Dag Ulehla.

29. ročník maratónu v cisárskej Viedni - Viedeň, 15. 4. 2012

Výsledky

Po dohode sa s Jožkom stretávame ráno o 6:15 pred DK v Zrkadlovom háji. Ako čakám na spolu bežca, vŕta mi v hlave spojenie "Zrkadlový háj", žeby tu niekedy za "starej Petržalky" boli dunajské ramená, kde sa háje zrkadlili vo vodnej hladine? Ani cez "gúgla" som potom doma pôvod názvu nenašiel.

Za chvíľku prichádza a štartujeme za dobrodružstvom zvaným Vienna City Marathon.

Napriek predpovediam že v sobotu aj v nedeľu bude pršať, cesta je suchá. Len smerom na Viedeň to vyzeralo tak že by mohlo. Starou cestou sme za hodinku a štvrť vo Viedni, kde parkujeme pred Wiener Messe Hall (v hale bolo aj Expo a tak som si mohol v piatok natrénovať cestu). 

Odtiaľ je to na skok mostom cez Dunaj do UNO CITY, kde je štart. O ôsmej hodine sme na štarte a treba uznať že miesto štartu je vybraté výborne. Vysoké moderné budovy (nebojím sa povedať že pekné), široký most cez Dunaj, dostatok voľného priestoru pre účastníkov. Neskôr sa dozvedám že celkovo sa zúčastnilo okolo 36 000 pretekárov. Míňame stan pre VIP maratóncov. Nakukáme či neuvidíme Haile Gebrselassiesa alebo Paulu Radcliffovú, ale nič. Škoda potešili by sme sa, jedným očko na živo.....

Ideme ďalej a pohľadom zavadíme na Toi Toi a automaticky sa staviame do ešte malého radu pred nimi. Musíme využiť prvú príležitosť, pretože z vlastnej skúsenosti viem, že už lepšia nebude. Myslím tím na dlhočizné rady nervózne stepujúcich nešťastníkov. Smerujeme cez štartovné bloky dozadu kde nachádzame nákladné autá roztriedené podľa čísiel štartujúcich. Cestou si ešte berieme od organizátorov po fľaške vody. Pol hodiny pred štartom sme pripravený v blokoch. 

Počasie je ideálne maratónske, pod mrakom 10°C, slabý vietor. Štartom sa nesie výborná hudba a organizátori spomínajú zúčastnené krajiny a medzi nimi aj Slovensko. Našli sme si miesto pri vodičoch na 3:30 a čakáme na štart.

Je deväť hodín a počujeme potlesk. To asi vyštartovala maratónska VIP line. No tak hurá, za chvíľu ideme aj my. Necítim nijakú zvlášť veľkú nervozitu. S Jožkom sme sa dohodli, že mi bude robiť zajaca. No, ale takého chromejšieho, pretože jeho najlepší čas na maratón je 3:13. Ale pretože bol zranený a nemal nabehané, tak si trúfal na maratón týmto spôsobom. Mne to veľmi vyhovovalo, pretože nerád bežím sám. Pomaličky sa presunieme k pískajúcemu koberčeku a spúšťam garmina. 

Po štarte mierime miernym stúpaním na most cez Dunaj. Štartujeme v oboch prúdoch dvojprúdovej cesty, takže miesta je dosť oproti iným štartom. Aj tak sa samozrejme nájdu borci, ktorí po 300 metroch zisťujú, že prepálili začiatok a musíme sa im vyhýbať, ale to už patrí k maratónskemu životu. 

Z mosta za mierneho klesania na Praterstem točíme doľava do parku Prater, ktorý so svojimi 6 km2 je hlavným centrom oddych pre obyvateľov Viedne. Tu sa doteraz dva oddelené prúdy bežcov spájajú v jeden celok. S Jožkom bežíme vedľa seba, aj keď nie vždy sa to darí. Snažíme sa držať vopred dohodnuté tempo, ale aj to sa ukazuje ako problém. pretože bežíme dosť rýchlo - 4:50. Plán bol nebežať rýchlejšie ako 4:55. Ale ..... medveď, veď to poznáte. Na treťom kilometri Jožko zbieha z cesty za kríky a ja spomaľujem. aby ma čo najskôr dobehol. Za tú chvíľu som spomalil tri krát, ale rýchlosť bola stále tá istá 4:50. Po chvíli ma Jožko dobehol. Ideme ďalej s tým, že tempo budeme krotiť. Moju snahu úspešne kazí rytmická bicia skupina, ktorá ma naopak ženie dopredu. Je to pre mňa až také sugestívne, že ma Jožko chytí zozadu za ruku a potiahne ma.

"Nezrýchľuj" povie. 

"Ja? No toto". 

Točíme v parku doprava a je tu piaty kilometer. Máme ho za 24:21 pri 152bpm. No, nakoniec to nie je tak rýchle ako sa zdalo. Asi sme ku koncu úseku dobre brzdili. Prihovára sa nám Moravák z Ostravy. Prehodíme pár viet a nechávame ho za sebou. Dav už nie je taký hustý a dá sa bežať pekne rovnomerne a aj predbiehať, prípadne byť predbiehaný. Medzičasom sme vybehli z parku a pokračujeme po Schuttelstrase vedľa ramena Dunaja. Zatiaľ to ide vo veľkej pohode. Tempo držíme, síl je dosť, počasie ideálne, predpovedaný dážď nikde. Tep mám v rozmedzí 154-7, čo ma veľmi uspokojuje. Občerstvovačky si zatiaľ veľmi nevšímam. Nie je dôvod. Ak sa podarí zoberiem si pohár z vodou, ale to len tak imidžovo, aby som nevyšiel z cviku. Pred desiatym kilometrom točíme cez most doľava na ulicu Stubenring. Hneď za mostom je občerstvovačka, miesto pre striedanie štafetárov a značka 10 km. Druhá päťka za 25:02 pri 156bpm. Tuším sme to s tým spomaľovaním prehnali. S Jožkom sa povzbudzujeme, že ideme ako hodinky a že všetko je v poriadku. 

Pokračujeme ďalej po Linke Wienzeile pozdĺž nejakého potoka, či čo to bolo a blížime sa k Schonbrunn Palace. Dobiehajú nás vodiči s 3:30. Po chvíli spoločného behu sa im začneme vzďaľovať. Približujeme sa k občerstvovacej stanici a rozhodujem sa použiť jeden z troch Power barov. Tretia päťka sa beží v úplnej pohode a máme ju za 24:39, 157bpm. Musím priznať, že nevnímam veľmi okolie. Som sústredený na samotný beh. Jožko sa mi sem tam vzdiali na 5 metrov, ale vždy náskok dokážem bez väčšej námahy zlikvidovať. 

Za Schonbrunn točíme doprava a nastupujeme cestu nazad do centra po Mariahilfer Strase. Jožko sami začína vzďaľovať, ale max na 20 m. Vždy je to na dohľad. Nechápem prečo. Veď potrebné tempo držíme. Aj tepy mám v želanom rozsahu 156-160. Akurát sa mi zdá že dýcham trocha prudšie na ten rozsah tepov. 

Je tu štvrtá päťka za 24:30. Za chvíľu sú odklonení ½ maratónci a my pokračujeme ďalej. ½ maratón je za 1:43:49. Myslel som že budeme mať o nejakú minútku lepší čas, ale nič sa nedá robiť. Nastupuje druhá polovička maratónu, smola je že vždy je horšia. 

Jožko spomaľuje a ja ho dobieham. Chvíľu bežíme spolu a zasa sa mi vzdiali na 20 metrov. Viac ho už nepustím. Po trase sú stále nejaké hudobné skupiny. Hudba má na mňa veľmi dobrý povzbudzujúci účinok. V tomto duchu sa nesie celá piata päťka. Je za 23:57 pri 157. Dosť dobre tomu nerozumiem. Pri tom tempe by som mať tep okolo 164bpm. Jediné čo tomu tempu nasvedčuje je moje dýchanie. Viem, že musím spomaliť. Určite takéto tempo nevydržím.

Na občerstvovačke som si dal druhý Power. Hneď ho zapíjam vodou. Rozhodol som sa, že nebudem držať Jožkove tempo. Ale asi to cíti a už sa mi nevzďaľuje. Začínam cítiť únavu. Jožko pribrzďuje svoje tempo a drží sa pri mne. Povzbudzuje ma, že do cieľa je iba 12km a že to je iba jeden drobný tempový tréning. Ja už ale cítim, že dnes to nebude pre mňa to „pravé orechové“. 

„Ty choď. Ja toto tempo nevydržím“ vravím mu. Opäť nás predbiehajú vodiči na 3:30. A idú nemilosrdne dopredu. Viem, že na nich už nemám. Po chvíli sa Jožko začína vzďaľovať. Je to v pohode. Aj tak dnes méta 3:30 zostane pre mňa nedosiahnuteľná. 

Vidím bežať oproti sebe Borisa Czibu. Až neskôr som sa dozvedel, že mal zo Slovákov najlepší čas. Kričím na neho aby som ho povzbudil.

Opäť vbiehame do Prater parku. Je tu 30 km a šiesta päťka je za 26:32 pri 156bpm. V parku nás teraz čaká sedem kilometrov a po stromoch sú rozvešané reproduktory s rytmickou hudbou, ktorá nás drží v rytme. Na 33 km sa točíme do protismeru a nemôžem nespomenúť, že vidieť toľko bežcov, ktorí bežia za mojím chrbtom je veľmi príjemné. 

Začínajú ma predbiehať bežci, ale na druhej strane, aj chodcov začína pribúdať. Tých predbieham ja. 

Siedma päťka je za 26:12 pri 157 bpm. To zrýchlenie má na svedomí určite hudba. Na občerstvovačke si dávam posledný Power. Fuj, je sladký ako čert. Zo stola si beriem na zapitie vodu. 

No, ďalej je to už iba trápenie. Stehná ma pália od bolesti, chrbát mám unavený a boľavý. Mám veľkú chuť zastať a oddýchnuť si, aspoň na minútku!!! Ale pri predstave, že kráčať šesť kilometrov do cieľa nie je žiaden med lízať, pretože dobre viem, žeby som sa znova veľmi ťažko rozbehol, tak v tom nešťastnom behu pokračujem. A kupodivu ono to stále ide. Predbieham Pranjala, aby ma tesne pred cieľom predbehol.

Konečne je tu 40ty kilometer. Čas ôsmej päťky je 29:08. No hrôza. Neskonale si vychutnávam posledné dva kilometre. Čo som ja vyviedol v minulom živote, že teraz musím tak trpieť, to netuším. Ale musel to byť riadny kus. Ešte že po stranách sú fantastickí diváci, ktorí ma ženú dopredu. Nebyť ich, veru neviem ako by som dobehol. 

Tak a na červenom koberčeku na Heldenplatz si vysajem posledné štipky cukrov zo špikových kostí, aby som mohol parádnym cvalom ukázať, že nie som žiadne B-čo. Zožal som taký potlesk a ovácie, aké nedostal určite ani Haile s Paulou. Ak si niekto myslí, že si vymýšľam, tak určite nemá pravdu. Podľa veľkosti utrpenia som si na 1000 % istý, že víťaz som ja!!!!!! Viac to nebudem rozvádzať, aj tak nikto neuverí.

Celkový čas sa zastavil na 3:38:59 a čistý na 3:37:16. 

Vzhľadom k tomu že som chcel zabehnúť pod 3:30, je to bieda. Ale po zvážení, že to je môj tretí najlepší čas maratónu, som spokojný.

Dostávam igelit na seba aby som si udržal teplo a krásnu medailu od fešnej devy. Oplatilo dobehnúť. 

Prichádza Jožko, ktorý už je viac ako desať minút v cieli. Čistý čas má 3:26:35. Je mu zima a tak sa snažíme, čo najrýchlejšie prejsť okolo stolov s občerstvením. Nealkoholické pivo bolo vinikajúce. Mierime k nákladným autám, kde sa prezliekame do suchého.

Tak taký bol 29 ročník v cisárskej Viedni. Pekný, ťažký, chladný. Vilko Novák asi ťažko uverí, ale aj nezabudnuteľný. Škoda že sa tento rok bežal v rovnakom termíne ako Devín - Bratislava. 

A na budúci rok je 30-ty ročník. No, nezúčastnite sa!!! 

Moje CV cisárskeho maratónu: