Dag Ulehla

14. Maratona di Roma - Rím, 20. 3. 2011

Rím, Rím ...... jedno z najstarších miest Európy založené pred 2700 rokmi na siedmych pahorkoch pri rieke Tiber.

Históriou nasiaknuté mesto, kde sa v začiatkoch mihli tajomný Etruskovia, aby ich neskôr vytlačili Rimania a vďaka Romulusovi a Remusovi, bratmi odchovanými vlčicou, položili základy mesta, ktoré sa stalo centrom rímskej ríše a neskôr aj katolíckej cirkvi a malo nesmierny vplyv na svet. 

Je potrebné povedať že otcovia mesta pri riešení svetových problémov tak troška pozabudli na maratónsku bežeckú obec a tento rok sa v Ríme bežal „iba“ 17. ročník Maratona di Roma. Veď čože je to proti „matuzalemixmaratonus“ 88-mu ročníku Košického Medzinárodného maratónu mieru. Ale aj tento „mládenec“ medzi maratónmi bol dôvod na to, aby sa aj moja cesta zaradila medzi „všetky cesty vedúce do Ríma“.

A musím povedať, že cesta stála za to.

Náš výlet začína vo štvrtok na bratislavskom letisku o 13:50, kedy mal odlietať Ryanair, ale z neznámych dôvodov sa odlet dvakrát odložil o 60 minút. 

Čas sme si krátili v letiskovom bufete, ja a môj päť členný podporný tím. Let bol potom v pohode a za 1:20 hod sme pristáli na letisku v Ríme - Ciampino. Z letiska do stredu Ríma na stanicu Termini nás priviezol autobus za necelých 50 minút. Hotel „Domus Mea“ nás očakával s otvorenou náručou a celých šesť dní sme boli s ubytovaním spokojní. 

Na druhý deň ráno, v piatok, sme vyrazili na poznávanie Ríma. Vybrali sme sa do Vatikánu. Bazilika sv. Petra s 136 metrov vysokou kupolou, ktorú navrhol Michelangelo, pôsobí z námestia impozantným dojmom. Po bokoch námestia z výšky dvojitého stĺporadia dohliada na poriadok 140 svätých. Asi to moc nezvládajú. Čakali sme 20 minút v rade na osobnú bezpečnostnú prehliadku, aby sme sa dostali do baziliky. Vnútro kostola potom návštevníka omráči svojou veľkosťou, umením, prepychom, bohatstvom. V Biblii sa vraj píše, že „dedičstvo na zemi obdržia iba ľudia skromní“ – tak na túto pasáž sa vo Vatikáne pozerajú určite z nadhľadu. 

Ďalej sme pokračovali návštevou Vatikánskych múzeí, kde sme si pozreli Sixtínsku kaplnku, múzeum Etruskov, Rafaelove siene a Pinatotéku plnú obrazov od Giotta, Caravaggia, Nicolasa Poussina, Leonarda da Vinciho, Fillipa Lippiho, atď. 

Je to kúzelný palác majstrovských diel najväčších umelcov. Prehliadku sme skončili úplne vyčerpaní.

Dohromady sme sa dávali až v prvej pizzérii. Unavení do mŕtva sme sa večer vrátili na hotel. Ale celý deň stál za to.

Na druhý deň sme sa presunuli prihlásiť do Marathon expo, ktoré bolo v Palazzo dei Congressi na námestí J.F.Kenedyho. 

Prihlasovanie bolo zorganizované výborne. Do priestorov prihlasovania doprovod maratóncov nebol vpustený a tým pádom tam bolo podstatne menej ľudí. 

S mojím doprovodom som sa stretol až v komerčnej časti, kde boli vystavené bežecké potreby. Cestou nazad sme si pozreli z vonka úchvatné Koloseum, ktoré je skutočne nenormálne obrovské, ak uvážime že bolo postavené v 80-tych rokoch nášho letopočtu. Cestou k Piazza Veneza po Via dei Fori Imperiali sme obdivovali archeologické vykopávky Forum Romanum, bývalé centrum antickej metropoly. V tejto časti by sa dalo stráviť minimálne 10 dní a stále by bolo čo objavovať. 

Na Piazza Veneza je postavený ohromný pamätník z bieleho mramoru na počesť prvého talianského kráľa Viktora Emanuela II, kráľa ktorý zjednotil v roku 1860 malé štáty do jedného celku. Neprehliadnuteľný pomník, ktorý ale vôbec nezapadá do koloritu Forum Romanum, Kolosea a Kapitolu. Michelangelovo námestie – Piazza del Compidoglio s jazdeckou sochou Marka Aurélia – storočia udivuje svojou umeleckou dokonalosťou. Na ten deň stačilo a po večery (špagetky) som mazal spať zatiaľ čo môj doprovod koštoval talianske víno na izbe a dolaďoval podrobnosti zajtrajšieho dňa. 

Ráno som vstal vyspaný do ružova, počasie sa ukazovalo, že bude slnečno do 17°C. Cítil som sa výborne, aj keď to chodenie po Ríme som mohol dôslednejšie obmedziť, ale to sa nedalo. Ako sa neskôr ukázalo únava z prehliadky Ríma nebolo to jediné, čo ma tlačilo k zemi. Návšteva RNA vírusu z rodu Orthomyxoviridae spred desiatich dní nezanechala moje telo v práve ideálnom stave, čo sa ukázalo v druhej polovici maratónu. Ale po boji je každý generálom a ja som ráno ešte netušil čo bude, ak bude.

Marathón v Ríme má zvláštne čaro štartom pri Koloseu. Škoda že som si nestihol vychutnať atmosféru (dúfam že nabudúce), pretože čas sa zrazu zbláznil a ja 10 minút pred štartom, stojac pred východom stanice metra „Coloseo“ som netušil ako sa dostanem na štart. Až pohľad na nešťastníkov - bežcov ako upaľujú podľa mňa opačným smerom, ma utvrdil že pridať sa k ním bude správne. Mojej polovičke som odovzdal svoj race-bag a mazal za vzďaľujúcimi sa bežcami. Beh na opačnú stranu mal svoju logiku, pretože sme obehli okolo Kolosea a dostali sme sa tak na štart. Neskôr, v kôpke prospektov, ktoré som vysypal na posteľ, som našiel štartový manuál s veľkým pod nadpisom „PLEASE READ CAREFULLY!“. Takže porekadlo „manuál čítame vtedy keď zlyhali všetky ostatné možnosti“ vymyslel niekto kto mal veľmi bohaté životné skúsenosti.

Nakoniec do štartu bolo dosť času, pretože ....... Italiáno..... o 9.00 malo štart „horných 200“ a asi aby sme ich nepredbehli, tak my ostatní „profesionálny atléti“ sme štartovali o 9.10 (ale mi riadne polichotili zaradením medzi „profesionálnych atlétov“, no v každom páde máme sa čo učiť na tom našom skromnom Slovenku).

Musím povedať, že ma sklamala zvuková kulisa štartu. Očakával som úžasnú emočnú hudbu popredných sopranistov a popových hudobníkov Talianska a v skutočnosti zaznela nemastná neslaná hudbička a ...... odchod na trať. Oproti zvukovej kulise v Barcelone .... čaj.... slabučký homeopatický odvar (napadá mi či viete ako sa pripravuje homeopatická slepačia polievka? „Hrniec s čistou vodou položíme na šporák a kura zavesíme do okna na šnúrku od rolety, tak aby tieň kuraťa smeroval do hrnca. Počkáme až voda prejde varom ...... a je to!!“. 

Bežíme. Na štarte som sa priblížil k vodičom 3:30 a teraz sa snažím bežať s nimi. Tempo je pomalšie ako 5:00, ale to bude tým davom. Prvá päťka je za 25:39. Pohoda je až taká veľká, že ani nevnímam označenie 5km a spamätávam sa až na 6-tom kilometri. Nevadí, tempo vyhovuje. Po siedmom kilometri začínam uvažovať či predsa len držať sa „balónikov 3:30“ je dobrý nápad a začínam troška spomaľovať. Okolie trate vôbec nevnímam, musím sledovať bežcov okolo seba, stále je dosť „husto“ na trati. Druhá päťka je za 25:13. Bežíme popri rieky Tiber a vzduch chladí. Balóniky sa pomaličky vzďaľujú, ale skutočne pomaličky, pretože tretia päťka je za 25:34. 

Na druhej strane Tiberu sa ubjavuje Anjelský hrad, pomenovaný podľa sochy anjela na vrchole stavby. Pôvodne postavený ako mauzóleum cisára Hadriána. Len nechápem prečo má anjel v ruke meč. Otáčame sa na most cez Tiber a blížime sa k Vatikánu a k Bazilike svätého Petra. Jemná hudba vatikánskeho chorálu dušu určite poteší, ale či zrovna bežeckú dušu...... . Chcelo by to dynamiku do zvuku. Bežíme vedľa „múru nárekov“, kde sme pred dvoma dňami strávili dve hodiny vo fronte do Vatikánskych múzeí. Začínam cítiť únavu. Na občerstvovačke si dávam svoj „energy gel“. Štvrtá päťka je 27:35. Pol maratón je za 1:49:37. Cítim únavu a tuším že druhá „väčšia“ polka preveľmi náročná. 

Prebiehame cez most na druhú stranu Tibera a za chvíľu točíme „nazad“. Piata päťka je 28:10. Tempo upadá a nedá sa s tým nič robiť. Cítim stále väčšiu únavu a neviem čo s tým. Na 30-tom kilometri som za 2:43:23. Počas tréningu som dal túto vzdialenosť za 2:39 a necítil som, že by som bol na konci so silami. Tak teda „kde udelali soudruzi z NDR chybu?“ V hlave sa mi premietnu tri mesiace behu v Bratislave po tme, v zime, v snehu a vode s čelovkou na hlave. Fyzicky sa cítim výborne a nemám silu na lepší čas? Jedine, žeby tá chrípka? Vírusu z rodu Orthomyxoviridae asi zanechal tvrdší dopad na telo ako sa zdalo. Jasne, veď preto som sa budil v noci spotený aj v Ríme. „JJ, balvane, ale s tým už nič nenarobíš“.

Siedma päťka za 33:35. Nevnímam okolie, neviem kadiaľ bežíme. Evidujem húkajúcu sanitku za mnou, ktorá ma za chvíľu predbieha, aby vzápätí hneď zastala a ratovala ležiaceho bežca, ktorému dávajú na ústa kyslíkovú masku. Pekne, radšej dobehnúť v pomalšom čase, ako takto dopadnúť. Začínam si uvedomovať, že bežíme po mačacích hlavách a sem-tam nejaký bežec zakopne na nerovnom povrchu. Tí šťastnejší vyrovnajú balans, tí unavenejší sa zoznámia s dlažbou.

Zdá sa mi, že najhoršie mám za sebou. Míňame Španielske schody a impozantnú fontánu di Trevi. Trocha ma to odpútalo od behu a aj osviežilo. Začínam cítiť vo vzduchu, že sa koniec maratónu blíži. Sústreďujem sa iba na beh a presviedčam sa, že zastať na oddych by bola osudová chyba. Točíme na Piazza Venezia, ktorej dominuje povestný roztomilo nepekný pamätník postavený na večnú slávu Viktora Emanuela II. Ôsma päťka je 33:31. 

Žmýkam posledné kvapky síl z tela a držím tempo. Obiehame Koloseum a za ním tuším cieľ. Z diaľky počujem nejaký hlas „DAGÓÓÓ, bež!!!!!!“ Po chvíli dorazí signál do hlavy a svitne mi, že to je na moju maličkosť. Pozriem vôkol a vidím môj podporný tím, ako mi máva. Vystrúham úsmev na oplátku (aspoň som dúfal, že to nebola ubolená grimasa). Posledných 300 metrov a je tu cieľ. 

Dostávam na krk medailu. Napriek dobrému počasiu aj hliníkovú fóliu. Postupujem pomaly ďalej s tými čo vládzu stáť na nohách, okolo tých, ktorí už nevládzu a posedkávajú – poležkávajú po zemi (roduverný klasik by povedal, že pretrtošili sa pregrcávajúc až sem). 

Dostávam igelitku s drobnosťami, fľašu minerálky a ovocie podľa výberu. 

Nechcem si sadnúť, tak sa krútim v dave dokola a postupujem k východu zo zóny pre bežcov, aby som sa stretol s mojím podporným týmom. Kupodivu sa stretávame bez problémov a môžem sa prezliecť. Fóliu si nechávam na sebe aj po prezlečení. Je mi v nej príjemne – po každom maratóne mi prestane fungovať termoregulácia. Na hotel ideme pešo a cestou sa zastavujeme na pivo. Neskutočne zapasovalo, lepšie ako zadok na šerblík. Ako sme tak popíjajúc sedeli, kde sa vzal, tu sa vzal harmonikár pri nás stál a zaťahal melódiu. Potom sa spýtal odkiaľ sme a keď dostal odpoveď, že zo Slovenska, očká mu zaiskrili že vie ....... a zaťahal „Az a szép“. Trošku sme zostali vyvalení ako je pán umelec zorientovaný....

Na hoteli som si oddýchol a večerali sme v čo najbližšej pizzérii.

Na druhý deň sme sa venovali fontánam. Rím je zaplavený krásnymi, neuveriteľnými fontánami. Quatro fontane, Fontane de Trevi, Španielske schody, Piazza Navona (najkrajšie barokové námestie – pôvodne rímske závodisko) a na ňom tri fontány: di Nettuno, Quattro Riumi a del Moro. 

V ten deň sme ešte navštívili Pantheon, chrám všetkých bohov, symbol Ríma. Postavený v 27 roku, p.n.l. Pantheon má zvláštne čaro. Zvonku stodola a nijako zvlášť veľká stavba, ale zvnútra vznešený obrovský priestor, zastrešený otvorenou kupolou. 

Tak, táto stavba stála za návštevu. Zlatý klinec Ríma.

Ráno sme sa pobalili a pobrali sa na cestu nazad. Ani nás neprekvapilo, že lístky zakúpené pred šiestimi dňami som musel dať skontrolovať v „office“, pretože šofér autobusu asi na to nebol kompetentný. Ale presun na Slovensko už bol v pohode. 

Tak, taký bol maratón v Ríme 2011. Pekný, slnečný, ťažký ..... Rímsky.

Dag 12. 4. 2011