Foto: deVil

Vilko Novák Svetobežný alias deVil

2.Kolárovský trojkráľový maratón – 2.Gúta-i vízkerest maraton

 Kolárovo, 6. 1. 2012

Výsledky

Je piatok, 6. januára 2012, 

štátny to sviatok Troch kráľov. Práve preto traja bratislavskí maratónci, Paľo Hajduk, Vilo Novák a Jožo Oborný, sedia v aute pred Kolárovom, kam sa vybrali, aby zabehli unikátny, ale pekný maratón. 

Prešli sme Dedinu mládeže a nebolo vidieť nielen nejakého mládežníka, ale ani toho povestného rozprávkového vtáčika – letáčika...

Viete prečo ani toho vtáčika - letáčika nevidieť? Lebo hurikán nazvaný Andrea to poriadne roztočil v Karibiku a sekundárne spôsobil problémy aj v strednej Európe. Odletelo pekných pár striech, ba aj mne zhodilo pár pekných škridiel. Našťastie nie na moju, ani inú hlavu. 

Tak už viete prečo? V takomto hroznom, odborne búrlivom vetre, tie vtáčiky - letáčiky lietať nemôžu. Iba v brázdach okolo ciest sa krčí niekoľko volaviek, v pote zobáku sa pokúšajúcich nájsť svojho červíčka každodenného.

To zas bude dnes deň,  

myslím si pozerajúc ako silný severozápadný vietor ohýba kmene topoľov a až k zemi, nakláňa rákosie popri ceste. Sem tam nárazy vetra zakývajú aj autom. Predpovede boli jasné, silný až búrlivý vietor. Dúfal som, že sa utíši. Kdeže. Fúka ako divý.

Vchádzame do Kolárova,  

míňame onen dom, kde žije mne neznámy pán zberateľ, ktorý zbiera vojenský materiál. Presne ten pán, ktorý vystrelí z kanóna tak silno, že sa rozbehneme až za Váh. 

Takíto ľudia – z pohľadu niektorých možno podivíni- robia život a nielen sebe, zaujímavým. Vyleštená prúdová stíhačka Mig-15, sa týči nad ulicou. Ba pribudla aj protilietadlová raketa SA-25 Berkut. A je tu aj 30 mm dvojkanón PLDvK vz.53, reprezentujúci vývoj za Protektorátu. 

Ale čo nás zaujíma najviac, je 45 mm sovietsky PT kanón vz.42, ktorý  čaká pred oným domom zapriahnutý za modrý traktor, aby odtiahnutý pred Mestský úrad o 10:00 „dal ranu do vetra“, ale nie do vetra. Do vetra sa po výstrele pohnú iba maratónci.

Odštartované

Tak sme sa dočkali. Rana z dela, aj keď slabšia ako vlani, nás pohla tak isto vpred. Kaliber 45 mm, v porovnaní s vlaňajším 57 mm, je zrejme reakcia delostrelca na sťažnosti viacerých borcov, ktorí za silnú ranu skrývali svoj slabší výkon. 

Odštartovalo 38 adeptov na maratón a dvadsať tých, ktorým z neho stačila polovica. Prekvapila ma početná účasť divákov, ktorí nešetrili potleskom. Škoda, že to nebol potlesk na konci preteku. 

Pomaličky, ako by sa nám do toho vetra nechcelo, sa rozbiehame. Je to zatiaľ pohoda. Teplota asi 2 –3 °C, sem – tam zafučí, ale nie je to nič nepríjemné. Sme tu chránení hradbou domov. A možno ten vietor prestane, posmeľujeme sa. 

Chvíľu bežím s Paľom, ale je to na mňa príliš pomalé. Snažím sa nájsť svoje tempo. Potrvá pár kilometrov, kým sa rozhýbem, lebo som sa vôbec nerozcvičil.

S vetrom

Konečne vybiehame z mesta. Vpredu skôr tuším ako jasne vidím Imra Magyara a zopár chrtov. Jasne vidím pred sebou Evu Seidlovú, ktorá mimochodm zháňala niekoho, kto vraj pobeží pomaly. Poznám ja ten jej „pomalý“ beh! 

Dotiahnem sa na ňu. Pred nami je asi nejaké dievča, lebo spod šatky na hlave trčí tomu tvorovi vrkoč. 

Čo to je za dievča, pýtam sa Evy. To nie je dievča, to je chlap, volá sa Drago. Je zo Srbska. Zo Srbska? Kde sa tu do čerta vzal? A naozaj, je to chlap, uisťujem sa, keď ho predbieham. 

To sme už za mostom cez Váh a točíme doprava na korunu hrádze. Po nej a popod ňu pobežíme, alebo pochodíme, až do Kavy, čiže dobrých 15 kilometrov. 

Nevyzerá to zatiaľ zle. 

Vietor v chrbte nás doslova tlačí dopredu. Som však opatrný, idem klusom. 

Bežíme po suchom, hrubozrnnom rozpukanom asfalte. Tiež mohol byť hladší, myslím si. Menej skúsení, ale nie lepší ako ja, sa ženú dopredu, využívajúc „Boží pohon“, ktorý máme v chrbte. Aj bežaním po vetre sa dá unaviť. Najmä, ak sa to v eufórii preženie. 

Asi 10 metrov pred sebou vidím Šaňa prezidenta. Má na sebe fialovú šušťákovú bundu. Pomaly ho dobieham; za občasnej konverzácie sme spolu bežali až za Kavu. Aspoň mi to ubehlo rýchlejšie.

Šaňo si vyzlieka bundu a uväzuje si ju okolo pása. Teplo je aj mne. Beží sa predsa s vetrom v chrbte. Aspoň si rozopínam vindstoperku, dar od syna Broňa a dávam dolu čiapku. Šaňo zatiaľ beží pohodlne bez čiapky, ale na rozdiel odo mňa, má na nej husté vlasy. Ja, z času na čas, hlavu do kulicha ukrývam.

V šatni sa veľa špekulovalo o tom, čo si obliecť. 

Silný vietor si vyžaduje niečo „neprefučného“, teda vindstoperku a pod ňu ešte dve vrstvy, z toho aspoň jedna vodoodpudivá na kožu (polypropylén alebo polyester) a potom zrejme nejakú bavlnu. Je však jasné, že „po vetre“ sa budeme potiť, s tým treba počítať. Tak som sa aj ja obliekol radšej teplejšie, Dve tričká a vindstoperka bola v druhej polovici trate vítaná voľba.

„Nazdar chlapci“ zahlaholí zozadu bodrý hlások nádejného tatka Slava Gleska. Dotiahol sa na nás a pridal k našej konverzácii. 

My sa zase doťahujeme na skupinu ôsmich koní, na ktorých sedia jazdci v nejakých staromaďarských úboroch. V rukách majú maďarskú, ale aj slovenskú vlajku a klušú vedľa nás. Podľa pôvodného plánu mali aspoň niektorí bežať s vedúcimi pretekármi až do cieľa. Ale to viete, ani kôň nevydrží to, čo maratónec. Z plánu zišlo. Otočili to na polmaratóne; ale aj tak to bol pekný pohľad. 

Slavo, ty sa s nami flákaš,  

máš na viac, vravím mu, choď si svoje. Áale čo, však ma dobehnete, vraví a pomaly sa jeho postava stráca v diaľke.

Zostali sme so Šaňom sami. Budeš piť, pýta sa ma Šaňo. Choď doľava, kde je čaj. Zastavím, predsa sa neoblejem a pijem teplý a sladký čaj. Šaňo beží bez zastavenia. Trvalo mi aspoň kilometer, kým som ho opäť dobehol.

Prezerám si okolie. 

Je to pekná, zelenohnedá krajina s holými konármi stromov vztýčenými k nebu. Pôda je tmavá, holá, len ozimná pšenica sa zelenie. Slniečko svieti. Mali sme si vziať krém na opaľovanie, vraví Šaňo. 

Pátram očami, kde je tá potvorská Kava? Vidieť len holé stromy, žiadne domy. A predu niekoľko tmavých bodiek bežcov. Ale čosi sa tu zmenilo. 

Na tých niekoľkých domoch poblíž cesty, vedúcej pod ľavou ochrannou hrádzou Váhu, už nie je na tabuliach napísané „Vážska ulica“, ale sú tu tabule nové, ktoré hlásajú, že je to „Ulica vážskeho brehu“, ale „Vág rákpart“ zostal. Okrem toho, zmizla aj tabuľa, samozrejme dvojjazyčná, „Výroba náhrobných pomníkov“. Zostal iba dom. Mne je jasné, prečo. Počas minuloročného maratónu nikto neumrel, tak načo takýto podnik?

A ešte ďalšia novinka: tentoraz sú na ceste označené zreteľne žltou farbou kilometre. Teda každý piaty, takže viem, ako bežíme. Prvých 5 km za 24:45, tretia päťka za 25:45. Tak je to správne. Žiadny kvalt, treba šetriť sily.

Proti vetru

Konečne je pred nami dedina Kava. Odbočujeme vľavo, ako radí tabuľa so žltou šípkou a nápisom „Maratón“, pripevnená na dopravnej značke. Odhadujem, že sme asi na 17 kilometri. 

A pohoda skončila.

Vietor fúka spredu zľava. Zaťahujem zips na vindstoperke. Šaňo počas behu tiež obliekol bundu. 

Doťahujú sa na nás dvaja borci, jeden z nich je Dragan Zarija. Je jasné prečo. Proti silnému vetru je treba bežať v skupine. Bežím vpredu ja a dúfam, že po nejakom čase ma niekto vystrieda. Prebehneme dedinu, ale stále sa nikto nemá k činu. 

Ahoj Vilo, počujem zozadu ženský hlas. Neodpovedám, nezisťujem, kto to je. Ten sprostý vietor mi pije krv. Spomalili sme a nikto nechce ísť dopredu. 

Znova odbočka doľava. Vrbová nad Váhom 7 km, hlása smerovka. Tam ideme a ešte ďalej. Hrôza. 

Dvadsiaty kilometer. 

Konečne vybehol spoza mňa Drago a ide dopredu. Pohodlne sa za neho vešiam. Bežiac za mnou, v závetrí sa mu to videlo byť pomalé, ale však počkaj, za chvíľu budeš tvrdý, myslím si. Takto by to malo fungovať. Kroky tých za mnou, sa pomaly strácajú. Teda ani Šaňo sa neudržal. Ja si bežím relatívne pohodlne schovaný za Dragom, rovnako robustným ako ja. Ale pomáha to. Na tomto úseku bol vietor vari najsilnejší, Bežať tadeto sám je ťažké, preťažké. Striedam ho a tak sme sa dotiahli až na odbočku do Vrbovej.

Keď sme pri tom vetre, večer som sa pozeral na vebstránke SHMÚ na nejaké anemogramy (záznamy o rýchlosti vetra) a našiel som tam aj anemogram z letiska Janíkovce, pri Nitre, najbližšie k nášmu miestu doličnému. Priemerná rýchlosť vetra bola okolo 16 m/sek, v nárazoch 22 m/sek. Mám dojem, že počas behu medzi Kavou a odbočkou do Vrbovej, to bolo ešte horšie. 

Keď si to rozmeníme na drobné, rýchlosť bežca, ktorý beží maratón za 3 hodiny, je asi 4 m/sekundu. „Štvorhodinový“ to mastí cca 2,6 m/sek. A rýchlosťou vetra? Aj tá priemerná je 6 krát väčšia ,ako rýchlosť toho štvorhodinového chudáka. Vietor počas maratónu vial v prieme tých 50 km za hodinu.

Medzitým ale dobiehame Slava Gleska.

Veď som vám vravel, že ma dobehnete, kričí do vetra. Čo sa stalo? Ale mám hnačku a musel som ísť pod tamten mostík. Je to tak. Rovina kam oko dovidí, sem tam auto a Slavo je hanblivý. Nepridal sa ku nám, ale kráčal si svojim tempom ďalej.

Po chvíli vidím pochodovať vysokého chlapa, šestdesiatnika. Zaujímavé na ňom je to, že ako jediný má trenírky. Jasnomodré, ako to nebo nad nami. Už v šatni sme sa viacerí divili; pre Boha, čo v tých trenírkach blbne! Aj keď nohy znesú všeličo, pri teplote 3 °C a silnom vetre, je to veľká strata energie nepokrytými nohami. Bol to Zarija Milanovič, tiež Srb. Brebentil čosi s Dragom, nerozumel som im.

Pred odbočkou do Vrbovej sme narazili na tretieho z trojice Srbov. Ten sa nás najskôr chytil, potom tiež zaostal. Nakoniec sa srbskej menšine  podarilo vzchopiť. Obaja dobehli okolo 4 hodín, za čo by som pred tou Vrbovou nebol dal ani deravý groš.

Konečne, odbočka do Vrbovej a vietor zboku. 

Beží sa oveľa lepšie, ale už cítim únavu. Čo už? Sme na trati vyše dvoch hodín. posledná 5-ka bola za 30:25! Nečudo. Protivietor, aj keď sme vzorne spolupracovali, urobil svoje dielo skazy. Teraz už zase každý bežíme svoje.

Vo Vrbovej vyhráva rozhlas nejaké maďarské ľudovky. Je silný vietor, dedina ľudoprázdna, až na pár zmrznutých občerstvovačov. Dám si dúšok teplého čaju, tabletu hroznového cukru a na ťažkých nohách sa rozbieham ďalej.

To je teda dlhá dedina! 

Kde je tá potvorská hrádza? Za ňou je 30-ty kilometer? Hrádzu už vidím, ale nejako dlho mi to k nej trvá. Konečne som tu, točím doprava, proti vetra. 

Znova ma dobieha Drago. Skúšam sa za neho zavesiť, chvíľu sa darí, ale je mi jasné, že je pre mňa prirýchle. Musím bežať svoje. A aj bežím. Naklonený dopredu proti silnému a studenému vetru. Keď sa rýchlosť vetra občas zníži, ako by ma niekto sotil dopredu, ale znova fúkne a takmer sa zastavím. 

Čo som nezostal doma, ja blbec...

Vraciame sa po ceste, po ktorej sme už raz bežali, ale opačne. To však bolo s vetrom. To sa nám letelo. Cesta vedie po päte hrádze, asi každý kilometer na hrádzu vedie rampa, aby sa na ňu dalo vyjsť autom. Cesta pri prechode touto rampou o niekoľko metrov stúpa a potom klesne.

Pretože proti vetru som hore vybiehal len veľmi pomaly, tak som sa rozhodol hore stúpaním vykráčať a dolu bežať. Stúpanie je dlhé asi 50 metrov, ale pomáha to psychicky. Môžem sa tešiť na ďalšiu rampu...

Tak a je tu 35. kilometer, posledných 5 km bolo za 31:03 a celkovo to mám za 3:13. Maratónske pravidlo rečie, že od 35 – 42,2 kilometra to trvá asi 40 minút. Teoreticky sa pod 4 hodiny dostať môžem, prakticky to možné nie je. Toto tempo asi neudržím. Ale pokúsim sa! Pred sebou v diaľke vidím dve bodky; jedna z nich je Drago. Dozadu pre istotu ani nepozerám.

Pred Starou Gútou vybieham a vychádzam na hrádzu. Posledných päť kilometrov. Preboha, bežím presne v protivetre! Zisťujem, že chôdzou som rýchlejší ako behom! Kombinujem teda beh s chôdzou tak, že keď vietor zafúka silnejšie chodím, keď sa trošku utíši bežím. 

Táto hrozná rovinka je dlhá asi 1,5 km.  

Vpredu vidím pohybujúce sa svetlé body, autá na ceste k mostu, po ktorom budeme prebiiehať do Kolárova a potom nás čaká asi 2,5 km do cieľa. Je to po meste, tam by nemal byť silný vietor. 

Tá hrádza nemá konca – kraja! Ešte že som dobre oblečený. Chladí to, ale nie je to kritické, vari neprechladnem.

Cez Váh a po meste

Konečne cesta 1. triedy, na ktorú sa pripájam asi 130° ľavou zákrutou. Chtiac – nechtiac, vidím asi 200 metrov za sebou zástup 4-5 bežcov. Nemuseli by ma predbehnúť, vravím si a poskúšam sa rozbehnúť.

Protivietor tu nie je, ide to celkom svižne. Iba tie sprosté autá sa mocú a dobre ich nevidieť. Niektorí vodiči sú bezohľadní, treba dávať pozor. Škoda, že niet čas na obzeranie sútoku malého Dunaja s Váhom. Treba makať! Neobzerám, snažím sa držať tempo. To Kolárovo je nekonečné! Ale posledné kilometre v maratóne také bývajú. To všetci dobre vieme.

Vpredu vidieť zaparkované autá a tabuľku so šípkou doprava. Teraz sa už môžem obzrieť. Asi 100 metrov za sebou vidím niekoho v žltej veste. Tak ty ma nedobehneš, vravím si a pridávam. 

Konečne doľava za budovu a do cieľa. Zastavujem. Hore, hore, kričia na mňa. Aha, uvedomujem si, že cieľ je v miestnosti. Vybieham hore schodmi, potkýňam sa, padám na ruky, ale dvíham sa a vbieham medzi ľudí. Víta ma potlesk už „dobehnuvších“. 

Užívam si blažené pocity maratónca v cieli. 

Poznáte to, je to eufória. Vyhral si? pýtam sa Imra Maďara. Áno, vraví. Blahoželám. Drago je už tu, potrasieme si rukami. Takto má vyzerať „internacionálna pomoc“.

Na svoj čas sa radšej nepozerám, Pod „štyri“ to nebude, ťahal som sa po tej hrádzi ako slimák. 

Postupne pribiehajú ďalší. Eva S., Šaňoprezident, Jožo Oborný a aj Paľo Hajduk. Aký máš čas? Dal si to pod štyri? Asi nie, ale neviem, lebo som v cieli zabudol stlačiť stopky. Však už sú vyvesené výsledky, tam na stene, za palacinkami. Idem. A divím sa: je tam čas 3:58:25! 

Tak sa to podarilo? V takom psom počasí?  

Som naozaj spokojný a rád. Jediné, čo mi chýbalo, bolo pivo. Tie čaje a malinovky, to nie je ten pravý nápoj pre mňa. 

Boli veľmi dobré pečené ryby, klobásy, palacinky, ale ja by som radšej, ako v tom filme Kurvahošigutntág, „guláš s pjetima knedlama a pívo“. Ale to len na margo.


U kanónu stáli Vilko Novák Svetobežný a Drahoslav Masarik.

Tak teda aké to bolo?

Dobré a ešte raz dobré. A ťažké, preťažké. Ten nešťastný vietor nám fúkal do tváre v druhej polovici maratónu a to nemal. O to viac vyniká čas Imra Maďara 2:48, aj keď ho v druhej polovici trate mohutne doťahoval Gyula Kis z Budapešti. Imrov náskok 3:22 minút na 1/2M sa mu scvrkol z na 1:10 v cieli! 

U dám Kis Mirella. Žeby s Gyulom rodina? Bežala za skvelých 3:26 a hneď za ňou skončil „tlmačský zázrak“ Eva Seidlová za 4:03:12. Tretia bola Etelka z Dunajskej stredy, ktorá sa tvárila nešťastne. Namlsala sa dobrým časom v Košiciach. Holt nie vždy je „posvícení“ utešujem ju. 

A na svoje si prišiel aj podporný tým Evin: Tibor Seidl zjedol Evinu porciu, lebo Eva skoro vôbec nejedáva... Ale vyčíta mi, že som ju v Kave ignoroval, keď na mňa volala. Nebol som si vtedy istý, že je to ona a okrem toho prehlasovala, že pobeží pomaly, 

tak tam vôbec nemala byť.

Dvaja maratónci vzdali. Nečudujem sa. Nebolo to ľahké. Aj keď Drahoš vraví, že ho to vôbec nemrzí, tak mňa to mrzí...

Organizátori sa prekonali. 

Všetko bežalo na výbornú. Ale keďže je to maratón trojkráľový, podľa mňa tu chýba tretí kráľ. Dvoch už majú: sú to Gejza Kele a Zolo Zsélyi. 

Vilo Novák, Bratislava, 8.1.2012.