|
|
|
Vilko Novák Svetobežný 29. Rajecký maratón: naj... naj... naj... najzmoknutejší Rajec, 11. 8. 2012
„Kto vybehne posledný, je najväčší mazák“, kričí Šaňoprezident v hlúčku bežcov, schovávajúcich sa pod rímsou Mestského úradu rajeckého, pred silným a studeným dažďom, ktorý kropí rajecké námestie. Je asi dve minúty do štartu 29. Rajeckého maratónu
Do dažďa sa nám veru nechce, aj keď sme už aj tak mokrí. V tomto hlúčku nechýbam (okrem Šaňa a eN), ani ja (Vilo Novák) a ešte pár borcov so železnými nervami. „Však štartovať sa dá aj odtiaľto“, utešuje nás Šaňo. Nemusíme „tam“ moknúť. „Tam“, rozumejte priestor štartu, od nášho suchého miestečka na schodoch pod rímsou vzdialený asi 20 metrov. Tam sa Gabo „Tiga“ hlásateľ snaží burcovať zmoknutý národ do boja. Nakoniec sme to nevydržali ani my. Asi minútu pred plánovaným štartom sme vybehli z Mestského úradu smerom k štartu. Ej, nebolo veru ľahké sa tam dostať.
Štart bol husto obklopený hradbou priaznivcami moknúcich celo a pol maratóncov. Samozrejme vyzbrojených dáždnikmi a tak tvoriacich takmer nepreniknuteľnú hradbu medzi bežcami a okolím. Ale nakoniec sa podarilo. Stojíme zmoknutí medzi ešte zmoknutejšími a čakáme na oneskorený štart. Nakoniec, tesne po desiatej sa zmoknutý húf bežcov pomaly, akoby váhavo pohol. Vraj sa aj vystrelilo, ale ja som nič nepočul.
Tak teda, dej sa vôľa Božia... Ale vráťme sa do šatní v telocvični, ktoré boli ako vždy v školy. Prišli sme tam viac–menej suchí. Mrholilo síce, ale nebolo to nič strašného. Okolo pol desiatej už doslova lialo, bolo jasné, že rajecká bežecká „klasika“, triko a trenírky, stačiť nebude. Bude treba pridať. Nohy znesú veľa, v tom problém nie je, ale hore bude treba k tielku pridať tričko, čiapku a kto má aj rukavice.
Vidím, ako si Jano Hazucha naťahuje bilele "rukavice". Ty si pamätal na všetko“, chválim ho.“ Ale kdeže, pozri čo to mám“, ukazuje. Na rukách mal natiahnuté biele rezervné ponožky. Dobrý nápad! V telocvični som sa usadil k známej a osvedčenej dvojici borcov. Šaňo a eN (čo nie je nikto iný, ako Miro Kriško). S nimi sa človek rozhodne nenudí. eN je hĺbavý, priam špekulatívny typ. Šaňoprezident extrovert, ktorý si vreckovku na ústa nedáva. Ale je s ním sranda. Zabúdam pri ňom, čo ma vonku čaká. Pred každým maratónom mám rešpekt, ba priam obavy, napriek tomu, že ich mám za sebou požehnane. Ako to dnes dopadne? Na túto „chorobu“ je dobrý liek Šaňo. Jemu je maratón „gombička“ a optimizmus šíri do priestoru telocvične. Súperom Šaňovho optimizmu je iba dážď. Keby tak prestal, myslíme si, to by bolo... Neprestáva, naopak, silnie, takže nielen že prší, ale leje. Podchvíľou vykukávame von, je to lejak. Chce sa vám moknúť? Dobehneme odtiaľto rovno na štart, veď je to najviac 5 minút odtiaľto, navrhuje ktosi. Dobre teda, počkáme.
Do telocvične vbieha EvaS. „Vilo tu si? Počkaj, niečo pre teba mám“, vraví. A vracia sa so zvonom (keramickým), ktorý mi pripomína moje jubileum. Na to by som najradšej zabudol. Je to hrozné číslo. Zle na to len pomyslieť, nieto ešte dožiť... Evička, napriek tomu, ďakujem. Čas 9:55, vybiehame do dažďa a nie sme poslední. Viacerí nechcú zmoknúť skôr, ako je nevyhnutné. Že zmokneme je isté. Lenže iné je, keď budeme trvalo v pohybe a iné je keď stojíme na štarte. Ešte o pol deviatej teplomer v aute ukazoval iba 12°C. Možno sa oteplí. A oteplilo sa. V cieli bolo vraj „ideálnych“ 16 °C.
Námestie je tiež zmoknuté. Pozerám po mojej rodine. Je so mnou moja manželka a manželka bratranca. Zrejme sú skrytí v anonymnom mori dáždnikov, natlačených okolo štartovného koridoru. Je tu plno. Napriek „hydrologickému“ počasiu. Zaujímavé. A nie kvôli jarmoku, ktorý dnes akosi „nejde“... Bežíme... spočiatku strkáme hlavu medzi plecia, aby sme nezmokli a snažíme sa obiehať kaluže. Zatiaľ. Ak zmokneme viac, kaluže nám už vadiť nebudú. Ale to až neskôr. Zatiaľ obiehame a kľučkujeme medzi nimi.
Kde máš Evu Hatalovú? Prihovára sa Jožo Mecele, dobre si pamätá na náš spoločný minuloročný „rajecký“, ktorý som väčšinou bežal s Evou. Neviem s ktorým maratónom mi je neverná, ale nevidel som ju medzi prihlásenými, odpovedám. Zrejme tu nie je. Škoda, bola to príjemná spoločníčka. Evička, aspoň že sme spolu na fotografii na zadnej strane tohoročného bulletinu Rajeckého maratónu. Zato je tu húf iných dievčat. Pravda je, že máloktorú z nich poznám. Sú to zrejme polmaratónkyne. Tých pár slovenských maratónskych diev poznám. Začínam pomaly (veď rýchlo ani neviem) a pomaly obieham hlavne polmaratóncov, ktorých vraj beží štyristo! S mnohými sa zdravím. Znova vbiehame na námestie, už som mokrý, ale kaluže obieham a potokom vody, tečúcim cez cestu sa vyhýbam.
Vilkóó, počujem známy hlas. Veď je to Milan Furín! Tento rok pauzuje, ale atmosféru „rajeckého“ si ujsť nenechal. Ahoj Milan, kričím a aspoň na chvíľu zabúdam na počasie, ktoré najviac pripomínajú mokré slávne Adidasky. Páni od Adidasu nám síce chodidlá odvetrali, ale že to fungovať aj ako vodná pumpa v opačnom smere, zrejme nedomysleli. Dopadli tak viacerí. Každú chvíľu počuť, ako ktosi zahreší „ ja jeho...už mám vodu v topánke“. Opúšťame Rajec. A do sveta, na Čičmany!
Zatiaľ sa beží dobre. Autá na ceste stoja. Zrejme ich zastavili až kým nevybehneme z mesta. Vpredu vidím známu tmavú siluetu, charakteristicky veslujúcu rukami vo vzduchu. To musí byť eN. Dobieham ho, prikmotrím sa k nemu. Jeho tempo mi vyhovuje. Niečo nad 5 minút/km. Na 5-tom kilometri sa ukáže že sme to odbehli za 26:46. Veľmi dobre, chválim sa. Bežíme príliš rýchlo. To sa nám vypomstí, sýčkuje eN. Ale kdeže, je to pohodlné tempo oponujem mu. A čas beží spolu s nami. Rozoberáme výsledky analýzy Štokholmského maratónu, kde prišli na to, že rozdiel medzi priemernými výsledkami v maratóne pri teplotách 15 a 25 °C je až 15 minút. Ak by bolo tak aj tu, to by sme boli na tom dobre, lebo určite je menej ako 15 °C. Také jednoduché to zrejme nie je. Dnes leje... a pocitová teplota je hodne pod optimom, mám pocit, že mám na tele ľadový obklad; keby som aspoň generoval viac tepla, čiže bol rýchlejší... Som pri sile, obzerám okolitú, inokedy peknú rajeckú prírodu. Tentoraz je pochmúrna. Silný dážď a vrchy čiastočne zastreté cárami mračien, dramaticky dotvárajú nepríjemný pocit.
Polkári mieria k betlehemu V Rajeckej Lesnej. Odbiehajú doľava a zrazu je na ceste pusto. Iba pár postáv tiahne behom „na Čičmany“. Dobiehame Zlatku Semanovu a chvíľu zotrváme v srdečnom rozhovore, kým si Zlatka neodbehne stranou. Na dohľad je Betka Tiszová, aj tú dobiehame, napriek sýčkovaniu eN, že je to rýchle.
Nie je, myslím si, ale ten eN je dnes nejaký dobrý. V iných maratónoch, ktoré sme spolu bežali už spravidla zaostal, čo sa to dnes deje? Runuje ako za mlada, však uvidíme ako to s ním dopadne a pokiaľ so mnou vydrží. Je tu desina. Prvé občerstvenie. Dávam si ionťák, ktorý nám statočné to devy rajecké ( fačkovské?), moknúc podávajú do mokrých rúk. Čas druhej 5-ky 26:41. Je to dobré a cítim sa tiež dobre. Kaluže už neobieham. Mastím rovno cez ne. Ako v rannom detstve. A tá potvora eN, síce frfle že tempo je rýchle, ale beží. Intenzita dažďa sa znížila, len mrholí. Prestane úplne a možno aj vyschneme, teším sa (samozrejme zbytočne). Konečne odbočka do Čičmian (alebo na Fačkovské sedlo, ak chcete). Je to nejaké dlhé, sťažujem sa eN, ktorý maká ako za mlada a ani ho nenapadne zaostať. To je zlý znak -vraví- to znamená, že nie si na tom dobre. Máš pravdu, je to tak, ale ešte je to fajn, aj keď prvé príznaky únavy tu sú. V protismere sa blíži auto s časomierou. Tak konečne sa vracajú. Kto to je ten prvý, pýtam sa eN. Nepoznám ho vraví. Bol to Oláh Tamás. Dlho nič, asi po 500 metroch beží ďalší. A tento? Nepoznám, rečie eN na Ukrajinca Vašurina. Tretí v poradí, tiež s viacstometrovým odstupom je nám známy. Je to Jožo Urban, konečne nejaká Slovač.
A potom dlho, dlho nič... Nakoniec sa ukázalo, že Urban sa dotiahol na druhé miesto. Lepšie si rozložil sily. Dobiehame aj Šaňaprezidenta
ba aj ho pomaly predbiehame hore kopcom do dediny.
Ako by z oka vypadol Tónovi Gombárovi zo Zvolena. Akurát Tóno je o dáku tú hodinku pomalší... Je tu polmaratón prebiehame cez elektronickú bránu, lebo máme čipy. Máme ho za 1:54. Je to dobré, vravím si, A ten eN beží a beží. Čo sa dnes s ním deje ? Strmý výbeh a sme v Čičmanoch. Sú tu vari hody, alebo čo? Všade je povzbudzujúci národ. Ale tá obrátka nie a nie sa zjaviť. Konečne! Za kúriou vidieť veľkú, nafúknutú fľašu (od tej vody rajeckej), je to asi 22,5 kilometra a teraz už len nadol. Dolu kopcom, dolu s výkonom? Zatiaľ nie. Stále je to dobré. Otočíme to a svorne bežíme, ba dokonca rýchlejšie ako predtým. V protismere vidíme (zatiaľ) pomalších, ako sme my.
Všímam si EvaS. Máme náskok asi kilometer. To však nič neznamená. Eva býva v druhej polovici a dolu kopcom rýchla. Dokáže nás dobehnúť natotata. Zase leje. Dvadsaťpäťka. Posledných 5 km za výborných 26:56. Dobiehame dokonca Števa Polca, Gejzu Keleho, Paľa Hýrossa. Vydržíme to? Naraz to povolí, odpadneme, to nemôžeme vydržať, stále melie eN. Ale zatiaľ je to dobré. Sme na tridsiatke a posledných „päť“ máme za 26:03! Ako na povel sa to po tridsiatke začalo lámať. Cítim, že mám namále. Nie síce tak, ako Tóno Gombár a Jarda „Číňan“, ktorí sa viditeľne trápili, ale už začínam so sebou bojovať aj ja. Nejako sme ticho, vravím eN. Už sme všetko prebrali, odpovedá. Čerta starého, vykapali sme, vravím. Je to tak. Teda aspoň v mojom prípade. Zoslabol som, ako para nad hrncom, ale snažím sa držať eN, ktorý nielenže neodpadá, ale drží tempo. Čo sa to s ním deje? Na konci Fačkova si odskakujem, ale eN pokračuje. Ak budem môcť, dobehnem ťa, kričím za ním. Už som ho nedobehol. Tridsaťpäťka: kríza ako z príručky. Posledných 5 km za slabých 28:44 a bude aj horšie.
Začínam prejavovať záujem o občerstvovačky. Máte čaj? Nemáme. Ale je tu pivo. Dobre, dajte.
Vilo neblbni! Nechoď, bež! Aj keď pomaly, hýb sa, vravím si. Tak bežím, ale tak, že je to ťažké nazvať behom. Angličania tomu vravia „waddle on“, to je čosi ako tmoliť sa... A už je to tu. Svižne okolo mňa prebehne Zlatka, o chvíľu Betka, potom Danica; no a samozrejme Števo Polc, Gejza Kele a nakoniec aj Šaňo. ktorý mi div nevynadá za také flákanie. A eN? Ten sa už stratil v diali. Tak ako som na tom? Pozerám sa na stopky. 3:09:30; mám 50 minút na 7 kilometrov. Pod „štyri“ to dať môžem. Ale nesmiem chodiť, musím bežať! Keby tu neboli aspoň tie potvorské autá. Už nie som koncentrovaný, držím sa bielej čiary na kraji cesty, aby som udržal smer a autá lietajú okolo ako čerti. Kde je tá Šuja? Stále ďaleko, ale už vidím vežu kostola a ešte ďalej aj rajecké paneláky. Stále leje, je mi zima, predbiehajú ma viacerí, radšej už na nich nepozerám. Šuja, kostol! Tak konečne som tu. Ešte dva kilometre. Posledných 5 km za hrozných 33:36!
Ešte pred kostolom využijem možnosť zastaviť a nebežať. Pozerám, čo by som zjedol, vypil, aby som nemusel bežať. Je to fajn, už iba dva kilometre, vraví mi ten lepší Vilo vo mne. Je dolu kopcom... Ale prehovoril aj ten horší. Ešte vyše dva! Medzi autami, v daždi a pod „štyri“ to aj tak nedáš. Pretože pod „štyri“ to mať chcem, presvedčujem seba, že to v mojich silách je. Pohľadom na stopky sa pokúšam rozbehnúť. Pred sebou v diaľke vidím Šaňaprezidenta. Ale prečo ma nepredbieha EvaS. A kde je Milan Vago? Skúšam zrýchliť a ono to ide! Samozrejme žiadne zázračné tempo, ale aspoň bežím. Ba dokonca sa k Šaňovi približujem! A potom to prišlo. Bežiac asi na 41 kilometri sa na mojej úrovni stretli dve nákladné autá. Samozrejme ma vytlačili mimo cestu a stúpil som do nejakej jamy plnej vody. Pocítil som pichnutie v členku, až som sa zľakol. V behu do cieľa mi to neprekážalo, ale na druhý deň a aj dnes, 9 dní po maratóne, ma členok bolí a cítim ho pri každom kroku. Skúšam behať s elastickou ponožkou, uvidím. To sú tie radosti maratónov, na ktorých „sme povinní dodržiavať PCP.“ Konečne, vidieť cieľ a okolo neho početné zvyšky diváctva, ktorí podporujú aj tých slabších, teda aj mňa. Samozrejme, komentátor Gabo „Tiga“ si nenechá ujsť, aby nevykričal moje smutné jubileum do šíreho sveta.
Hypnotizujem časomieru, je na nej 3:56 a pomaly naskakujú sekundy; keď prebehnem cieľom je to za 3:56:33. Dostávam apartnú čiernu drevenú medailu, symbolizujúcu môj dnešný výkon. A už pribieha EvaS, aj Milan, len desiatky sekúnd za mnou. Dobre, že ťa EvaS nepredbehla, pokúša Mike Holík, ktorý sa neúspešne snaží medzi nami vzbudiť rivalitu. Ale ten červíček predsa len pokúša a klamal by som, keby som tvrdil, že ma nepotešilo dobiehanie Evy až po mne. Nepovažujem to za úspech, ale taká malilinká náplasť na môj subjektívne nie dobrý maratón to je.
Čo ostatní? Dievčatá Betka so Zlatkou mi dali viac ako 10 minút! Tak nejako som to chcel dobehnúť dnes aj ja. A eN? Ten mi dal síce len tri minúty, ale je to prvá porážka, ktorú som od eN utŕžil! eN je (pre mňa) najväčším prekvapením tohoto maratónu. V čom je problém? Debatujem so Šaňoprezidentom, snažiac sa prísť veci na koreň. To máš tak, zafilozofuje Šaňo, má čas, začal trénovať a prejavilo sa to. Asi to bude tak, lebo potenciál eN je veľký. Veď „to“ kedysi zabehol za 2:30. Nech mu to teda behá... Potom... Našťastie, je tu moja manželka, ktorá mi dáva „goretexovú“ vetrovku, lebo ma začína triasť od zimy. Drgľujúc, idem do telocvične, prezliecť sa. Dávam na seba všetko čo mám, ale teplo mi nie je.
Ale na námestí sa to vylepšuje. Je tu pivo, zmrzlina a to, podľa čoho to „raječtí“ nazvali cestovinové hody. A sú tu kamaráti a kamarátky, Milan Furín, Mike Holík. Je tu aj Radka Paulínyová, ktorá skončila druhá za skvelých 3:15, čo je vraj vraj jej osobák! Bratislavčan Ľudo Volek, medzi 60-tnikmi tretí.
Ja som skončil druhý v M70, ale nepovažujem to za úspech. Veď Milan Krajči mi dal 16 minút! A to je o rok starší ako ja. Trošku mi bolo ľúto Paľa Uhlárika s jeho skvelým tímom, že im to silný dážď trochu pokazil.
Ale aj tak to rajčania zvládli so šarmom a v pohode. O rok bude 30-ty ročník a to bude skoro celkom iste „rajecké“ počasie, teda teplo. Vilo Novák, 20.8.2012 |
Málokto ich mal, ale niektorí si pomohli aj bez nich.
Dobiehame Danicu Božovú, pozdravím ju, ona na mňa len zagáni.
Šetrí slová aby získala čas? Nevieme. O tom koľkých chlapov sme predbehli radšej nespomínam, aby som ich mená nemusel opakovať, keď ma oni predbiehali na spiatočnej ceste z Čičmian...
Prekvapujúco, okolo 10 miesta sa proti nám dole rúti Tadeusz Jaszek, 60-tnik z Poľska.
Beháva a aj teraz to zabehol pod 3:00!
A zajedám to hrozienkami a čokoládou. Viem, že mi to nepomôže, ale je to legálna príležitosť nebežať
a postáť si.
