foto: flickr.com

Vilko Novák Svetobežný

Výsledky

27. Los Angeles Honda Marathon, „From the stadium to the sea“

(Som tu už po tretí krát: teda trikrát - a dosť?)

Ide sa na štart  

Je 18. marca 2012, pol piatej ráno. Alebo 4:30 a.m., ak to chcete po „americky“. Spolu so synom Broňom sa ponáhľame po Santa Monica Boullevard na západ, smerom k Pacifiku, kde by sme mali nastúpiť o 5:00 a.m. na autobus, ktorý nás zavezie na štart do Los Angeles, Tam pred bejzbolovým štadiónom „Dodgers“ odštartuje o 7:29 už 27. ročník tradičného maratónu. 

Odchody Autobusov sú rozvrhnuté od 3:00 a.m. až po posledný, ktorý odchádza o 5:30 a.m. Na autobus si bolo potrebné vopred cez internet „zabukovať“ miesta; samozrejme , že najskôr sa minuli tie najneskoršie a nakoniec boli „voľné“ len tie okolo tretej ráno. 

Ale to aj tak nekontrolovali. Po príchode k autobusu sa človek zaradí do dlhého radu, ktorý vchádza do autobusov, plynulo posúvajúce k miestu nástupu sa. Autobus vpredu odíde, keď je plný; to znamená keď všetci sedia. 

Nie sú to autobusy prepychové, ale žlté „schoolbusy“ známe z filmov. Zariadené sú čo najjednoduchšie, aby sa nedalo nič pokaziť, ani zlomiť.

Pre našinca sú nezvyčajné šnúry, tiahnuce sa asi v polovici okien. Je to signalizačné zariadenie. Každý ho má v dosahu a môže dať šoférovi znamenie na zastavenie, alebo žiadosť o pomoc. V starých električkách v Bratislave a v Košiciach, takto kedysi oznamoval sprievodca vodičovi, že môže odísť zo zástavky.

Zatiaľ však rýchlo kráčame; treba asi 25 minút, aby sme prišli na Main Street, pred radnicu „Town Hall“, kde sa autobusy radia do radu.

Je chladno, tak asi 7 °C, 

všetko je mokré, lebo včera celý deň aj noc pršalo a ani dnešná predpoveď počasia nie je dobrá. Chlad a dážď, aspoň doobeda. 

Je tma ako v rohu, lebo je zamračené. Ešte, že tu majú (ako aj inde na svete) pouličné osvetlenie.

Santa Monica Bld., je široká, štvorprúdová ulica, po ktorej len sem – tam prejde auto, zrejme vezúce k autobusu nádejného maratónca. 

Občas sa zjaví chodec idúci našim smerom. Vyspaní teda nie sme. Vstávali sme okolo pol štvrtej ráno! Museli sme sa vystriedať na zariadení nazvanom v Amerike len Pán Boh vie prečo, restroom, namiesto jasného „záchod“. V preklade toznamená oddychová miestnosť. 

Okrem toho, čo sa mňa týka, tak som priletel len pred dvomi dňami a časový rozdiel medzi Slovenskom a Californiou je 9 hodín. Teda mal by som ísť do postele, nie na maratón. 

Broňo je na tom lepšie. Prišiel do Orlanda na Floride už pred týždňom a trošku sa na tento rozdiel adaptoval. Ja však skoro spím za pochodu.

Blíži sa piata hodina, blížime sa k autobusom. 

Vmiešame sa do pohybujúceho sa hada bežcov a vlezieme do autobusu, úplne dozadu, medzi nejakých šikmookých, zrejme Číňanov. Dvere sa zatvoria a ide sa. Autobusy sa rýchlou jazdou blížia k Los Angeles; za 20 minút vidíme „downtown“; oproti svetelnému pozadiu obrovského osídleného priestoru ostro vystupujú mrakodrapy; ich okná sú väčšinou tmavé, lebo sú to prevážne kancelárie, kde sa v noci nikto nezdržuje. Vezieme sa okolo haly „Staples“, kde hrá kde – kto, znamy basketbalový tím „Lakers“, hokejový „Kings“. Registrujem jeden „nový“ mrakodrap, ktorý tu pred dvomi rokmi nebol; je to hotelový komplex, je obrovský...

Z mesta sa pripájajú ďalšie autobusy; usporiadatelia sa poučili a „zvážajú“ bežcov na štart aj z downtownu, nielen ako minule zo Santa Moniky. Je tu aj hodne aut; nepúšťajú ich neorganizovane až hore na štadión, ale sa plynule otáčajú ešte pred ním a húfy bežcov musia ísť (chudáci !) kúsok na štadión, ktorý je na kopci, pešo.

To aj my sme minule išli na prezentáciu pešo, ale až z mesta. Tentokrát nás tam zaviezla dcéra Betka, lebo máme ešte v živej pamäti nekonečnú cestu peši z mesta až sem hore na štadión, často bez chodníka, len po krajnici. Keď sme sa tam včera viezli, škodoradostne sme sledovali (len) jedného, zrejme cezpoľného (bol to nejaký juhoamerický indián), ako si to kráčal po vlastných.

Štadión Dodgers (a okolo neho).

Podľa Oxfordského slovníka výkladového, „dodgers“ sú ľudia, ktorí pri svojej činnosti používajú nedovolené, nefér metódy. 

Američania sú zvyknutí dávať svojim tímom takéto a podobné názvy, zrejme, aby sa zatraktívnili. My, zhromaždení okolo štadióna však hodláme bojovať čestne- nakoniec, ináč sa to ani nedá, pokiaľ sa nechceme voziť. 

Je ešte len 5:30 (samozrejme a.m.) a máme skoro dve hodiny času. To je na veľkých maratónoch bežné; čo nie je bežné je tma ako v rohu, zima (asi 7° C) a čo je najhoršie, fúka silný, ľadový vietor. Do 6:45 je potrebné odovzdať veci. V čom pobežíme, sa rozhodneme tesne pred týmto termínom, dovtedy sa môže stať všeličo; trebárs sa môže rozpršať (ako bolo predpovedané), alebo trebárs otepliť. Uvidíme. Zatiaľ to musíme prežiť. Všetko je mokré, sadnúť si nieto kde; ešte že neprší, aj keď obloha má na krajíčku. Všade sú obrovské kvantá prenosných „rest roomov“, ale ja si radšej „odlejem“ za ním. 

Cestou na štadión ideme okolo stanu, nabitého zmrznutým národom, ktorý sa snaží zostať v teple. Je to márne, radšej tam nejdeme. Cestou si zoberieme „bágel“ , (čiťaj bejgel), čo je krúžok z pečivového cesta, pružného ako guma o priemere asi 12 cm, ale celkom je to dobré, z dlhej chvíle jeden zjem; dávajú tu aj jogurty a (studenú) vodu. Ďakujem, nechcem...

Pretože sa očakával dážď, je otvorený obrovský štadión (vraj najväčší bejzbolový štadión na svete), kde sa dá pod tribúnami schovať pred dažďom, ba ja si sadnúť na plastové sedadlá tribún. 

Brŕ´, radšej nie, je čertovská zima. Motáme sa teda po tých obrovských priestoroch, spolu s tisíckami zmrznutých maratóncov. Vlastne, nie všetci sú maratónci, mnohí sa nimi ešte len chcú stať...

Nepokoj nás ženie zase von, na parkovisko, je lepšie byť v pohybe.

Zrazu pocítim, vodu v maratónke Adidas. Je mi jasné, asi som stúpil do kaluže. Ktosi z návrhárov adidasu mal v princípe dobrý nápad, odvetrať chodidlo. A tak v podrážke vynechali časti gumy, umiestnili sieťku a je to! Aj dobrý nápad, realizovaný ľuďmi, ktorí asi v živote nebežali nestojí za veľa. Ako napríklad teraz. Stačilo stúpiť do kaluže s výškou vody 1 cm a noha bola mokrá. Teda, ani najlepšie značky sa občas nevyhnú nedomysleným riešeniam...Takže: odteraz v tejto (ináč dobrej) obuvi budem behať len v suchom počasí.

Tak teda zase sa motáme okolo štadióna. 

Pri búdkach, kam si najneskôr do 6:45 musíme odložiť zvršky (No exceptions!, upozorňuje nás text v inštrukciách, teda, po tomto termíne ich nezoberú.) Tu to treba brať vážne. Už sa tu motajú húfy ľudí a odovzdávajú veci do búdok, kam ich treba dať asi po tisíc; sú označené štartovnými číslami. Ešte sa nám nechce ešte viac mrznúť, počkáme ešte pár minút.

Na oblohe už vidieť známky blížiaceho sa dňa, na východe sa objavujú jasnosivé plochy oblohy, je asi pol siedmej, zájdeme s Broňom k múriku a prezliekame sa do „pretekárskeho“. Veľa sa tu našpekulovať nedá. Môže sa stať všeličo, ale teplota bude asi nad 10 °C, môže pršať (o tom, že by zasvietilo slniečko ani neuvažujeme), zrejme bude fúkať silný vietor ( ako teraz). Takže trenírky a tričko s krátkymi rukávmi, čierne tielko s Košíc, čiapka, no a vezmem si aj rukavice, to nemôže zaškodiť. A dej sa vôľa Božia! No a na túto výbavu si ešte na čas do štartu (je to skoro hodina) navliekame veľké igelitové vrece z čistiarne, s dierou na hlavu s nápisom „Preserve the environment“, hodne to pomáha hlavne blokuje vietor, ale aj tak je mi zima?

Poďme do koridorov

No a pretože nás vraj len do siedmej pustia na naše miesta v koridore (corrals, asi od slovenského korálky), tak sa ideme zaradiť. Tam, kam patríme. 

Len aby ste vedeli, keď tam pôjdete, v LA majú tri druhy „corrals“. Takzvané „seeded corrals“- slovo seeded znamená zasiate - tam sú vybraní „elitní“ atléti, s osobákmi pod 2:20 u mužov a neviem koľko u žien. 

Potom sú takzvané „self seeded corrals“, teda samozasiate, kam som sa „zasial“ aj ja, s plánovaným časom 3:45 a som v „corral“ B, no a potom sú „unseeded corrals“, alebo nezasiate. Tam sú tí, čo to majú nad štyri hodiny, alebo prvomaratónci. Títo sa môžu postaviť úplne dozadu. 

Pri príchode k štartovej oblasti nás prekvapí, že do „selfseeded corrals“ sa dá dostať len cez jednu bráničku, kde prísne kontrolujú čísla a ku ktorej vedie dlhočizný rad bežcov; museli sme sa postaviť na jeho koniec a postupuje to dopredu veľmi pomaly. Nečudo, keď to tam púšťajú po jednom a každému kontrolujú číslo a je nás tam možno do 10 000. 

Nakoniec udrela siedma, vstup zavreli a nás ostatných (boli nás tisíce) hnali kamsi dozadu, za veľkého nadávania davu. Čo narobíš? 

Medzitým sa rozvidnelo (ale neoteplilo) a keď aj, tak len preto, lebo stojíme v dave všelijakých národov, väčšinou indiánov a latinos.

Ale o zábavu núdza nie je

Typy ľudí okolo stoja za pohľad. Okolo davu bežcov (nie medzi nimi) sú transparenty s textami ako napr. „Jesus Christ the only ansver“; ba dokonca predo mnou stojí jeden Ježiš –Jesus Garcia- z nejakej krajiny južnej Ameriky. Prekvapilo ma, keď som po behu zistil, že je v „mojej“ kategórii a že sa umiestnil tesne za mnou.

Hlásateľ sa snaží vylepšiť zmrznutú náladu vyvolanú zimou nadšenými komentármi, napríklad aj o tom, že pobeží až 180 „legacy runners“, alebo bežcov, ktorí majú odbehnutých všetkých doterajších 26 ročníkov maratónu! Obdivuhodný výkon!

Blíži sa čas štartu

a to je ako vždy v USA, čas na hymnu. 


Melody Thorton spieva pred štartom The Star-Spangled Banner.

Aj tentoraz ju spieva nejaká soulová speváčka. Samozrejme „black lady“. Vyzerá to skôr ako improvizácia. U nás by bola určite obvinená z hanobenia hymny. Ale znie to skvele emocionálne. Vytrháva nás to z letargie. Konečne čosi zaujímavého!

Začína odpočítavanie času do štartu. Na všetky strany lietajú kusy odevu. Aj my s Broňom odhadzujeme vrecia z čistiarne... 

Výstrel, štart, maratón!

Nič sa nedeje. Po chvíli začíname kráčať, potom klusať. O tri minúty sme pod štartovým portálom. Dva meracie čipy, ktoré sa nevracajú, máme nalepené na druhej strane čísla a  sa.

Začíname pomaly. Broňo sa snaží márne. Má má to naplánované na čas medzi 3:10 –3:20, ale bežať sa nedá. Naši bežeckí susedia, väčšinou neskúsení borci (vidieť to hlavne podľa oblečenia, sú naobliekaní ako cibule) bežia dosť rýchlo, aby to po pár kilometroch spomalili. No a samozrejme tzv. „walkers“, alebo chodci sa nejakým spôsobom zase dostali dopredu a teraz zavadzajú. Moju pozornosť upútava pani s napisom na chrbte: 

„March 13 2012, I reached 70, this is my last marathon...“

a mne je smutno aj za ňu. 

Obiehame štadión a vybiehame na kopec nad mesto

Je odtiaľ nádherný pohľad na mrakodrapy, ktoré vztyčujú svoje prsty k vyjasňujúcej sa oblohe. 

Bežíme do „downtownu“. Asi na prvej míli dobieham balónkárov s nápisom 4 hodiny. Pomaly s rozvahou mierim do mesta. Broňo zmizol vpredu. Motáme sa medzi mrakodrapmi, ktoré v podstate nevnímame. Sú zaujímavé iba z diaľky. Keď si pod nimi, je to jedno, či majú 5, alebo 50 poschodí?  

Čo je zaujímavé, je radnica, alebo „City Hall“; je to zaujímavo tvarovaná budova asi z tridsiatych rokov. Stojí za pohľad. 

Tento maratón nie je ľahký. Je to samý kopec. Po tretej míli vybiehame strmý, asi pol míľový kopec a potom sa to opakuje. Hore – dolu, hore – dolu. Asi na piatej míli dobieham balónky s nápisom 3:45. Zatiaľ je to dobré; bežím to tempom 8:08 za míľu, čo je asi 5 minút na kilometer a nemám pocit, že by som sa namáhal. Uvidím, dokedy mi to vydrží. 

Pole bežcov sa preriedilo. 

Neskúsení „rýchlici“ už toho majú dosť a zaostali, ostatní držíme tempo. Ďaleko vpredu vidieť všetkým známy biely nápis HOLLYWOOD. 

Zatial bežíme po Sunset bulvári, potom prebehneme na Hollywood Bld a to už vbiehame na slávnu ulicu s s menami „stars“ v hviezdach, tzv „walk of fame“.

Hviezdy sú na chodníkoch po obidvoch stranách, ale väčšinu z tých mien som v živote nepočul. Trošku spomaľujem, aby som si, po koľkýkrát už, vychutnal toto miesto, Kodak theatre, Graumans... Hneď za ním zbiehame nadol, späť na Sunset Bld. 

Prebehli sme 10 míľu, stále držím rovnaké tempo, ale už cítim unávu. Ako bude ďalej? 

Konečne vypijem Powerade, radšej zastanem, aby som sa neoblial. Medzitým sa vyjasnilo a svieti slniečko, je mi teplo, aj keď v Hollywoode ukazuje teplomer len 13 °C, ale mám dve tričká a to je dosť. Fúka však vietor a je ľadový. Keď sa dostaneme z krytia budov, doslova nás prebodáva ľadovými nožmi. Do tohoto počasia nie je jednoduché sa obliecť, ale tento kompromis nie je zlý. 

Beverly Hills. 

Ak je Hollywood (kde bol skoro každý Slovák) trochu chaotický a nie veľmi estetický, Bewerly je elegantné, vzorne upravené mesto, kde bývajú tí, čo na to majú. A majú pri domoch bazény, tenisové kurty. Tie domy sú pevnosti, možno to poznáte z filmov. No a potom sú tu elegantné bytové domy, kde bývajú „hviezdičky“ oboch rodov, na rozdieľ od „megastars“, ktorí bývajú v oných „pevnostiach“.

Kdesi tu, by mal byť polmaratón

(13.1 míle), ale nič som nepostrehol. Aha, tu je štrnásta míľa, v čase 1:53:50, takže keď odrátam povedzme míľu, tak by ten polmaratón mohol byť za 1:45:50. Je to vari prirýchle, ale nemám pocit, že som to prehnal. No uvidíme.

Po zátačke vľavo vbiehame na „famous“ Rodeo Drive, čo je krátka, asi 400 metrov dlhá ulica s najelegantnejšími obchodmi, najvychytenejších značiek, kde vraj občas nakupujú všetky „stars“. Však preto tam tie obchody aj sú. Ale, po minulej návšteve viem, že ceny sú tam skoro ako v Bratislave. Čiže aj taká slovenská hviezda (ako napríklad Mike Holík) si tam môže kúpiť košeľu. 

Je to na 16 míli (ešte ich zostáva 10.2), bežíme dolu kopcom a dávam si dolu čiapku, zasúvam ju za trenírky a mastím ďalej. Ostatní čiapky, rukavice a všeličo iné jednoducho zahadzujú. Ja som šetrný; cudzie nechcem, ale svoje si nezahodím. 

Ak si myslíte že Beverly Hills je mestečko malé, ste na omyle. Je to plošne veľká usadlosť, po ktorej pobiehame hodne dlho. Samozrejme aj okolo Hiltonu Beverly Hills (ten by vedel rozprávať), ktorý vyzerá ako na bielo natretá Baťova hala v Zlíne, aj okolo Beverly Hills City Council (kde sa vydávala moja dcéra), aj keď nie je „star“. 

Je to tu kopcovité a veru začínam spomaľovať, chtiac – nechtiac. Moje časy na míľu oscilujú okolo 9 minút, čo je podstatne pomalšie ako predtým; čiastočne je to dané terénom, ale aj únavou.

Obiehame tzv „VA“, alebo Veteran Administration, čo je obrovská nemocnica kde sú „heroes“, teda hrdinovia, americkí vojaci, zranení v konfliktoch.

Asi na 25 míli sa rozdávajú gely

Vezmem si jeden a pomaly ho pojedám, kráčajúc hore kopcom. Toto je jediný chodecký úsek na tomto maratóne, nech je dlhý 100 metrov a potom sa vzdychajúc, prinútim pobehnúť.

Najviac ma hnevá, keď vidím, koľko ma predbieha dievčat. Mám pocit, že ma predbehli všetky, čo na tomto maratóne sú. Väčšinou sú to šikmoočky a nejaké indiánky, ale aj belošky. 

Hnevám sa sám na seba, ale nepomôžem si, nevládzem. (Nakoniec sa ukázalo, že predo mnou bolo len niečo cez 200 dievčat, ale aj tak..)

Proste, doma nie som som na to zvyknutý. Ešte tak Anka, Eva a Janka, no budiž, Ale takéto davy? Fakt, myslím si, asi je na čase skončiť s maratónmi. Raz predsa musí prísť koniec maratónovania. 

Po maratóne, ktorý dopadol dobre, je všetko ináč, aj keď...

A trápenie pokračuje

Radšej sa pozerám do zeme (alebo na cestu) a rozmýšľam o veciach príjemných, ako je posteľ, pivo, ale aj o tom, ako je možné, že tí „amíci“ majú také perfektné cesty? 

Nejaké tie trhliny v asfalte, to áno, ale výtlky? Ani v horách, kde sú mrazy ako hrom, nič také nevidieť.

San Vicente Bld., ten už vedie na Ocean Road v Santa Monike, kde je cieľ tohoto behu, som asi na 24 míli. Čo sa to deje? Okolo mňa prebiehajú balónkári s cieľovým časom 3:45. Pozerám na hodinky; usudzujem, že pod „štyri“ by som to mal dať v každom prípade, ale pokúšam sa zrýchliť a chytiť sa ich. 

Div sa svete, ide to. Najskôr mi utekajú, ale postupne sa na nich doťahujem, bežím s nimi a na onej Ocean Road (čo je cesta na útese nad Tichým oceánom) ich predbieham a očami priťahujem cieľový portál, ktorý je asi kilometer ďaleko.

Konečne v cieli

Nakoniec rozoznávam čísla na časomiere: 3:44:38 a pomaly tie sekundy pribúdajú, až portál prebehnem v hrubom čase 3:45:03, ale v čistom čase 3:42 (!). Hurá!

Málokedy bývam so sebou spokojný, ale tentoraz spokojný som. Aj unavený, ale hlavne spokojný. 

Pekná medaila z rúk „black lady“ a postupne pozbieram (ale nejem) nejakú vodu, banán, keks. Pivo nemajú. 

Oceán je tmavý, nepríjemný, studený. Fúka silný vietor, aj lietadlo ťahajúce nejaký nečitateľný transparent, má problém letieť proti vetru.

Začína mi byť zima, idem si po zvršky. Tam stoja dlhé rady, ktoré sa takmer nehýbu. Je tam zmätok. Veci máme v priesvitných taškách (security!) na ktorých sú štítky so štartovnými číslami. Pohybuje sa tam hodne ľudí prehrabávajúcich sa medzi vrecami a trvá im nekonečne dlho, kým nejaké to správne vytiahnu. Toto je vari jediný zmätok na ihrisku tohoto maratónu.

Broňovi to nešlo, po polovici ho chytali kŕče a viac pochodoval ako behal, urobil to za 3:38 a pár sekúnd. Na jeho dannosti a prípravú slabé.

Aké to to teda vlastne bolo?

Špecifikom tohoto maratónu je predovšetkým spôsob hodnotenia. Samozrejme, osobitne sa hodnotia muži a ženy. Víťaz dostáva 25 tisíc dolárov a auto Honda k tomu. Ale, je tu ešte jedna vec: Honda Trophy.

Ako ste iste postrehli, tento maratón sa oficiálne nazýva LA Honda marathon a víťaz Honda Trophy dostane 100 tisíc dolárov. A tento víťaz môže byť mužom ale aj ženou a je to ten, ktorý dobehne prvý do cieľa. Lenže, zorganizované je to tak, že najskôr štartujú elitné ženy a za nimi elitní muži s „osobákom“ pod 2:20. 

Rozdiel medzi časmi štartov oboch rodov sa určí ako rozdiel medzi priemernými najlepšími časmi siedmich najlepších elitných mužov a takého istého počtu elitných žien, tentoraz to bolo 17 minút. 

Takže, ak muži štartovali o 7:29, ženy vybehli o 7:12. Výsledok je taký, že prvá dobehla žena Fatuma Sado (Etiópia) za 2:25:39 a až po nej mužský víťaz Simon (nie Šaňo) ale Njoroge z Keňe za 2:12:12. 

Takže milá Fatuma dostala 125 tisíc „bags“ plus auto a Simon „len“ 25 tisíc a auto. Aj z času víťaza vidieť, že tento maratón nepatrí medzi ľahké.

A ako to bolo zo zvyškom poľa?

Štartovalo 23 tisíc bežcov, dobehlo 18856, z toho 11473 (61%) mužov a 7383 (39%) žien- to je dievčat, však ?

Čo sa týka mňa, umiestnil som sa celkovo 1419, teda medzi prvými 8% z „dobehnutých“. Doma (na Slovensku) som rád, keď som v prvej polovici. Aj to svedčí o nízkej kvalite maratónskeho poľa v USA (a nie o jeho vysokej kvalite na Slovensku). Keďže v USA sa zaraďuje do kategóríí podľa dátumu narodenia, (a nie podľa roka ako u nás), tak som bol v kategóŕii do 69 rokov piaty (zo 183 dobehnutých).

Zahraničných pretekárov nebolo veľa (v minulých rokoch okolo 400), z Európy je to ďaleko, chodia sem hlavne Mexičania a juhoameričania.

Hlavne, je to iná skúsenosť, ako doma. Samozrejme, skúsenosť je to drahá. Veď letenka k Pacifiku nie je zadarmo a tých 187 USD za maratón v porovnaní s ňou už nie je veľa. A samozrejme ubytovanie. Preto, je možné, že nás tam bolo viac ako bratov Čechov. 

Vilo Novák, 31.3.2012.