Z prava: P. Bartík, Š. Rebo, E. Dóša, B. Dekrét, I. Varga,
dr. RR, J. Zerola, M. Kriško. foto: P. Lipták.

Miro eN Kriško

SpomieNka na dr. Róberta Rozima

Jednotka od Róberta Rozima, zapísaná do mojej maratónskej kroniky v roku 1980, už poriadne vybledla. Ale je stále najcennejšou jednotkou z tých, ktoré som dostal počas 18-tich rokov drania nohavíc v školských laviciach. 

Fakt, že teoretickú a praktickú časť predmetu atletika som absolvoval počas štúdií na PF v Banskej Bystrici práve u dr. Rozima, považujem dodnes za veľké šťastie. Bežci vytrvalci mali u neho "protekciu". Vedel trošku prižmúriť oko nad nedostatkami v prekážkach, hodoch, vrhoch, skokoch.

Pre menej vytrvalostne disponovaných študentov bývala RR "desiatka" v parku pred bývalou VŠE nočnou morou, ktorá ich v noci budila zo sna a kolovali o nej hrôzostrašné historky.

O tom, že je úspešný atletický tréner, som vedel už pred začiatkom štúdií na PF (1977 - 1982). Kto sa aspoň trochu zaujímal o atletiku, meno Rozim mu nemohlo byť zásluhou vynikajúcich atlétov, ako Kováč, Samborský, Šišovský, Sucháň, Slovák, Bečka... neznáme.

Hoci som nikdy nebol atlét, ale iba náturista, ktorý rád behal, túžil som svoje "kvality" dr. Rozimovi predviesť. A dlho sa to nedarilo. 

Na praktických prijímacích skúškach sa dlhý beh nekonal. Vyškrtlo ho počasie. Napriek tomu som sa s RR stretol. Mal paradoxne na starosti plávanie. Plávalo sa v krytej 50-ke na Štiavničkách, v štyroch krajných dráhach. So žiadosťou, aby som mohol plávať vo voľnej piatej dráhe, nie v krajnej jednotke, som u RR neuspel. 

Keď som ako bývalý plavec zaplával 100 metrov najrýchlejší, RR na mňa šibalsky žmurkol a povedal, „Kto vie, tak to vie aj v krajnej dráhe".

Desiatka v parku, k radosti väčšiny spolužiakov a k môjmu smútku, náš krúžok nezasiahla. Pokus nahradiť ju hodinovkou na tartane, sa nekonal tiež. Obsadený štadión. Ale ukázať sa pred RR čoby vytrvalec samouk, mi bolo súdené.

Telocvikári o ročník nižšie vymysleli súboj s atlétkami zo Slávie PF BB, ktorým trénera a vedúceho družstva v lige, robil práve RR. 

Vyzývatelia mali vo svojich radoch dvoch lepších bežcov, napriek tomu ma požiadali, aby som bežal 3000 m. Miro Kľučiarovský a Jano Holák totiž bežali 800 m a 1500 m.

RR, ako mával vo zvyku, robil hlásateľa a na trojke si obzvlášť zgustol. Súperkou mi bola Ľudmila Melicherová. Vystrelil som ako k ohňu. Chlapec, ktorý toho na dráhe veľa nenabehal, na tartane stál prvýkrát v živote, nemohol inak. 

V polovici trate som bol "odsúdený k výhre", ale skúsené oko hlásateľa vypozorovalo možný problém. Chopil sa mikrofónu, aby vyprovokoval Ľudmilu k záverečnému "spídu", ktorým ma poľahky porazila. 

Ľuda v tom čase nebola tak dobrá a slávna bežkyňa, ako neskôr. O to väčšia bežecká potupa pre mňa. Trvalo takmer dve desiatky rokov, kým som zažil väčšiu. V 1997 porazili v rovnako spackanom maratóne v Košiciach, politici Dzurinda a Weiss.

RR mal počas komentovania svojský humor. Kamarát mu dodnes nevie odpustiť hlášku, ktorou ho "vytočil" počas Maratónu SNP v Brezne. Bolo mu ťažko, tak v závere prešiel do chôdze. Nezostalo to nepovšimnuté. RR, z auta za ním, oznámil megafónom prázdnej ulici, „Prosím, uvoľnite trať chodcom maratóncom!"

Asi rok pred prvým maratónom som zašiel za RR, vypáčiť, ako trénovať na maratón. Napísal mi rámcovú kostru, ktorou ma zaskočil. Zdalo sa mi tam málo "makania". Samé "OV" a "TV" a beh "o dušu spasenú" skoro žiaden. Tak som začal meniť názor na vytrvalostný tréning. 

Prispela k tomu aj príhoda zo škvarového štadiónika v areáli VŠE, kde som sa sa raz s kamarátmi vybral "trénovať". Bol tam náhodou aj RR, ktorý čakal na svojich zverencov z Dukly. Pochválil "Hujerov" a tí sa spýtali, čo majú bežať. RR že 400 - 600 - 800 - 600 - 400. Vytiahol stopky, štart! Vytiahnuť sme sa chceli aj my.

Ľubo Doušek (áno, ten basketbalový tréner) za 56 sekúnd, ja 57, ďalší pod 60. „Ale toto boli preteky, nie tréning. Takto rýchlo to nebehajú ani moji chlapci. Ako chcete teraz bežať 600, 800, 600 a 400?" spýtal sa nás RR. Uznali sme, že ťažko a "tréning" ukončili.

Pribehli dukláci a RR naordinoval ľahkých 12 km v teréne. Nič "o dušu spasenú". 

RR nebol direktívny tréner. Bol skôr psychológ, ktorý dokázal zverencov k ťažkej práci motivovať. Nepovedal "musíš", ale presvedčil ich, aby si to povedali sami. Vtedy som začal chápať, že ťažká práca je v tréningu rovnako dôležitá, ako ľahká a oddych. 

V roku 1980 sa Medzinárodný maratón mieru otvoril masám. To som si nemohol nechať ujsť. So spolužiakmi sme si založili neformálny MMM klub a cieľavedome sa na maratón pripravovali. RR nás už neučil, ale našu aktivitu pozorne sledoval. 

Do Košíc v roku 1980 pricestoval RR spolu s Miroslavom Bečkom. Mali v pláne zlepšiť premiérový maratónsky výkon 2:29 spred roka. Podarilo sa. Miro dobehol na 20-tom mieste v čase 2:18:05.  

S menšími ambíciami nastupoval na štart ďalší "duklák", výborný stípliar Milan Slovák. Milan sa s RR stavil, že svoj prvý a posledný maratón dá za 2:30. Viete koľko bežal? 2:30:00! Skončil 70-ty a maratón už naozaj nikdy nebežal.         

Navzdory tomu, že RR bol v Košiciach s atlétmi o pár výkonnostných levelov lepšími, ako boli nadšenci z MMM klubu, našiel si čas aby prišiel pred štartom medzi nás. Povzbudil a priznal, že maratón patrí medzi jeho nenaplnené bežecké sny. Asi preto mi zapísal do kroniky jednotku a dodal VYDRŽAŤ.

Vydržal som. Od roku 1980 sa mi podarilo dobehnúť do cieľa bezmála štyroch stoviek maratónov. Nevynechal som ani jeden z nasledujúcich MMM a to bude toho roku už 33 edícií. 

Iba pár zo 400 maratónov bolo skoro tak rýchlych, aké očakával RR od svojich zverencov. Pri dobiehaní pomalších si na neho občas spomeniem a rozmýšľam, či by tú jednotku v kronike neprepísal na päťku. 

Ale zostávam pokojný. Podľa toho, ako som dr. Róberta Rozima poznal, by ju tam určite nechal. 

Tak spomínal Miro eN Kriško 2. 7. 2012