foto: SITA

Vilko Novák Svetobežný

  Jediný „starý“ ktorý nemusí umrieť

89 ročný MMM Košice 2012

Košice, 7. 10. 2012

Výsledky

Sobotňajší prológ

Miro, čo ty tu robíš, pýtam sa medzi nami „mierečnými“ známej figúry, ktorá ide po najväčšej košickej a možno že aj európskej cukrárni AIDA, pri Hlavnej triede v Košiciach a krúti hlavou na všetky strany. 

JedeN v cukrárni? Divná kombinácia. A čo tu vlastne robím ja? Som tu s priateľom Marianom R. a s jeho dobrou manželkou na zákuskoch a káve.

Marianovi by ani na um nezišlo, že pred maratónom sa dá piť aj pivo, na ktoré ma lákal pred chvíľou Milanko Furín. 

Teba hľadám, odpovedá jedeN. Chcem ti odovzdať tričko a diplom za 100 akcií. Prečo si neprišiel na expo? Mikrofón mám požičali, prezident Šaňo by ti ho slávnostne odovzdal. 

A to ste nevedeli povedať, keď som sa s vami rozprával v Auparku? Ja som ti vravel počkaj, nedal sa jedeN.

Počuj Miro, ale veď ja ešte nemám 100 maratónov. Aj so zajtrajším, ak ho dobehnem, ich bude 94 a k tomu 6 „Trangošiek“. 

V poriadku. Spolu 100 „akcií“. Zajtra, ťuk na drevo, ich už mať budeš. Jedine v Košiciach sa tričko odovzdáva deň vopred, poučil ma jedeN. 

No, nebudem tajiť. Potešenie bolo na mojej strane. Byť viceprezident nášho slávneho SZM je pre mňa rovnaká česť, ako pre zvyšných 53 kolegov vo funkcii.

Nechám si to zvečniť a pustíme sa do zvyškov zákuskov, na ktoré som pozval aj nástenkára s kamarátom. Aspoň malý revanš.

Trošku ma mätie fakt, že „stý“ ešte nemám odbehnutý. Som trošku poverčivý. Maratónske tričko si pred odbehnutím neoblečiem. Ešte naň nemám nárok... 

Maratónske ráno

Mám rád ten virvar. Hučanie stoviek mládencov a diev, prenikavú vôňu všelijakých mastí, ktorú moja žena označuje ako smrad, čo ma hnevá.

Tlačíme sa na lavičkách v šatni košickej plavárne, snažíme sa natlačiť zvršky do tesných skriniek a niektorí sa dokonca dávajú masírovať.

Iní, ako napríklad ja, hlcú anticramp, vitamíny, alebo pijú rôzne vody a vodičky, strkajú do trenírok a za špeciálne opasky energetické gély, aby ten tridsiaty kilometer privítali „nabití“ energiou. 

Stojím v rade na toaletu, vítame sa so známymi a úprimne si želáme, aby sme to v zdraví „doklepali“. 

Dvadsať minút pred štartom je už v šatni ticho. Väčšina odbehla, aby si zaistila dobré miesto na štarte a zostali len skúsení borci, ktorí vedia, že motať sa na štarte a počúvať prejavy, nie je nevyhnutné pre dobrý výsledok. 

Robím konečné úpravy svojho odevu a premastievam citlivé časti tela. Viac ráz vykuknem cez okno na ulicu. Vyzerá to na tielko, môže byť tak 17 °C. Tak teda, dej sa vôľa Božia. O desať minút je štart, idem na to. 

Ale, ale. Začína mrholiť. Drobne síce, ale ak sa rozprší, bude mi zima. Neboj sa. Pršať začne až o jedeNástej, vraví Paľo Kincel. A to si ako na to prišiel? Hlásili to v rádiu. Prosím ťa, ty tomu veríš? Veď to sa nedá tak presne určiť, reagujem. Otáčam sa späť a dávam si ja pod tielko polypropylénové tričko. Radšej sa potiť, ako mrznúť, myslím si. 

Pomaly klušem na štart. Kruci, je teplo! Aj keď sa nehýbem, zima nie je. Asi som nespravil dobre. No čo už, musím ísť s tým čo mám. 

V priestore štartu je plno. Mnoho známych. Podávanie rúk nemá konca kraja. 

Vpredu vidím trčať hlavy spolubežcov zo Železnej studničky, Petra Šafarika a Paľa Hajduka. Ich vysoké postavy vyčnievajú nad dav, tak sa tlačím k nim. 

Peter je lepší ako ja, s tým nepôjdem, Paľo sa zase ošíva. Vraj nevie, ako pôjde. No nič, pôjdem sám a uvidím čo sa udeje. 

Odštartované

Výstrel prekvapil všetkých. Prišiel bez obvyklého počítania. Ani hymna sa u nás na rozdiel od USA ešte nespieva. 

Pomaly, akoby váhavo vybiehame vpred. Je to rýchle. O pár sekúnd už bežím a snažím sa bežať po úzkom pruhu asfaltu, kľukato sa vinúcom po impozantnom košickom námestí. 

Po oboch stranách jasajú jedineční košickí fanúšikovia. Oslavujú „tých bláznov“, ktorí sa rozhodli bežať tú hroznú dĺžku. 

Zaujímavé, že existujú ľudia, ktorým sa vidí maratón ako dlhý a málo zaujímavý. Dlhý, to áno. Aj pre nás maratóncov. Ale nezaujímavý? To nie. Je plný skrytého napätia. 

Škoda, že maratónu nerozumejú tí, ktorí rozhodli o zrušení priamych prenosov z MMM. Zo zostrihu sa vytráca napätie. Je to iba bezduchá informácia. Ale košičania sa vyznajú. Je to zrejme dielo tradície, ktorá prešla do ich povedomia. Aj preto sem rád chodím. 

Usmialo sa na mňa šťastie. Pred sebou vidím bežať Janku Koledovú, usmievavé to stvorenie v modrom rajeckom tričku. 

Tak ako ideš Janka, prihováram sa. Len na dobehnutie, rečie, nejako mi to nejde, tak okolo štyroch. A ty? Rád by som pod štyri, ale toto je môj tretí maratón za mesiac a nie som EvaS, takže neviem, neviem. V hĺbke duše dúfam, že keď som „dal“ dobre tie dva, mohol by mi vyjsť aj ten tretí. Len choď, posiela ma Janka dopredu. Pomaly odbieham.

Vilóo, ozýva sa z chodníka. Majka Bílikeje! Kde je Vlado, volám. Čosi mi kričí, čomu nerozumiem. 

Čo tu dočerta tí dvaja robia? Veď Vlado, kedysi chýrny maratónec, už pred pár rokmi "zavesil flintu do žita", alebo presnejšie maratónky na kliniec. 

Pomaly sa doťahujem na dvoch žltých bežcov, ktorí merajú cestu bok po boku rovnomerným tempom. Sú to bratia Fitzere(ovci?),, ktovie, ako sa to vlastne skloňuje, zo Sene.

Bartolomej má tielko zastrčené v trenírkach. Zrejme mladší Tamás, ho má voľne spustené. Ich tempo mi vyhovuje. Ešte pred Aničkou prefrčal oproti nám húf asi desiatich „blackboys“. 

Tí to pália, myslím si. Kde sú tie časy, keď sa tam belel aspoň jeden biely Štefko... 

Je mi teplo a chce sa mi... ísť stranou. Dobehnem do parku a tam – si vyzlečiem tričko- pobežím len v tielku a obľúbené tričko, ktoré už so mnou prežilo veľa maratónov, dám niekomu cestou do úschovy. Niekto sa určite „nachomejtne“. 

Všetko ymyslené je urobené, vraciam sa späť na trasu. Bratia F už sú kdesi ďaleko vpredu. S tričkom v ruke sa opäť rozbieham. 

5. kilometer 27:29

Tak konečne. Je to pomalé, ale dobre. Radšej tak, ako prepáliť. Je tu prvá občerstvovačka. Ušla sa mi iba voda. Polkári nám ionťáky vypili. Ale neskôr sa mi už ušlo. 

Mám ja dnes na švárne dievky šťastie. Blížim sa k Evičke Hatalovej a už sa šteboce. Je to dievča ako stvorené na spolubehanie maratónov, s ňou sa nenudím. Poviem ako je u nás a dozviem sa ako je inde... 

Na chodníku vidím stáť Majku a Vlada, otočím sa a Majke vrazím do ruky moje spotené tričko. Konečne. S prázdnymi rukami sa beží oveľapohodlnejšie. 

Občerstvovačka. Tu som stratil Evu. Odbehla mi, alebo ja jej? Neviem. Trošku zrýchľujem. Všimol som si, že sa už dlhší čas pohybujem v blízkosti jedného polmaratónca. Nakoniec som sa mu prihovoril s tým, že ak nám to beží podobne, môžeme pokračovať spolu. Stalo sa. 

10. kilometer 26:26

Trošku lepšie, ba vlastne celkom fajn. Konečne mám pocit, že som sa rozbehol. Trvá mi to stále dlhšie a dlhšie. Myslím čas, keď sa dostanem do trvalo udržateľného tempa. Cha, cha, ale dokedy? 

Ide sa mi celkom fajn. Už sa vraciame od mesta. Asi na 13 kilometri vidieť známu červenomodrú postavu. To je Eva Seidlová, upozorňuje ma spolubežec. Ja viem, poznám ju, vravím. A odkiaľ ju poznáš ty? Je neďaleko od nás. Ja som z Rudna nad Hronom. 

Evas beží v kruhu mládencov. Dobre ideš, si rýchla, prihováram sa jej. To sú už iba zvyšky síl, čo mi ostali z Berlína. Ale kdeže. U teba sa to isto neprejaví. Si priam zázrak prírody, utešujem ju. Neprejavilo sa.

Pomaly sa presúvame dopredu. Ten mládenec ide dobre. Hodnotím sa. Nie je to rýchle? Netlačím na pílu? Asi nie, uvažujem. Mám pocit, že jeho tempo zvládam.

Obieha ma postava známa ako autor „dojákov“. Je to Paľo Mačičák z Michaloviec, Zoznámil som sa s ním ráno, poznajúc jeho zarastenú vizáž z fotografíí. Beží polmaratón. Kývame si. Máš talent, chválim ho po zásluhe. 

Dobieham peknučkú dievčinu Mirka Uhlířová z Českých Budějovic. Má to napísané na čísle. Má 20 rokov a beží svoj prvý polmaratón. Je tu s mamou, ktorá beží tiež, ale celý. Bežíme všetci „tré“ až na Moyzesovu ulicu. 

Pred 19-tym kilometrom vyzývam „rudňana“ aby išiel dopredu. Pridaj, ja mám pred sebou toho ešte hodne. Tak makaj! Ahoj a pomaly mizne medzi bežcami predo mnou.  

Konečne Komenského trieda. Je plná ľudí. Hneď sa mi beží lepšie. Aj preto, že som úmyselne trochu spomalil. 

Väčšina národa bežeckého tiahne do cieľa polmaratónu. My maratónci sa točíme späť. Je to hrozný moment, ísť na repete. 

Polmaratón (1:49:07)

Dnes je to oveľa lepšie, ako vlani. Unavený som, ale je to v norme. S nádejou hľadím do budúcnosti, samozrejme svetlej. Začínam veriť, že túto stú „akciu“, za ktorú som už vyfasoval tričko zvládnem. 

Konečne som sa znova dotiahol na dvojicu Ficzere. Bežia v zovretom útvare vedľa seba, ako predtým. Ale pripája sa ku mne aj jedeN, na ktorého som sa pred časom dotiahol. 

Drž sa ich, idú rovnomerne, radí mi jedeN. Nechceš ionťák? Núka mi Bartolomej. Dám si. Odpil som z červenej tekutiny vo fľaške, aby z nej ubudlo, ako ubudlo bežcov okolo nás. Je to redšie, ale vcelku hodne. To tu už dávno nebolo, aby sa množstvo maratóncov blížilo k tisícke.

Mrholí, neprší. Teplota je príjemných 18 °C. Celkom slušne sa potím. Utieram si pot dlaňou a tú o svoje chlpaté stehná. Ale stále sa cítim fajn a beží sa dobre. 

Už by tu tí Keňania mali byť, vravím. JedeN, hľadiac na Hlavnej triede do protismeru hovorí, že ich minulý rok stretal práve tu! Ale dnes sme rýchlejší, vravím. To je pravda. Asi ich nestihneme, uznáva jedeN.

Tu sú, volá jedeN. Za blikajúcimi blikajúcimi svetlami áut v protismere skôr tušíme ako vidíme čosi čierneho a rýchleho. Veď to bude za 2:05, alebo za 2:06, teší sa jedeN. No neviem, neviem, ešte majú skoro dva kilometre, namietam. To je menej, nedá sa jedeN. 

Za prvým, s odstupmi asi 100 metrov sa prehnali ďalší traja. Nakoniec to bolo, ako vieme za 2:07:01. Skvelé! 

JedeN sa kamsi podel, stále bežím s bratmi F. Opäť Anička. Dobiehame Paľa Obraza. Toto nie je jeho bežná pozícia. Čo je Pali? Ale nič, idem bez tréningu. Tam vpredu, hovorí, je Erika (Billa). Skúste ju dotiahnuť na Betku (Tiszovú), je asi 100 metrov pred ňou. 

Doťahujeme sa na Eriku. Erika, poď s nami, volám na ňu. Ľahko sa radí, ťažšie sa robí. Erika má toho zrejme tiež dosť, nechytá sa.

Občerstvovačka. Strácam bratskú dvojicu. vpredu vidím ladnú postavu Betky, ktorú, ako ma "zaúkoloval" Pali, dobieham. 

Ahoj Betka! Dobre ti to ide! Ale, ani nie, vraví. Neboj sa, Zlatka je vzadu, povzbudzujem ju, poznajúc, aké sú rivalky. Bežíme spolu, aby sme sa po chvíli navzájom stratili. Betke to bežalo výborne. Do cieľa  dobehla iba kúsok za mnou. 

30. kilometer

Poslednú „päťku“ som dal za pre mňa výborných 24:59. V protismere na Južnej triede vidím oboch bratov. Majú na mňa stratu už aspoň 500 metrov. 

Neprepískol som to? Čo už? Bežím sám a musím sa snažiť udržať to. 

35. kilometer  

„Päťka“ za 25:32, Skvelé! Len nech mi to vydrží. Peter, makaj! Kričím na kamaráta, ktorý sa občerstvuje. Je lepší ako ja, ale dnes mu to asi nejde podľa jeho predstáv. Suniem sa vpred. 

Miška, rád ťa vidím, volám na dievčinu z Bratislavy, ktorú dobieham. Poznám ju, behá dobre a ešte lepšie vyzerá. Ale dnes jej to asi nejde ako by chcela. 

Cítim, že aj ja spomaľujem. Začínam mať toho dosť. Už aby tu bol 40 kilometer. Pred ním je odbočka na hlavnú triedu... a potom už iba dole kopcom do cieľa. V porovnaní s vlaňajškom sa cítim výborne. Bude to „malina“. Len aby nebolo horšie. Konečne odbočka.

40. kilometer (3:26:44)  

Čas som si pozrel až po dobehnutí. Počas pretekov, s výnimkou prvých 10 kilometrov, na hodinky nepozerám. Bežím na pocit. Mám dojem, že by to mohlo byť okolo 3:45. To by bolo fajn. 

Stále predbieham. Aj takých borcov, ktorým to obvykle nerobievam. Skúšam zrýchliť, som už skoro na námestí. Je to asi 5 minútové tempo a to nie je to na záver zlé. 

Vpredu svieti časomiera. Čísla nevidím, iba tlačím na pílu. Už vidím. Je tam 3:37 a nejaké sekundy a prevalila sa 38. minúta.

Cieľ

Dobieham v čase 3:38:17. Skvelé! Samozrejme pre mňa; ináč žiadna sláva. 

Tradičný rituál, medaila v tvare srdiečka, odovzdať čip, vziať si pivo. 

Je chladno, mrholí. Dostávam fóliu, pomáha udržať teplo. Miška ďakuje, že som ju potiahol, dobehla asi minútu a pol za mnou. 

Aj ostatní z našej štvorčlennej bratislavskej grupy Železná studnička dobehli celkom dobre, aj keď spokojní neboli. Vraj iba ja som „splnil“ plán. 

Skôr preplnil. Skončiť v M70 tretí (na MMM!!!), za majstrom sveta Vincom Bašistom a za borcom z Litvy je skvelý výsledok.

Veselý vlak

Návrat sa niesol vo „vlaňajšom“ duchu, keď sme tiež cestovali domov s rajčanmi. 

Bolo ich niekoľko desiatok. Cestovali celé to rodiny. Boli koláče, pivo, víno, „tvrdé“. Vlak len tak hučal, zábava bola v plnom prúde. Ba ja sprievodca bol maratónec a zapojil sa do zábavy, aj keď bez „ohnivej vody“. 

Telefonovala mi do vlaku manželka, videl som jej meno na displeji, ale nič som nerozumel. Dojmy z maratónu boli silné a tomu zodpovedala aj bujarosť osláv. 

Deti, aby sa nebodaj nepokazili, boli v osobitnom kupé. Nakoniec, tak bolo veselo, došlo aj na tanec. Otýc bol spokojný, rajčanom sa darilo, aj keď Ondro Veselovský chcel byť v M-SR vyššie. 

Ale nie vždy všetko vyjde podľa očakávania, alebo ako u mňa lepšie. A na maratóne už vôbec nie. Ale môže sa to podariť o rok.

O rok bude jubileum

a MMM bude mať úctyhodných deväťdesiat.

Vilo Novák, Bratislava, 10.10.2012