19. KULTOVÝ NONSTOP BEH HREBEŇOM NT

Trangoška - Donovaly, 25. 6. 2011

Výsledky

Ráno v Banskej Bystrici a aj na Donovaloch, kde som bol ubytovaný, bolo počasie v pohode. Ale keď sme išli autobusom na štart, začalo popŕchať a na parkovisku na štarte aj pršalo. 

Nebolo to veľmi povzbudivé. Z autobusu sme teda utekali na chatu Trangošku, kde sme mali v pláne prezliecť sa a dať si pred štartovnú kávu, čaj. Nevedel som sa rozhodnúť ako bežať, či v krátkych elasťákoch alebo 3/4ťových. Našťastie mi moja sestra, ktorá tam bola ako doprovod, poradila že ¾-ťové budú to pravé orechové a ako sa neskôr ukázalo dobre že som počúvol (ako iste všetci vieme “intuícia ženy je presnejšia ako istota muža“). Na štarte boli síce borci aj v trenkách, no neviem, neviem či si ho tam hore našli keď potrebovali močiť..... Dal som si na seba teplejšie tričko s dlhým rukávom a nepremokavú šuštiačku s čiapkou a rukavicami som narval do camellbacku. Pre každý prípad mám tam aj mincu - pre Charóna. Jednak nech vie, že viem čo sa sluší a patrí a jednak aby sa nenahneval na nesolventného potencionálneho zákazníka, ktorému by mohol na oplátku zabezpečiť večné túlanie po brehu rieky Styx. 

Organizačné pokyny na štarte som zmeškal, lebo som kecal a fotil sa s bežcami, ale aspoň som potom nebol v závere behu v lese nad Donovalmi nervózny z medveďov, ktorí sa tam v hojných počtoch vyskytujú.

Vidím kamaráta Vilka Nováka, najstaršieho účastníka. Hovorí, že bude rád keď to dá do 8 hodín. Nejako mu neverím, zatiaľ mi to vždy natrel na pretekoch. Pár krát sa stalo že som ho už predbehol, ale vždy som mal taký neurčitý pocit, že to urobil naschvál, aby ma potešil. Potriasam si ruku s Borisom Czibom a želám veľa zdaru. Sú tu aj kamaráti môjho synovca Dušana Hlubockého, ktorý je pôvodca myšlienky našej účasti na tomto „kultovom behu“. 

Spolu sme ubytovaní na Donovaloch. Sú to všetci výborní bežci, v dobách keď sa behu venovali naplno - Juraj Trubiroha, Peter Benco, Martin Guttmann aj v súčasnosti múti bežeckým poradím, ak pravda nezablúdi, Juraj Vančík, Jozef Nemček. Teraz už majú beh skôr ako spoločenskú udalosť a v cieli ich čakajú manželky s deťmi. Robíme spoločné fotografie a povzbudzujeme sa. Hlavne ja to povzbudzovanie budem potrebovať. 

Je tu konečne ŠTART. Hádam najťažšie preteky na Slovenku sú odštartované. Moja jemná predštartovná nervozita mizne a sústreďujem sa iba na chodník pred sebou. 

Po štarte si dávam pozor na tepy a keď mi vybiehali nad 153-5 prechádzam do chôdze, čo znamená, že som skoro stále kráčal. Na Štefáničke som bol za tradičných 40 min, hodil som do seba jeden čaj a obliekol som si šuštiačku, lebo v tej výške už fučalo ako divé. Rukavice a čiapka prišli na rad o 5 minút neskôr, keď dážď prechádzal do krúpov a skutočne sa značne "okosilo".

Prvý gordický uzol som úspešne rozťal na rázcestí modrej a zeleno-červenej značky. Po chvíľke váhania a spomínania vybral som si správnu cestu a mazal ďalej.

Snažím sa sústrediť iba na beh a na chodník predo mnou. Vietor, dážď, sneh a hmla. Z diaľky som počul nadávky s odkazom na "sku*vené značenie" ale nevenoval som tomu pozornosť. Až keď ma predbiehali dvaja bežci úctyhodným tempom, napadlo mi že niečo nie je v poriadku. Za chvíľu sa mi tlačil na chrbát ďalší bežec a vyklubal sa z neho Boris Cziba, že patrí k tým nadávajúcim zblúdencom. Stratil 15 minút. Poprial som mu dobrý beh, ale asi ho poblúdenie tak demotivovalo, že dobehol za 6:35.

Beží sa mi zatiaľ v pohode, akurát to počasie je dosť ďaleko od mojich predstáv. Dobieha ma Peter Dolák. Beží s paličkami. Spolu bežíme niekde až za Chabenec. Kamenná chata za 1:37. Nezdržujem sa, iba chmatnem pohár čaju, hrsť hrozienok a štvrťku banánu a ide sa ďalej. Peter sa zdržal na občerstvovačke, ale po chvíli ma dohonil a bežíme spolu. Striedame sa. Je hmla, ale najväčšie starosti mi robí premenlivý nárazový vietor do chrbta, z boku a spredu. Nárazy sú také silné, že chvíľami mám čo robiť aby som bežal po chodníku. Ale, ide to. S Petrom sa striedame vo vedení, až zrazu zaostane a ja idem dopredu. Hneď sa vo mne ozve dobre živený pochybovačný červík "Neprehnal som to s tempom? Ako to že ja ujdem Petrovi? Čo sa to deje v tomto svete? Na nič sa nedá spoľahnúť, už ani na lepšieho bežca?" Ale kľud, dole Prašivou mi to natrel a v cieli mi dal div nie 10 minút. 

Chabenec mám za 2:55. Čas je skutočne na mňa výborný. Dobieham zopár bežcov a je tu občerstvovačka v sedle Ďurkovej. Čas je tuším 3:10. Švédske stoly sú pripravené aj s obsluhou. No proste po tom nečase hore mi to pripadá ako v rozprávke. Počasie sa zlepšuje, už tak nárazovo nefúka, neprší a aj hmla zostala za nami na Chabenci. Nasledujú krásne bežecké úseky na Latiborskú hoľu a Veľkú hoľu. Naokolo sa ukazujú nádherné scenérie, o ktoré sme boli doteraz ochudobnení. Dobieham ďalšieho bežca a ono je to Juraj Vančík. Už som si myslel, že mi porastú stromy až do neba, ale ukázalo sa že to bola moja labutia pieseň. Juraj mal krízu, z ktorej sa vysekal a pri jednom z nespočetných výbehov sa mi začal vzďaľovať, aby mi v cieli naložil 24 minút. Mne začalo nejako telo tvrdnúť a aj zbehy dole som začínal bežať opatrnejšie. Začínam si cítiť zákolenie na ľavej nohe, alebo ako sa volá miesto vzadu na kolene. Taká nejaká divná, znervózňujúca bolesť. Nikdy ma tam nebolelo. Vidím pred sebou masív Veľkej Chochule a štverám sa naň. Bokom podo mnou zostala banícka osada Magurka. Málokto vie že sa tam ťažilo zlato a najväčší objavený zlatý nuget vážiaci 8 kg je umiestnený v Budapeštianskom múzeu. 

Mrknem okom vôkol, či náhodou niečo v tráve, ale dobre vidím, nič. 

Tak a je tu Veľká Chochuľa. Čas tuším 5:05. Na vrchole dosť fúka a nezávidím to chlapom na občerstvovačke. Vyzerá že sa na nás ženie dážď. Tomu ešte ujdem, ale za Kozím chrbtom si ma nájde. Bežím ďalej. Malá Chochuľa. Prašivá. Kosodrevina je vyše hlavy. Nohy sa mi začínajú pliesť ako pod mladým teľaťom. Únava, bolesť za kolenom a zbeh 600 m z Prašivej. Tak to sú vyhliadky, ktoré ma čakajú. V 1/3 klesania počujem za chrbtom rýchlo sa približujúci dupot. V poslednej chvíli sa uhnem na bok aby som uhol Petrovi Dolákovi, ktorý sa ešte s jedným bežcom rúti dole ako veľká voda. Desať minút sadá vôkol prach ktorý zvírili. Moje stvrdnuté telo mi nedovoľuje zvýšiť rýchlosť. Zas nejaký rýchlik je za mnou. Uhýbam s takou razanciou, že som skoro stratil rovnováhu a zhrmel som chrbtom do kosodreviny. Už len to by mi chýbalo. Nekonečné klesanie. Stretávam turistov, ktorí sa úctivo uhýbajú a povzbudzujú ma. Snažím sa vylúdiť nejaký vďačný úsmev na tvári, neviem či sa mi to darí. Nekonečné klesanie je nekonečné a vo chvíli keď ma napadne hrozná myšlienka, že klesať budem až do konca života a nikdy inak, zrazu prebleskne medzi stromami červené terénne auto horskej služby. Keď sa uistím že to nie sú čerti v pekle (veď to klesanie tomu nasvedčovalo a treba byť vždy opatrný), ale chlapi z horskej služby, zdá sa mi, že svet je gombička a ďalej už nasleduje iba cesta blažená........ To je iba dovtedy, pokiaľ sa nepozriem smerom na Kozí chrbát. Katastrofa. Pred troma rokmi som aspoň netušil čo ma čaká, ale teraz to veľmi dobre viem. Smutný, neveselý odchádzam v ústrety 230 metrovému výškovému výstupu. 21% sklon stúpania hovorí za všetko. Na vrchole už vie pohladiť ubolené telo a dušu snáď iba pohľad na rozkvitnuté lúky. Ani zbeh dole vôbec neteší. A aby to nebolo také jednoduché v cene štartovného je zahrnutý aj ďalší fakultatívny dáždik. Nie že by vadil, to nie. Ale, je mi to už úplne jedno. Pri každom kroku dostávam vodu z trávy do tenisiek a skutočne tam začína byť viac ako vlhko. Ďalej je to iba o zaťatých zuboch a dolovaní posledných zbytkov síl. Keby som mal v ústach stovku klinec, tak ho prekúsnem ako slanú tyčinku. Po každom kroku nevychádzam z údivu, že mám silu bežať ďalej. Aj keď ten pohyb dopredu sa dá pomenovať zrovna beh, to netuším. Po poslednom, neviem už koľký krát poslednom, zbehu stojí strýco pri rampe na kraji lesa a podáva mi pohár vody so slovami že je tu posledný kilometer. No určite, myslím si. Alebo žeby hovoril pravdu? Chcem uveriť. No, ak má posledný kilometer niečo cez 1650 metrov, tak hovoril pravdu. Dobrý človek, aj tak mi pomohol. Na ceste po asfalte bežím rekordnou rýchlosťou 6min/km. Ani ma už nezaujíma ako je to možné, že vlastne bežím. Veď všetky moje sily zostali na skalách, lese, suťoviskách. Na kraji cesty stoja moji rodičia a povzbudzujú ma. Milé, ani neviem či som im zamával. Nasleduje drevená lávka cez cestu a po 150 metroch sa končí moje trápenie pod nafukovacou bránou. 

Čas sa zastavil na 7:06:23. Dostávam balíček za dobehnutie od organizačnej fešandy. 

V cieli ma vítajú všetci – manželka Evula, pribehnuvší vyše 80 roční rodičia, sestra s manželom, kamarátka Hanička a ďalší....

A začínam si zvykať, že dá sa existovať aj bez behu. Paráda - aspoň na chvíľu, pokiaľ ma nenapadne nejaká iná bežecká blbosť. Vraj na budúci rok je 20ty ročník? Ale nie, to by bola blbosť.......... tuším niekto vravel, že „kultové preteky?“......

Dag Ulehla, 28. 6. 2011