|
|
Vilko Novák Svetobežný 6. ČSOB maratón - Bratislava, 27.3.2011 (Pukalovičove nové šaty sa osvedčili...) Áno. Bratislava má konečne maratón európskej úrovne. Tento, v poradí šiesty, tak možno smelo nazvať. Za tento maratón sa hanbiť veru nemusíme. Aj keď... nie všetko bolo také, aké by sme si želali. Myslím hlavne na nešťastnú úschovu a výber batožín. Ale ani to nemohlo potlačiť jednoznačne dobrý pocit z toho všetkého. Košice majú vážneho rivala, aj keď pravdou je a bude, že ten „košický“ bude zrejme vždy starším ako ten „bratislavský“, samozrejme, myslím na maratón. Veru, konečne sa našiel priestor štartu a cieľa, hodný „veľkého“ maratónu, ale aj celé poňatie maratónu ako hrozienka na veľkom, trojdňovom koláči s ohňostrojom bol dobrý nápad a podarilo sa ho zrealizovať...
Je nedeľa, 27. marca 2011, asi 10 minút pred štartom podujatí. Teplota vzduchu je niečo pod 10°C. Áno, podujatí, lebo tu v jednom „balíku“ štartujú podujatia tri: Maratón - menšina. Okolo 700 bežcov. Polmaratón - vyše 1600 bežcov. A potom Polmaratónske štafety vyše 300 bežcov 1. úsekov na štarte. Dosť je nás. Štrúdľa pred štartovným portálom je dlhá, predlhá a vpredu (to ináč ani nemôže byť), sú spravidla tí najslabší, aby mohli brzdiť rýchlejších, ktorí nestoja hodinu pred štartom v koridore. Ale to je problém všetkých veľkých maratónov; napriek rôznym, komplikovaným opatreniam sa aj v Londýne, či inde, vyskytnú vpredu aj slabší. Na nich je každý organizačný výbor krátky... Vošli sme do koridoru a snažíme sa trošku prepchať dopredu. Kontrolujeme sa navzájom. Je tu Mišo H., Mišo G. (polmaratónci), ale aj Jožko Čurlej a Ivetka K., ktorá pôjde spolu so mnou maratón celý. Jožo a kdeže je Eva? Vypytujeme sa na jeho šikovnú dcéru. Páči sa viacerým, ženatých nevynímajúc. Jožko s úsmevom vysvetľuje... no že je inde a nie tu. V duchu si premietam pripravený, v podstate jednoduchý plán behu. Chcel by som to zabehnúť pod "štyri". To potrebujem bežať relatívne pomaly, ale nie zase príliš. Také svoje pohodlné tempo. Zrazu sa to pohlo, ale výstrel som nepoču. Odštartovali sme? Neviem a nie je to dôležité. Ak idú ostatní, idem aj ja. Zdá sa, že už predsa bežíme. Pred štartovnou čiarou, na lešení, sa na nás doslova zvysoka hěadí primátor Ftáčnik.
Stlačím stopky. Zatiaľ sme všetci spolu v hustom húfe a bežíme smerom k Novému mostu. Tak ahoj, lúčia sa Mišovia. Zostávam s Ivetkou, ktorú to nejako ťahá dopredu. Nepreháňa to? Len by sa to hnalo a hnalo. Vybiehame na most. Je to ešte v pohode, ale uvedomujem si, že je to celkom slušný stupáčik. V druhom kole to už bude o inom. Kontrolujem úsilie. Bežím naozaj voľne? Netlačím príliš na pílu? Dobré to je. Tempo asi 5:10 na kilometer, vravím Ivete. Len nezrýchľovať. Pridal sa k nám Jožo Oborný. Alebo my k nemu? Naše tempo sa mu vidí rýchle. Je to len zdanie. 5 km za 26:25, tempo dobré, nezrýchľovať!!! Na ceste cez Petržalku je plno. Väčšinou neznámi polmaratónci, ale aj známi maratónci sa sem – tam nájdu v dave. Zdravíme sa. Desiatka, tak tu sa aspoň trošku napijem, skúsim čaj. Je dobrý, červený, ale studený. Nevadí. Počasie je také, že nepijem na každej „päťke“. Stačí zhruba na každom desiatom kilometri. Obiehajú nás pomaly balónkari s nápisom 3:30; jeden z nich je Marián Haluza. Idete ako hodinky, chválim ho, kým sa pomaličky nevzdialia. Ivetka podvedome drží ich tempo. Radšej pribrzdi, to je na nás rýchle, vravím jej. Vybiehame na most Apollo, obzerám sa doľava. Je odtiaľto naozaj pekný pohľad na hrad. Nazdar Vilo! Dobre ideš, povzbudzuje ma Janko Nebeský, člen našej dlhoročnej „Squadry Studničky Železnej“, ktorý by tiež najradšej bežal s nami. Znova okolo štartu, ešte stále zvesela. Pokrikujú na nás polmaratónci. Tí lepší už majú svoj okruh za sebou.
Doprava, na „Šafko“ do mesta a hore „staliňákom“,. je to celkom slušný kopec, hoci nemaratóncovi to môže pripadať inak, myslím si. Keby nie maratónu, stúpanie k Michalskej bráne by som si ani neuvedomil. 19,5 km hlása veľký nápis na Michalskej bráne; stále bežíme s Ivetou., ale už je väčšinou za mnou. Je to zrejme príznak únavy. Obzerám sa, spomaľujem, ale Ivetka toho má zrejme dosť. Čo už. Nasadím si späť „svoje“ tempo a pokračujem ďalej sám. Až teraz začína maratón, uvedomujem si pri univerzite, kde „polkári“ točia vľavo do cieľa a my vpravo, aby sme si „dali“ ešte jednu rundu.
Polmaratón je pri soche Štúra, na hodinkách mám 1:49:16; je to tak akurát, ale výbeh na most je už ťažší. Pridávam sa k dvom Srbom, ktorí ma dobehli a vysvetľujú mi, že idú na negatívny split. Aj ja by som rád, uisťujem ich, ale... Tak ako sa vám tu páči? Je to výborné, jednoznačne chvália počasie i trať. 25. kilometer 2:10:34. Čaká tu na mňa moja manželka a podáva mi energetický gel. Vtlačím ho do seba, zapijem na najbližšej občerstvovačke. Pomôže? Neviem. Už nás je riedko. Cítim únavu, ale tempo okolo 26 minút na 5 km ešte stále držím.
Sme na 31. kilometri, pomaly sa blížim k postave, ktorá si nemôžem spliesť. Šaňoprezident. Prehodíme iba pár slov, lebo už nám nie je do reči. Obaja toho máme tak akurát dosť. Pomaly sa posúvam dopredu. Vydržím to tempo? Pozerám sa dolu na cestu a nemyslím, alebo skôr nechcem myslieť na nič. Vytláčam pocity mimo svojho vedomia. Len nech si čas letí tak, že ho nevnímam a keď sa vrátim do reality, nech som pred cieľom. Toto už nie je žiadna zábava, je to tvrdá robota. Tak, asi pre toto nie je každý bežec maratóncom... vyžaduje to námahu...a na gauči sa tak dobre leží. Tak už tadeto nepôjdem, utešujem sa na moste Apollo a snažím sa znova vychutnávať pohľad na rieku a hrad. Ten ma nikdy neomrzí. Pred 39 kilometrom stále povzbudzuje Janko Nebeský. Dobre to padne. Na chvíľku rozptýli pozornosť a odvedie ma od vlastných ťažkostí. Tak ešte skoro 4 kilometre... Obieham priestor štartu a cieľa. Nie je to z psychologického hľadiska najlepšie riešenie, byť v priestore cieľa a musieť sa od neho vzďalovať. Ešte že sme v meste. Sú tu ľudia, hrdosť nedovolí robiť si pochodové cvičenie.
41. kilometer. Svižne ma obieha Jožo Oborný a dobiehajú ma balónkari s číslom 3:45. Jeden z nich je Jožo Mecele. Bude to pre mňa česť doviesť ťa do cieľa, vraví. Nedovedieš ma ty veru. Som pomalý, nevládzem, vyhováram sa podľa pravdy. Táto dvojica ide ako hodinky. Pomaly sa posúvajú dopredu. Je tu Umelka, točím doľava a v diaľke hľadám cieľ a časomieru. Vilóó!!! Ozve sa krik, ako keby horelo. V protismere sa rútia balónkari štvorhodinoví. Milan Vago, Eva Seidlova a eN. A predstavte si, Eva stále nesie tabuľu s nápisom 4:00! To je fakt výkon, odbehnúť s tabuľou celý maratón! Nazdáár! Kričím naspäť a hneď je mi ľahšie na duši. Za univerzitou som sa predsa len trošku vzchopil, pridal, takže Joža s balónom vidím pred sebou. Strata za ním nebude veľká. Nebola.
Pred už preriednutými divákmi stláčam stopky: 3:42:57. Skvelé! Som nadmieru spokojný. Samozrejme, na časomiere bolo čosi iné. Hrubý čas 3:44:49. To mi však nevadí. Na krk mi už trošku otrávené dievčatá zavesia netradičnú medailu. Ani sa im nedivím. Veď tie medaily už vešajú na spotené krky vyše dve a pol hodiny. Blahoželáme si s okolomotajúcimi sa a je tu pivo! Erdinger síce, ale je to dobré pivo a smäd uhasí. Posadili sme sa, je tu Šaňo, Jožo Mecele. Chváli dievčinu z Bartošovej Lehôtky. Kde sa tam len maratónkyne vzali? Hodnotíme maratón, seba, ale po pár minútach ma začalo triasť zima. Ešte jedno pivo do ruky a drgľujúc zubami idem do stanu, kde som si nechal veci, lebo úschovňa bola beznádejne obklopená zúfalým davom bežcov. Dievčatká chúďatká sa snažili, lenže, keď je blbý systém, ani pekné a šikovné dievčatá si neporadia. V stane je to v poriadku. Takých ako ja bolo viac, ale organizátori sa postarali o stráženie vecí a nikomu nič nezmizlo. Tak čo, ako? Vymieňame si názory na to, čo sa dnes udialo. Zhodujeme sa na tom, že to bolo fajn a Pukalovičovci urobili úžasnú vec. Ten maratón má šmrnc. Nie je ľahký, 10 stupákov na trati maratónu urobí svoje, ale ináč, veľmi veľmi dobré. Všetci kamaráti (boli to väčšinou polmaratónci) sú už preč. Tak idem aj ja.
Do cieľa sa pomaly trúsia viac ako štyriapolhodinoví; námestie je skoro prázdne, len studený vietor zavíja Milanovi okolo hlavy. Tomu je to jedno. Je bronzový, stojí nehnute, na hlave má teplú leteckú čiapku a pozerá na Dunaj. Zrejme sa tiež nevie naň vynadívať. Ale my sme na tom lepšie. Stále sa hýbeme. Vilo Novák, Bratislava, 11. 4. 2011 |
