|
|
|||||||||||
|
Kamzík-Zochova chata, 26. 5. 2012 Kamzig story
O Stanovom utekaní do Modry Vám povieme iba toľko, že vyhral M50 a že je jedným z mála bežcov, ktorého chlapci bikeri odfotokamarátovali. Ale o inom utekaní v Bratislave, alebo vo Viedni, niečo povedať vieme. 7. ČSOB BM si Stano po prvom kole zmenil na 7. ČSOB 1/2BM. Poradila mu to boľavá noha. Rovnako mu radila, aby nešiel utekať do Viedne. Vo výsledkoch čítame, že vyhovel aj druhýkrát. Ale pravda je taká, že mu bolo hlúpe nejsť na maratón, ktorý mu podaroval výherca v súťaži vymyslenej chlapcami od ČSOB BM, tak ho odbehol aj s boľavou labkou. Vo výsledkoch sa jeho meno neobjavilo. Asi bolo prehadzovanie mien na poslednú chvíľu šité príliš horúcou ihlou a chlapcom od Pentek timming vypadlo zo systému.
Do Bratislavy ho doviezol EN o 5:38. Dosť času na to, aby našiel mapu a potom najoptimálnejšiu trasu na Kamzík. Pred Hlavnou stanicou kuká kde je mapa a tu ho máš. Vidí Kamzík rezaný so žirafou, vo svojej plnej dlhokrkej kráse. Doktrína znela, žiadne MHD, peší presun! Peší presun z Hlavnej stanice v Bratislave na Kamzík po Pražskej ulici, má silný ČSSR poetický náboj. JedeN neodolal a volil obchvat zľava. Prvý úspech nápis SIEMENS na mnohopodlažnom dome. Ak je v slove eN, musí to byť správny smer. A Kamzíkov rastúci krk to zhora sledoval a istil.
Príkro strmými uličkami sa dostal na samý okraj civilizácie, ktorá končila poučeNím, že nemá rušiť zver hlúpymi otázkami, kde je Kamzík. Smer poznal. Furt hore. Tak stúpal, až dorazil na parkovisko, ktoré leží pár metrov od hľadaného ceNtra. Keby tam šiel ihneď, bol by to presun bez zbytočných obchádzok. Nebol, lebo začal kufrovať. Presne opačným smerom uvidel mapu. Hybaj tam. Vedľa šípka k Bufetu. Hybaj tam. Tam iba konečná lanovky, osirelý Bufet a začiatok verejnej zjazdovej bicyklovej trate, ktorá vedie popri vleku. Hybaj tam a hybaj späť a hybaj k vysielaču a hybaj opäť k lanovke a hybaj do divočiny a hybajte do riti aj s vašim Kamzigom, idem domov!
Za 10€-čkovú úšporu za štartovné si kúpim Malú červeNú knihu o behu a budem si ju cestou do eXilu čítať. S porazeNeckou náladou prišiel na bludné parkovisko a medzi stromy uvidel známu cestu k somárskej lúke. Veľmi výstižný názov. Tri hodiny motania sa spotreboval bezmála 10 km dlhý špacír. Napriek tomu dokvitol na tvár miesta medzi prvými. Čo by tam robil, keby nekufroval?
Zapísal eN 28. 5. 2012
Cyril Bohunický (4:07 - 12./4.-M40). Privítal počtára SZM širokánskym úsmevom a náhlym zvážnením, keď položil zásadnú otázku, či už má v akciopise opraveNé časy v dvoch akciách, nerýmujúce sa s pravdou. Jednu opraveNú máš, druhú nie, lebo som zabudol, o ktorú sa jednalo, odvetol počtár a zapísal si za uši, že Deň supervytrvalca. Tak mi to oprav, nech si žena nemyslí, že som lepší, ako v skutočnosti som, požiadal opäť s úškrnom. Cyril Nástenku nečíta. No keby náhodou áno, nech to teda má opraveNé.
Cyrila škrtol. Nad Stanom Ďurigom neuvažoval. Asi sekundu zauvažoval nad Martinom Stoličným (4:08 - 13./5.-M40), ale škrtol ho tiež. Rýchli, všetci príliš rýchli.
Zostal Ľubo Okruhlica (3:54 - 6./1.-M60). Nad ním hútal jedeN dlhšie, ale vyškrtol aj jeho. Dochtor je prudko pretekársky typ. Preteká dobre, preteká rád, preteká vždy a preteká s každým.
Vráťme sa na štart. Porozprávaj o tom neslávne slávnom utekaní. Ak to je možné, prstíkami po klávesnici pobehuj rýchlejšie, ako si sa bol býval súnul z Kamziga na Zocháčku. Nech nás tu nenačapá Dedo Mráz.
Aj tak bolo. Cez 10 km bolo značenie snáď lepšie, ako na MUMe, ktorý od nás pravidelne dostáva Oscara za báječnú navigáciu. Múka, farba, fáborky, šípky, tabuľky s počtom ubehnutých km. Tak to rozmaznalo eN otupeNé zmysly, že sa na červeNej značke podchvíľou strhával, či z nej nezbehol. Ale rada "furt po červenej", bolo dostatočné vodítko.
Boris Csiba (3:28 - 3./2.M18) bol papierovo najhorúcejším ašpirantom na prvé miesto. Trať MCM je bežecká, komplikovanejších trialových úsekov na nej nie je toľko, aby pri nadštandardnom značení nerozhodoval rýchly maratón na ceste. Rýchlosť hrala výrazne v prospech Borisa. Bez navigačnej chyby by jeho Viedeň za 2:38 mala určite navrch pred PIM za 2:53 víťaza
Mira Cíferského (3:27 - 2./1.M18), ktorý trať dôverne poznal. A znalosť trate, pri nie najpolopatistickom značení strednej časti trate, slávila úspech. Ukázala sa, ako rozhodujúca veličina. Ale prvá figúra Mira nie je žiadeN šok. Papierovo mu patrila druhá figúra a pri pohľade na jeho míliarsku fizyognómiu, mu víťazstvo pristane. Nevieme, kde Boris zablúdil, či vtedy a o koľko viedol. Ani koľko minút stratil a o koľko stratu na vedúcu dvojicu umenšil. Preto sa nebudeme púšťať do konštrukcií a špekulácií, čo by bolo, keby. Poradie je dané. Boris je podľa Petra Doláka morálnym víťazom, Miro je víťazom smeroplatným. Určené, podčiarknuté, nespochybniteľné.
Milan Nikodem (3:27 - 1./1.M40) dobiehal do cieľa s víťazom, čo nám našepkáva, že Miro nebežal na krv. Keby musel, mal ešte z čoho pod kotol priložiť. Myslíme si, že sa trochu staral o tempo víťaza M40, aby tvrdo ríkajúci západniari poukázali na historickú krivdu, keď Ľudo Štúr vybudoval spisovnú Slovenčinu na mäkko vraviacich stredoslovákoch.
V
poradí vekom rezanom, aj v
poradí Nakope, mu patrí druhá figúra. To ako utekal relatívne
druhý najhodnotnejší výkon v rámci
Chlapci, ja som predposledný. Za mnou je ešte jeden. Červené tielko. O chvíľu by ma mal dobehnúť. Utekám ďalej a opäť posun z predposlednej figúry o jednu dopredu.
Ofúkol ma Cyril, blažene si pochvaľujúc ľahkosť behu po postavení sa z drepu. O hodnú chvíľu aj telefonista, z ktorého eN vypáčil, že kúsok po štarte spadol a nevšimol si, že mu z vrecka na camelbagu vypadol telefón. Vrátil sa poň, našiel ho a odsúdil pomalého opäť na posledné miesto. Pomaly som cupkal po vynikajúco značenej trati a netešil sa z toho, že nohy sa nie a nie zmeNiť na behavé. Tak som netlačil na pílu a čakal na Godota, ktorý ako má vo zvyku, neprišiel.
Spolu s trojicou zásadných slov, vymedzujúcich štart MCM, si jedeN pamätal, že celkové prevýšeNie je 1200 metrov. Pamätal si to špatne. Je až 1600 metrov. Ale v úvode si lámal hlavu aj nad 1200-vkou. Kde to nazbieram, keď stúpania nie sú zďaleka tak brutálne, ako na MUMe?
Bol to zhovorčivý chlapík, slovo dalo slovo a eN sa dozvedel, že patrí k VIP persónam Memoriálu Jula Lamačku. Vyhral ho, podržte sa, 13krát!
Podľa výpočtov pomalého bežca sa mal blížiť k 1/2M. Len tak, aby reč nestála, sa spýtal chlapíka, na ktorom km asi sú. Zo súdka moc krutého humoru vytiahol chlapík 17-ty km. Vidiac zdesenie v tvári posledného bežca, zmäkčil dopad odhadu vetou, veď času dosť. Kam sa ponáhľaš? Nestihnem v Bratislave vlak, zahorekoval zdeseNý pomalý bežec. A kam cestuješ? Do Čiech, do Skutče, odvetil jedeN a už sa nadychoval vysvetľovať, že Pardubice, Chrudim a 20 km juhovýchodne je Skuteč. Ale vydýchol iba údiv, lebo chlapík reagoval inak. Tam je Luže a Košumberk. Ako zasranovi mi tam rovnali chrbticu. Ešte to tam funguje? Funguje, odvetil jedeN. Tomu by som neveril, že na hrebeni stretnem kohosi, kto pozná ústav, kde som v 1968-mom zažil príchod Rusov. Svet je príliš malý, aby sa človek nezrazil s takouto náhodou. Také vydali spoločné komuniké.
Ale napriek tomu, asi kilometer pred občerstvovačkou na parkovisku pri ceste na Pezinskú Babu, uvideli kráčajúceho camelbaga. Chlapík zostal s ním, lebo mal úlohu ísť s posledným a to už jedeN nebol.
Miša Launera (5:40 - 33./15.M18), ktorý verný číslu 33 dofrčal do cieľa 33-tí. Pár minút po odpútaní sa od Miša vyhodnotil jedeN predbiehací manéver ako zbytočne predčasný. Z hovorov s 13-násobným chlapíkom, už vieme, že s Vladom Kurekom, eN zistil, že najvýživnejšie stúpáky za druhou občerstvovačkou, sa obchádzajú. Vlado to nepovažuje za správne. Tam sa podľa neho lámali charaktery. Ak ich dokázal vybehnúť, vedel že je na tom dobre a ťažko ho už súperi môžu niečím zaskočiť. A práve chvíľu po odpútaní sa od Miša, dobehol jedeN k tomu príkremu stúpaniu, ktoré sa malo obchádzať. Ale nikde nebolo vidieť značku, či šípku, kadiaľ vedie obchádzka. Keby bol Mišo bližšie, konzultoval by to s ním. Nebolo ho vidieť, jedeN sa teda držal červenej značky, ktorá viedla priamo hore strminou. S kariérou "vybíhače" sa jeden rozlúčil na MUMe. Stúpanie bolo výživné do takej miery, že mal problém aj s kráčaním. Utekať, alebo iba imitovať beh, bolo výrazne za hranicou momeNtálne meNtálych síl. Zapísal eN, 29. 5. 2012 Po vykráčaní pripustil, že MCM nie je až tak plochá záležitosť, aby sa nedalo nastúpať 1600 výškových metrov. Najmä preto, že za prvým, cca 400 metrovým, sa objavilo stúpanie rovnako strmé, ale dlhšie. Aby sme nehovorili o ňom, bez neho, to ako o stúpaní, načiarali sme ho na obrázok. Nachádzame sa kúsok za Babou a ako vidíte, najvýživnejší Čertov kopec nás iba očakáva.
Ešte na opačnej strane sedla, počas debaty s Vladom, mi ukázal vrch, na ktorý treba vybehnúť. Spomenul aj rozhľadňu. Nepoviem či myslel práve tento vrch, ale počas stúpania naň som sa tešil, že si rozhľadňu omrknem, lebo v Česku je stavanie rozhľadní národným športom. A sú medzi nimi architektonicky veľmi vydarené kúsky. Ale na vrchole ma čakal vrchol sklamania. Žiadna rozhľadňa, iba dáka plechová kaki vec, patriaca najskôr armáde. Našťastie nebol čas kukať na tú hnusotu, lebo kolmo skrz chodník, ktorý ma viedol ku sklamaniu, prebehol jakýska bežec.
Ľubo Urmanič (5:35 - 32./7.M50) je domorodec z Pezinku. Stopou Jula Lamačku isto nebežal prvý krát a inštrukciu, že stúpanie za Babou sa obchádza, pravdepodobne dodržal, aj keď niekto značenie trate ukryl. Červená viedla ľavou stranou lúky so škaredou vecou, ale Ľuba jedeN pred sebou nevidel. Buď uteká rýchlo, alebo ja tak pomaly, že zmizol z radaru, pomyslel si jedeN a neriešil to. Nasledovalo klesanie, v ktorom začali eN chodidlá protestovať, že sa v ADIDASkách cítia príliš stiesnene. To by sa riešiť patrilo, ale nebolo ako. Jedine Just keep running! Zrazu
sa pred eN vztýčila majestátna stojka na Čertov kopec a v jej
polovici bojoval so stabilitou Ľubo. Prežíval asi hlbohú energetickú
krízu, lebo bojoval s každým krokom. JedeN ho svižnejším krokom V jednom klesaní Ľubo zakopol a s rachotom ľahol na zem. Keby z nej nevstal, jedeN by sa vôbec nedivil. Naštastie pád prežil, odniesli si to iba "gacušky da biegania" na pravom kolene. Pozbieral fľaštičky, ktoré sa po páde rozutekali vôkol neho a groteska pokračovala. JedeN mal silu, aby Ľubovi ušiel, ale nechcel riskovať zbehnutie z trate. Síl na pridávanie si kilometrov už veru nemal. Tak sa motal pri Ľubovi, kým nezaregistroval na radare ďalšieho borca. Chlapíka s číslom 20 si všimol už na štarte. Videl v ňom trochu z Ivana Požára zo Žiliny, trochu z Honzy Tučného z Pardubic, ale že je to
Juraj Procházka (5:13 - 30./2.M60) sa dozvedel až v cieli, do ktorého dobehli plece pri pleci. Dvadsiatka Juraj bol na tom fyzicky lepšie, ako desiatka Ľubo. Keď ho jedeN dobehol, prekvapený sa spýtal, kde si sa tu vzal? Trochu zrýchlil, ale druhý diel grotesky Predbiehanie v kine Malé Karpaty nebol. Nesnažil sa s eN súperiť. Bežal svojim rovnomerným tempom, ktoré ako tak vyhovovalo aj eN. Ale keby Vám niekedy tvrdil, že mohol Jurajovi ujsť, ale pre heNto, alebo tamto, neušiel neverte mu. Juraj je bývalý vysokoškolský kantor matematiky. Prezradil o sebe, že chcel byť vojenským letcom. Aj sa dostal na vysokú, aj začal študovať, ale bratia Rusi v 1968 priviezli s normalizáciou aj Jurajove vytriezvenie. Nakoľko je hlava otvorená, cez zdravotné dôvody dokázal školu opustiť bez vracania peňazí, ktoré do neho stihla armáda investovať. Dvaja bývalí učitelia dobehli schuti debatujúc na túto kótu,
ktorej meno od nás nežiadajte, nevieme ho. Juraj je matematik, ale usmerniť blúdiaceho v priestore, ktorý túžil po čísle, koľko km zostáva do cieľa, nevedel. Našťastie na bezmeNnej kóte sa nachádzali dvaja bikeri. Jeden z nich to odhadol na optimistických päť kilometrov.
O chvíľu sa ocitli na Čermákovej lúke, kde sa opäť objavilo organizátorské značenie trate, o ktorom sa hovorilo pred štartom. JedeN, vychádzajúc z odhadu bikera optimistu, odhadol, že cieľ má dva km pred sebou. Špatný odhad. Juraj neutekal MCM prvý krát. Vedel, že Čermákova lúka má permanentnú občerstvovačku v podobe nie príliš vzdialeného prameňa. Vo fľaštičkách a v tele mal príliš sucho, aby napájadlo vynechal. JedeN si niesol vodu v ruke, kontrolka mu neblikala, tak s Jurajom k napájadlu nešiel. Pomaly pasúc kráčal po značeNí k neďalekému cieľu. Keď ho Juraj dobehol, neskrýval prekvapenie, že nebežal, ale čakal na neho. JedeN zhrnul dôvody do jedinej vety. Nie je mi až tak naponáhlo, aby som ti potreboval utekať, ale nemám už síl na to, aby som si čo i leN o pár metrov trať predlžoval. Keď vybehli na asfaltovú lesnú cestu, jedeN si chcel overiť výpočet, že do cieľa to je pár desiatok metrov. Ale Juraj ho zaskočil, že nevie, ale určite ešte aspoň dva kilometre. Ešte že to nepočuli eN chodidlá. Juraj sa v klesaní zvesela rozbehol a asfalt mlátil do tvrdých podrážok, ako by im chcel vytĺcť dušu z tela. Domy! Zákruta vpravo, na zemi nápis začínajúci dvojkou. No konečne! Posledných 200 metrov, zaradoval sa jedeN. Radosť trvala pár krokov. Keď dobehli bližšie a uvideli celý nápis, oznamoval 2 km. Ale tie už ubehli rýchlo. Vyskytol sa iba jediný zádrhel, v podobe ani nie meter širokého potôčika, ktorý Juraj preskočil čoby srnka. eN srnka už nemala nôžky, ktorým bolo príliš do skoku. Špekulovala ako mačka na horúcej streche, kadiaľ by potok prekročila, až jej noha skĺzla po čleNok do blata. Taká maličkosť nemôže vyhodiť "trial" bežca zo sedla, keď mu zostáva do cieľa 200 metrov. Dobehol Juraja a s polmetrovým odstupom za ním dobehli do cieľa v rovnakom čase. Guláš, umyť zasvinené nohy, prezliesť a rýchlo na autobus o 16-tej.
Týmto obrázkom sa mohol kruh uzavrieť. Ale uzavrel sa až po čakaní do 23:02 v Bratislave a po piatich hodinách v Pardubiciach. Do eXilovej komôrky dorazil až v nedeľu o 9:00. Nič z utekacích útrap, ktoré opísal možno až príliš podrobne, nemá tú silu, aby mu zabránilo zopakovať si Kamdzig trip. Ale to otupné čakanie po staniciach ju má. Keby bol býval jedeN vedel, aká regeNerácia čaká na neho po behu, určite by nebol býval do Bratislavy chodil. Ale dobre že nevedel a šiel. Zoznámil sa s behom, ktorý píše tak dlhú históriu, že by bolo trestuhodné, aby s ním nemal žiadnu skúsenosť.
Organizuje ho partička ľudí bez zbytočnej honosnosti a humbuku, ako spomienku na kamaráta horolezca Júliusa Lamačku. Behávajú ho ľudia, ktorí majú radi pohyb v prírode, vedia, ako sa v nej chovať a nepotrebujú prehnaný servis. Atmosférou a organizáciou sa MCM veľmi podobá na MUM, teda, ak si odmyslíme "Kulturně poznávací činost neběžeckou" a mapu trate, ktorá patrí k výzbroji MUM-ákov. Pre jedincov bez chronickej znalosti krajiny, ktorou sa vinie kurz MCM, by možno mapa nebola zbytočná vec. Zapísal eN, 29. 5. 2012 | |||||||||||
- No vidíš. Ak chceš, tak vieš. Tomuto sa hovorí vydareNá ikona. A
nie 
- Aj nám sa javí obrázok od Jana
Psotku "velmo piekný :-)",
nie iba Petrovi pd
Dolákovi. On nám
prezradil meno páchateľa, aj spoluvinníka Petra
Solára, ktorý obrázky
do picasa pre verejnosť nainštaloval.
Dokonca,
kúsok za občerstvovačkou už nebol jedeN ani predposledný. Dostal sa aj
pred
Za
kótou nasledovalo klesanie, ktoré môžeme ako jediné označiť za viac
trialové, ako bežecké. Nebolo našťastie dlhé. Podpis do stehien
nebol príliš hlboký.
