Pavol Mačičák

28. Podvihorlatský maratón - Michalovce, 1. 5. 2012

Výsledky

Po mesačnej pauze v Michalovciach

Keď som si prvého apríla v Bratislave relatívne v pohode a bez veľkého vyčerpania zapísal na konto svoj piaty maratón, napadlo ma otestovať svoje možnosti a postaviť sa na štart ďalšieho maratónu už o mesiac. Prvého mája sa totiž maratón beží v Michalovciach, v mojom domácom prostredí. 

V Bratislave ohlásil svoju účasť na Zemplíne aj slovenský rekordér Alexander Simon. Na počesť organizátorov plánoval v Michalovciach odbehnúť okrúhly, 660-ty maratón. 

Potešil tým domáceho, zemplínskym rekordéra. Na domovskej trati mal v pláne zaokrúhliť počet svojich maratónov na osemdesiat. Dohodu rekordérov spečatila na „pasta párty“ ČSOB BM spoločná fotografia, na ktorej som sa k nim vmiesil aj ja. 

Maratón pod Vihorlatom – tradícia a domácka atmosféra 

Podvihorlatský maratón patrí od svojho vzniku v roku 1984 k tradičným slovenským podujatiam. Meno dostal od Vihorlatu, 1076 metrov nad more sahujúceho dominantného vrchu Vihorlatského pohoria. Vytvára nádherný kontrast s rovinatou nížinou, v ktorej sa vo výške 114 m n.m. nachádzajú Michalovce. 

Momentálne s 28-mimi ročníkmi, je jediný „živý“ maratón na Zemplíne. To je hrdé číslo aj v európskom kontexte. Medzi slovenskými ho to radí na ôsmu priečku. 

Zakopol iba raz, v roku 2005. Organizátori dostali od domácej radnice nulovú podporu a preteky sa neuskutočnili.

V súčasnosti sa podujatie zdá byť stabilizované

K tradičnému páru organizátorov, Vladovi Hirjakovi a Gabovi Sabovi, pribudol Ivan Pšenko z mestského úradu. Podujatie má teda u radných pánov pevnú oporu. 

Súčasné vedenie mesta Michalovce je totiž behu a športu všeobecne veľmi priateľsky naklonené. Bodaj by nie. Sú to športovci. Napríklad na poste viceprimátora je Benjamín Bančej, bývalý maratónec s osobným rekordom 3:06:35.

Sviatok vytrvalostných bežcov v Michalovciach má príjemnú domácku atmosféru. Zvyčajne štartuje približne 50 maratóncov a rovnaký počet bežcov na polovičnej trati. 

Súčasťou podujatia sa stal korčuliarsky in-line maratón, ktorý celkový počet aktívnych športovcov posúva k dvom stovkám. 

Boli časy, keď cieľovou páskou PM prebehlo viac ako dvesto klasických maratóncov, no tie sa už pravdepodobne nevrátia. 

Srdce Zemplínu je položené excentricky. Cesta zo západu Slovenska do Michaloviec trvá dlhšie, ako napríklad do Prahy. Aj to vysvetľuje, hoci dôvodov je viac, prečo maratón v „stovežatej“ absolvuje štyrikrát viac Slovákov, než maratón pod Vihorlatom.

Štart v slnečnej páľave 

Je osem hodín a teplomer atakuje hranicu dvadsať stupňov. Predpoveď meteorológov sa plní. 

Má byť horúce a bezoblačné počasie. Napoludnie sa ortuť v teplomeroch má šplhať k číslu dvadsaťdeväť.

V tieni! Pod pražiacim slnkom a na rozhorúčenom asfalte to bude o niekoľko stupňov viac. Tých, ktorí prepália tempo, už teraz ľutujem. V závere sa riadne potrápia. 

Kto má rekordné páľavy na svedomí? Hlavný podozrivý je michalovský bežec Jozef Doležal, ktorý pred dvoma týždňami zabehol v podobnom počasí legendárny Bostonský maratón. 

Okrem cennej medaily a originálnych tričiek, pravdepodobne prepašoval z Ameriky aj to horúce, nemaratónsky počasie. Nateraz chce mať od behu pod horúcim slnkom pokoj. 

Ale prišiel povzbudiť kolegov na prezentáciu a vytrvalo povzbudzoval, kým všetci dobehli do cieľa. 

Prezentácia v kultúrnom stredisku 

beží od ôsmej naplno. Organizátor Vlado Hirjak sa zvŕta, ako keby o tri hodiny nemal stáť s ostatnými maratóncami na štarte. Nevidno, že by to príliš prežíva. 

Takí musia byť organizátori menších behov. Všetko pripravia, s každým priateľsky pohovoria a v rámci dobrého pocitu zvládnu parádne, akoby mimochodom, aj náročnú trať. 

Námestie, kde preteky odštartujú, sa pomaly prebúdza. Z prezentácie smerujem rovno do uličky remesiel, atrakcie domáceho jarného jarmoku. Ľudí každou minútou pribúda, v dave sa objavujú aj niektorí bežci. Iní radšej pred štartom vyhľadávajú tieň. Slnka si dnes užijú do sýta. 

Beh v Michalovciach začína párom kôl po pekne upravenej pešej zóne. 

Potom nasleduje zhruba štvorkilometrový okruh mestom, po ktorom sa polmaratónci od maratóncov oddelia. Prví smerujú do obce Vinné, tých „mierečných“ čaká veľký okruh okolo Zemplínskej Šíravy. 

To by mohlo evokovať rýchlu rovinu. Skutočnosť je trochu iná. Znalci vedia, že práve v tej časti trate, kde sa lámu charaktery, zatínajú do Zemplínskej Šíravy svoje pazúry Vihorlatské vrchy. 

Jednoducho povedané, medzi tridsiatym druhým a tridsiatym deviatym kilometrom sú na trati zdanlivo nenápadné, ale pocitovo nepríjemné stúpania. Tie preveria, či si bežec rozložil sily správne. 

Slnko mi horúcim predštartovým objatím dôrazne pripomína, aby som sa k tým, ktorí svoje možnosti neodhadnú, radšej nepripájal. 

Krátke súperenie s Christy Turlington 

Vybiehame. Na každom kroku mávajú priatelia a známi. To býva veľmi nebezpečné. Človek môže podvedome dostať chuť dokazovať, aký je formát a končieva to neslávne. Bránim sa tomu a to ma katapultuje na posledné miesto štartového poľa. 

Nech! Mám pred sebou štyridsať kilometrov. Na ponáhľanie mám dosť času. Známych vždy zaujíma výsledný čas. Dobre viem, že nabehané  na ohurujúci „chlapský“ výsledok nemám. 

Úplne by mi stačilo, keby som bežal aspoň ako dobrá modelka. 

Trebárs charizmatická Christy Turlington, ktorá sa päťkrát dostala na obálku prestížneho časopisu Vogue. 

Nás bežcov viac zaujme fakt, že počas minulej jesene zabehla vo veku štyridsaťdva rokov maratón v New Yorku. Cieľ dosiahla napriek určitej strate tempa v druhej polovici trate za sympatických 4:20:47.

Fotografie z behu vo „Veľkom jablku“ svedčia o jej bežeckej pohode. A Christy je na nich ešte šarmantnejšia, ako bývala na obálkach módnych magazínov! 

Štartové pole malých maratónov sa roztrhne rýchlo. Po pár kilometroch bežíte sami. Pri troche predstavivosti, alebo keď na zátylok praží slnko ako dnes, sa k vám Christy, alebo iná očarujúca spolubežkyňa o chvíľu pridá. 

Vybieham z Michaloviec. S každým kilometrom viac a viac cítim, že na rozpálenej ceste sa súťaženie s Christy mení na fatamorgánu, rovnako ako môj cieľ za 4:20.

Pod dohľadom záchrannej služby 

Úsek z Michaloviec do Závadky vedie po dosť frekventovanej ceste k štátnej hranici s Ukrajinou. Napriek tomu sa mi beží dobre a strážim si svoje posledné miesto... a zrazu ma nejaký bežec predbieha! 

Kde sa vzal? Je to jedno, šomrem si. Hlavne že som opäť na vysnívanej strategickej pozícii, za čo je bonus. Stály záujem sympatickej osádky vozidla záchrannej služby, ktorá mi podchvíľou podá mokrú špongiu. Dokonalý servis. Tí ktorí ho nemali, by dnes viac oficiálnych možností občerstviť sa, určite prijali. 

Trochu pomáhajú vaničky a lavóry. Sú pri ceste v každej obci. Bodujú hlavne Lúčky. 

Opakovaný kúpeľ zátylku ma nakopáva

Začínam sa drať z chvosta bežeckého poľa dopredu. Posledné metre na hlavnej ceste v Závadke mi spríjemní povzbudzovanie priateľa, starostu susedných Veľkých Revíšť. Máva mi spolu so synom. 

Potom trasa odbočuje na obec Hnojné. Dobrá správa, premávka citeľne preriedla. Zlá správa, o to viac stúpa teplota.

Okolo Zemplínskej Šíravy k cieľovej idyle 

Cestu z Hnojného do Jovse poznám z prípravy. V príjemnom prostredí pod hrádzou Zemplínskej Šíravy, sa preteky bez fanfár prehupujú do druhej polovice. 

Všímam si nádherné pohľady na Vihorlat, ale aj kopy plastového odpadu v inak malebných zákutiach potoka, vinúceho sa pri ceste. Potom trať mení smer. 

Obec Jovsa a mohutný Vihorlat mi ostávajú za chrbtom. Cítim sa ako na tréningu. Akurát v diaľke pred sebou vidím postavy bežcov.

Cesta pri Šírave je atraktívna. Ponúka priehrštia zelene, na viacerých miestach sa odkrývajú výhľady na lesklú vodnú plochu nádrže, ktorú tu vybudovali v šesťdesiatych rokoch. 

Ale nikde niet ani kúsok milosrdného tieňa

Horúčava kulminuje, asfalt sála, cieľ v nedohľadne. Trochu to zmierňuje vánok a hlavne fakt, že predbieham bežcov, ktorí boli ďaleko vpredu. To mi výrazne dvíha psychiku. Ešte keby tak niekde organizátori zaradili krátky plavecký medziúsek... 

Miesta pre občerstvenie našťastie fungujú dobre. Šikovné dievčatá mi pridávajú k štandardnej ponuke aj milý úsmev. 

Blížim sa k prvému obávanému stúpaniu. Do cieľa ostáva 9 kilometrov. Nohy vládzu, ale hlava v slnečnom ohni horí. Radšej zvoľňujem. 

Pri Campe Rybárik trochu blúdim. Vyberám sa cestou na stredisko Lúč, ale bežci za mnou pokračujú po hlavnej ceste. Našťastie ma sprevádza obetavá manželka. Vďaka jej povzbudzovaniu nestresujem.

Ďalšou výhodou je, že mi ponúkala dúšky nápoja aj mimo oficiálnych miest na občerstvenie. Telo ale teraz tekutinu už nevie spracovať. 

Zvoľňujem ešte viac. Dôležité je dobehnúť. Teplomery v autách vraj ukazujú neuveriteľných tridsaťsedem stupňov! Ako dobre, že predo mnou je už iba klesanie do Michaloviec. Bežím známym prostredím, cieľ je na dosah.

foto: GS

Celý v cieli 

Konečne som tu! Čas 4:31:08 nie je v pekle pod Vihorlatom dôležitý, ale teší ma. Ešte pred rokom by to bol môj osobný rekord. 

foto: GS

Pozorný klubový kolega Jožo Doležal mi hneď nesie nápoj a ja pózujem v jeho bostonskej aure, pokiaľ technika nezveční tento pekný moment.

 Blahoželá mi Betka Tiszová, ktorú rád vidím, no na poriadny úsmev sa už na spoločnej fotke nezmôžem. 

Námestie sa oproti ránu dosť vyprázdnilo, ale miesta s občerstvením fungujú a o bežcov je dobre postarané. Na krku sa mi hompáľa medaila z keramiky, odkaz na slávnu hrnčiarsku tradíciu regiónu. 

Zalieva ma maratónska blaženosť. Alebo sú to už mrákoty z úpalu? Oddychujem, pristavujú sa známi, objíma ma manželka. Vyzerám zrejme strašidelne, podchvíľou dostávam otázku, ako sa cítim. Klasická cieľová idyla. 

Potom mi zatočí v bruchu. Cítim, že telo si nevie poradiť s množstvom vody, čo som na trati vylôchal a chce to riešiť „krátkou cestou“. 

V predklone sa suniem hlbšie do mestskej zelene, aby o chvíľu zaznelo moje meno z rozhlasu... Našťastie nejde o disciplinárne pokarhanie, ale o ocenenie maratóncov v rámci oblastnej ligy. 

foto: GS

Som na hodnotenom ako siedmy! Stojím v jednom rade s regionálnou bežeckou elitou, ktorej kraľuje mnohonásobný majster Slovenska Vlado Lipovský. Je to pre mňa celkom nová skúsenosť.

foto: GS

Večerná bilancia 

Doma najprv natiahnem nohy a relaxujem, aby som večer triedil dojmy pri počítači. 

Po maratóne svetového formátu vo Frankfurte a vydarenej Bratislave, som v Michalovciach, objavil čaro malého podujatia. Všetko tu bolo pre mňa domácke, priateľské, srdečné. No má to aj odvrátenú stránku. Na trati zažijete veľa samoty a ešte viac cestného ruchu. Ale čo je doma, to sa počíta.

Napriek tomu v Michalovciach každoročne štartujú skutočné bežecké osobnosti. Stačí sa pozrieť na informačne bohatú webová stránku usporiadateľského klubu AC Michalovce a pred očami vám defiluje celá galéria známych mien, majstrov bežeckého remesla.

Pavol Mačičák, Michalovce, 2. 5. 2012