foto: FaxCopy, Laco Maras, Vilko.

Vilko Novák Svetobežný

  Celkom prvý Banskobystrický maratón,

napriek všetkému úspešný.

Banská Bystrica, 23. 9. 2012

Výsledky

 

Prvý ročník maratónu!  

Na ten som nemohol neísť. A v Banskej Bystrici, v meste, neďaleko Kremnice, kde som maturoval, dupľom. 

Do Bystrice, kam som chodieval ako mladý a nadšený funkcionár SZM, čo neznamená Slovenskí zberači maratónov, na školenia do jednej vily na brehu Hrona, ktorú vtedajší režim komusi „znárodnil“. Stojí neďaleko Národného domu. 

Jednoducho. Banská Bystrica bola v mojich očiach vždy pojem. Priam centrum nášho stredoslovenského sveta. A takým aj zostala. Veď sem chodíme na slávne preteky Non-stop beh hrebeňom Nízkych Tatier. A keďže je malá šanca, že po smrti budem v nebi, nech som teda aspoň za života v Bystrici.

Tak teda, som tu. Plný obáv. Veď je to maratón len s dvojtýždňovým odstupom po maratóne moskovskom, na ktorom som  na svoje pomery  zabehol celkom dobrý čas. 

Bude to bieda, myslím si. Už aby bolo po ňom. Nič moc nechcem, len nech ho dobehnem. Ak pod štyri hodiny, budem rád. Ak nie, nič sa nestane. A to som ešte nevedel, čo ma čaká. Ani ma nenapadlo, že tu budú také prevýšenia a cikcaky.

Ráno v hoteli Lux

Precitol som sa, pozriem na hodinky. Šesť hodín aj desať minút. Vonku je šero, všade ticho. Ale Paľo Hajduk na vedľajšej posteli sa hmýri; to znamená, že už nespí. 

Tak čo, ako sa ti spalo, pýtam sa. Ale celkom dobre, odpovedá. Aj po tej fazuli? Ale hej. Dobrá mama ho dobre nabalila stravou, medzi ktorou bol aj pohár fazuľovej polievky, ktorú pahltný Paľo pohltal a nepodelil sa. Dúfam, a myslím to úprimne, že sa mu maratón vydarí tak, ako si želá. To znamená, že ma porazí.

Raňajky by mali byť od pol siedmej. My sme sa dohodli s istou pani Jarkou, že na ne pôjdeme o 6:45 a keďže štart maratónu bude o deviatej, ešte aj trošku pretrávime. 

Nie je síce najlepšie jesť dve hodiny pred maratónom. Ale keď máme v pláne bežať pomaly, však rýchlo to ani nevieme, to sa dá aj s plným bruchom. Keby sme chceli, ale hlavne mohli bežať rýchlo, to by sme si toho mohli dopriať menej. 

Okolité stoly sa pomaly plnia bežcami; málokoho poznám, pretože väčšina sem do Bystrice jednoducho neprišla. Alebo ako levičania, išli na noc domov. 

Ale výnimky ako Milan Vago, stále trnavák, si doprial pohodlné raňajky s manželkou. Mimochodom, ten hotel Lux bol dobrý ťah organizátorov. 

Cena 43€ za dvojlôžkovú izbu neďaleko centra mesta s pohodlnými izbami za noc a s raňajkami, je snáď aj pre chudobnejších maratóncov prijateľná.

Dobre „napapkaní“ ideme na izbu. Z okna vidieť ránostajov, nedočkavo trieliť na námestie, hoci je viac ako hodina do štartu. 

To my s Paľom ešte polihujeme, pripíname čísla na tričká a veríme, že na námestí budú šatne. 

Tie nám milé dievčiny na 1. poschodí hotela, kde bola registrácia, podľa nápisov však „prezencia“, sľubovali. Avšak kde, to sa nám už zistiť nepodarilo. 

Honosný a farebný Maratónsky spravodaj nič podobné neobsahoval. Na mape boli nakreslené portály štartu a cieľa (samozrejme na námestí), ale po šatniach, alebo úschovniach ani chýru. 

Mali sme však modré vrece so štartovným číslom. Moje dvadsaťpäťka mi ale vravela, že si vrece s obsahom kamsi uložím. 

Ešte posledné úpravy, ako mastenie zadkov, bradaviek, stehien, prstov na nohách, jedenie zaručene pomáhajúcich vitamínových a rôznych iných tabletiek, pitie „ionťákov... a ide sa do sveta bystrického...

Námestie Banskobystrické

Je jednoducho pekné, majestátne, vhodné to miesto na takú významnú udalosť, akou je tento maratón. Slniečko skoro svieti, teplota vzduchu tak akurát, 14 -15 °C. 

A predsa! Vedľa mariánskeho stĺpa je stan. Síce malý, ale prezliekáreň. Zároveň úschovňa vyfasovaných vriec s vecami nepotrebnými na beh.

Čo ma mätie, sú malé objemy stanov, ale aj ľudu bežeckého. Neviem prečo. Asi to spôsobila mediálna propaganda podujatia, po ktorej som čakal veľa ľudí, rádovo tisíce. Nakoniec ich bolo spolu s polmaratóncami okolo 500. Skrátka, bolo dosť miesta a času na odloženie zvrškov.

Pred stanom sa motá Jano Hazucha. Bežíš? Pýtam sa ho nevidiac číslo na hrudi tohoto statočného borca. Bežím. A kde máš číslo. Nemám. Nakoniec, je to jedno, myslím si. 

Pomaly sa s Paľom presúvame do štartovného koridoru hovoriac si, že budeme spolu bežať aspoň tú polku a potom sa uvidí, kto na čo má. A pomaly! kladiem na srdce Paľovi, ktorý je známy veľmi neštandardnými taktickými variantami behu, ktoré málokedy končia dobre. Samozrejme, vraví.

V koridore je teplúčko. Upútávajú nás bosonohí, ktorí bežia „barefoot halfmarathon“. Dáky módny trend. Nemám preň veľké pochopenie.

Odštartované,

pomaly sa posúvame cez štartovný portál hore námestím, smerom k mestskej a krivej veži. Prekvapuje nás, že čipy počas prebiehania cez elektronickú bránu nepípajú. Ale sú veľmi pohodlné. Nedrú počas behu kožu.

Si tu, obzerám sa po Paľovi. Tu som, tu, odpovedá. Beží ako znie plán, pomaly. Prvú päťku sme dali za viac ako 27 minút a to sme bežali dolu kopcom, smerom k stanici a potom popri Hrone na Zvolen. 

Trať je vyznačená dobre. Policajtov a usporiadateľov v žltých vestách ako maku. 

Takmer iste Bystričanka v tmavých okuliaroch, bežiaca pred nami, je často dopytovaná na chodníku stojacimi občanmi: „Kde je Robert?“ Vpredu, vraví. Takže nasledujúce dopyty som pomáhal vybavovať za ňu. Ak sa niekto spýtal „Kde je Robert?“, reagoval som, že „Robert je vpredu“. Vyvolávalo to zmätky v radoch divákov, lebo nevedeli kto je ten, ktorý vie, kde je Robo? Najviac sa divila tá štíhla bežkyňa, Robova manželka, kto jej s informáciami vypomáha? Ale deva mala zmyslel pre humor a dobre sme sa na tom bavili. Aj bez Roba.

Pravdu povediac, nebeží sa mi najlepšie; mám ťažké nohy; to je asi ten nezrelaxovaný Moskovský maratón, myslím si. Večer mi Paľo čítal z časopisu, čo sme dostali pri „prezencii“, kde známy ultrabežec Miloš Škorpil dával k dobru, že na relaxáciu treba „toľko dní, koľko je v maratóne kilometrov“, teda 42, a až potom sme fit. 

Ja som mal na to iba štrnásť dní. Ale, to je individuálne, upokojoval som sa a okrem toho, keď sme zvyknutí na tréning a zrazu niekoľko dní nebeháme, nohy začnú bolieť a „pýtajú“ si svoju dávku. To je fakt, ktorý mám odskúšaný na sebe. To by bolo, keby to bolo toto, hovorím si v duchu.

Sme asi na 6 kilometri; v protismere nás už obehli traja „black boys“ z Benedek teamu. Za nimi veľká medzera. 

Aha, pred nami je Eva Seidlová, upozorňuje Paľo. Naozaj. Evička, tento zázrak prírody, si to drobčí v červenomodrom úbore pred nami. Pomaly ju dobiehame a pripájame sa k nej. 

Je známa svojim strojovým tempom. Paľo, ak chceš choď; mne toto tempo vyhovuje, nikam sa neponáhľam, oznamujem. Aj mne je to dobé, vraví Paľo. A tak bežíme všetci traja. Ubieha to. Eva porušuje svoju zásadu – nerozprávať počas maratónu. Voľne trkoceme. 

Približne na 7 kilometri točíme do protismeru. Mimochodom, je to dobre vymyslené. Táto cesta je štvorprúdová. My bežíme vo vnútorných pruhoch a autá mažú v pruhoch vonkajších. Vôbec to nevadí, oddelení sme širokými páskami. 

Občerstvovačka je približne na 10 kilometri. Dávam si izotonický nápoj, smädný nie som, hoci keď zasvieti slniečko, čo sa stáva často, mi je teplo. Nemal som si to polypropylénové tričko vziať, dumám. Stačilo by tielko. Ale, keď zájde slnko a dúchne vietor, tak mi je dobré. Predsa som sa obliekol dobre, vravím si. 

V protismere nám kýva Jarka. Beží polmaratón a bez Miša (Holíka) je jej asi smutno. Ale usmieva sa, čo znamená, že je to fajn. 

Fajn je aj to, že posledných „5“ bolo za 25:34. Je to dobré, vravím si.

Sme znova pri Hrone a odbočujeme doprava, popod trať na úrovni železničnej zastávky. Chválabohu, nevieme čo nás čaká. 

Na mape boli nejaké cikcaky, ba aj nejaký pozdĺžny profil. Prevýšenia sa z toho vyčítať nedali. To až neskôr, som si našiel na stránke BBM informáciu, čo to znamená zabehnúť BBM. Okrem iného tam stálo, že síce maximálne jednorázové prevýšenie je 60 metrov, ale celkovo je toho viac ako 200 metrov, čo tromfne aj prevýšením známy maratón rajecký. Tiahneme na Uhliská, kde som v živote nebol a možno už ani nebudem.

Na Uhliskách 

Je to kopcovité. Po prvom, takmer rovnom úseku za koľajami nás čaká stúpanie. Potom ďalšie, vystriedané prudkým klesaním. A opäť dlhé, až kamsi pod les lezúce stúpanie, odkiaľ zase mažeme dolu. 

Meníme smer tak často, že vôbec neviem kde sme a kde je centrum. Tento, ťažko definovaný úsek je charakteristický tiahlymi stúpaniami a prudkými zbehmi. 

Aj keď EvaS nazýva hlušinou časť maratónu pred 30 kilometrom, lebo až „tam“ to začína, ja by som nazval „hlušinou“ tento úsek. Bolo treba niekde natiahnuť kilometre, tak ich natiahli tu. 

Všetko dobré, ale aj zlé, sa raz skončí. Po 15-tom kilometri už bežíme smerom k mestu. 

Sme stále traja. Tempo pohodlné, aj keď 27:16, čo je čas v poslednom  5-km úseku netají, že nám terén tempo rozhodil.

Posledná časť prvého kola

sa beží po trase prvých troch kilometrov maratónu, ale v protismere. Je skoro rovná, čo využíva Paľo na zrýchlenie. Po 16-tom kilometri nás opúšťa. Zrejme jeho túžba poraziť jednou ranou dve muchy, teda Evu a mňa, je silnejšia ako zdravý rozum. Jeho biele triko sa pomaly vzďaľuje, až ho strácame z dohľadu. 

Podobne mi zrejme odbehne aj Eva. Asi nezrýchli, ale udrží tempo. A ja pôjdem pomaly dolu. Asi tak ako v Rajci.

A je tu ďalšia trojkilometrová „hlušina“; pred námestím SNP doprava, okolo mestského hradu. 

Okolo 19 kilometra sa v dvojici doťahujeme na skvelého Milana Krajčiho zo Zvolena. Tak čo, všetko v poriadku? Pýtam sa. A keby aj nie, hlina to vytiahne - nezaprie zmysel pre čierny humor Milan. 

Konečne, po kľučkovaní starou Bystricou sa Dolnou ulicou dostávame na námestie, kde je polmaratón. Čas 1:53:46. Je to stále dobré; únava to áno, ale zatiaľ v norme. Dokedy mi to vydrží?

Kolo druhé

Už vieme čo nás čaká a vôbec sa naň neteším. Keď si spomeniem na tie nešťastné Uhliská s ich kopcami, budem rád, ak to prežijem. Nemám pocit, že ma na tomto maratóne čaká radostná budúcnosť.

Polmaratónci ukončili svoju púť. A my „miereční“ bežiac zase ku stanici. Stretávame tvrdo bojujúceho primátora BB Gogoľu. „Dobre Gogola, dobre“, povzbudzujem ho; má pred sebou asi 4 kilometre. Má toho už dosť, ale bojuje. A to sa cení. 

Na trase je už riedko. Občas nevidieť ani živáčka, nie maratónca. Ale diváci nás ženú a musím povedať, že kvalifikovane, prajne a vidieť, že športu rozumejú. Dobre to padne. Najmä teraz, keď toho začíname mať dosť.

Nie je to Paľo? pýta sa EvaS niekde okolo 25 kilometra. Nadrozmerné tmavé trenírky a typický bežecký Paľov prejav sa nedá pomýliť s iným bežcom. 

Aha a tamto je Eva Valachová, ukazuje Eva na devu ladne bežiacu asi 50 metrov pred nami. Pomaly sa na ňu doťahujeme a zdravíme. EvaS sa púšťa do debaty. Ja tiež spolamaľujem, aby som ju počkal. Len choď Vilo, bež si svoje, vyháňa ma Eva od nich. 

Dobre, idem. Pokúšam sa zrýchliť. Paľo, asi 100 metrov pred nami pôsobí ako magnet. Zvláštne, ono to funguje. Môžem bežať rýchlejšie.

Život je plný prekvapení. Len dokedy mi toto vydrží? 26-ty kilometer a doťahujem sa na Paľa. Pomaly sa suniem pred neho. 

Zvuk krokov za mnou svedčí o tom, že Paľo sa nevzdáva. „Zahákol sa“. Približne 28 kilometer, točíme sa do protismeru, Paľo je v „háku“, EvaS má stratu asi 200 metrov a kúsok za ňou je ďaľšia Eva. Beží sa mi dobre, chytil som správne tempo. Dokedy vydrží? Keby to bolo tak, ako v Moskve, to by som bol rád. Ale šanca je malá. Nie som oddýchnutý a tie Uhliská...

Tridsiaty kilometer. Posledných „päť“ za skvelých 26:01. Kroky za mňou stíchli a v protismere beží už málokto. 

Opäť tie nešťastné Uhliská. Dobrovolníci sa kŕmia bagetami. Čo, chutia vám úradné bagety, zapáram. Závidíte, čo? Vracajú mi rýpnutie devy. Ani nie, to by ste museli piť pivo. 

Tiahle stúpanie k lesu. Beží sa mi stále dobre! Už tadeto nepôjdem, utešujem sa a vraciam sa do protismeru, definitívne do mesta. Ešte glg bublinkatej vody na občerstvovačke, hojne zásobené pitím, jedlom a príjemnými dievčinami. 

Tridsaťpäťka. Posledných 5 kilometrov bolo za 27:06, pomalšie ako predošlých „päť“ vidieť, že sme bežali do kopca. Ale rýchlejších, ako táto päťka v prvom kole. 

Ešte „sedem“, to je malina, teším sa. Zaujímavé, že sa konca nebojím, ako obvykle. Veď keď som to dobehol vcelku v pohode až sem, mal by som vydržať do konca. 

Na hodinky sa schválne nepozerám. Bežím podľa pocitov a nechcem sa nechať tlačiť časom, aby to bolo pod... nejakú hranicu. Aj tak to nič skvelého nebude, na takejto trati sa nedá urobiť skvelý čas. Kopcovitý profil a zákruty stále človeka vyhadzujú z tempa. 

Sem tam niekoho predbehnem a mňa v tejto fáze preteku nikto! Strmý kopec za mestským hradom pre istotu vykráčam, potom sa rozbehnem.

Na 40-tom kilometri dobieham nejakého mládenca. Až neskôr som zistil, že to bol Branislav Jacko, syn Andreja. Pomaly sa prepracovávam pred neho. 

Keď niekoho predbieham, tak väčšinou nevie zniesť, žeho taký „starý“ predbieha. Snažia sa vzdorovať. Tak aj tento mládenec, ktorý ale na to má, na rozdiel od iných. Začíname debatovať. Že jeho otec behá, som sa dozvedel. Ale kto to je, som nepochopil. Až po maratóne. Andrej, máš šikovného syna.

Cieľ

Kopec – nekopec, pred cieľom maratónu som sa veru pekne rozbehol a posledných 2,2 km som mal za 10:36, čo je na mňa nebývalo dobré. 

Pre mňa dobrý je aj výsledný čas, 3:45:54. Gumená medaila a pivo, ktoré mi strčil do rúk priateľ a dobojované jest. 

Počas behu som sa vypytoval na pani Dóšovú, mamu jedného z mojich kolegov (tiež Dóšu, samozrejme), lebo mi bolo povedané, že je to taká menšia blondína s krátkymi vlasami. Bolo ich počas behu oslovených viacero, ale ani jedna nebola Dóšová. Až teraz sa mi zadarilo. 

Keď som dobehol, videl som pred sebou devu, ktorá bola tiež menšia blondína s krátkymi blond vlasmi. Nie ste pani Dóšová? Áno. A ja som Vilo Novák, kolega Vášho Miša. Áno hovoril mi o vás. No a táto pani Dóšová (po chvíľke už Darinka) ma porazila. „Dala“ mi asi štyri minúty. Zvíťazila v kategórii F50. 

Kvôli zmätkom ju (a nielen ju) ani nevyhlásili a neocenili. Aj to je jedna zo stránok BBM. 

Čo sa stalo s mojimi spolubežcami? Je to zrejmé z výsledkovej listiny. EvaS dobehla za 3:51:49, vo svojej kategórii jediná a prvá. Paľo Hajduk tiež nie zle za 3:56:03. V jeho prípade to mohlo byť lepšie, keby lepšia zhodnotil svoje možnosti a neprecenil sa.

Čo k tomuto maratónu povedať?

Predovšetkým treba pochváliť organizátorov za odhodlanie organizovať podujatie, ako je maratón. Je to náročné nielen na financie. 

Dopadol dobre? Myslím, že áno. Mohlo to byť lepšie? Rozhodne. A čo mohlo byť lepšie? Najväčšou slabinou tohoto maratónu je podľa môjho názoru nemaratónska trať.

Prvých 11 kilometrov z obidvoch kôl bolo pekných a behavých. Ale tie dva apendixy! Myslím Uhliská a tá časť po 18 kilometri. Hlušina, kaziaca možný dobrý dojem z maratónu. 

Rozprával som s viacerými skúsenými bežcami. Napríklad s bystričanom Ľubom Hrmom. Prečo ste postavili takúto trať? Pýtam sa ho. Mňa sa nik nepýtal. Robí to iná partia. 

Dala sa postaviť dvoj, trojokruhová trať bez tých prídavkov. Akurát by sa bežalo od Radvane, rovno na námestie a do ďalšieho kola. Bola by to elegantná trať, jednoduchá, behavá, príťažlivá a rýchlejšia. A dĺžka okruhu sa dá ľahko rektifikovať. Polmaratónci môžu odbočiť inde. 

Keď môže mať Moskovský maratón príjemné štyri okruhy, prečo by BBM nemohol mať viac ako dva? Viacerí sme sa zhodli, že by to bola cesta.

Môžete namietať, že aj na existujúcej trati sa dajú behať dobré časy. Áno dajú. Ale na navrhovanej trati by mal tohotoročný víťaz o niekoľko minút lepší čas, ako dosiahol.

A nutnosť registrovať sa deň pred maratónom? Chápem, ak to urobia v Londýne, alebo v Berlíne. 40 tisíc maratóncov si takýto prístup žiada. Ale 116 maratóncov a necelá tristovka polmaratóncov? 

Rozhodne by som im dal možnosť registrácie v nedeľu ráno. Myslím si, že toto bola jedna z hlavných príčin nízkej účasti na behoch. 

Mňa sklamali Bratislavčania. Maratón, ak som niekoho neprehliadol, bežali iba traja. Ani ostatní sa nepreslávili. 

Rajčania bežali polku, čo sa dá pred MMM v Košiciach pochopiť. Čiže aj tu sa dá niečo zmeniť. A o cenách ani nehovorím. Maratón robia masy, nie trojica, aj keď výborných maratóncov. To, že najlepší vo vekových kategóriách dostali ako cenu vložné na budúci rok, je pekné. Ale do rúk mali dostať aj niečo iné, ako nejaký papier. Namiesto auta (prvá cena), sa mohli kúpiť „bedňovým“ aspoň poháre, alebo nejaké plakety. A ešte by zostalo na aj na tombolu.

Dúfam, že tieto riadky vezmú zainteresovaní ako príspevok do diskusie, čo na BBM zlepšiť a nie ako snahu dehonestovať chvályhodnú snahu organizátorov. 

Viem, čo je to organizovať maratón. Je to ťažká práca, pri ktorej môže dôjsť k chybám. 

Ale samotná „obsluha“ trate, občerstvovačky a usporiadatelia chybu nemali. Držím palce im, aj BBM 2013.

Vilo Novák, 26.9.2012, Bratislava