Vilko Novák Svetobežný

Moskovskij Meždunarodnyj Marafon Mira 2012 (32. MMMM)

 Moskva, 9. 9. 2012

Prebudil som sa na pravidelne opakujúci sa zvuk. Pripomínal klopkanie ďatľa do kmeňa stromu. Trvalo mi niekoľko sekúnd, kým som si uvedomil kde som a čo sa deje. Generátorom oných zvukov boli kvapky dažďa, dopadajúce na plechový parapet plastového okna. Tak predsa. Skrátka prší. Tak ako to predpovedali v Gidrometcentre pre „stolicu“ Moskvu na celý víkend. 

Je predmaratónska noc z 8. na 9. septembra. 

Moja posteľ je v nómere 708 hotela (alebo gostinicy) Akademičeskaja. To je teda ráno... čaká ma dážď, zima a.. MARATÓN. To zase bude radosti. 

Vynoril sa mi v mysli tiež daždivý Rajecký MARATÓN, ktorý som  dobre nezabehol a veru, riadne som sa potrápil. Ak bude pršať, tak MMMM bude ešte nepríjemnejší. Je totiž chladno. Na obed bude najviac 12 °C. V kombinácii s dažďom to neveští nič príjemného. Už aby som to mal za sebou. Radšej sa zahrabávam hlbšie do teplej postele. Času mám dosť, veď štart MMMM je až na pravé poludnie.

Pred pravým poludním

S ochkaním som sa vyhrabal z postele a pozrel von oknom. Nič nového. Intenzívny dážď. Obloha zatiahnutá, mraky nízko, studený vietor. To sa tak skoro nezlepší... Aj moja nálada je pod psa. 

Oblečiem sa, vezmem hotelový preukaz idem do kaviarne na raňajky. Napijem sa aspoň kávy. Na káve sa nič pokaziť nedá, najmä keď ju robí taliansky automat. Dobrý čaj sa tu urobiť nedá. Zalievajú sáčok vodou priamo v šálke. 

Zveziem sa výťahom na prízemie. Je tam hodne ľudí, hoci je nedeľa. Najskôr si načapujem „Americano“, teda tak sa volá oná káva. Potom si dám kukuričné vločky s mliekom... no a nakoniec neodolám sosiskam, teda dobrým párkom. 

A som plný. Nebol to najlepší nápad najesť sa pred maratónom, ale som z počasia znechutený, tak mi to je jedno. To bude katastrofa, myslím si. 

Pobieha tu šikovná šikmáčka. Berie po mne taniere. Moskve je šikmákov a šikmáčok plná. Robia hlavne pomocné práce. Stredoázijcom sa po rozpade Sojuza pohoršilo. 

Idem sa pripraviť na beh. Včera som si doniesol výbavu, bol som sa zaregistrovať. To je vec hodná pozornosti sama o sebe. Už som neraz o trabloch s registráciou v dojákoch zo „stolicy vsech rabočich mira“ písal, dnes dodám, len to, čo sa udialo nového. 

Miesto registrácie nie je nové. Je to starý „flek“ v centre Olympijskij, vchod nómer 8, neďaleko stanice metra „Prospekt mira“. Nie je ľahké to miesto nájsť. Samozrejme pre mňa nie. Mám to nájdené a obšľapané.

To, že registrácia je „imenno“ tam, je vidieť len podľa jedného plagátu, ktorý propaguje MMMM. 

Ale nič takého, ako tabuľka „registrácia“, alebo šípku, nenájdete. Našťastie, marafonci majú fantáziu a dovtípia sa, že tam, kde je plagát, musí byť aj ostatné, čiže aj registrácia. 

Aj ja som sa dovtípil, lebo som tam už viackrát bol. Smelo som vošiel a vyšiel hore schodmi, kde sa to už bežcami len tak hmýrilo. Ani nie tak „marafoncami“, lebo tých bola len nepatrná časť. Priestor zaplnili najmä „učastniki zabega sputnika“ na 10 560 plus 100 metrov, lebo taká bola dĺžka jedného kola spolu s výbehom do cieľa. Ale našli sa aj marafoni.

My „inos(t)ranci“ sme to mali jednoduché, lebo sme sa na rozdiel od Rusov a bežcov zo „stran“ bývalého ZSSR, museli prepracovať len cez jedného maníka, ktorý sedel za jedným stolom. Medzi kolenami pozorne držal priesvitnú igelitku s dolármi a inými menami. To mal byť ten, ktorý vie komunikovať po anglicky. 

Bolo tam niekoľko čakajúcich. Dvaja marafonci, Talian so Španielom a s nimi dve ruské dievčatá, kvôli ktorým, sem zrejme aj dokvitli. Teda ak dobehnú, bude to iste príjemný večer, myslím si, závidiac im tú dámsku podporu.

No skrátka, trvalo to dlho. Angličtina Rusa s priesvitnou igelitkou, bola prabiedna. Dohovoriť sa s nimi nevedel, neústale kamsi telefonoval, až ich nakoniec odviedol k jednej osobitnej „devuške“ s notebukom, ktorá mala na starosti „toľko inostrancev“. Tých nebolo v Moskve príliš veľa. Koľko presne, uvidíme z výsledkovej listiny. 

Organizácia horšia ako v Machulinciach. Konečne som prišiel na rad ja. Keď som mu oznámil, že „govorju po ruski“, bol nadšený. A nadšenejší, keď som mu dal kópiu mojej prihlášky na tento marafon. Ostávalo len, skasírovať ma. To aj urobil a starostlivo vložil už nemojich 40 „bakov“, teda US dolárov, do nám už známej igelitovej tašky a jal sa písať moje meno. 

Nijako mu to nešlo, hoci to mal pred sebou napísané na prihláške. Ale latinkou. Tá mu nešla, tak sa nečudujte. Nakoniec, s menšími chybami, sa vec podarila. Ešte som to podpísal, asi že sa tak naozaj volám a už ma viedol k devuške s notebookom a oznámil, „uže vsjo oplačeno“.

U nej vznikol iba malý problém. Nebolo jasné, čo je „familia“ a čo „imja“. Najskôr mi chcela dať krstné meno Novak. Asi vie o Djokovičovi dosť.  Usmernil som ju a už to išlo raz – na raz. Dostal som číslo s rámovou anténou, schému trasy a o kúsok ďalej žlté funkčné tričko s nápisom „finišer“. 

Zostávalo mi už len overiť si, že aj tento rok je štart na pravé poludnie. Pomohla nástenka. Štart 12:00. A bol som vybavený. 

Tento rok to netrvalo až tak dlho, ako pri predošlých štartoch. Príčina bola zrejme v tom, že bolo málo inostrancev, takže to zvládali.

Vonku, v protiklade s predpoveďami Gidrometcentra, bolo pekne. Slnko, aj keď Gidrometcentrom prikazovalo dážď. Teplota nič moc, 12 °C. To je v porovnaní s „krásavicou na Dunaji“, kde je stále tridsiatka, skvelé. Lepšie sa spí.

Ale späť k nedeli. Čo si obliecť? Voľba oblečenia bola jednoduchá. Ako v Rajci, iba pridávam rukavice, lebo je chladnejšie. 

Je 10:50 moskovského času. Dobre oblečený vyrážam na štart. Metrom zo stanice Oktjabrskaja do stanice Kitajgorod. Odtiaľ po zmoknutej ulici Varvarke, ktorá je lemovaná starými ruskými kostolíkmi a bojarskými dvorcami, ku Kremľu. 

Tam sa týči pitoreskný Vasilij Blažený, postavený na počesť víťazstva Ruska nad Tatármi v Kazani. Stavbu platil známy synobijca, sám Ivan Hrozný...

Už len necelá hodina do pravého poludnia

Netajím, som znechutený. Hlavne dažďom, ale aj celkový pocit nie je dobrý. Všetko ma bolí, najviac nohy. Zrejme z toho motania sa v piatok a v sobotu. 

Pomaly idem k stanu, kde sa má dať prezliecť. Je to biely stan, asi tak 10 na 20 metrov. V ňom hlava na hlave. Všetci sa chcú prezliecť, ale miesta na to niet. A to tu má byť niekoľko tisíc bežcov! V strede stanu sú veľké regále na samoobslužné odloženie batožiny. 

Takto to máme nechať!? Veď nás rozkradnú, myslím si. Nezobral som si nič cenné, ale stačí, ak zoberú preukaz z hotela a vykradnú izbu. Ten preukaz mať musím...

Počkám, kým väčšina ľudí neodíde, potom sa prezliekam. Pritom myslím na Barcelonu, kde bolo miesta habadej. A navyše všade koberce...

A tu? Asfalte a po ňom tečie voda. Dávame pod seba polyetylénové vrecia, aby sme si nezamočili aspoň nohy. Našťastie trenírky mám už na sebe. Takže prezliekam iba tričká a prezúvam maratónky.

Vrece strkám do regála a odovzdaný osudu kráčam s ostatnými dolu, pred bývalý hotel Rossija, kde má byť štart. Samozrejme, prší... S tým nič nenarobím. 

V bežeckom húfe prichádzam k štartovnému portálu, postavenom na Moskvoreckoj naberežnoj. Pred bývalý hotelom Rossija, z ktorého trčia hrdzavejúce železobetónové konštrukcie bývalého hotela. Je to pusté, ohyzdné priestranstvo, iba pár stovák metrov od Kremľa. Ako je možné, že to nikomu nevadí?

V kotorom napravlenii startujetsja, pýtam sa na mládenca, stojaceho vedľa mňa. To je jednoduché odpovedá a hneď sa zarazí. Pýta sa sám seba: naozaj ktorým smerom sa štartuje? Mávnem rukou; však uvidíme.

Stojíme v húfe, z oboch strán portálu, v očakávaní vecí budúcich. V dave je teplúčko. Ani dážď až tak nevadí. Najmä keď ste stlačení medzi dievčenskú omladinu. 

Zrazu sa všetci tlačia dozadu, smerom od Kremľa.Je to jasné: beží sa smerom ku Kremľu a Vrabčie, po rusky Vorobje, bývalé Leninské hory.

Na pravé poludnie

Zmiešaný spolok, zložený z masy desiatkárov aj maratóncov sa pohol. Najskôr krokom, potom sme sa rozbehli. 

Len pomaly, vravím si. Nenechaj sa strhnúť desiatkármi. Tí začínajú pre nás prirýchlo. Snažím sa bežať volne, veď som sa ani nerozbehal. Je len začiatok, tak sa pozerám pod nohy, snažiac sa obiehať kaluže, úmerné veľkosti Ruska. Sú obrovské a hlboké.  Je to však márne. 

Ako možno viete, staršie domy majú jednoducho vyvedené odkvapové rúry na chodník a vypľúvajú naň prúdy vody, úmerné intenzite dažďa. Snažím sa preto bežať po bielej stredovej čiare, ktorá je najvyššie. A nie som sám. 

Zatiaľ nevnímam veľmi pekné okolie. Na to bude čas neskôr. Všímam si skôr bežcov. Na veľkú Moskvu, ktorá má 15 miliónov obyvateľov, je ich málo. Nečudo. 

Mám dojem, akoby organizátori tajili nielen existenciu maratónu, ale aj čas jeho štartu. Nikde, ani v novinách, v rádiu ani v TV som informáciu o maratóne nevidel. Nehovoriac o tom, kedy sa bude konať. Dá sa to zistiť na internete, ak vieš, čo hľadáš. Čiže informácie o maratóne sú obmedzené len pre úzky okruh aktívnych bežcov. Hlúčok divákov tvoria rodiny a známych bežcov. 

Predstavte si, že by napríklad o Košickom maratóne nebola v novinách, ani v TV ani ani zmienka a informácie by boli len na webe maratónu. V Moskve som prelistoval v pondelok noviny a o maratóne ani písmeno. A to sa štartuje a dobieha na Krasnoj ploščadi, teda v najcentrovatejšom mieste Ruska. Tomu fakt nerozumiem. 

Ale bežci sú milí, príjemní a rôznorodí. Niektorí sú vybavení dobre, ale hodne (najmä starších) zdobia bavlnené trenírky a vyblednutá futbolka, čo je tričko. A to veru nie je dobré oblečenie do chladného dažďa.

Je mi zima. Chcelo by to dlhý rukáv. Keby aspoň prestalo pršať. Kdeže. Prší a k tomu ten nepríjemný vietor...

Trať lemujú sivé postavy milicionárov, zahalených do nepremokavých pelerín, z ktorých im trčia len hlavy.

Po pravom poludní

To zas dnes bude dlhý maratón, vravím si. Bežím sám, čo nemám rád. Čas ubieha veľmi pomaly. Rozmýšľam o všeličom možnom a hodnotím spolubežcov. Dnes ma nebavia ani pekné pozadia dámskej časti zabega. Aké počasie- taká nálada. 

Sem – tam sa pozriem na krajinu. Vpredu je raketoplán Buran a predo mnou beží dievčina vo výraznom hráškovozelenom TECSO tričku. Nie TESCO. 

Pod Vrabčími horami otáčame a vraciame sa. Pri tabuľka 5 kilometrov hľadím na stopky. 25:05. Je to trošku rýchle. Pribrzdiť! 

Občerstvovačka. 

Zastavím. Dám si hlt teplého čaju. Čo tu majú? Okrem čaju, vodu a v miskách, ako je na Rusi zvykom, čierny chlieb na kocky nakrájaný. 

Je nás veľa, ale to sa zmení. Desiatkári pop prvom kole skončia. Veľa nás na ceste nezostane. 

Blížime sa ku Kremľu. V protismere bežia najrýchlejší maratónci. Pred obrátkou je desiatka. Druhá päťka za 26:00. To je už pre mňa lepšie tempo.

Tak a kolo je za mnou. Ešte tri... Len keby nepršalo...

Približne na 13 kilometri som si všimol bežca, sivého ako holub a asi tak starého, ako ja. (odhad). Tenké zelené tielko, dobre stavaný, zrejme športovca. Tomu ale musí byť zima, myslím si.

Tebe ne cholodno ? Oslovujem ho. Da net, ja ljubiteľ choloda, nemôžem sa dočkať zimy, odvetí bodro. Menja zovut Viliam, predstavujem sa. A menja Míša, Michail, vraví. I otkuda vy? Pýta sa. Ja iz Bratislavy, v Slovakii, odpovedám. Vy iz Moskvy? Da net ja iz Tróicka, vraví. Kde ten Tróick nachoditsja ? Je to pod Moskvou, len nedávno nás „začislili“ do Moskvy. Na kakoj čas bežite? Pýtam sa. No, chotel by pod četyre časa, eto moj vtoroj marafon, pervyj ne udalos bežať pod četyre. No toto je rozbehnuté tak na tri štyridsať, nie je to prirýchle ? Ani nie, odpovedá. 

Ja tiež bežím voľne, ale zrýchľovať nemienim. Ak sa cítiš dobre, zrýchli. Ale je na to priskoro. Nie, toto mi vyhovuje, odvetí Míša. A tak sme bežali spolu celé dve kolá; sem – tam sme sa rozprávali a maratón ubiehal jedna radosť. 

Na kakoj čas vy bežite? Prihovoril sa nám mládenec v žltom tričku, ktorého sme dobehli. No bolo by fajn, keby sme to urobili za tri päťdesiat, odpovedám. To bežíte prirýchlo, pôjdem s vami. Ukázalo sa, že prišiel z Belgorodu. Je to mesto medzi Kurskom a Charkovom a chcel by to „dať“ za tri tridsať... Volá sa Kirill, teda po našom Cyril. Tak sme „vandrovali“ traja...

To je môj syn, ukazuje Míša na mládenca na kolieskových korčuliach. Dáva na mňa pozor. Podáva hlásenie mame? Pýtam sa, pretože mladík telefonuje. Povedz, kričím na neho, že otec zatiaľ dýcha. A Míša sa smeje.

Sme v treťom kole. Je tu polmaratón. Máme to za 1:48:12. Rozbehnuté pod tri štyridsať! To asi neudržíme, oznamujem, ale pod 3:50 by to byť mohlo. 

Cesta je voľnejšia, ba dokonca prestalo pršať, už mi nie je tak zima ako predtým. Ale začínam cítim únavu. Oťaželi mi nohy. Mám tri gely, zdôveruje sa mi Míša, kedy sa to má jesť? Nie pred tridsiatym. Energiu spotrebuješ ešte pred koncom a bude ti v závere chýbať, delím sa so skúsenosťami.

Bežať s niekým je celkom „iná káva“. Rýchlejšie to odsýpa. Sem – tam sa niečo prehodí a tretie kolo pretieklo ako voda v rieke Moskve vedľa nás...

Na konci tretieho kola Míša a Kirill sa zastavujú na občerstvovačke, ja pomaly klušem ďalej. Po čase, ešte pred obrátkou sa doťahuje Míša. A kde je Kirill ? Zaostal, ale vraj nás dobehne. Nedobehol. Zaostal asi o 8 minút. Dopadol, ako ja v Rajci.

Tak teda, do posledného kola. Posledných 10 kilometrov je už dĺžka, ktorá by sa mala dať dobehnúť, alebo dokráčať, aj keby fúriky padali, utešujem sa. A hlavne že neprší... 

Vbiehame pod most. Podaždi Viliam, hovorí Míša a dáva mi gel. Nebude ti chýbať? Nie, ešte mám dva. Vďaka, poškodiť mi to nemôže. Vytlačím si ho do úst a zalejem vodou, rovno zo suda, lebo poháre sa minuli. Aj tak som mokrý, nevadí.

Kým som sa napájal, Míša mi ušiel asi 50 metrov a pomaly sa vzďaľoval. Rozbehol som sa a zostal prekvapený, ako to ide. Predbieham doradu všetkých. Mnohí, keď videli, že ich predbieha naozaj „skúsený“ borec, sa ma snažili chytiť, ale po chvíli sa vzdali nádeje. Totiž ťažko sa mení tempo po 35 kilometri.

Jedna vynimka sa predsa našla. A bola to už spomenutá deva v TECSO zelenom tričku. Možno 4 kilometre pred cieľom som ju dobiehal, dobehol a predbehol. Po nejakom čase som počul tesne za sebou kroky, ktoré sa nestrácali ani po niekoľkých kilometroch. Kto to môže byť? 

Obzriem sa – no a je to ona, Júlia, ako som sa neskoršie zistill. Davaj vperiod Devuška, pogovorim, vyzval som ju. Presunula sa na moju úroveň a dozvedel som sa, že je to jej prvý maratón. Pochválil som ju. A že tá firma TECSO je talianska firma, ktorá predáva „vot kakije chorošie vešči“ ukazuje na svoje zelené tričko. Vidím, že si na tom dobre, choď dopredu, radím jej. Usmiala sa a zrýchlila. 

Ale to sme boli už na úrovni štartu, kde sa prevaľovali na časomiere sekundy. Ukazovalo to 3:32:50! Teda! To by som mohol dať pod 3:40! Nie je to ani kilometer do cieľa, dupnem na to. A tiež som zrýchlil, až som dobehol Júliu. Ale posledných asi 150 metrov bolo do kopca, hore Vasilievskim spuskom, takže som od Julky Krasinovoj dostal 7 sekúnd. 

Cieľ - Finiš

Môj čas? Neuveriteľných 3:36:51. Pre mňa samozrejme. 57 ročný Míša Bykadorov? Dal mi dve minúty. 

A už to ide, ako všade inde. Medaila, fľaša vody, banán a kto chce aj malá miska „grečichy“, teda pohánkovej kaše. Nemal som chuť na nič, len na pivo. A kde je pivo? No predsa v „gostinice“, teda treba ta ísť.

Pod bielym stanom

No, to som zvedavý, či mi tam niečo z mojich vecí zostalo, dumám. Ale ba! Tie ruské babušky vedia ako na to. 

Regále boli z boku zahradené páskami, dnu sa nedalo. Pohybovala sa tam iba bábuška, ktorá nevydala nikomu batoh, pokiaľ sa číslo na štítku „bagaž“ nezhodovalo so štartovným číslom. Takže, dobre vymakané.

 Hľadám si kútik v stane, kde by som sa mohol vyzuť a dať si nohavice. Už je to lepšie; účastníci „zabega sputnika“ sú už preč a maratónci prichádzajú po jednom – dvoch, ako šváby na pivo. 

Takže sa postavím na vrecia a prezliekam sa. Vedľa mňa stoja dvaja chlapi a dve ženy a tí chlapi pijú pivo „Staryj melnik“. Nevydržal som s nervami a vyzvem neznámeho „nedali by vy mne glotok? Pozrel na mňa divne, ale mi podal fľašu, z ktorej som si potiahol slušný glg. Hneď mi bolo lepšie. A otkuda vy, opýtal sa, asi sa mu niečo na mne nezdalo. Iz Bratislavy, v Slovakii, ja na to. Hneď mi fľašu podával späť. S veľkým sebazaprením som odmietol, poďakoval, popodávali sme si ruky a pustil som sa krížom cez Červené námestie k metru, mysliac na tri pivá, ktoré ma čakajú v izbe...

Tak teda ako?

Samotný maratón – výborný; myslím trať. Oproti minulým rokom sa zmenila; namiesto dvoch veľkých a jedného malého okruhu ostrovom medzi riekou Moskvou a Vodootvodnym kanalom sú kolá štyri.

Prevýšenie? Povedzme tak dva metre na kolo. Rovná cesta ako dlaň, kvalitný povrch, vylúčená doprava. Beží sa po jednej štvorpúdovej vozovke. Dva pruhy tam, dva nazad. Rýchla trať. Veď aj čas prvého bol tesne nad 2:12, čo je aj na šíre Rusko dobré. 

Čiže samotný maratón – veľmi dobré. No a to ostatné: ako v Rusku. Niečo som už opísal predtým. Hotely sú drahé, doprava do Moskvy tiež, ale stojí to za tú námahu. Dobehlo 1132 maratóncov a 128 žien. Inos(t)ranci ? Neviem. Z výsledkov sa to určiť nedá. Ale tipujem ich tak medzi 100 a dvesto. Málo? Iste. Ale spomente si napríklad na minulý rok, keď marafon „s vyššich pričin“ posunuli o týždeň. Kto by to riskol?

Ja som skončil celkovo 427 medzi mužmi. A predstavte si tú srandu, že som vyhral M70! No a vyhrať v Moskve, aj keď iba kategóriu, nie je na zahodenie. 

Nie, že by som si čosi namýšľal, som predsa starý kozák, ale poteší to. Najmä keď ruskí veteráni sú naozaj dobrí. 

Zdeněk Kopecký, ktorého definíciu maratónu, „Maratón je děvka“, som sa v Rajci dozvedel od eN, má svätú pravdu. Aj pri dobrej príprave je výsledok lotériou. 

Veď v Rajci som sa posledných 10 kilometrov ťahal ako smrad. A tu? V pohode som predbiehal až do cieľa. 

Dostanem sa ešte niekedy do Moskvy? 

Vilo Novák, Bratislava, 14. 9. 2012