|
|
|
Dag Ulehla
9. ročník Martónu Perla Karpát
Trenčianske Teplice - 20. 11. 2011
Dlho som sa nevedel dostať do pohody, aby som napísal niečo o tomto maratónu. Podnetov bolo dosť - maratón uzatvárajúci maratónsku sezónu na Slovensku (ako komu), pokojná, až rodinná atmosféra, pekná príroda s jesennými farbami.Nakoniec poslednou kvapkou bola správa na 42195.sk. Tá „peristlická vlna v Dagkovom krku“ to celé odštartovala. Myslím písanie, nie účasť. Hneď v úvode musím poznamenať, že som účasť na 9. MPK neplánoval. Mám totiž v tejto sezóne behania akurát tak dosť. Únava už klopke na moje vytrvalostné dvere. Keď som sa vrátil z maratónu v Istanbule, pocítil som, že by sa mi ešte nejaká akcia na tohtoročnú kôpku zmestila. Zhruba dva týždne pred štartom som rozhodol, že za predpokladu nie zlého počasia pobežím. To zlé počasie bolo myslené dážď, vietor, zima, sneh. Viem, poviete si, aha ho fajnového, čo navymýšľa, aby nemusel bežať. Fakt je, že tohto roku mám už nabehané o 500 km viac ako pred rokom (2010 - 1750 km). Vôľa prekonávať bežecké prekážky má asi defekt. Fučí von, nevedno kam. Nakoniec to usporiadatelia, spolu s pánom Iľkom naplánovali tak, že sa už Perle vyhnúť nedalo. Ráno o 8,15 som v Bratislave nastúpil s manželkou do auta, aby som sa vydal v ústrety ďalšiemu bežeckému dobrodružstvu, zážitkom, trápeniu. Ale aj rizotku, o ktorom som v tom momente samozrejme nevedel. Perly som sa zúčastnil iba raz, pred piatimi rokmi. Nepamätal som, čo sa podávalo. Netušil som, že rizoto a Perla sú pokrvne zviazané. Pred desiatou hodinou sme dorazili pred základnú školu v Trenčianskych Tepliciach. Miesto na parkovanie bolo vyhradené. Organizátor splnil, čo sľúbil. Prezentácia v pohode, aj keď sa muselo trochu čakať. Pekná šáločka s logom maratónu, ako bolestné za budúcu štrapáciu ma potešila. Počas čakania som si poobzerať bežecké tváre, lebo telocvičňa slúžila aj ako šatňa. Miesta na prezliekania sme mali okolo seba dostatok. Pri prezliekaní sa na maratón mávam tradične problém, ktorý sa dostavil aj pred 9. MPK. Čo na seba? Doslova na „decimálkach“ zvažujem, aké tričko naspodok, aké naň, či dať aj tretiu vrstvu. To isté s elasťákmi. Celé, ¾-ové? Nakoniec som sa rozhodol pre postaršiu tenšiu a ľahšiu Moiru s krátkym rukávom ako vrstvu č.1 a hrubšie oranžové vrchné tričko, aby ma bolo na ceste dobre vidieť. Tak bolo doporučené, vyhovel som. Na nohy rozhodne dlhé elasťáčiky, žiadne kraťasy. Našli zo dvaja borci v dobre odvetraných trenírkach. Medzi nich? Ani za svet! Garmin, šatka na hlavu a rukavice. Toť moja výbava. Samozrejme, že aj obuv. Nepatrím k borcom, prezentujúcich naturálny prístup k behu a behajú bosí. Stačí, že prezentujem úlet účasťou na maratóne. Vychádzam so svojou polovičkou von. V rýchlosti ju inštruujem, ako najlepšie zachytiť bežecké okamihy na celuloidový pásik na dotykovom mobile. Narýchlo sa rozcvičujem a je tu čas štartu. V zapätí sa posúva o desať minút. (Tradícia pevná, ako rizoto.)Pohoda. Aspoň sa rozhliadnem okolo seba. Poznám iba pár Tvárí. Šaňo Simon – EL PRESIDENTE mierečného stavu 42195, Palo Hajduk - bežec zo Železej studničku, Pranjal - viacnásobný pokoriteľ 3100 míľ v NY. To je všetko. Zopár bežcov poznám iba zvidenia, meno k tváram priradiť neviem. Čo už s tou pamäťou mojou vydarenou. Lepšie to nebude. Zrak mi padne na červenú lesnú stráň za školou. Stromy už zhodili lístie a vyzerá to úžasne. Jeseň je veľký umelec v narábaní s farbami. Je pod mrakom, 4°C, riedka hmla, viditeľnosť celkom dobrá. Kým sa Palo Hajduk márne snaží rozchodiť svoje GPS v mobile, ozýva sa štartový výstrel. Nezabúdam spustiť svojho Garmina, ktorého som prebudil včas, aby na mne počas behu len tak zbytočne nevisel. Ono to vyzerá ako zbytočná informácia, ale chvíľu to trvá, kým sa GPS rozhľadí po satelitoch. Ak zabudnete v dostatočnom predstihu prístroj aktivovať, vypočíta presné výsledky z nepresných údajov. Ihneď po štarte točíme vľavo. Mostík cez Tepličku nás nasmeruje do sídliska. Paľo volí od začiatku šetriaci mód, tak sa mu vzďaľujem. Po pár stoviek metroch som vedľa seba neznámeho blonďavého fešáka. Zdá sa mi, že by sme mohli mať zhodné tempo. Nadväzujem rozhovor, aby som zistil, že Michal plánuje bežať na 3:50. To mi vyhovuje. Nerád by som bežal sám. Iba šesťdesiatka štartujúcich nedáva veľkú šancu stálej spoločnosti počas behu. Ľahko debatujúc prebiehame cez Tepličku druhýkrát, točíme sa o 180° a mierime cez štart k centru Trenčianskych Teplíc. Pred ním zvrtneme vpravo a začína stúpanie na Machnáč. V stúpaní nás začínajú predbiehať spoza nás, Michal sa k ním pridáva. Ja nie. Momentálne nechcem zrýchliť, lebo tep mi vybehol na 166/min a preteky iba začínajú. Na vrchole stúpania mám na Paľa stratu vyše 100 metrov.
Dobieham bežca, ktorý ma predbehol v stúpaní. Počujem ho za sebou, zachytil moje tempo. Po chvíli ma opäť predbehne. Snažím sa vnímať nádhernú krajinu vôkol, pripravená na zimný spánok. Sfarbené lístie na zemi, hmla medzi stromami, potok. Pekný pohľad. Cesta sa kľukatí a my prebiehame z jednej strany cesty na druhú. Ešte že nie je veľká premávka. Blížime sa ku križovatke, Odbočka vpravo na Petrovu Lehotu. Je tu občerstvovacia stanica. Dávam si čaj, kúsok banánu. Čaj doslova na zohriatie. Musím ho schladiť iontovým nápojom. Ale aspoň je medzi bežcami nejaký vzruch. Pasúcich sa kone v ohrade otáčajú za nami hlavy. V ich pohľade čítam, „len si bežte, my sa pôjdeme prebehnúť neskôr“.
Obrátka je v centre dediny, pri kostole. Ešte pred ňou stretám Michala. Má na mňa asi minútu a beží sviežo, lebo trať po obrátke klesá. Na konci dediny stretám Paľa Hajduka. Sviežo nevyzerá. Asi na temto maratóne zažije viac trápenia, ako očakával. Mlčky na seba kývneme, lebo niet slova, ktorým by som mu vedel pomôcť. Trať príjemne klesá, beží sa mi výborne. Na križovatke, už poučený, si lejem ionťák do čaju hneď. Ale teraz je to pre zmenu ľadové ako priamo z potoka. Čo už je v tom živote optimálne? Neriešim to, mažem ďalej. Na trati je pusto, nič sa nedeje. Rozstupy sú veľké, nemenia sa.
Začína stúpanie na Machnáč z opačnej strany. Doprava je minimálna, značka 14 % stúpanie, to okrem pár bežcov nemá komu oznámovať. Ako kôl v plote vybieham na najvyšší bod trate MPK spúšťam sa dole. Mám čo robiť, aby som sa nerozbehol, ako minule. Pustil som to dole, ako sa dalo, aby som na 30-tom kilometri vykapal. Teraz brzdím. Zastavujem pri opustenom občerstvovacom stolíku, dávam si teplotne akurátny čaj, ale obsluhu nevidím. Skúšam zaklínadlá, ale nefungujú. To čarovný stolček prestri sa, nebude. Sklamaný ho opúšťam. Ale čarovný stolček uprostred hory... to by bolo niečo!!!! Po chvíli počujem bežca za mnou. Beží ako o život. Skoro ma odfúklo do priekopy, keď prebehol povedľa. Nechápem, kde bol doteraz? Buď ho na 30 km nájdem prekoteného v priekope, alebo ide vyhrať. Ani, ani. Až pri písaní dojáku mi napadlo, že to musel byť štafetár.
Organizátor nás usmerňuje vpravo, na nádherne vynovené korzom. Len ľudí je na ňom málo. Za korzom park, pokračujeme proti prúdu Tepličky. Opäť počujem za sebou kroky, čo je na tomto maratóne vzácny zvuk. Ešte to nik z nás nevie, ale budeme sa striedať vo vedení až do cieľa. Zvuk vydávali nohy Petra Valacha zo Zvolena. Nepoznáme sa. Poznám iba jeho meno z výsledkov Nonstop behu NT. Na konci parku je ďalšia občerstvovačka, dávam si iba čaj. Nič iné mi zatiaľ nechýba. Zostávam ale prekvapený, pretože obieham 3 bežcov, ktorí sa tvária, že sa z nej už ďalej nepohnú. Asi majú toho už dosť. Zaostáva aj Peter. Začína nepríjemný úsek pretekov. Trať nenápadne stúpa až po Dolnú Porubu, kde je na cca 31,5km obrátka. Nenápadné je to pre nebežiaceho. Bežec, ani Garmin stúpanie neprehliadnu.
Peter Valach ma dobehol, bojujeme spolu. Bežíme vedľa seba, alebo sa striedame sa vo vedení. Na nejakom 28 kilometri, v príkrejšom stúpaní mi Peter ušiel a rýchlo sa vdzialil. Nemám dosť síl, aby som ho dobehol. Dobieham ale iného borca. Ide veľmi ťažko. Lepšie zaostrím, veď je to neodmysliteľná maratónska postava Maczó András z Budapešti. Chvíľu pobehne, chvíľu kráča. „Poď, poď Maczo, ideš!!!“ povzbudzujem ho. Má toho asi už plné zuby. Stretávam vracajúceho sa Michala. Zdravím ho. Závidím mu, že už beží dole. Počítam, že má na mňa asi 3 min. Aj keď už nebeží tak ľahko, ako pri prvom stretaní, ale už trochu strnulo, náskok sa ešte zväčší, lebo ja musím ešte stúpať k obrátke a on frčí dole kopcom.
Začínam mať toho stúpania plné zuby. Všimol si to kokršpaniel, či čo to bolo za plemeno. Tri krát som mu dohováral, nech si všíma iných. Nie! Neviem prečo mal takú starosť práve o mňa. Až zhora pribiehajúci Peter Valach a jeho rázne „Ale ideš domov, psisko jedno!!!!“, ho presvedčilo. Stiahol chvost medzi nohy a zadkom skoro šúchajúc po zemi, zmizol za plotom. Pekné slovo niekedy nestačí. Konečne obrátka. Uf, aká úľava!!!!! A už klesáme až do cieľa!!! Opäť nadštandardná občerstvovačka, chlapci nesú občerstvenie oproti. Takú službu mi neposkytli ani v Paríži, Ríme, či Istanbule. Až ma mrzí, že chcem iba čaj. Bežím ďalej, stretávam bežcov, bežiacich na obrátku. Pranžal, Maczo, Pala Hajduk. Napriek únave mi to stále beží. Mám dobrý pocit z toho, že sporadicky nejakého bežca predbehnem.
Napínam sluch, kedy ma dobehnú a pridajú sa. Ale buď mi sluch neslúži, alebo ma nedobiehajú. Nepridáva sa nikto. Až za vodnou nádržou pred Teplicami pred registrujem hľadaný zvuk. Netuším kto to je. Dozvedám sa to až v kúpeľnom parku, kkde ma nekompromisne predbieha Peter Valach. Nemám už síl na dorovnanie kroku, vzďaľujesa mi.
Opäť povestné Teplické korzo, kde ma fotí moja polovička, výbeh na ulicu, z ktorej ma usporiadateľ po chvíli odkloni vľavo, na nekonečne dlhú ulicu, kde by už mal byť cieľ. A skutočne!
Odchádzam do šatne, prezliekam sa a nasleduje záverečné jedlo, toľko spomínané rizotko. Ako dobre, že nie je guláš. Pozorný čitateľ stránky 42195.sk isto vie prečo. Tak, mierečníci. Už sa teším na stretnutia s čučoriedkovou polievkou, alebo jahodami so šľahačkou. Dag, Bratislava, 22.11.2011 (Úha! Impozantný dátum.) |
V
klesaní míňam prvú päťku. Čas 28:12. Nič oslnivé, ale
nechcem dnes bežať na hrane. Na to som bol pred mesiacom v Istanbule. Dnes si chcem maratón užiť
a mať z neho dobrý pocit. Som s časom spokojný. 