|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Motto:
(Začiatok 20 storočia, autor neznámy, Vilko Novák Svetobežný 34. Maratona de Madrid, 17.4.2011 (alebo: ako niektorí maratónci prichádzajú o ilúzie) Veru tak. O ilúzie je možné prísť aj v súvislosti s maratónom. Poznám najmenej dvoch maratóncov, ktorým sa to prihodilo v súvislosti s maratónom v Madride. Prvý, ktorý o ilúziu prišiel, bol Mišo Holík. Počas cesty do Madridu, ešte v Budapešti. Keby som mal trošku fantázie, iste by som to pripísal tomu Orbánovi, ktorý vediac, že Mišo je Slovák zo Žiliny, vytvoril podmienky, aby Mišo v Budapešti zle stúpil na maďarský schod a obral sa o ilúziu bežať madridský maratón. Nahnevalo ma to. Sme Mišom dobre zohratá dvojica. V Madride mi chýbal. Chýbal aj ostatným smútiaci „pozostalým“. Spolubojovníkom z Košíc, Vlastovi a Jarovi Horným, Milankovi Furínovi a Igorovi Breznenovi, ktorý odišiel z Košíc za lepším, teda lepšou Prahou. Takto nás chýbajúci Mišo okradol o ilúziu, že si to v Madride užijeme spolu. Jedine Katka C. asi vytušila a povedala si, že bez Miša nejde do Madridu ani ona. Ktovie, čo jej cez tú peknú hlávku prebehlo? A druhý okradnutý? To som vlastne ja, Vilo. Prečo? Nuž preto. Do Madridu som sa nechystal po prvý krát. Pred nejakými,vari 9 rokmi, som tam zavítal s Bubom a vlastnou manželkou. Broňo bol tuším s nami. Ten Madrid mi pripadal ako nejaká placka. Skrátka samá rovina, alebo aspoň skoro rovina. Ale, počas maratónu to bolo úplne ináč. Nadmorská výška 650 metrov. Samý kopec. Samozrejme bežalo sa hore aj dolu kopcom. Ale rovina, tá tam vari ani nebolo. To máte tak, ako keď idete po námestí SNP v Bratislave. Ani vás nenapadne považovať to za „kopec“. Ale keď ho musíte vybehnúť, nedajbože v druhom kole maratónu, kopec objavíte. To je kopčisko, Sťažovali sa mnohí. A tak to bolo aj v Madride. Samé hore – dolu. Profil ako na ručnej píle. Ale o ilúziu rovinného maratón som našťastie prišiel až počas behu. Idem teda na štart, ktorý je na ulici Recolletos, neďaleko známeho Prada. asi kilometer od nášho nocľažiska, hostala Bahia.
Je 8:10. Zbehnem po Callé Carretas, po našom čosi ako Kočová ulica, na ktorej stojí spomínaný hostel. Mierim na Sol, hlavné námestie v Madride.
Ostatní sú ešte na izbe. Máme čas. Do šatne nič neodovzdávame, štart je až o deviatej, nemám sa kam ponáhľať, vraveli mi. Ako sa ukázalo, mali pravdu. Ja som mal kľúč, bundu, tak som s tým behať nechcel. Ale keďže som mal asi 40 minút času, sadol som si a pozoroval „cvrkot“ okolo. Veľmi na čo nebolo pozerať. Španielky nevynikajú krásou. Najviac ma zaujal bicykel, pripútaný k stromu hrubou reťazou a mohutným zámkom. Asi na tom, že sa tu kradne, niečo pravdy je, myslím si. Nakoniec som sa rozhodol a odovzdal vrecko s kľúčmi a zvrškami. Bolo to zaujímavé. Ohrade s viacerými menšími ohrádkami. V nich zdanlivo chaoticky, sa ako mravce v mravenisku pohybovalo množstvo ľudí. Vzali očíslovaný batôžtek, bežali k niektorej z ohrádok, hodili ho do nej, vzali druhý batôžtek, aby ho hodili inam... Až po dobehnutí som pochopil systém. Batohy delili podľa poslednej číslice štartového čísla. Moja 1960-ka putovala do stanu s označením "0", kde som ju aj našiel. Nie zlé, čo poviete? 10 stanov a všetko bolo jasné. ŠTART!
Pomaly som sa vtlačil do húfu bežcov. Na ľavej strane dominujú zelení. Zelené tričká dostávali maratónci. Na pravej strane sú oranžoví, teda desiatkári. Popíjam vodu z trojdecovej fľašky, označenej ako „aqua muy débil“ a čakal na štart. Nikto známy okolo. Škoda. Zrazu, sa pole bežcov začalo pomaličky pohybovať. Najskôr z nohy na nohu, potom chôdzou, nakoniec klusom. Je odštartované? Až keď som sa po viac ako 4 minútach dostal k portálu, bolo mi jasné, odštartovali sme.
Pomaly bežím v hustom húfe drkotajúcich Španielov na námestie Colón, teda Kolumbusa. Pozerá na nás kamennou tvárou zo asi 20 m vysokého kamenného stĺpa. V pravej ruke zástava s krížom, ľavá mieri rozpačito smerom k nám, ako by chcel povedať, Preboha, čo blbnete? Kam sa náhhlite? Veď je nedeľa... Do cieľa ty náš „objaviteľ“, rád by som mu povedal. Je príjemne chladno, 12 –13 °C. Slniečko svieti, široká, štvorprúdová ulica, rozdelená trávnikom, mierne stúpa. Má sa tak chovať asi 5 km. Hustota ľudí vysoká a ako všade inde. Niektorí naobliekaní ako keby mrzlo. Skúsenejší, ako aj ja, primerane. Teda tielko, trenírky. Vidieť ľudí opásaných opaskami s vari desiatimi flaštičkami a sáčkami, ako keby sa báli, že umrú od hladu. Prekvapuje ma množstvo bežcov s camelbagom. Veď občerstvovačky budú a s ruksakom sa nebeží najlepšie. Zrejme sú to tí, ktorí sa na svoj ruksak spoliehajú viac, ako na svoje nohy. A to je chyba. Ku koncu boli „camelbageri“ vzadu.
A je tu slávny Estadio Bernabeu, alebo štadión Realu Madrid. Je to asi 4-tý kilometer. Čaká nás exkurzia, ale až po maratóne. Teraz popri ňom iba bežíme. Desiatkári ho obiehajú a vracajú sa späť. My točíme doľava a mierime ďalej do sveta. Zhodou okolností, sa práve tu včera večer hralo „el clasico“, čiže Real proti F.C. Barcelona. Výsledok 1:1 , oba góly padli z penalty. Mal som pocit, že rozhodca nadŕžal Realu. Čo už, veď sú tu doma. A zápas sa začal o 22 hodine! Piaty kilometer - 27:13 Stále do mierneho kopca. Je to pomalé, ale pôjde aj z kopca, utešujem sa. Bežím sám a ubieha mi to pomalšie, ako keď sa človek delí s niekým o čas. Stále predbieham množstvo ľudí. Budem sa asi musieť aj ja začať stavať dopredu. Takto to predsa nejde... Desiaty kilometer - druhá päťka 24:52 Väčšinou to klesalo. Aspoň nejaká psina. Pred sebou vidím obtlstlého bežca. Beží bosý, a čierne nohy sa mu len tak mihajú. Aá, you are the second Bikila, vravím mu. Neodpovedá, iba sa smeje a zostáva vzadu. Moju pozornosť zaujala čiernovlasá deva. Okolo 35, dobrá postava v bielom tielku s nápisom Adriena a červených trištvrťových elastákoch. Adriena, how are you? prihováram sa. Usmeje sa, nehovorí nič. Do you speak English? pokračujem v monológu. A few words, vraví. Naozaj to bolo len niekoľko slov, ale dozvedel som sa, že je z Neapola. And your name is Adriena, ja na to. Bola prekvapená, ako to môžem vedieť. It is written on your back, vravím a ukazujem na jej chrbát. Zasmiala sa. A tak náš spoločný beh pokračoval viac ako 20 kilometrov. Keď si zobrala flašku vody, odpila a podala mi ju. Dokonca počkala, kým som sa na občerstvovačkách v kľude nenapil.
Ja som zase spomaľoval do kopca, kde bola pomalšia ako ja. Veľa sme toho nenahovorili, len sme sa na seba usmievali. Keď som asi na 33 kilometri zistil, že jej tempo na mňa rýchle a posielal som ju dopredu. Nešla. You should go, its too quick for me, vravím jej. Mimikou mi dávala najavo, že chce, aby som bežal s ňou. Nakoniec sa predsa odpútala a jej červené elasťáky sa pomaly vzďaľovali, až mi zmizli z dohľadu... Pätnásty kilometer - tretia päťka 24:47 Vrátim reč sa o kúsok späť. Už niekoľko kilometrov cítim tupú bolesť v úpone ľavého lýtka. Využijem občerstvovačku, zastanem, napijem sa, a masírujem si lýtko. Vilko, je ti niečo? Pýta sa okolobežiaci Milan Furín a Igor. Nič, vravím, len mi stuhlo lýtko. Obaja odštartovali o viac ako 4 minúty predo mnou. Stratili iba 12 sekúnd, kým sa dostali na štartovú čiaru. A dobre urobili. Trvalo mi 15 kilometrov, kým som ich dobehol. Teda pokračujem a sledujem, či bolesť nezintenzívňuje. Zdá sa, že nie. Nezhoršujesa to, ale, už si dávam pozor, miernim sa v rýchlosti. Radšej trochu, tak, aby som nezaostal za Adrienou, spomaľujem. Zatiaľ sa to darí. Hore kopcom je pomalšia, môžem oddychovať. Ale hrozba, dávaj si pozor, nech sa to nezhorší, visí nado mnou. Stačí málo a je po pohode.
Pred kráľovským paláca, Palacio Real, vbiehame do tunela. Škoda. „Su Majestat El Rey“ Juan Carlos I., ktorý maratón zaštítil, nám nemôže zamávať. Na konci mierneho stúpania je polmaratón. Vidieť ho z diaľky, ale akosi sa nechce priblížiť. A Sme pri ňom: Polmaratón 1:48:08 Nie zlé, ale viem, že ten „pravý“ maratón sa začína až po tridsiatke. A tento po 35-ke dvojnásobne, lebo posledných 7 km je stúpanie. Vôbec sa na naň neteším. Zbieham do parku zvaného Casa campo, čo je bývalá kráľovská obora. Trasa je krivolaká, strácam prehľad, kde som. Kdesi tu, by už mal byť Pabellón de la Pipa, po slovensky „Pavilón fajka“, kde bola prezentácia. V pôdoryse na fajku naozaj podobá. Zbiehaniu k najnižšiemu bodu trate, ktorý leží v mieste, kde prebiehame cez riečku Manzanares, zodpovedá čas: Päťadvadsiaty kilometer - štvrtá päťka 25:07 Pokiaľ trať klesala k riečke to ubiehalo rýchlo. Keď ma na 33km opustila Adriena, mierne som spomalil, vediac, čo ma čaká po 35-tom kilometri. A veru, čakalo. Začal ozajstný maratón. O pôžitku z behu sa hovoriť nedá. Nepretržité, miestami strmé stúpania, podľa Milana, ako na Tour de France, ma donútili spomaliť. Tupú bolesť v ľavom lýtku cítim pri každom kroku. Nahlodáva psychiku, ale nezhoršuje sa to. Musím ubrať z úsilia a spomaliť. Veľa ľudí kráča, ale ja odolávam a snažím sa bežať. Presviedčam sám seba, že chodiť ešte nepotrebujem. Je to samozrejme pomalé, ale je to hlavne o psychike. Dá sa to udržať, pokiaľ to chceme urobiť. A ja chcem! Ani nie kvôli lepšiemu času, ako skôr kvôli prekonaniu slabosti. Už to nemôže trvať dlho, vravím si. Stačí sa otočiť okolo parku Retiro doprava a potom už len dolu ním zbehnúť. Konečne.
Kdesi v diaľke vidím sadu brán, jedna z nich je cieľový portál. Tých asi 50 metrov je ako vždy v závere maratónu dlhých. Animó, animó, ozýva sa z hrdiel divákov, zrejme priateľov a príbuzných. Cieľ. Pozerám sa na časomieru, kde sa lenivo prevracajú červené čísla, označujúce sekundy: 3:46:16. Čistý čas o štyri minúty lepší 3:41:51 Trvalo mi to na štartovnú čiaru 4:25! V celkovom poradí som skončil 3366 a to som celý čas predbiehal stovky, možno tisíce bežcov, až na posledné kilometre, kde ma predbehlo možno niekoľko desiatok. Treba ísť na to po „sitekovsky“ a nehanbiť sa byť vpredu. Pomaly kráčam dolu parkom. Strkajú mi do ruky fľašu vodoy, nechcem ja ju, ne sa v nej...
Siahnem na ľavé lýtko, bolí na dotyk. Aj pri chôdzi. Ale žiť sa s tým dá. Vľavo sú dve veľké nafúknuté fľaše piva Mahon, zrejme nealkoholického. Nevadí, pitné je. Prekvapivo, na pivo stojí len pár ľudí, zato na nealko a banány davy. U nás je to naopak. Len tak sa pozerám, čo sa dáva, keď mi jedna dáma vraví „caballero... a ukazuje dozadu. I do not want it, anyway, vravím jej a idem na pivo. Beriem si jedno a vyzerám svojich, tu sa máme stretnúť. Aha, tu sedí Jaro. Tak ako? Ja 3:33:34, Vlasto 3:22:58. Blahoželám, chválim ich. Idem po ďalšie pivo. Koho nevidím! Moja spolubežkyňa Adriena Scognamiglio kráča smerom ku mne. Priezvisko som zistil až dodatočne z výsledkovej listiny.
Je príjemne prekvapená, aspoň to tak vyzerá. Vystískali sme sa, čosi mi brebentí a ukazuje hodinky. Jej čas je 3:39:41, skvelé, skvelé, chválim ju a želám všetko dobré. Ušla mi o viac ako dve minúty. Popíjame a čakáme; slnko svieti, počasie nebolo ideálne, ale celkom dobré. Nie je viac ako 20°C, ale aj tak som poriadne oškvrčaný. Kto nezabehol dobre, na počasie sa vyhovárať nemôže. Skôr členitá trať neumožnila víťazovi zabehnúť pod 2:10, napriek tomu, že tu bolo pomaly pol Keňe. Pomaly prichádza Milan a Igor, sme kompletní, „dobehnutí“ a spokojní. Len Milan by bol radšej, keby mal o dve minúty lepší čas. Jeho 4:01:26 je síce dobrý, ale keby to bolo pod štyri, vyzeralo by to krajšie.
O to krajšie je okolie. A bude pekné aj po štvrtej hodine, lebo to máme úspešne za sebou. Krívajúc, s ďalšími desiatkami ubolených bežcov kráčame parkom Retiro. Vychutnávame okolie. Park, Prado iba zvonku, Sol a hlavne posteľ v hosteli Bahia. Príjemnosť chvíle umocňuje neprítomnosť protivnej dievčiny, ktorá nás ubytovávala škrekľavým hlasom a pre ktorú, všetko čo sme urobili, bolo špatné. A zajtra si vychutnáme Estadio Bernabeu. Čo povedať na záver? Pekný maratón, pekné mesto, príjemný a dobre umiestnený „hostel“, ... Narátali sme jedenásť Slovákov, medzi nimi Laca Šimka, Blaženkovcov a troch, ktorých po mene nepoznám.
Dúfam, že to postačí na dosiahnutie dobrého skóre v súboji s našim tradičným súperom, bratom Čechom. Postačilo. Čechové - Slováci 4 : 12. pozn, eN Vilo Novák, Bratislava, 22. 4. 2011. | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
Zo
Sol kráčam na
Námestie Cybelles, pomenované podľa maloázijskej „matky bohov“, bohyne
Kybely. Mala vraj rada levov, asi preto je znázorňovaná na voze, ťahanom
párom levov.
Dievčatá dávajú do
rúk, , nie na krk, medailu v sáčku Netradičné, ale medaila je to
poriadne ťažká. 
