nejakej tej minúte nezáleží, konverzujem sám so sebou. 

Prebiehame cez Adižu do starého mesta. Tu je už ozaj na čo pozerať. Čo dom, to nádherné dielo. Románske kostoly, paláce a samé zákruty. Ešte že pri každej uličke stojí vojak v „maskáčoch“. Zablúdiť nemožno.

Konečne tridsťpäťka. Pozriem na hodinky: 2:58:30. Staré maratónske pravidlo hovorí, že výsledný čas je čas na 35-ťke, plus 40 minút. To by som mohol ešte „dať“ pod 3:40. To by bolo čosi! Bude to však ťažké. 

Okrem toho, že nevládzem, sa beží po úzkych uličkách s rôznorodým povrchom. Dlažba s množstvom dier, lebo niektoré kocky chýbajú. Je treba dobre hľadieť pod nohy. Dlažba aj „mačacie hlavy“, no a samá zákruta. Takže sa tempo nedá držať. 

Zostávam teda pri starom. Bežím so štandardným úsilím. Ešte, že je tu nádherné okolie! Paláce, námestia, neďaleko je slávny Júliin balkón. 

To predsa pomáha zabudnúť na strasti posledných kilometrov, ktoré ako keby nemali konca. 

Tak, predsa som sa domotal k 40-tke. Na hodinkách je 3:26:16. Čiže ak ten zvyšok dám pod 13:44, mohlo by to byť pod 3:40 ! To stojí za pokus.

Skúšam predĺžiť krok a zrýchliť. A ono to ide! Nie o veľa, ale bežím svižnejšie. Mohlo by by to stačiť. Prečo sú len tie posledné kilometre tak dlhé? 

Viem, že pred cieľom ešte musíme prebehnúť cez Arénu. Tú nevidieť. A  predsa, už je tu. Ale nás to vedie okolo nej kamsi preč!

Znova Sueli! Dobieham ju. Sueli, dobehneme spolu vravím jej. Nie, len choď si rýchlejší, vraví. Prispôsobím sa jej tempu. Je to fakt nejaké pomalé, uvedomujem si a zrýchľujem. Nakoniec som jej dal na poslednom kilometri asi 40 sekúnd, dobehla to za dobrých 3:39:04.

Je to vraj druhá najväčšia v Taliansku, po Koloseu v Ríme. Nádherný pocit, umocnený hudbou. 

Prebiehame arénu po drevenom chodníku a vybiehame na námestie. Aj ten krátky výbeh mi dočerta robí problémy. Zákruta vľavo na námestie Piazza Bra, čo je po anglicky podprsenka a asi 200 metrov pred nami je cieľ. 

Hľadám časomieru. Je trošku schovaná, ale je na nej čosi nad 3:38... Hypnotizujem ju, nech sa čas spomalí a prebieham cieľom v hrubom čase presne 3:39:00. Ale čistý je 3:38:22.

Medaila, vrecko s jedlom. Hľadám Katku. Tu kdesi by mala byť. Nie je. Tak bude pri kamiónoch s oblečením. Ani tam nie je. Asi už bude v hoteli, hovorím si, však ma len tak, bez kľúča nenechá. Pomaly sa ťahám do hotela, asi kilometer od cieľa.

Zrazu mi zaplo. Preboha! Dohodli sme sa na stretnutí pri radničných schodoch! Mám sa vrátiť, alebo ísť do hotela? Vari ma len dnu pustia. Prezlečiem sa a napijem sa hlavne piva, ktoré tam je schované, potom sa vrátim po Katku. Uvažujem, ako je možné, že som zabudol na miesto stretnutia. Po tomto maratóne som to mal v hlave úplne vymetené.

Bez ťažkostí som prehovoril čierneho recepčného, aby mi otvoril izbu. Keď ma videl takého odrovnaného, nebolo mu zaťažko uveriť, že naozaj som maratónec.

Vo dverách izby susediacej s našou, sa objavili Zuzkáči. Ako? Osobák! Vraví Zuzka. Aj keď je to proti predpisom, dal som jej pusu. Tak teda ako? 3:22! Neuveriteľné, čo to dievča dokáže. Zlepšila sa oproti Berlínu o 6 minút. A ty Martin? 3:31, vraví. Tiež skvelé.

Podarilo sa získať pre Slovensko dve tretie miesta, z toho jedno pre SZM. To aby mal aj eN trošku radosti zo života.

Predovšetkým, Verona, za rímskych čias Collonia Verona Augusta, je nádherné mesto, plné rímskych pamiatok. A nielen rímskych, ale hlavne stredovekých, románskych kostolov a palácov. Prirovnal by som ho vari k Florencii. 

A to nehovorím o slávnom balkóne Júliinom, ani o lesklom pravom prsníku jej sochy pod balkónom. To by vari stačilo, lebo zase ma eN obviní, že suplujem Bedekera.

A maratón? Rozhodne stojí za to. Prevažne rovina, „cikcakovitý“, ale skvele organizovaný, s vylúčením dopravy. 

Možno by sa aj naši organizátori mohli ich prístupom inšpirovať. Jednoducho vyhlásili:

čo je „ekologický deň“, zakázali automobilom jazdiť  po meste a hotovo.

Štart a cieľ na hlavnom námestí, po maratóne pasta párty. A nie je to od nás ani ďaleko. Iba necelých 100 km za Benátkami.