Najusilovnejší zemplínsky zberač maratónov Vlado Hirjak je v tejto sezóne vo veľkej pohode a pridáva do svojej zbierky jeden kúsok za druhým. 

Keď som cestou z náročného podtatranského „Visegrad Maratonu“ nadškrtol, že by sme mohli v jeseni vyskúšať jediný slovenský cestný maratón, ktorý mu môže náročnosťou konkurovať, okamžite prikývol. A bolo dohodnuté. Sezónu ukončíme v Trenčianskych Tepliciach, viac o tom netreba diskutovať.

My Zemplínčania to totiž máme vďaka priaznivej polohe pri vyberaní ďalších miest štartu jednoduché. Nemusíme riešiť vzdialenosť, ani náklady. Od nás sa všade dostaneme za rozumnú cenu. Neveríte? 

Krátka vsuvka o relativite mier 

Ani ja som neveril, kým som sa nestal manažérom hádzanárok Iuventy Michalovce. Veci mi postupne docvakli.

Keď som pred zápasom vítal tím z Bratislavy, tak sa mi sťažovali na nekonečnú cestu. 

„Čo už. Z Bratislavy je všade ďaleko“, uznal som a s pochopením poľutoval uťahané prešporské hádzanárky. 

Zástup zničených dlhou cestou však nebral konca.  Nitra, Bánovce nad Bebravou, Šaľa, Olomouc, Praha, Písek,... 

Jeden funkcionár mi dokonca potichu prezradil, že dopravné náklady na cestu do Michaloviec sú vyššie, ako náklady na cestovanie k ostatným slovenským klubom dokopy. No nepoľutujte ho. 

Na Zemplíne sme na tom boli oveľa lepšie. Žiadne výnimočne dlhé, iba samé tuctové cesty do Bratislavy, Prahy, Olomouca, Písku... Ani jedna, čo by zhltla pol interligového rozpočtu. 

Maratónsky výlet do pôvabných kúpeľov 

Trenčianske Teplice patria k najkrajším a najnavštevovanejším kúpeľom na Slovensku. Naše polovičky, ticho tolerujúce bežecké bláznovstvo, si zaslúžia vychutnať ich jedinečnú atmosféru spolu s nami. Z Michaloviec preto vyrážame v zmiešanej zostave autom už v piatok popoludní. 

Okrem Vlada Hirjaka je v tíme aj Gejza Vargaeštok, kráľ slovenských maratónskych „vodičov“. S „balónom“ strážil tempo v Bratislave, aj v Košiciach. Takúto dvojicu neuhral zatiaľ nikto z maratónskych bežcov. 

Teraz by sa konečne mohol rozbehnúť podľa svojho gusta, však veľké ramená nerobí. Aj to málo, čo má od októbra natrénované, absolvoval na rovinatej Kapušianskej pláňave, zatiaľ čo „Maratón Perly Karpát“ je plný náročných prevýšení. 

Po stopách zaujímavostí 

Bývame sotva dvesto metrov od známej Elektry, rodinného sídla trojnásobného premiéra Slovenskej republiky, Vladimíra Mečiara. Letmý pohľad venujeme teda aj tejto stavbe. Stále budí záujem slovenských návštevníkov kúpeľov, najmä kvôli nedávnej politickej histórii, ktorá nad ňou zanechala auru.

Kúpele však ponúkajú desiatky pôsobivejších stavieb. Oceňovaným je kúpeľný dom Hammam, postavený koncom 19. storočia. Projekt je od významného českého architekta Františeka Schmorantza. Zhotovil ho pre egyptského vladára. Vtedajšia majiteľka kúpeľov Ifigénia d'Harcourt získala povolenie na stavbu presnej kópie.

Návšteva sírneho kúpeľa v Hammame nás očarila. Stráviť 20 minúť v termálnom bazéne určite nie je tou najvhodnejšou prípravou na zajtrajší výkon. Ale nám zážitok z teplej vody a šarmantných žien v plátenných košieľkach v spojení s kúzlom nápaditej orientálnej architektúry stál za to. Zároveň sme si pripravili alibi. Komu sa na náročnej trati nebude dariť, vyhovorí sa na „termálnu nerozvážnosť“. 

Príjemný deň v ospanlivom rytme kúpeľných hostí končí. Zajtra vedľa Hammamu pobežíme záverečnú časť maratónu, ktorí mnohí pasujú za najťažší, aký sa na slovenských cestách organizuje. 

Maratón jedného muža 

Dlhodobé predpovede veštili krásny slnečný deň, iba s ľahkým vánkom. V skutočnosti nad mestečkom visia olovené mraky a nepríjemný vietor nám zráža do očí drobné studené kvapky. 

Prezentujeme sa ako prví. V archíve nám ostane fotografia štyroch zemplínskych mušketierov. Včera popoludní sa pripojil aj Laco Rada.

Nikde nikoho. Nerušene sa bavíme s Jarom Pavlackým, organizačnou dušou podujatia. Zdá sa, že je na všetko dôležité sám. 

Na webovej stránke mesta Trenčianske Teplice som o podujatí nenašiel ani zmienku. Nič netušili ani oslovení domorodci. V kúpeľnom mestečku sídli slovenský distribútor mojej obľúbenej bežeckej značky Saucony. Ten tiež nevyužil možnosť prezentácie. 

Škoda. Maratón Perly Karpát má medzi domácimi bežcami dobré meno. Minulý rok bol na Slovensku šiestym najmasovejším a dnes oslávi 10. narodeniny. 

Nebolo by od veci, keby sa samospráva prihlásila k desaťročnému životaschopného šarvancovi a pomohla mu k ešte vyššej kvalite. 

Hŕŕ na nich! 

Ešte v „šatni“ fotím Gejzu s jeho parťákom vodičom z ČSOB BM Jožom Mecelem, a môžeme ísť na štart. 

Najprv sa pobeží okruh po sídlisku a už o pár minút nasleduje bez výstrahy najťažšie stúpanie celých pretekov. Včera sme ho cvične vybehli, máme rešpekt. 

Bežci letia od začiatku ako splašené stádo: hŕŕ na nich! Kontrolujem športtester, uberám tempo a čoskoro mám na predposledného v poradí stratu sto metrov. 

„Tento to do tmy nestihne“, počujem uštipačnú poznámku z hlúčika pri ceste, keď ma krátky okruh opäť privádza na miesto štartu. Usmejem sa, lebo už viem, že maratónsky bič plieska na konci. 

Do sedla pod Machnáčom 

Je to tu, tačína vražedné stúpanie do sedla pod Machnáčom. Prekonávame takmer tristo výškových metrov, v najexponovanejšej časti sa na nás škerí dopravná značka upozorňujúca na stúpanie 14%. Nohy ale napodiv idú ľahko a ja čoskoro predbieham predposledného bežca. 

Kto to je? Drago Boroja, najproduktívnejší srbský matador. Má v nohách už viac ako dvesto maratónov. 

„Ešte nikdy v živote som nebol na poslednom mieste,“ hovorí s povzdychom a potom dodá: „Ale faktom je, že som maratón bežal aj včera a tento je už môj štvrtý za deväť dní.“ 

Do obávaného sedla pod Machnáčom som ešte pár bežcov obehol. Dole kopcom mi to spočítali. Vrátane Draga. 

Nevadí, som síce na chvoste, ale vo veľmi dobrej spoločnosti. Evou Valachovú zo Zvolena poznám z banskobystrickej maratónskej premiéry a s Rasťom Fottom z Prešova som sa stretol a zoznámili v lete pod vrcholom Kriváňa.

Keby sme viacej trénovali a nie lozili po Tatrách, tak by sme sa teraz nemuseli stretnúť na úplnom konci. Aj keď štartové pole nebolo príliš početné a zopár bežcov štartovalo s hodinovým predstihom, teda sú pred nami, aj v prípade, že bežia pomalšie, koniec tvoríme my.

Bežíme v príjemnom lesnatom prostredí, zhnednuté listy už opadali a tak sa nám medzi stromami ukazujú čarovné meandre tunajšieho potoka. Z hlavnej a dosť frekventovanej cesty smerujúcej do Bánoviec odbočujeme smerom na Petrovu Lehotu. Čaká nás druhé, o niečo menej náročné stúpanie úzkou cestou, na ktorej opäť predbieham Draga. „Buď pokojný, za chvíľu zasa klesáme“, utešujem ho. 

Obrátka v Petrovej Lehote v sebe skrýva prekvapenie. Tiahle stúpanie sa zmení na strminu, našťastie iba krátku. Za ňou je prvá obrátka.

Dole brehom ma opäť míňa Drago: „Teraz prichádza mojich päť minút slávy.“ Neopatrne sadám na lep súťaženia a trochu zrýchľujem.

Vzdialenosť medzi nami sa zvyšuje iba pomaly. Pri výstupe do sedla pod Machnáčom z opačnej strany ho opäť predbieham. A dole kopcom stále pridávam. Na dvadsiatom kilometri míňam mariánsku kaplnku, kde je vraj najsilnejšia energia na okolí. Aj ja jej cítim dostatok. 

Polmaratón mám 2:07:10! Moju vôbec najrýchlejšiu maratónsku prvú polovicu som si zapísal na trati s najťažším profilom...

Myšlienky o prepálenom začiatku si okamžite zakazujem. Nepotrebujem sa otráviť vlastnými mentálnymi splodinami. Hodnotiť sa bude v cieli. 

Druhá, vraj ľahšia polovica 

Som opäť v Trenčianskych Tepliciach. Pastva pre oči - nádherná promenáda, kúpeľný park, Labutie jazierko. A práve tu ma povzbudzujú jediné naozaj aktívne fanúšičky v kúpeľoch, moja manželka Dada a Gejzova Gitka. Ako dobre, že ich máme! 

Po málo frekventovanej ceste ďalej smerujeme vedľa vodnej nádrže k obciam Omšenie a Dolná Poruba. Údolie ponúka pohľady na krajinu, aj pasúce sa ovce, nad nami čnie zľava kužeľovitý masív Omšenskej Baby, vpravo zasa mohutný hrebeň Baske. 

Trať stúpa o poznanie miernejšie, ako v príkrych zákrutách pod Machnáčom, ale unavené nohy to už nepociťujú ako menšiu námahu. A Drago v neprehliadnuteľnom neónovom tričku udržuje odstup. 

Obrátku vítam s úsmevom, ktorý je prejavom úľavy. Čaká ma ešte viac ako desať kilometrov, ale prakticky už iba z kopca. 

Drago sa čoskoro preženie vedľa mňa: „Ďalších päť minút slávy pre mňa.“ Unavene mu odpovedám: „Teraz to bude celá hodina.“ A keďže po srbsky je „godina“ rok, rýchlo dodávam: „Jeden sat, šesťdesiat minút.“ 

A je to naozaj tak. Drago spolu s Lacom Marasom > zrýchľujú. Kým ich vidím, predbiehajú jedného bežca za druhým. 

Dole z kopca 

Trať vedie dole z kopca a so mnou to ide tiež dole z kopca. Niežeby som sa nejako zjavne trápil. Iba nohy jednoducho odmietajú preradiť na vyšší rýchlostný stupeň. 

V pomalom, ale pravidelnom rytme dobieham opäť do kúpeľného parku. Míňam Parkhotel na Baračke. Do cieľa ostáva zhruba dva kilometre.

Keď sme na piatom kilometri dobehli k miestu občerstvenia skôr, ako plastové poháre, trochu som sa obával, čo nás ešte čaká. Našťastie v tejto oblasti už iba príjemné prekvapenia. 

Oceňujem zodpovednú prípravu občerstvovacích staníc. Nechýba nič, hoci na trati zostáva už iba pár bežcov. Obsluha podáva čaj i čokoládu a ochotne zapózuje aj našim fotografkám. 

Na kúpeľnej kolonáde cítim, že tempo udržím, ale už nezrýchlim. Dnes som nehospodáril so silami najlepšie. 

Čas 4:21:50 napriek tomu teší. Je lepší, ako som dosiahol pred rokom vo Frankfurte nad Mohanom, jednej z najrýchlejších maratónskych tratí na svete. 

Ako mnohí predo mnou blahoželám Gejzovi Kelemu k dnešnému stému maratónu. Spokojne sa vydávam smerom k šatniam. 

Cestou ma oslovil sympatický bežec s čiapkou zarazenou do čela, ktorého som nenašiel v mojom zozname na prvý pohľad známych tvárí.

Vyznáva sa z lásky k dnešnému ťažkému podujatiu: „Zažil som tu aj víťazstvá, ale dnešné tretie miesto si cením rovnako vysoko“. 

Vrhá sa na neho hlúčik kamarátov a moje unavené neuróny až vtedy konečne šťuknú. To nemôže byť nik iný, ako Pefo Tichý. Po nehode i zranení je tento vynikajúci slovenský chodec a bežec späť! 

Ktorý slovenský maratón je najťažší?

Gejza sa vytrápil, ale teraz si už pochutnáva na rizote, ktoré je jedným z poznávacích znamení Perly Karpát. Vlado spokojne komentuje svoj výkon. Je čas rozlúsknuť otázku, kvôli ktorej sme sem merali cestu: Ktorý slovenský maratón je najťažší? 

Je to Visegrad Maraton s nekonečným stúpaním nad Starou Ľubovňou a sadistickým záverom v Rytre? Alebo Maratón Perly Karpát s okamžitým brutálnym nástupom do sedla pod Machnáčom, horskou prémiou v Petrovej Vsi a následným repete pod Machnáčom, ktoré bežca pred druhou polovicou vycicia zo všetkých síl?

Vnáram sa do svojich pocitov, porovnávam, hodnotím. Výsledok? Pre mňa bol najťažším tohtoročným slovenským maratónom ten domáci – Podvihorlatský. Samozrejme iba vďaka rekordným horúčavám. Radšej by som vybehol do sedla pod Machnáčom aj tretí raz, ako stráviť kilometer navyše na rozpálenom asfalte pri Zemplínskej Šírave. Počasie je naozaj fenomén, ktorý náročnosť maratónu ovplyvňuje kľúčovým spôsobom... 

Zničujúci profil trate nad Trenčianskymi Teplicami bol pri dnešnej priaznivej teplote o poznanie ľahším orieškom, než preteky z Podolínca do Rytra, kde teplota atakovala 30 stupňov. Časy bežcov, ktorí bežali obe podujatia, to jasne potvrdzujú. 

Žiarivá perla Karpát, objav svoj maratón! 

Štatistik Marián Kalabus by náš rébus uzavrel inak: Visegrad Maraton končí v poľskom Rytre a podľa štatistických pravidiel je maratónom poľským. Koruna najťažšieho slovenského cestného maratónu teda oficiálne patrí Trenčianskym Tepliciam, často označovaným za žiarivú perlu Karpát. 

Nechajme štatistiky štatistikami. 

Milovníkom výziev a nezabudnuteľných zážitkov odporúčam vyskúšať oba skvosty a neporovnávať neporovnateľné. V mnohom sú podobné – ponúkajú čarovné kúpeľné prostredie, prekrásnu prírodu a veľa dobrých tipov na predĺžený víkend. Taký maratónsky výlet vo vás zanechá veľa neopakovateľných dojmov.

Veľký rozdiel vidím v prístupe samosprávy. Bolo by dobré, keby primátor poskytol organizátorom aspoň štandardnú súčinnosť, propagáciu a  podporu, aká je pri iných maratónoch úplnou samozrejmosťou.

Organizátori a bežci si po desiatich rokoch zaslúžia, aby karpatská bežecká perla žiarila svojim najkrajším leskom. 

Vážení priatelia, áno! 

Pýtate sa, či to máte v Trenčianskych Tepliciach skúsiť tiež? Vážení priatelia, áno. Ťažký profil trate by vás od účasti nemal odradiť. Debut skúste inde, vyzbrojený opakovanými maratónskymi skúsenosťami a dobrou prípravou však môžete do Strážovských vrchov smelo zavítať. Kilometre nabehané v kopcoch sa vám tu zúročia dvojnásobne – tak ako kolegovi Vladovi Hirjakovi, ktorý vždy preradil na správny rýchlostný stupeň. 

Vychutnajte si nádhernú kúpeľnú promenádu, aj náročné preteky. Nevynechajte sírny kúpeľ a následný relax v očarujúcom Hammame. No objednajte si ho radšej na čas po pretekoch. Bude to výborná rozlúčka s maratónom, ktorý sa vám určite vryje do pamäti... 

Pavol Mačičák, Michalovce 21. 11. 2012.