Stalo sa tam, kde sa všetci čerti ženili

19. ročník Behu hrebeňom Nízkych Tatier

Trangoška - Donovaly, 25. 6. 2011

Výsledky

Čo teraz urobím, pýtam sa sám seba.

Stojím na kožu premočený a zmrznutý pod odkvapom chaty M.R.Š. pod Ďumbierom, pijúc vlažný čaj na prvej občerstvovacej stanici. Obsluha „občerstvovačky“ sa schováva vo dverách, nám bežcom je to jedno; sme mokrí tak či onak. 

Mám za sebou až 3,5 km z trasy 49 kilometrov a rozmýšľam o tom, že by som to mal nechať. Má to význam sa tu pechoriť v takýchto podmienkach? A to som ešte netušil, že od Demänovského sedla nás čaká ani nie vietor, ale priam víchor, v kombinácii s dažďom a snehom.

Veď som to už 4 krát absolvoval (schválne nevravím, že prebehol, lebo časť trasy, teda väčšinu strmých stupákov, som vždy chodil). Tých 600 metrov výškového rozdielu z „Tangošky“ som teraz zvládol za 46 minút, čo je pomalšie ako kedykoľvek predtým. 

Ale robím to vedome. V kategórii nad 50 je to pre mňa beznádejné, to pokiaľ ide o umiestnenie. Ide o to, prebehnúť v limite, najneskôr za 6h byť v Hiadeľskom sedle. 

Teda, piánko. 

Ale nie zase také, aby ma z Hiadeľského odviezlo auto Horskej služby. To by bola predsa hanba a niektorí“ kamaráti“ by mi to pripomínali vari až do smrti.

Tak teda čo s tým? Dobehnem na „Kamenku“ a potom sa uvidí...

A predsa to mohlo byť so mnou lepšie. Lebo jedno bežecké porekadlo hovorí, že 

„nie je zlé počasie, sú iba zle oblečení bežci“. 

Je to samozrejme len polovičná pravda, pretože ťažko eliminovať to, čo v predpovedi počasia (ktorú som nanešťastie nepočul), nazvali „na hrebeňoch NT sa očakáva búrlivý vietor“. 

Pravda, počul som, že vo výške 2000 metrov by mala byť teplota 2°C, nižšie vyššia, čiže prijateľná, do 10°C, čo je jasne na trenírky. Pravda, hore okrem „technického“ trička, treba ľahkú vetrovku s kapucňou; aj keď poprší, v pohybe to bude dobré. Tak som uvažoval, vychádzajúc z mojich viacročných skúseností na hrebeni.

Kto počíta, často sa prepočíta. A to sa stalo aj mne.

Ráno, v B. Bystrici bola pohoda. Slniečko svietilo, obloha ako vymetená a vymaľovaná na modro. Osádka našej izby 20B (Peter Šafárik, Paľo Hajduk, Ľubo Petrík a ja, Vilo) to videla optimisticky. Aj keď bolo jasné, že hore to môže byť horšie. Podľa toho sme sa aj pripravili. 

Na parkovisku pred štartom, to bolo menej veselé. Mrholilo, zamračené ale bezvetrie. A chladno. Hore je vietor, straší ktosi. Aha. S tým teraz už nič neurobím, uvidíme, čo nám „ten hore“ pripraví. 

V takomto počasí je aj nálada, ako to počasie. Trošku mi ju zdvihol kamarát Dušan, ktorý prišiel z Bystrice s (vernou?) manželkou Lidkou, aby ma povzbudili. Neboj sa Vilo, to je také blbé len tu. Za Ďurkovou je pekne. Vydrž to, vravia mi a mali pravdu.

Tvárou v tvár realite sme začali špekulovať nad možnými kombináciami oblečenia. Mal som jedinú dilemu. Obliecť, alebo neobliecť šuštákové nohavice? Radšej nie. Nohy chlad vydržia. Ale ak sa mi začne lepiť na nohy mokrý šušťák, to je horšie. Chcelo by to „elasťáky“.. Ale čo s tým, keď ich tu so sebou nemám?

Nebol som v trenírkach sám. Z

o 118 štartujúcich mužov sme ich mali tak traja – štyria. To dámy mali viac rozumu ako ja. Elasťáky nenechali doma. Musím priznať, že tie trenky nebol najväčší problém.

Výstrel. 

Vybehli sme. Vybiehame o pol hodiny skôr ako bolo v pláne. Čiže máme o pol hodiny viac času na dobehnúť do toho nešťastného Hiadeľského sedla. Vítam to. Môžem bežať voľnejšie, bez nervov.

Zaradil som sa takmer na koniec pelotónu. Neplánujem hnať sa. Mrholí, ale je to zatiaľ pohoda. Nie nadlho. Kdesi pri Halašovej jamy, začalo husto pršať. Vietor si matička príroda ešte drží v rezerve. Príde na rad neskôr. Začínam chodiť, ale neženiem sa ako obvykle. 

Končí pásmo lesa. 

Vpredu vidieť serpentíny, vedúce k chate a na nich čiarky bežcov, ktorí naozaj bežia. Vidieť to podľa rýchlosti pohybu. Tam bude asi aj Maťo Guttmann, Tomáš Kopčík a ďalší „chrti“.

Dážď sa mení na sneženie a intenzita sa zvyšuje. Som mokrý, aj keď pár suchých miest na tele ešte mám. 

A tu je chata a čaj. A voda z nebies padajúca, zvaná aj dážď. 

Rozbieham sa. Počas prvých krokov vrstevnicovou, sám sebe nadám do somárov. Iste, skúsiť treba aj túto trať. Ale, načo piaty krát? 

A okrem toho, kvalita organizmu sa znižuje. Absolvovanie tejto trate je na hranici mojich možností. Tak načo? 

Štandardné a pochmúrne otázky sebe samému strieda krajší obrázok.

Pred sebou vidím Radku z Trnavy. Pekné a milé to stvorenie. Pripojím sa k nej a sem tam si vymieňame pár slov.

A zrazu to prišlo.

Za Ďumbierom sa do nás oprel priam víchor. Silný, nárazový severný vietor tlačí dažďovú vodu cez vetrovku na telo. Po chvíli mi je hrozná zima. 

Cez čiapku naťahujem kapucňu, ruky vťahujem do rukávov. Ale aj tak mi je hrozne. Na hlavu mi je po chvíli taká zima, až mám pocit, že sa to nedá vydržať. 

To je na PN, vraví Paľo. Prinajmenšom, ja na to. Celé telo mám akoby v ľadovom obklade. Iba topánky sa chovajú perfektne. A to som ich vzal, ako východisko z núdze. 

Pred 19. NSBHNT som v nich prebehol asi 5 km a javili sa mi ako dobré. Kúpil som ich pred časom v USA. Hlavne kvôli, doma nie príliš známej značke Avia. Počas závodu sa chovali výborne, pevné, k mokrým kameňom priľnavé, skončil som bez otlakov. Aspoň tie sú v poriadku.

Idem sa prezliecť na Kamennú chatu, vraví Radka s batôžkom na chrbte. Tak ahoj. (Tento moment sa stal zrejme osudným pre Tomáša K.. Stratil ju z dohľadu a prehľadával celé Tatry).

Mám číslo 37, vravím kontrole. 

Trošku vody na občerstvovačke a klušem pomaly ďalej. Viem, nesmiem sa zastaviť. Musím si pohybom vyrábať teplo, lebo mi je hrozne zima.

Na celom hrebeni je hmla, fučí a prší. Nikoho nevidieť, iba chodník z poukladaných kameňov sa vinie vpred.

Obieham Dereše a Poľanu a sú tu hrozné Kotliská. Chabenec, aby sa nespreneveril svojmu „pochabému“ názvu, nás víta krúpami s dažďom. Ani sa nečudujem nebohému Švermovi, že tu otrčil kopytá. Miesto na taký úkon veľmi vhodné. 

Konečne bežecká pasáž do sedla pod Ďurkovou a dokonca je vidieť aj časť panorámy okolitých kopcov. Iba ten vietor! Akoby sa spochabel tiež. 

Sedlo pod Ďurkovou. Trvalo mi to sem 3:20. 

To je dobré! Je to „iba“ 21 kilometer, ale nohy už má unavené. Stretám Paľa, ktorý sa tu napcháva. A Peter? Ten je iste ďaleko vpredu. 

A znova prekvapenie. Ktosi mi fotí husiu kožu na nohách, strácajúcich sa v trenírkach a nad nimi prechádzajúcich v zúbožené telo s rukami do rukávov vtiahnutými. 

Dušan s Lidkou. Opäť ma prišli povzbudiť. 

Stoja zababušení a pýtajú sa: Vilo, nie je ti zima? Je, ja na to. Nechceš termotričko? Ak nebude pršať, tak nie, vravím. Tu to vyzerá o čosi optimistickejšie ako na Chabenci. Krásny výhľad do okolia, vietor hrozný, ale na dážď to nevyzerá. 

Fakt nevyzeralo, ale hneď za Ďurkovou sa spustil, aj keď nebolo nad nami ani obláčika. A stále ten hrozný, neúprosný  vietor! 

V topánkach mám mnoho drobných kamienkov, ale ich von nedokážem. Mám tak skrehnuté prsty, že by som nedokázal rozviazať šnúrky. A o zaväzovaní ani nehovorím. Musím počkať, kým sa trochu oteplí.

Vietor neutícha. 

Na Latiborskej holi bol taký prudký, že vylamoval tyče pre značenie v zime.. Nie vyvracal, lámal! Niektoré sa doslova rozleteli. To som ešte nevidel...

Pod Veľkou hoľou som konečne našiel závetrie s kameňom na sedenie. Tu si konečne vysypem štrk z topánok, vravím si. 

Okolo prefrčí Barborka, uvidím ju až v Hiadeľskom sedle a potom na Kozom chrbte, na zelenom pozadí Kečky... 

Za Veľkou hoľou je moja obľúbená niekoľkokilometrová bežecká pasáž v trávnatom úbočí smerom na Košariská. Pred sebou vidím roztrúsené postavy bežcov. Sú to tmavé čiarky na zelenom pozadí. Tak teda nie som tu sám... 

Ale na kochanie sa pohľadmi nesmiem ani pomyslieť. Stačí sa zahľadieť, je na čo, hneď si na zemi. A zastať? Len to nie! Vietor je hrozný.

Chodník je úzky a hlboký, chodí sa po ňom dobre, ale s behom je to horšie. Zakopávam o steny chodníka, či skôr jarku, alebo, čo je horšie, o vlastné členky. Dosť to bolí... 

Vpredu vidím známu postavu. 

Nebeží, hoci sme na rovine. Peter, čo sa stalo? Ale nič. Balím, necítim sa dobre. Ale aj tak musíš dôjsť na Hiadeľské, vravím mu. Nepotrebuješ nič? Nie a maj sa dobre, vraví mi. Čo sa mohlo stať? Z náš štyroch je predsa jasne najlepší, dumám.

Zradné Košariská klamú telom. 

Človek si myslí, že už je na Chochuli, ale ja, skúsený, dobre viem, že je to inak. I tak ma prekvapil jeden veľký kopec za nimi, ktorý Chochuľou nebol. 

Ale už ju vidím. Tam vzadu, ozdobenú hlúčikom postáv. Pochodujem k nim, nebežím. Vyzerá to, že limit stihnem. 

Nechceš magnézium? Pýta sa sympaťák z „občerstvovačky“. Dám si, vravím. Mám holé nohy zdá sa mi, že sa o mňa pokúšajú kŕče. Nedostal som ich, myslím kŕče. 

Doprajem si pohľad na slnkom zaliate Donovaly. Je to kúsok, lenže my bežíme okľukou. Vraj ešte 13 kilometrov.

Vybiehame na hrebeň Prašivej. 

Zrazu priletel mrak a do vetor prizdobil  slušným dažďom. Zase mokrý! Už ma to nebaví, myslím si. Čo to nikdy neskončí! Keď sme premokli, dážď ustal. Akoby mu išlo iba o to, aby sme náhodou nevyschli. 

Vbiehame do kosodreviny. Samozrejme mokrej a samozrejme sa opäť namočíme. Ešteže tu nefúka. Chodník je zradný. Voľné kamene tancujú pod nohami. Vážim každý krok. Ak zle stúpim, skončí to výtonom, alebo fraktúrou.

Konečne, Hiadeľské sedlo. Čas 6:10.

Je to 39. kilometer. Konečne sa potím. Stupák na Kozí chrbát je známy prípad pre štyri končatiny a potom už len pekná bežecká pasáž.

Rozbieham sa. Sily mám ušetrené, tak teraz do toho. 

Predbieham pár bežcov. Konečne cítim teplo a nie tú hnusnú zimu, Tak to malo byť stále. 

Dve pasáže pochodujem, ale ešte nikdy som záver tak rýchlo nebežal, aj keď síl je už pomenej.

Posledný kilometer! Nechceš piť? Volajú na mňa na kraji Polianky. To mi už nepomôže, vravím.

Cieľ. Čas nič moc, 7:36. 

Zdolať trať v takomto počasí a tak špatne vystrojený? Som spokojný,  hovorím si v duchu. Spokojné sú aj tváre známych v cieli. Blahoželáme si navzájom a už vyhlasujú víťazov, ktorí stúpajú na klátiky. 

Sprcha, obed a do autobusu.

Pozerám sa okolo, hľadám kamarátov z izby 20B. Pýtam sa, nevideli ste ich? Všetci krčia plecami. V autobuse nie sú. No konečne! Objavujú sa všetci traja a nezdá sa, že by smútili. 

Čo sa vlastne stalo? Pýtam sa Petra. Vieš, za chvíľu po tom, ako si odo mňa odbehol, sa objavil Paľo. A povedal, že ani on nevládze a že sa ku mne pridá a necháme sa z „Hiadeľského“ odviezť do cieľa. Aj sme tam prišli a hovoríme osádke auta, že sme vyčerpaní a že chceme, aby nás odviezol na Donovaly. 

Ale, keď začali vypisovať formulár o zásahu Horskej služby, začalo to byť o inom. Či sme poistení, a podobne. Ešte to by nám chýbalo, aby sa kdesi objavilo, že nás odviezla Horská služba... 

A keďže nám nikto nezakazoval ísť ďalej, tak sme vybehli a išlo nám to celkom dobre. A ani sme neboli poslední. 

To som rád, lebo ináč by sa Vám doma smiali, blahoželám im. Zaplatili ste za neskúsenosť, vravím. Takéto preteky ešte nebežali, nevedeli, že keď si myslíš, že už nemôžeš, máš ešte veľké rezervy.

A čo ty, Ľubo? 

Ja? Ukončil som to na Ďurkovej. Však vieš, nemám nabehané a ešte to počasie. Tak som rozhodol takto. To bolo rozumné, hovorím. 

Keď Ľubo prehlásil, že pôjde s nami, trošku som sa divil, lebo viem, že na taký beh nie je dostatočne kondične pripravený. Ale má skúsenosť získanú v ťažkých podmienkach, vari mu pomôže vpraviť sa do reality v budúcnosti. 

Tak teda, aké to bolo?

Pre mňa ťažké – preťažké. Ani nie tak pre trasu, tú poznám a viem o čom je. Ale to hrozné počasie. Vraj ho predpovedali. Lenže v piatok ani v sobotu sme nepočúvali rádio a vo štvrtok to vyzeralo dobre. 

Vyfúkalo ma. Vymrzol som, dúfam, bez následkov. Z prírody som veľa nevidel, musel som hľadieť pod nohy. 

Nakoniec, hlavne to počasie, ale aj neskúsenosť, zdecimovali štartové pole. Doslova. „Zbalilo“ 12 bežcov, čo je asi 10 percent! 

Poučenie z preteku? 

Na záver sa patrí niečo uviesť. Veľa ťažkostí dokážeme prekonať, ak sme na seba dostatočne tvrdí a hlavne dostatočne pripravení.

Vilo Novák, 26.6.2011