|
|
Foto: TeN čo utekal s Vilkom, Mike, Vlado B., Dag. Najprvší Bratislavský hamburg 12.3.2011. Utekal a zapísal Vilko Novák Svetobežný. Neviem prečo, ako a kedy sa Mišo Holík rozhodol organizovať Hamburg aj v Bratislave. Ale chytilo ho to poriadne. Začal sa podujatiu venovať s dôkladnosťou jemu vlastnou. Sad Janka Kráľa (alebo petržalský park) bol od počiatku jasný. Lepšie miesto pre taký podnik sa v Bratislave nájsť nedá. Alternatívy, ako po schodoch z Horského parku, či po hrádzi smerom do Čuňova, nemali v porovnaní so SJK u Miša, ale ani u mňa šancu na úspech.
Nasledovala éra výberu trate a vymeriavania, lebo tých možností je v SJK viac. Aj ja som s Mišom bežal, vyberajúc trať s minimom zákrut a s maximálnou dĺžkou kola. Čo sme vybrali, to sa aj bežalo. Vďaka Mirovi Heliovi a Lacovi Findlovi vieme, že jedno kolo má rovných 1691 metrov. Mišo to má úradne potvrdené meračom tratí SAZ na certifikáte. Termín 12. marec, bol stanovený dávno. Už len aby vyšlo počasie... Pretože pravidlom hamburgov je aj to, aby aspoň jeden z bežcov bežal maratón, boli predbežne „dohodnutí“ takí borci ako Šaňoprezident, eN, Slavo Glesk. No a ja som si tiež chcel skúsiť aspoň jeden „hamburg“, aj keď tento typ behov nie je mojou srdečnou záležitosťou. Chýba mi pri ňom nie iba „turistická“ dimenzia behu, ale ako sa ukázalo v konečných fázach behu, keď je bežec unavený, aj divácka podpora. Alebo skôr hrozba „ostudy“ z toho, že začnem chodiť, alebo ukazovať svoju slabosť inak. Práve tá hrozba pomáha maratóncovi udržať sa v hre a domotať sa do cieľa s vyplazeným jazykom a v polobezvedomí. No, ale poďme k onomu Hamburgu.
Počasie, ako vystrihnuté z príručiek o dobrom počasí. Bolo dobré aj bez internetového proroka Iľka. Pri štarte síce iba okolo 6 °C, ale vyšplhalo sa to neskôr nad 10°C, čo je na beh vhodná teplota. Stromy ešte bez listov, ale suchý asfalt a bezvetrie, boli nádejnými podmienkami pre túto akciu. Úmyselne nepíšem „preteky“, lebo hamburgy nie sú preteky, ale skôr priateľské behy, bez vložného, cien, rozhodcov, iba s vlastným občerstvením a počítaním si kôl.
Ozdoba nášho spolku Andrea Benčová má samozrejme trošku iné predstavy o tom, čo je treba pre úspešný maratón. Rozložila si apartný skladací stolík, na ktorý nakládla fľaše, flašky a flaštičky. Jedna miska na banány, druhá na čokoládovú a cereálnu tyčinku. Na každej flaške nálepka s názvom trampskej osady a tuším i s nakreslenou bábovkou... Ako z učebnice stolovania. Jednoducho estetický skvost. Odštartoval nás Mišo výkrikom „ŠTART!“.
Ako čert zo škatulky vyrazil dopredu náš moravský priateľ Peter Kaňovský. Kam sa hrabeš, myslím si, poznajúc ho síce ako maratónca, ale nijak rýchleho. Vtedy som netušil, že sa v posledných mesiacoch výrazne zlepšil. Za ním, ako kedy im horelo za pätami, celý 25 členný húf národa bežeckého. „Tak, a pobežím s tebou", vravím Mirovi (eN), ktorý si BAH nemohol nechať ujsť, lebo ako kronikár „mierečných“ aktivít to chcel precítiť na vlastnej koži. „Len si choď svoje. Si o 20 minút rýchlejší", odpovedá. „Nikam sa neponáhľam, mám čas. A okrem toho neviem, či pôjdem celý maratón. Chcem si zabehnúť podľa chuti a potom sa prípadne uvidí. Aj keď jeden Hamburg by som si celkom rád dal." A klušeme. Pomaly, v pohode. Myslím, že všetci sú pred nami, dokonca aj rozvážny Šaňoprezident prefrčal okolo... Mišo H. berie BAH „šéfstvo“ veľmi vážne. Vidíme ho, ako odhrabuje z chodníka lístie hrabľami, ktoré mu radi požičali tí, čo to majú robiť. Je tu nejaká partia s fúrikom a metlami, zrejme zamestnanci mesta. „Tak čo Mišo, aktivačné práce? Choď si pýtať od Ftáčnika príspevok," škádlime ho. Krúžime jedno kolo za druhým, sem tam okolo nás prefrčí Petr Kaňovský z Brna, alebo Roman Tománek, tiež z Moravy. Je to teda medzinárodný Hamburg. Ba aj Šaňo nám už dáva koliesko! Nevadí. Počasie je skvelé, slniečko sa usmieva a my preberáme všetko možné od výmyslu sveta. Šport, politika a hlavne peniaze, peneži, peníze. To je objekt, ktorý eN fascinuje, ako každého, ktorý onen objekt (peňeži) nevlastní v dostatočnom množstve. Ale kto z maratóncov ho v takom množstve vlastní? Sem tam sa okolo nás niekto prebehne. Keď Zuzka a Martin Stoliční, samozrejme nezabudneme do nich rypnúť a pripomenúť pravidlo o nepredbiehaní vlastných manželov na domácej pôde.
Doťahujeme sa pomaly na Andreu Benčovú, jedinú dámu z množiny rádoby maratóncov a majiteľku apartného stolíka v priestore štartu, obloženého všelijakými dobrotami. Pridáva sa Peter Šafárik, zvaný Andulka, chvíľu s nami zotrvá v srdečnom rozhovore, beží polmaratón.
Pred nami sa objavuje „klan Bílikovcov“ švárna Janka, ktorá sa tu nečakane vyskytla a vytešený „tatko“ Vladitatko, ktorý nám ostatným veru nedá príležitosť sa Janke prihovoriť. Obaja odbehli polku a odišli skôr, ako sme my „miereční“ stihli dobehnúť svoju „mieru“. A je pohoda. Sem tam sa objaví Mike a spokojne konštatuje, že všetko je tak, ako byť má. Všetci sú spokojní. Chvália trať, Mikeovu organizáciu i počasie. Mišo chválu ochotne prijíma, ako keby aj to počasie vyprodukoval vlastnými rukami. A ktovie? Možno si ho vymodlil. Otepľuje sa. Odkladám na lavičku pri štarte vindstoperku a bežím iba v tričku, ale kecáme ďalej. A tak ubehlo vari 15 kôl, čo je skoro 25 kilometrov a zatiaľ je to dobré. Tak čo? Kladiem si otázku. Maratón, alebo nie? Proti hovorí logika vecí. O dva týždne Bratislavský maratón. Chcem ho bežať. Patrí sa po troch rokoch polmaratónovania a vlaňajšej absencii, (maratónovanie v Kalifornii), bežať maratón doma. Ale dva týždne je na regeneráciu pre mňa málo. Tak čo urobím? Prebiehame štartovnú čiaru... a na lavičke sedí Slavo Glesk, o ktorom sa predpokladalo, že isto – iste dobehne maratón... Tak čo Slavo? pýtam sa. Aale, nechce sa mi, vraví. To ale mení situáciu. Že by nedobehol ani jeden domáci celú „mierečnú vzdialenosť“? To by bolo rečí... Rozhodujem, skúsim to.
Vilo, potreboval by som si odskočiť, vraví eN. No odskoč si za nejaký krík, vravím. Ale ja potrebujem na veľkú a nemám papier, on na to. Nevadí, povieme Mišovi. Aale, to bude blbo vyzerať. Radšej povieme, že chceme napísať uznesenie a potrebujeme papier. Dobre, ja to teda zaonačím. „Mišo!, vravím po obehu štartu, „potrebujeme papier na uznesenie, ale najlepší by bol toaletný. Priprav nám ho!" „Dobre, dobre!, on na to. Pri nasledujúcom obehu (jedno kolo pri tom našom tempe trvá okolo 10 minút, však je to viac, ako míľa) nám podáva papierové vreckovky. Ja ti poviem, do ktorého hustníka vlezieš, lebo vidím, že už má namále. A 17-te už kolo bežím sám. Podvedome, keďže nemám s kým rečniť, zrýchľujem. Ani som si to neuvedomil, iba Mike mi pripomína, „Nejako si zrýchlil!" Má pravdu, netreba to preháňať. O čas predsa nejde. Zastanem, glgnem si z mojej fľaše s čajom a idem ďalej. No, nie je to to, čo bývalo. Cítim, že tvrdnem. Tým rozprávaním síce tratíme cenné sekundy (však pani prezidentka?), ale zabúdame na vlastné trápenie. Dobieham Šaňa. Má na mňa kolo. Nejako spomalil. Vpredu tuším eN, ale ide dobre, blížim sa k nemu pomaličky, tak 100 metrov na kolo. A mám ho, konečne. Bežíme zo dve kolá spolu, ale mám problém s ním držať krok. Ešte dve kolá, oznamujem mu. „Dve, nie tri?" on na to. Aj to je možné, nepomýliť sa je problém.
Prichádza mi na um slogan českého maratónskeho klubu, ktorý vyzýval ľud k podpore 2% percent z ich daní heslom, „Podporte partu bláznů!“. Cieľ maratónu leží osemdesiat metrov pred štartom. Je označený krasopisou bielou čiarkou na asfalte a pri nej je ešte krasopisnejšie napísané veľké „M“, z produkcie súdne znalého Mikeho. V cieli sú okrem Miša, lebo ten je všade, aj dvaja borci, Petr Kaňovský a Roman Tománek. Maratón už dokončili a zvládli ho skvele. 3:18 a 3:07.
Pár kôl a sme v cieli aj my. Koľko kôl nám to vlastne dali? pýta sa eN. Najmenej tri, vravím. Tak, toto by malo byť moje posledné kolo, vravím Mirovi. No uvidíme, či tam bude Šaňo. Ten sa v počítaní kôl nikdy nemýli, straší ma opäť. Už vidíme cieľ! Prebehnem ním, zastanem, nechce sa mi ďalej. Šaňo tu nie je. Poď ešte kolo. Radšej jedno navyše, ako menej, láka ma eN. No dobre teda. Jedno kolo predsa zvládnem. Zvládam, ale ako ťažko! Tmolím sa za Mirom a mám toho fakt dosť. Konečne je v dohľade cieľ a ... Sláva, Šaňa tam vidím tiež!
Prebieham okolo „M“, značky cieľa maratónu, stláčam stopky. 3:59:38. Tesne pod „štyri“. Viem, nezáleží na tom, ale predsa, pod „štyri“ je pod „štyri“... Blahoželám Šaňovi, Petrovi, Romanovi, Pranjalovi a po ďalšom kole aj eN. Len na Andreu si musíme ešte počkať. Posledné kolá odchodila. Je to obdivuhodné dievča. Dokázala premôcť trápenie a dokončiť. Myslím trápenie maratónske. Zostala nás hŕstka. Ostatní odišli na zaslúžený obed. Z 25-tich bežcov doklepali maratón siedmi.
Prvý BH sa skončil veľkým úspechom. O časy tu (ako stále zdôrazňuje eN) nejde. Hamburg predsa nie sú ozajstné preteky. Ale dobrý pocit z toho všetkého sme mali. Naozaj.
A Mike? Ten sa dušoval, že prvý BAH, urobí. To áno. Aby si žilinčania, košičania, špišiaci a iní „áci“ nemysleli, že len oni to zvládnu. Ale druhý už nech robí niekto iný. A nakoniec? Celkom bez prinútenia prisľúbil, že urobí aj jesenný. Andrea zložila drevený, servírovací stolík, odniesla ho do auta a ja som až vtedy mal pocit, že až týmto aktom sa skončil vydarený 1. BAH. Vilo Novák, Bratislava |
Mišo
"vyšnorený" v oranžovej veste s mobilom na krku, ešte raz prešiel trať, či je všetko, ako má byť, my ostatní sme sa snažili niečoho napiť, odskočiť si, zvítať sa s kamarátmi a vybrať vhodné oblečenie, čo
býva základ (ne)úspechu.
Pred húfom nastúpených bežcov sa pohol na bicykli Laco Findl, aby tí prví nezablúdili a už
sa bežalo.
A
ako obvykle, zase okolo Janka Kráľa s palicou, ktorého zvali divným.
Mám dojem, že my sme ešte divnejší.
Aj mnohí „bývalí miereční“ si prišli zabehnúť a vychutnať skoro jarné ráno.
