|
|
88. Medzinárodný maratón mieru bol mojim 88. maratónom... ...žiaľ, aj mojim najťažším. Výsledky Ahoj! ozval sa charakteristický hlas z dlhého slimáka bežcov čakajúcich na registráciu v podzemí košickej
Dolnej brány. Ako čert zo škatuľky sa z neho vystrčila hlava eN so širokým úsmevom. Ahoj, mám na teba ťažké srdce, vravím mu, stískajúc podanú pravicu,
teda ruku, nie stranu. Zozadu ma ktosi ťahá za
ruksak. Nahnevaný sa otočím. Vidím za sebou rozosmiatu tváričku Janky Židekovej (aj Koledovej). Takto príjemne začal tento maratón. Kto by bol býval vtedy povedal, že to pre mňa skončí, no povedzme, neočakávane a biedne? V dave bežcov v štartovnej zóne MMM je príjemne teplučko.
Je totiž teplo. Slniečko svieti ako v júli a vôbec nedbá na to, že je už október! Zrejme dobieha, čo zameškalo v lete, keď bolo na dovolenke, ako my ostatní. Ako zo žartu hovorí jeden môj známy, Slnko si preložilo leto na jeseň, aby skrátilo vykurovacie obdobie Pomáha nielen „národnému“ hospodárstvu, ale hlavne ľuďom s nižšími príjmami. Veď nakoniec, cena energie sa zvýšila, tak aspoň to Slnko má sociálne cítenie, keď už vláde chýba. Ale žarty nabok, je naozaj teplo.
Vedľa mňa stoja dve dobre vyzerajúce dámy, obe Uhlířové. Matka aj dcéra majú obavy z vecí budúcich. Snažím sa im ich rozptýliť, ale aj ja som plný bázne. Obe dobehli svorne maratón, takže nielen že zdobili, ale aj maratónili. Jedným očkom pozerám na časomieru. Pomaly to ide, ešte 10 minút. Ale je s kým debatovať, ľahšie sa zabúda na príkoria, ktoré nás čakajú. Štart Výstrel ma prekvapil.
Výsledok je jasný. Ťažke nohy, chýba im potrebný švih, pri ktorom by prvých 10 –15 km ubehlo, že ani nevieš ako. Ale nenastúp na košický. To sa proste musí. Uvidíme. Inšallah. Štartovný portál prebiehame za zvukov monumentálnej melódie. Áno, toto sú Košice, tým sa nič nevyrovná. Nádherné prostredie, more ľudí; je to sviatokm nielen pre nás, maratóncov, ale aj pre košičanov. Chytá sa ma eufória, ktorá dáva zabudnúť na moju bežeckú biedu, ktorá sa iste ukáže. Ja len dúfam, že to zvládnem. Začínam pomaly.
Ja vychutnávam túto slávnostnú chvíľu. Nadšení diváci, zrekonštruovaná katedrála... Musím však dávať pozor kam stúpam. Sem – tam v dlažbe chýbajú kamene. To by si Košice mali naozaj postrážiť, keď sa už zadlžili, či lepšie povedané, keď ich tak zadlžil RŠ. Na údržbu by nemali zabúdať, aj keď zabúdanie na ňu bolo, je a aj zostane dobrým zvykom. Na 4-tom km stojí synovec Tomáš.
Bežiac skúmam svoje pocity. Nohy mám ťažšie, ako býva zvykom, kroky sú krátke, bežím pomalšie, ako obvykle. Nevadí, vravím si. Je to dôsledok toho, že si dlho nebehal, ale bol na turistike. Vydržať by som ale mal, aj keď to bude pomalšie. Takto sa utešujem a zatiaľ tomu verím. Veď predsa sústavný tréning, aj keď som mal posledný mesiac pauzu, sa nemôže stratiť. Ak to bude pod „štyri“ budem rád. Zvládnuť by som to mal. Tak čo, ideš na bedňu,
Je rýchlejšia ako ja, čo mi je divné. Tak ju radšej po pár kilometroch vyháňam dopredu, Janka, bež si svoje, ja idem dnes iba na údržbu. Odbehla a urobiíla dobre. Bola druhá v F50 a dala to hodne pod 4 hodiny! Ďalej bežím sám.
Neblbni Vilo! vravím si. Choď svoje, dnes na to nemáš... Vbieham na hlavnú ulicu. Blížime sa cieľa polmaratónu. V protismere sa mihajú rýchliky. Majú na mňa už teraz asi 3 km, teda okolo 14 minút. Nádej, že to bude pod 3 hodiny, už nemajú. A nie je to tak dávno, čo som to tak mastil aj ja. Kdeže tie časy sú? Pred divadlom beží v protismere „otýc“.
Majú na mňa náskok približne kilometer, čo nie je veľa. Ale už cítim, že to dnes bude oveľa horšie. Otáčam do druhého kola a napodiv, nezávidím ako inokedy polmaratóncom, ktorí to majú do cieľa iba pár metrov. Síce s ťažkými nohami, ale unavený nie som. Stále dúfam, že to pod „štyri“ môžem dať.
Zdravíme sa s Evou Hatalovou, ktorá ma svižne obieha a mizne vpredu. To idem fakt tak pomaly? Uvidím na 25 km. A už to na mňa začína doliehať. Kroky sa skracujú, tmolím sa, ale stále sa cítim dobre. Zvláštne. Pozerám pred seba do protismeru a na hodinky. Ak chcú zabehnúť čas okolo 2:07-2:08,
No konečne! Blížia sa dve autá. Jedno s časomierou, na ktorej je čas asi 2:05 a do cieľa sú ešte asi dva kilometre. To nebude pod 2:10, odhadujem. Konečne bežia. Takto sa má bežať maratón! Nie ťahať sa ako smrad, čo predvádzam ja. Traja „black boys“ sa mihnú po mojej ľavej strane, za nimi nikto. A ja si bežím ďalej, v ústrety ťažkému údelu
Začínam chodiť. Kedy som na maratóne naposledy chodil? No je tomu určite niekoľko rokov. Je síce teplo, ale to nemôže byť príčina mojej malátnosti. V Rajci bolo teplejšie a bolo to dobré. Počítam.
Keby som kráčal až do cieľa, tak to stihnem povedzme za 3 hodiny. Šesť hodinový limit určite stihnem. Vilo, neblbni, vyčítam sám sebe. Musíš bežať, aj keď to ide pomaly, ak chceš stihnúť rýchlik a pred tým sa umyť. Veď trochu pritlač! Musíš to predsa „zmáknuť“ rýchlejšie, ako chodením! Pijem „ionťák“ z červenej plastikovej flaštičky.
Z kríkov vybieha Šaňoprezident. Dobre som sa vy... hovorí mi novinu. Ľahší zabehneš rýchlejšie, chválim jeho úkon a Šaňo trieli vpred. Od tej chvíle, až skoro do konca maratónu. sa vídame dosť často. Obaja striedavo chodíme a bežíme. Navzájom sa pri tom dobiehame a predbiehame. Na Šaňovi vidieť, že sa trápi. Strhaná tvár... vyzerám tak aj ja, hútam? Zrkadlo so sebou nemám, neviem. Ale pravdepodobne áno. O čas mi už nejde, vraví Šaňo. Na toto som zvyknutý, ale nedám sa ti ľahko poraziť. Nedal sa. Nakoniec mi dal asi tri minúty. Je to „tvrďas“. A opäť známe miesta, stanica, plaváreň.
Ľahúčko ma predbieha Janka Žideková, o chvíľku aj Eva Seidlová, Mária Kleinová, potom Eva Berníková a mnohí známi, či neznámi snaživci. Naschvál spomínam dievčatá, aby ste si uvedomili biedu, s ktorou zápasím. Jednoducho nevládzem. Ešte pred Moyzesovou ulicou som dokonca požiadal pivárov v krčme, nech mi dajú odpiť piva. Ochotne mi podali pohár. Vďaka mládenci! Musíš bežať, hovorím si.
Pomáham si tak, že ak v diaľke vidím tabuľu s označením kilometrov, dobehnem až k nej, potom za odmenu môžem chvíľu kráčať. Ale nie vždy sa mi k tabuli dobehnúť darí. Okrem toho, mám tu známych. Povzbudzujú ma volaním, "Slovenská akadémia vied do toho!" Viem kde tieto skupiny stoja, tak sa snažím bežať aspoň popred ne. Asi na tridsiatom ôsmom kilometri
Je to v háji Peťo, vravím mu. Skúsim to doklepať, ale je to so mnou naozaj zlé. A kde sú Ľubo a Paľo? Tí sú za tebou. Čakám aj na nich, aby som ich povzbudil. Peter kluše chvíľu popri mne, potom sa odpojil, aby som ho po chvíli za sebou opäť začul. Tak jeden je už za mnou.
Počas maratónov často debatujem s bežcami a častejšie s bežkyňami. Využívam pri tom svoje jazykové znalosti. Teraz však nemám na debaty náladu. Zanovito hľadím na asfalt a snažím sa nič nevidieť a na nič nemyslieť. Ale občas sa nevidieť nedá. Where are you come from? prihováram sa, keď bežím vedľa nej. From Norway, she replies. Really? My son is studying there. I whisper. Where? In Trondheim. Great, hovorí. Vidím, že je rýchlejšia, beží nakoniec „polku“. So, go ahead, posieľam ju dopredu. It was nice to meet you, kričím za ňou. It was nice to meet you too, vracia mi poklonu. And good luck! Pomaly sa vzďaľuje. A vzďaľujú sa snáď všetci. Na 40-tke som si ale povedal, že odteraz už iba bežím a rozbieham sa. Nie je to celkom beh, ale ani chôdza. To už musím vydržať. Konečne dobieham jedného maratónca. Toho z bronzu na Námestí Maratónu mieru. Veď pred ním a zrakmi množstva divákov nemôžem predsa kráčať! Posledných 200 metrov sa snažím zrýchliť. Nech je to aspoň pod 4:17:54. Môj negatívny osobák, čiže najpomalší maratón, som zabehol v roku 2008, medzi našim Podolíncom a Poľským Rytrom, na Visegrádskom maratóne. Jeho sťahovanie do Košíc som veru v pláne nemal. Konečne cieľ - 4:16:44.
Nie je čas dať maratónom zbohom? Čo sa vlastne stalo? Neviem. Teplom to určite nebolo. Teplo mohlo zabrániť Afričanom vytvoriť rekord podujatia. Ale nie mne zabehnúť pod štyri. Čo nebehanie pred MMM? Jasné, očakával som horší čas ako zvyčajne, ale nie toto! Je v tom určite niečo iné. Dáka, mnou nepomenovateľná indispozícia. Uvážte, do 20 kilometra som bežal pomaly, ale predsa len 5 km pod 27 minút. A potom nasledovali päťky: 28:07; 30:37; 34:32; 40:26 a 15:57 na posledných 2,195 km! Hrôza! Ešte teraz sa hanbím, keď na tieto čísla pozerám. Tak pomaly, ako posledných 22 km, som ešte nikdy nebežal. Som odrovnaný a ubolený.
Je tu Eva Hatalová, spokojnejšia ako ja. Mihne sa Radka Paulíniová z Trnavy. Ako Radka? 3:21, vraví hrdo a usmieva sa. Blahoželám! To som ešte nevedel, že bola druhá v F40. Milá a pekná dievčina, pomyslím si. A čo Tomáš? (Kopčík). Druhý v M40? Fajn. Dočerta, čo som to zbabral iba ja?
Železná studnička (Foto: PH) zľava: Peter Šafárik, Vilo Novák, Ľubo Petrík, Paľo Hajdúk, Martin Baran Sú tu však kamaráti, Peter, Ľuboš, Paľo a Martin. Nie som medzi nimi najhorší. Aj to mi pomáha zmieriť sa s tým, čo sa stalo. U poriadnych Slovákov bola vždy susedova zdochnutá koza najlepšou náplasťou na vlastné boľačky. Kúsok vedľa sedí uťahaný Milan Furín. Zrejme na svoj 150 maratón nebude rád spomínať. S opuchnutým členkom sa tiež riadne vytrápil. Cestou na stanicu stretám Joža Oborného. Tak ako? Mávne rukou. Je tiež jedným z tých, ktorým to dnes nešlo. Vo vlaku domov.
Ondro Veselovský, tretí v M-SR v maratóne. Zdeno Koleda vyhral vekovú kategóriu v 1/2maratóne. Jeho švárna 1/2 Janka zabehla veľmi dobre celý maratón. No aj ich principál „otýc“ splnil svoj „kapitalistický“ záväzok a porazil Mikiho Dzurindu. Bolo to celkom jasne, o niekoľko desiatok metrov. Lenže výsledková listina vraví iné. Čas oboch je síce rovnaký, ale pred „otýcom“ tróni Miki. Žeby mal aj v Košiciach protekciu?
Apropo- na „kultových“ maratónoch, ako ho oprávnene nazval jeden z maratóncov, by sa malo robiť poradie podľa čistých časov. Tam bude príčina toho, že lepší „otýc“ bol v mikro súboji horší. Ale aj tak si Miki zaslúži obdiv. Behá mu to stále výborne a na jeho beh sa dá pozerať. V množine Rajčanov boli aj rodinní príslušníci, napr. manželky i nerodinní príslušníci, napr. priateľky, po slovensky frajerky. „Zlé“ jazyky úspešné vystúpenie rajčanov vysvetľovali strachom pred manželkami a snahou predviesť sa pred frajerkami. Nech to bolo hocijako, všetci boli veľmi spokojní, vrátane sympatickej manželka „otýca“. Nespokojný bol príslušník cestujúcej menšiny. Vzniesol prostredníctvom sprievodcu námietku voči bujarosti vo vagóne cestujúcej väčšiny. Skrátka,
Nie je všetkým dňom koniec. Na tento maratón bude treba zabudnúť. Ako svojho času povedal Frank Shorter: „Ďalší maratón bež až po zabudnutí na predchádzajúci.“ To by som ale už maratón bežať nemohol. Na 88. MMM tak ľahko nezabudnem. Človek si najlepšie pamätá extrémy. Je jedno, či najlepšie, alebo najhoršie. Zostáva mi už iba veriť, že to bude lepšie. Bude? Musí!!! Vilo Novák, 7.10.2011 |
To budú mať diváci dnes príjemné počasie,
vravím si. Ináč to bude s nami, hlavne s približne 800 maratóncami.
Polmaratónci, v počte 2000. to doklepú už ľahšie. 
Neviem koľko stupňov celziových, ale už teraz sa potím. Obzerám sa
okolo. Je tu viacero známych, želáme si len to dobré. 
Stláčam stopky a pomaličky sa dávam do pohybu. Len pomaly, vravím
si. Nabehané nemáš, je to vlastne odvaha nastúpiť na maratón. Bol som dva týždne v Albánsku a tam sa behať nedalo, predtým v Moskve, tam som zase ja nebehal, aj keď som mohol.
Behuchtivé davy, hlavne z neskúsených polmaratóncov, ma obiehajú a trielia vpred. 
Fotografuje, tak tvárim sa hrdinsky a
pozerám odhodlane vpred.
