foto: autor z rôznych zdrojov

Pavol Mačičák

Maratón pod Tatrami – krásny, ťažký, jedinečný

7. Visegrad Marathon, Podolínec - Rytro, 17. 6. 2012

Výsledky

Do rodného kraja 

„Vraciam sa sem, lebo Visegrad Marathon spája to, čo mám najradšej – beh a hory“, napísal v prihlasovacom profile na internetovej stránke slovensko – poľského podujatia svoje krátke vyznanie poľský bežec Tomasz Mastalerz. Tiež mám rád beh i hory. Najmä tie pod Vysokými Tatrami, kde som vyrastal. Bolo teda iba otázkou času, kedy sa na štart podtatranského maratónu z Podolínca do poľského Rytra postavím aj ja. 

A možno ani nie tak času, ako sebavedomia. To mi pred poldruha mesiacom poriadne narástlo. V tridsaťstupňovej horúčave na rozpálenom asfalte som doma v Michalovciach nielen úspešne dorazil do cieľa Podvihorlatského maratónu, ale po ceste predbehol aj zopár súperov, ktorí si horšie rozložili sily. 

Je čas na ďalšie bežecké dobrodružstvo, povedal som si o dva dni a klikol na stránku Visergad Marathonu

Pastva pre oči v slovensko – poľskom pohraničí 

Visegrad Maraton mi priatelia popisovali ako jeden z najťažších a zároveň najkrajších slovenských maratónov. Podľa zaužívaných štatistických pravidiel je to vlastne poľský beh, keďže cieľ má v poľskom Rytre, ale naši poľskí športoví priatelia sa pravdepodobne neurazia, keď ho označíme za spoločný, poľsko – slovenský maratón a zaradíme ho aj do rodiny slovenských vytrvalostných podujatí.

Pripomeňme si, že Visegrad Maraton debutoval v roku 2006. Počtom bežcov presahujúcom dve stovky a úrovňou organizácie sa hneď zaradil medzi domácu špičku. 

Kde vzal to zaujímavé meno? 

Visegrad je starobylé mesto na maďarskej strane Dunaja. V roku 1335 tam v novovybudovanom sídle vyriešili korunované hlavy Uhorska, Čiech a Poľska otázku vzájomných vzťahov. Podpísali Višegrádsku dohodu.

V roku 1991 inšpirovala politikov Československa, Maďarska a Poľska a na tom istom mieste vznikla Višegrádsku zmluvu, ktorou sa začína spolupráca zúčastnených krajín k slobodnému trhu. 

Najskôr Visegrádska zmluva, ku ktorej sa viaže aj rub špeciálnej edície slovenskej mince v nominálnej hodnote 2€, inšpirovala organizátorov v Rytre, aby podľa ne pokrstili svoj maratón

Skladba prihlásených pretekárov však vyšehradské parametre nemá. Maďarského bežca som medzi prihlásenými nenašiel, českých len pár. Dominujú Poliaci, Slováci tvoria oveľa menší zlomok štartového poľa. 

Smer Vyšné Ružbachy 

Miestom vyzdvihnutia štartového balíčka je obec Vyšné Ružbachy. Tí, čo sa načas prihlásili, tu majú grátis zabezpečené ubytovanie. Na prvej križovatke mi padne do oka orientačný plagátik, navádzajúci k miestu registrácie. Ďalší orientačný bod prehliadnem a tak si pri krátkom hľadaní správnej cesty aspoň obzerám, čo všetko sa tu za posledné roky zmenilo. 

Pohľad na nafukovací oblúk s logom maratónu ma o chvíľu uistí, že sme na mieste. V penzióne San André III., na kopci v blízkosti lyžiarskeho areálu, je v sobotu poobede iba malý ruch. Všetko sa zmení o pár hodín neskôr, keď sa začnú pretekári valiť a odštartuje tradičná „pasta párty“. Tak dlho sa však s manželkou nezdržíme, ponáhľame sa k mojim rodičom. 

Po mene ma osloví Laco Šimko, organizačná duša pretekov. Mne chvíľu trvá kým ho zaradím, ale potom okrem iného zistím, že sme krajania.

Laco je rodák z Podolínca, ja som zase mladé letá prežil v neďalekých Bušovciach. Chcem si ho vyfotiť, ale jeho manželka a dcéra na mňa volajú, že to nemá rád, lebo sa nepovažuje za fotogenického. 

Tomu rozumiem. V silnej rodinnej konkurencii by k takému názoru prišiel hocikto. Tak radšej otáčam objektív k jeho manželke a dcére...

V malebných kúpeľoch

Autom sa od penziónu vyvezieme o kúsok vyššie nad dedinu. Nádherná krajina! Neodolám, obúvam „krosky“. Bežím po tunajších pastvinách, po lese a vnímam charakteristické vône, zvuky, lovím zaujímavé výhľady. 

Potom s manželkou zamierime k tunajším malebným kúpeľom. 

Za návštevu rozhodne stoja. Pýšia sa napríklad termálnym kúpaliskom, vyhľadávaným aj pre termálne jazierko v travertíne. 

Fotoaparáty často cvakajú aj pri majestátnom Bielom dome, ktorý dal v medzivojnovom období minulého storočia postaviť gróf Andrej Zamoyski svojej španielskej manželke Izabele. 

Slnko pripeká už od rána

V čarovnom mestečku Podolínec s pohľadnicovým námestím sa v nedeľňajšie ráno pomaly zhromažďujú bežci. Teplota stúpa, všetci sa radšej držia v tieni budov, alebo košatých gaštanov v útulnom parku.

Zdravím sa so Zlatkou Semanovou, ktorá má na svojom konte takmer stopäťdesiat klasických maratónov. Pred týždňom bežala maratón v Čadci, dnes sa chystá vyskúšať, či je beh do Rytra naozaj taký ťažký, ako sa o ňom hovorí. 

Nie, nepomýlil som sa. Zlatka je na Visegrad Maratóne naozaj po prvý raz. Rovnako ako ja. Preto debutantská fotografia.

Čas štartu sa blíži

Presnejšie povedané, čas štartov. Visegrad Maraton má totiž hneď dva štarty.

„Start honorowy“ je situovaný pred mestskú radnicu. Honorácia z organizátorsky zainteresovaných miest prednesie bežcom z balkóna zopár slávnostných slov, potom sa bežecký strapec ľahkým klusom presúva na koniec mesta, kde čakajú autobusy, 

ktoré vezú pretekárov na skutočný štart, vzdialený zhruba ďalšie dva kilometre.

Hlavnou témou bežeckých rozhovorov v rozhorúčenom autobuse je futbal. Poliaci na domácom európskom šampionáte včera prehrali s Českom 0:1 a vypadli z ďalších bojov.

Diskusie o futbale končia, keď autobusy pristavia na kopci nad obcou Nižné Ružbachy, kde je očakávaný ostrý štart podujatia. Nádherné miesto! Za chrbtom máme slnkom zaliate tatranské štíty,

vpravo pod traťou meandruje rieka Poprad. 

Údolím Popradu

Najlepší bežci hneď vyleteli raketovým tempom. Ja sa tradične držím viac vzadu. Prial som si chladnejšie počasie, ale aj napriek rozumnej hodine štartu, vzduch je už horúci. Aspoň v praxi vyskúšam, čo som sa pred pár týždňami naučil o behu v horúčave od skúsenejších bežeckých matadorov.

Čoskoro ma úplne pohltí členitá a dobre značená trať v čarokrásnom prostredí s nádhernými výhľadmi na rieku Poprad. V neprehľadných zákrutách trate sa tvoria kolóny vozidiel, vodiči sú ale našťastie veľmi ohľaduplní. Hustá premávka na mňa nepôsobí príliš rušivo. 

Stretnutie s Van Dammom

Pred obcou Hniezdne sa trať vyrovnáva. Hniezdne bolo kedysi slobodným kráľovským mestom s nemeckým osídlením. V istom období patrilo k spišským mestám v poľskom zálohu. 

Viaceré poschodové meštianske domy na námestí si ešte pamätajú zašlú slávu, ktorú vystriedal úpadok. 

No zdá sa, že všetko nie je stratené. Ako nás informujú početné pútače pri trati, Hniezde sa opäť raz aspoň na chvíľu stane pupkom slovenského sveta. 

Už za pár dní, 30. júna, tu hrdina akčných filmov Jean Claude Van Damme otvorí Nestville Park. Má návštevníkom ponúknuť historický prierez výrobou liehovín. 

Za projektom stojí rodina Guregovcov, ktorá sa vypracovala medzi špičkových výrobcov liehovín. 

Našťastie k sponzorom maratónu nepatria. Teda na rozdiel od známeho francúzskeho vinárskeho maratónu v Médocu, na občerstvovačkách sa miestach domáce produkty nenachádzajú. Pijeme iba vodu a nie vodku Goral, či Spišskú slivovicu. 

Vďaka tomu môžeme s čistou hlavou bežať ďalej a obdivovať nádherný Ľubovniansky hrad, ktorý sa čnie v diaľke.

Exkurzia horným Spišom pokračuje v Starej Ľubovni.  

Vybiehame kopcom, aby sme za hlasného povzbudzovania moderátora obehli príjemné historické námestie s dvojpodlažnými meštiackymi domami a kostolom. Trať potom opäť zbieha k mostu ponad Poprad. Tam sa naše cesty s riekou rozchádzajú, tá ďalej meandruje vo svojom koryte, bežci si cestu do Rytra skrátia a stúpajú priečne do sedla Vabec v hrebeni Ľubovnianskej vrchoviny. Náročný profil trate je zobrazený aj na štartovnom čísle, aby si nikto nemyslel, že ide o tuctový beh.

Vabec – potešenie z hasičskej hadice

Napriek istým obavám mám len tie najlepšie pocity. Zdá sa, že hodiny tréningu v kopcoch nad Vinianskym hradom sa oplatili. To ešte zatiaľ netuším, že neskôr v cieli s úsmevom skonštatujem, že od začiatku stúpania až do Rytra som iba predbiehal. 

Pri stúpaní na Vabec pomaly dobieham aj vytrvalostného rekordéra Šaňa Simona, ktorý odkrajuje zo svojho maratónu číslo 668. Konečne zblízka vidím, čo máme spoločné! 

Nebudem vás napínať. Ani vôľa, ani zberačské rekordy. Sú to krikľavo oranžové maratónky SAUCONY... Šaňo ma po pozdrave povzbudí a ja pokračujem s novou energiou. 

Som na najvyššom mieste trate a za odmenu schytám do tváre poriadnu spŕšku príjemne chladnej vody z hasičského auta. Lepší bonus si v tejto horúčave neviem predstaviť.

Dole kopcom, hore kopcom 

Dole kopcom ma nohy nesú samé. Cesta sa vinie romantickým zákutím medzi lesnatými kopcami.

Míňam obec Kremná, drevený kostolík v Hraničnom, vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. 

V poslednej slovenskej dedine pred hranicami, Mníšku nad Popradom, nás starosta pozýva na pivo. Mne stačia dobre pripravené „občerstvovačky“.

Neľutujem sekundy. Na každej sa ochladím a mokrú špongia strkám pod čiapku. Príjemne mi ochladzuje zátylok.

Vbiehame do Poľska. Trať stále umožňuje nádherné výhľady. Po pravej strane sa znova objavuje rieka Poprad. Tu už má o niečo väčší prietok. Cesta je po starších zosuvoch na mnohých miestach prejazdná iba v jednom profile a vlní sa nielen horizontálne, ale i vertikálne. 

Dole kopcom, hore kopcom, dole kopcom, hore kopcom. Slnko poriadne páli. Našťastie ponad vysoké hory a husté stromy nedovidí na každé miesto trate. Ale aj tak odoberá z energie. 

Záverečná skúška 

Som rád, keď vidím oblúkový most a mestečko Rytro. Cieľ sa približuje. Viem, že nepríjemnou miestnou špecialitou je tiahle záverečné stúpanie – ozajstná skúška vytrvalosti. Letmým pohľadom študujem ešte raz profil trate na štartovnom čísle. Analyzujem, čo ma čaká. A je to tu.

Záverečná stúpanie do cieľa. Zdá sa, že do kopca nohy sotva ťahám a beh iba imitujem. No nie je to až také zlé. 

Všímam si moderný kostol vľavo a stále predbieham ďalších bežcov. V závere sa odtrhnem aj od srbského chlapíka s copom, ktorý sa ma dlho držal. Je to Drago Boroja. Má najvyšší počtet odbehnutých maratónov v Srbsku. 

Počas každého predbiehania cítim prílev motivácie a sily, ale zároveň sa neviem dočkať značky 42 km. Konečne, to je radosti! 

Záverečný finiš na trávnatej lúke si doslova vychutnávam. 

V cieli dostávam peknú medailu. Blahoželá mi Laco Šimko. Ten chlap je vari všade. Venuje sa každému. Aj ja od neho dostávam inštrukcie, kde je občerstvenie, masáž...

Dnes som bežal pocitovo. Na hodinky som prakticky nepozeral. V cieli vidím, že som náročný maratón pod Tatrami zabehol takmer o 3 minúty rýchlejšie, ako nedávny pod Vihorlatom. V niečom som sa poučil, teda horúčavu zvládol lepšie. 

Chválim sám seba, tak ako som to počul od poľských kibicov: „Bravó!“ Blahoželá mi manželka, aj klubový kolega Vlado Hirjak. 

V krčme Nad potokiem 

Voda, pivo, únava, úľava, prechádzka po trávnatej lúke, oddych v tieni stromov, radosť z úspechu. Žiaľ, nie každý si to dnes mohol dopriať. 

Do dvoch tretín trate ma spolu s manželkou výdatne podporovali ďalšie tri dámy rôzneho veku, rodinka mne neznámeho slovenského bežeckého kolegu. Dlho bežal v mojich pätách. Potom sa stratil. 

V cieli sa dozvedám, že v horúčave, ktorá atakovala 32 °C, skolaboval. Do cieľa ho priviezla sanitka. 

Ja si našťastie cieľovú atmosféru po krátkom útlme užívam. 

Krčma „Nad potokom“ poskytuje príjemný chládok. Podáva sa žurek, čo je poľskú polievka. Ja na ňu „šmak“ nemám. Napchávam sa marhuľami a je mi po nich sladko a dobre. 

Po polhodinke sa spúšťam dole k horskej bystrine. Siaha asi po kolená, voda príjemne chladí, kamene masírujú chodidlá. Niet sa kam ponáhľať z pekného prostredia, obklopeného horami. 

Čakám s manželkou na vyhlasovanie výsledkov. Naša malá zemplínska partička má na to dnes osobitný dôvod. 

Slovenské triumfy obstarali hlavne ženy

Preleteli sme výsledky a všetko je nám jasné. Jedným zo slovenských bežcov, ktorí sa postavia na „debnu“ je Michalovčan Vlado Hirjak. V kategórii nad 55 rokov získal striebro. Krásny úspech. 

Patrí sa počkať, zatlieskať a urobiť mu fotografiu. 

Darilo sa aj ďalším Slovákom. František Kaňa (kategória nad 35 rokov) a Milan Palko (nad 60), svoje kategórie dokonca vyhrali. 

Rastiem aj ja. 90-te miesto z 200 klasifikovaných bežcov je môj prvý zápis v rýchlejšej polovici pretekárov. 

Ešte lepšie sa darilo ženám. Okrem pubertálnych kategórií, v ktorých dominovali Poľky, bol zvyšok takmer v dokonalej réžii Sloveniek. 

Zlatka Semanová (nad 50) získala striebro, Janka Sedláková–Knotková (nad 40) a Danica Božová (nad 45) svoje kategórie jasne vyhrali a Eva Seidlová (nad 60) triumfovala rozdielom piatich tried. Kto vie, prosto vie! 

Bežci dobiehajú aj počas slávnostného ceremoniálu. Posledný v čase presahujúcom šesť a pol hodiny. Zožína búrlivý potlesk. Právom. 

Zbohom, Rytro! 

Záverom podujatia je pre mňa fotka s úspešným Vladom Hirjakom a ďalším Zemplínčanom, ultravytrvalcom Mirom Telepovským z Trebišova.

Ten sa v horúčave poriadne vytrápil. Zabehol čas o hodinu slabší, ako u neho býva zvykom. Do termínu fotenia našťastie dokázal zrelaxovať do obvyklej vizáže. 

V najbližšom „sklepe“ kupujeme „Krówky“, populárne mliečne cukríky. Je nám tu dobre, ale zajtra nás všetkých čakajú neodkladné povinnosti. Sadáme do auta a plní dojmov sa lúčime s Rytrom. 

Jeden z najkrajších, jeden z najťažších! 

Maratón v poľsko – slovenskom pohraničí ma chytil za srdce. Niet pochýb, že ide o jeden z najkrajších maratónov v stredoeurópskom priestore. 

Poprosil som v cieli Zlatku Semanovú, aby ho zaradila z hľadiska obťažnosti a ona potvrdila, že je pravdepodobne najťažší z cestných maratónov, ktoré sa bežia na slovenskom území. 

Náročnosťou konfigurácie sa s ním môže rovnať jedine Maratón Perly Karpát v Trenčianskych Tepliciach. Ten sa ale beží v novembri, kedy sa ortuť nad 30°C nešplhá.

Ťažký a krásny. 

Ak si chcete Visegrad maraton užiť, je potrebné dobre sa naň pripraviť. Určite by som ho neodporúčal, ako maratónsky debut. 

Beh za plnej premávky môže byť pre niekoho rušivý, ale vodiči tu jazdia s veľkým pochopením a ohľaduplnosťou k pretekárom. 

Organizáciu pretekov hodnotím na výbornú. Servis na trati má vysokú kvalitu. Diváci reagujú na počasie pružne. V Poľsku nás niekoľkokrát zdravili záhradnými hadicami. Vďaka! 

Visegrad Maraton – zaži ho! 

Maratón pod Tatrami je jedinečný. Načo viac slov? Treba ho zažiť. Poteší tých, ktorí hľadajú výzvy, milujú prírodu a hory, tešia z nových zážitkov.

Do takého nádherného kraja je vyslovene škoda prísť pred pretekmi a hneď po nich odísť. 

Tento kraj a maratón si zaslúžia viac ako deň pozornosti a hlavne viac slovenských bežcov. 

Prečo si neurobiť predĺžený víkend? Vezmite na preteky deti, vnúčence, okúpte sa v kúpeľoch Vyšné Ružbachy, ukážete im zreštaurovaný Ľubovniansky hrad, splavte na pltiach Dunajec, vyskúšajte výbornú kuchyňu s domácimi jedlami, potešte sa zo spoločného programu! 

Verte mi, k tým spomienkam sa budete spolu dlho a nadšene vracať!

P. S.

V silnej rodinnej konkurencii Laco Šimko jednotka nie je. Na tom sme sa zhodli. Ale takáto jednotka mu pristane, čo poviete?

Pavol Mačičák, 26. 6. 2012