|
|
|||||||||
|
Vilko Novák Svetobežný Slávnostné odovzdávanie PC TOSHIBA Nástenkárovi,
Tretí (3.) Bratislavský Bamburg, 8.12.2012 Bratislava, Sad Janka Kráľa, 8. 12. 2012 Áno už sa to stalo. Týmto počinom, priam prozreteľnosťou zariadeným, v jej zastúpení „Mikom“ Holíkom organizovaným, sa odvrátila zdanlivo neodvratná hrozba zániku našej milej stránky mierečnej 42195.sk. Táto, aj keď eN-om administrovaná, ba aj napĺňaná, si predsa vyžaduje aj podporu technickú. To znamená prinajmenšom funkčný počítač. A ten, ktorý slúžil eN-ovi čas neprimerane dlhý, svoj život funkčný sa ukončiť chystá. Dáva to najavo nefunkčnosťou, t.j. neochotou plniť príkazy eN-om zadávané. Ale ako vieme, aspoň tí ktorí čítajú Haška, že milosť Božia je všade prítomná a občas sa usmeje aj na neverca, prípadne maratónca, tak sa stalo, že táto milosť sa prejavila zjavením sa istého Japonca menom TOSHIBA, ktorý súc v bielej škatuli, bol samým Šaňoprezidentom, (kým iným?) odovzdaný jedného mrazivého bratislavského rána dojatému, nie som si istý, či nezaslzil, (z fotky sa to naisto vyčítať nedá) eN-ovi, už v bežeckom kroji vyšnorenému. Muselo to byť s tým už skoro nefunkčným PC naozaj zlé, lebo eN, ktorý od nikoho nič nechce, tento krát ani nemukol a bol zjavne dojatý. Aby to prípadne neodškriepil, tak sme sa pri tom akte odfotografovali. Očitými svedkami tohto historického aktu boli účastníci sprievodného podujatia, 3. Bratislavského Hamburgu. Štart sa nezadržateľne blížil, nebol sa plačom prejavovať dojatie. Trošku o počasí
Ako zo skúsenosti vieme, počasie je vždy, aj keď sa len málokedy zavďačí všetkým a maratóncom skoro nikdy. Tentoraz sa ale Majkove želania vyplnili. Kto vie, čo za to bude Najvyšší od neho chcieť? Pred deviatou ráno bolo asi –5 °C a skoro bezvetrie. Skrátka počasie blízke ideálnemu bežeckému, neskôr sa „oteplilo“ asi na –2 °C, ale sa objavil vetrík. A to veru nemusel. Iný názor na príjemné počasie mali tí, čo nebežali. Tí statočne mrzli, vrátane mojej manželky. Ale doma sa ju našťastie podarilo rozmraziť. Aby sme to uzavreli, počasie vyšlo. Aj catering je dôležitý
Na miesto činu, do Sadu Janka Krála (SJK) som sa neviezol našou Fabiou iba ja, ale aj manželka Katka, várnica s horúcim čajom, károvaná utierka a naberačka. Teperiac várnicu dolu svahom k miestu štartu, obzeral som národ bežecký, ktorého časť už behala, časť sa rozcvičovala. Ale hlavného „hamburgmajsta“ Majka vidieť nebol. Kraj bol na kontrole trate. Pranjal doniesol termosky s „ionťákom“, ba aj apartný stolík Andrein bol postavený. Len jeho majiteľky nikde. Akurát manžel Peter sa tu motal a na viaceré otázky ohľadom svojej švárnej manželky odpovedal, že už bežala a musela odísť zarábať na chlieb svoj vezdajší. Zanechala nám však artefakt – stolík.
Na múriku sú položené ďalšie tri škatule. V tej najväčšej, vo farebných servítkach zabalené (vraj) chleby s masťou a cibuľou, s láskou pripravené Jarkou Marcinákovou. Ďalšie dve škatule obsahovali horalky, sponzorský dar rodiny Stoličných. Bola aj káva a všelijaké vlastné občerstvenia. A v neposlednom rade, Evičkine koláče, vlastnoručne v Tlmačoch upečené, od Tiborových úst odtrhnuté a odvlečené až do Bratislavy. A to najdôležitejšie, skoro som zabudol, už spomínaná biela škatuľa s TOSHIBOU, hrdinkou už v úvode spomínaného slávnostného aktu. Pred štartom
Štart sa asi o 10 minút oneskoril. Dôvod? Dojímavá scéna odovzdávania bielej škatule eN-ovi. Ale už sa to upokojilo a okrúhla tridsiatka bežcov, lebo vo výsledkovej listine sa neocitol Janko Nebeský, počúva výklad trate „šéfom“ Majkom v tradičnej žltej prešívanej veste a s mobilom okolo krku. Polmaratón je približne 12,5 kola (ale označený je presne, bielou páskou nalepenou na asfalte) a „celý“ bez osemdesitich metrov 25 kôl. Novinkou je, že štart je posunutý o 80 metrov oproti rokom minulým a cieľ je tam, kde je teraz Andrein stolík a kde sú aj diváci. Pomaly sa presúvame o 80 metrov dopredu, kde nás Majk odpálil výkrikom ŠTART! Odštartované!
Dopredu vyrazil ako chrt Roman Tománek (až hen zo Slavičína na Morave), ostatní o čosi menej razantne. Ja sa držím eN, lebo chcem si odbehnúť polmaratón kľudne, v príjemnom pokluse a v debate o všetkom možnom; na to je eN ako stvorený. A okrem toho je dostatočne pomalý; aj keď v Rajci tohto roku bol podozrivo rýchly, ale to bola asi výnimka, hovoril som si, nemajúc chuť sa tu naháňať. Schválne, nechávam eN určovať tempo, zdá sa mi však na začiatok maratónu rýchle. Miro, toto je maratónske tempo, nie je to pre túto príležitosť prirýchle? Máš pravdu, je to rýchle, ako v preteku, pritakáva mi. Ale nespomaľuje. Tvoj problém, myslím si, ja tú polku odbehnem v pohode, ale ty na celom budeš mať problémy, to asi neudržíš. Rýchle šípy Točili sme jedno kolo za druhým, zatiaľ všetko v pohode. Najskôr vo formácii „rýchle šípy“,
teda eN, Mirko Farkaš, Tomáš Orfánus ja (deVill) a Šaňo. A samozrejme športový pes krémovej farby s bielou labkou Artur, starostlivo sledujúci kroky svojho bosa Tomáša. Zaregistrovali sme dokonca pokus mestskej polície obmedziť Arturove psie právo na šport, s poukázaním na to, že nebol na vodítku. Lenže nech sa pokúsi vyžratý mestský policajt bežať za Arturom, alebo Tomášom! Artur bol usmernený, že behať sa má len po chodníku, čoho sa onen nemý tvor aj držal a s Tomášom statočne odbehol v SJK asi 17 kilometrov. Škoda, že pravidlá hamburgov nepočítali s psím bežcom; mali by sme o jedného účastníka viac. Takto nás bolo rovných 30. Tento hamburg (a nielen tento) je výbornou príležitosťou predebatovať aktuálne problémy dneška. Tie najaktuálnejšie, ako je štrajk učiteľov, či doktorát Figeľov sme vynechali, ale aj tak sme mali dosť tém. Ako sa komu darí, ako mu to behá, kto je kde a kto s kým... Podebatovali sme s „hamburgármi“, až na pár prirýchlych (Roman T. najrýchlejší, Pavuk M. najmladší z Pavukov na okruhu a najstarší z Pavukov synov, Dávid „Penát“...) a pomalších (Pavuk P st.). Iní s nami krúžili v rámci skoro 1700 metrového kola približne synchrónne, ako Peter Benča, Istroľubo, či „Zuzkáči“.
A tak nám čas aj vzdialenosť ubiehala, občas sme sa napili sladkého, teplého a teda dobrého čaju (však som ho aj ja s Katkou robil, prečo by som sa nepochválil), ktorý nám na našu žiadosť v nasledujúcom kole Katka aj podala. Len sa napi, vyzýva ma eN, je sladký, keď nepomôže, aspoň zalepí (asi pusu). Spokojne si beží Milan „trojguľový“ žonglujúc tromi loptičkami. Tak ako Milan, pýtame sa, ak ho náhodou obehneme, lebo Milan to berie „piánko“. Som spokojný, odvetí. A ako je tam hore? Milan je dlhý 204 cm. Aj tam hore spokojnosť, rečie.
Pridala sa aj Majka Krčmárová, povzbudzujú Nižňanovci. Desiate kolo. Čo tak, keby som si dal „celý“, vŕta mi v hlave. Teplota príjemná, s eNom je vcelku psina. Nezabúdaj, že nie si na to optimálne pripravený a v sobotu chceš do Hodonína, namieta realistická časť môjho ja. Ale skúsiť to môžeš. Keby to nešlo, zbalíš. Veď to nie sú preteky. Tak o nič nejde, namieta ten druhý Vilo. Mám skúsiť? Zvažujem. Pomaly dobiehame a obiehame oboch prezidentov, ktorí bežia voľne, nezávisle na sebe, zatiaľ v pohode. My sme to s tempom prehnali. Polmaratón
je označený bielou páskou asi v polovici trinásteho kola. Pozerám na hodinky, 1:49:47! To je ten rýchly začiatok, ja somár, mal som začať pomalšie, bude mi to chýbať. Veru, mali sme začať pomalšie, vraví eN, ani keby sa ho to netýkalo; spustil prednášku o škodlivosti rýchlych začiatkov. Mali sme sa držať Evy, tá chodí ako stroj, ja som sa chcel k nej pridať, vraví eN. Prečo si sa nepridal? No lebo si išiel rýchlo. Tak si mal spomaliť... Ty bežíš ďalej? Pýta sa ma Mirko. Však si povedal, že ideš „polku“. Na miesto štartu aj tak dôjsť musím, rečiem. Zatiaľ je to dobré. Bežiac okolo cesty vidieť prvých bežcov zimnej desiatky. Štartovali spred Eurovey o 11:00. Prví sú rýchli, ale pomalší sa trúsia počas našich asi troch kôl. Čím ďalej, tým pomalší, ale aspoň sa nadýchajú čerstvého vzduchu. Jožo Pukalovič robí dobrú robotu. Máme do cieľa asi 10 kôl.
Náhle som zoslabol, už to nie je ten svižný ľahučký beh, ako pred chvíľou. Pozerám po očku na eN. Stále bežíme spolu, ale už sme ticho. Šetríme energiu. Vyzerá dobre, nevidieť na ňom únavu. Srandičiek je menej. Tie nám chýbajú a do cieľa je to ešte celých 17 kilometrov! Jedine Mike je veselý. Hamburg odsýpa dobre, všetci si to chvália. Začínam so sebou bojovať. Nezabalím to, pýtam sa sám seba. Ideš celý, pýta sa Mike (vyslovuj Majk), keď bežíme okolo cieľa. Chcel by som, keď som už až tu. Päť kôl do konca maratónu Som unavený. eN je na tom lepšie. Posielam ho dopredu. Choď, si na tom lepšie ako ja, bež si svoje! Neodpovedá, bežíme spolu a dohadujeme sa o počte kôl, ktoré máme ešte odbehnúť. Ešte tri, potvrdzujeme si to u Šaňa. Zastanem, napijem sa čaju a až potom vybehnem. eN pije v behu. Je asi 20 metrov vpredu. Obzerá sa a keď vidí, že nezrýchľujem odbieha sám. Ten má, ale tempo, divím sa. Priam je vidieť, ako sa vzdialenosť medzi nami zväčšuje; po jednom kole ho už nevidím. Teda, tento eN, kam na to chodí. Ešte dve kolá. Bežím pomaly, ale bez problémov. Ako mám vo zvyku kontrolujem sa, či ma nejde poraziť, alebo či ma „srdco veľmo nebolí“. Všetko v poriadku, akurát že nevládzem. Čo sa čuduješ, vravím si. Je to maratón a ten má od srandy ďaleko... Som asi 500 metrov pred cieľom, vpredu už vidieť žltú škvrnu vesty Majka; to je cieľ našich túžob, som skoro „doma“. V tom ma svižným krokom dobieha Peter Benča. Tebe to ide, vravím, koľko kôl si bežal? Spýtavo na mňa vyvalí oči. No koľko kilometrov si bežal? Viem, že mal dlhodobo problémy s nohou a nebehal, tak som si myslel, že si bol len vyskúšať beh ako taký. Celý maratón! Fakt? To ti blahoželám a stískam mu ruku pod pozorným dohľadom Janka Krála s palicou, ktorého obiehame. Chcel som ísť polku, ale povedal som si, že skúsim celý. U mňa je to také isté, hovorím. No, bude to aj pod „štyri“ chválim ho. Pod „štyri“? Veď teraz je na hodinkách len 3:45 a to sme skoro „tam“! To myslíš vážne? V cieli
A tak sme slávne preťali fiktívnu cieľovú čiaru, držiac sa za ruky. Keď to videla Andrea, dobrá duša v červenej vetrovke, ktorá práve prišla, skoro sa prekopŕcla dozadu. Naozaj ste odbehli celý maratón?! A aj nás vybozkávala. Samozrejme v tom správnom poradí. Najskôr Petra a až potom mňa. A bol tu aj jej stolík s maškrtami a na ňom horalky a ionťák, ktorý doteperil Pranjal. Polmaratónci a niekoľkí rýchli maratónci sú v cieli, možno už aj doma. Je zima zimovatá, treba sa schovať. Ani eN nie je k videniu. Vraj sa hreje v aute. Ten chlap to bežal za 3:42. Počas posledných troch kôl mi dal skoro 4 minúty a od vlaňajšieho BAH-u sa zlepšil o hodinu! Nie je mi jasné ako je to možné. Jednou z hypotéz je, že sa nemohol dočkať TOSHYBY, ktorá bola bezpečne uložená v aute so žilinskou značkou. Viacerí ešte bežia
Prajal dobehol hneď za mnou, EvaS je zdanlivo v pohode. Vôbec na nej nevidieť, že má za sebou takmer maratón. Šaňo tvrdo bojuje so sebou aj s traťou. A Spiderman dokazuje, že maratón nie je len psina, ale aj drina. To sa mi podarilo, ono sa to rýmuje. Pavuk syn je už dávno v cieli. Hoci nie som hladný, ba div sa svete ani smädný, nedá sa odolať dobrotám rozložených na ľadovým povlakom potiahnutom betónovom múriku. Chleby s masťou a cibuľou zabalené v červenom papieri, dielo šikovných rúk Jarkiných, koláče od Evy Seidlovej, horalky od Zuzkáčov, ba ja Renátkine koláčiky, ktoré ponúka Milan „Trojguľový“. No a tradičným zlatým klincom je určite bábovka vlastnoručne Andreou upečená. Pivo síce na všeobecné použitie nie je. Ako vzorka stojí na stolíku plechovica Corgoňa. Ľahko sa dovtípiť, že ide o Šaňov majetok.
Dobrá vec sa podarila, láska k športu zvíťazila, aby som parafrázoval tiež šťastný koniec príbehu z opery Predaná nevesta, kde tiež zvíťazila láska. Mike vychválený, Andrein stolík zložený, „Zuzkáči“ vysmiati, Miro nadšený sebou aj Toshibou. Je to delo, vraví. Chlad a nepríjemný vietor v záverečných fázach behu zavelil rozchod. Nezazvonil zvonec, ale aj tak je 3. BAH-u koniec. Ale Mike sľubuje ďalší... V. Novák, Bratislava, 12.12.2012. | |||||||||
