sa bežal 24. marca 2013, ale vyzeralo to ako v „bláznivom“ apríli...

Výsledky

Prológ

Čože napísať o Bratislavskom maratóne? Každý roduverný maratónec ho už bežal, navzájom sa bežci aj trate poznáme, zažili sme to na vlastnej koži viackrát...Možno by bolo vhodné napísať niečo o svojich pocitoch počas maratónu (aj tie má každý svoje), koho už len zaujímajú tie moje? Pokúsim opísať, uvedomiť si ich, a tak ich znova prežiť, lebo počas behu všetko prebieha intuitívne. Možno to niekoho (okrem mňa) zaujme.

Maratónske ráno

Zobudil som sa; ešte bolo šero. Prvé, čo som urobil, bolo, že som sa pozrel von oknom. Ale, to snáď nie je pravda, však je 24. marec, je predsa kalendárna jar a vonku sneží a zdá sa, že fúka vietor. Čo sme komu urobili ? Veru sneží a na letisku je –4 °C nikam nechoď, vraví starostlivá manželka Katka. Bežal som aj v horšom počasí, naposledy v Ljubljane a prežil som, odporujem. Teplota nie je problém, vysvetľujem, horšie je to s tým vetrom. No nič, musím sa na to pripraviť a pribaľujem do ruksaku žltú, vpredu nepremokavú vestu. Na nálade mi to však nepridá. Do čerta, kedy si zabehnem maratón v slušnom počasí? Tejto zimy mám plné zuby. Ešte, že chvíľu pred štartom prestalo snežiť.

Pred štartovným portálom

Konečne som sa predral štartovým portálom; však mi to aj trvalo: dobré dve minúty a päť sekúnd, na neveľký Bratislavský maratón (porovnaj to s Londýnom) veru dlho. Píplo to. Dobré je to, ten môj čip teda funguje.

Kdesi za mnou je Peter Pavuk alias „Spiderman“, usilovne zbierajúci maratóny, ktorého som zbadal v dave mne neznámej, zväčša polmaratónskej a „štafetovej“ omladiny. Prišiel som do koridoru neskoro, lebo autobus ma vypľul pod mostom SNP a kým som sa domotal do teplého stanu, veru uplynula doba.

Zdá sa, že všetci kamaráti sú už v koridore, vpredu medzi Keňanmi, stan bol poloprázdny. A tie dlhé rady pred úschovňami batožín!

Však nestihnem ani štart, vravím si. Jožo Oborný, najnovší viceprezident SZM, mi robí v poloprázdnom stane spoločnosť ako jediný.

Kašlem na úschovňu! Nechám to tu a hotovo! A stačilo pritom málo, dať každému do štartovného balíčka samolepku so štartovným číslom.

Ak nič nemám, nič mi neukradnú. Nechávam batoh v stane, nohavice na vešiaku a dej sa vôľa Božia!

V koridore som skoro úplne vzadu. Príhovor Joža Pukaloviča a iných celebrít  som zmeškal. Škoda. Ale nemôžem byť predsa všade.

Za portálom: bežíme kolo prvé...

Skôr klušem ako bežím. V dave omladiny s prevahou švárnych diev štafetových sa snažím dostať viac dopredu, aby som mohol začať bežať. Nerozcvičil som sa, preto chcem prvých „päť“ bežať pomaly. Ale toto motanie sa je už príliš...

Obzerám sa po známych dušiach, nikoho však nevidím, vidím len pekné pozadia v tmavých elasťákoch...to za mojich juniorských čias veru nebývalo a čo bývalo, to bolo dobre ukryté pod hrubou sukňou a zimníkom. No čo už, časy sa chvalabohu menia.

Tak, to teda nemôže byť nikto iný, to musí byť eN! Nezameniteľný štýl behu, bežec odetý do čiernožltých elastákov môže byť len eN.

Zaradoval som sa. To je ten správny partner pre mňa na dnešný beh. Teda aspoň na jeho začiatok, lebo sa môže zopakovať Rajec 2012, kde mi asi na 31. kilometri ukázal svoje elasťáky zozadu a pomaly sa mi stratili z dohľadu.

Nazdar Miro! Ahoj! Zdá sa, že aj eN sa potešil v týchto ťažkých časoch. Tak teda, pôjdeme spolu, vravím. No neviem, neviem, vraví. Je to dobré, to mi vyhovuje, ideme pomaly, toto potrebujem. Nemám záujem sa hnať, vravím. Toto je rýchlo! Bráni sa eN. Tak spomaľ! Nespomalili sme a rozhovorili sme sa o veciach maratónskych.

Neďaleko od štartu, na chodníku stojí Mike (Mišo Holík), Pišta Hedera a povzbudzujú. Som z toho divný. Mike predsa vždy behával s nami!

Povzbudzovaním sa stovky maratónov sotva dožije. foto: hviezda.faxcopy.

Bežíme smerom k mostu Apollo, po širokej štvorprúdovej ceste, bežci sa trošku roztiahli a studený severovýchodný vietor cítiť. To bola jedna z dilém dnešného rána: čo si obliecť? Predpovede boli protichodné: jeden zdroj z internetu nám bol naklonený viac: sľuboval zamračené počasie, max. 3 °C, slabý vietor, zato SHMÚ teplotu okolo nuly a sneženie. Mali tí z Koliby pravdu: snežilo, ale teplota bola nižšia ako predpovedali, počas štartu asi –2 °C. A ten vietor! Cítil som ho, už keď som išiel na štart.

Elasťáky sú jasné, hore tričko s dlhými rukávmi, naspodok tričko s krátkymi... ale to hrozne prefukuje! Chce to navrch nejakú šušťákovú vestu. Ale nebude mi teplo neskôr? Čo ak bude naozaj tých 4 °C okolo obeda? Je to jedno. Neprefučnú, žltú vestu z Verony si určite oblečiem. Samozrejme čiapku a rukavice. Ukázalo sa, že to bola dobrá voľba.

Pred sebou vidím známu postavu v čiernom; nevidím jej do tváre, ale je to jasné: je to sympatická a vždy vysmiata Janka Koledová (samozrejme z Rajca). Zdravíme sa; keď ju vidím, mám dojem, že to bude jeden z tých lepších maratónov, tak to bolo aj minulý rok v Košiciach.

V protismere, asi na treťom kilometri, vybiehajúc zboku na cestu svižne beží asi 5 bežcov, štyria sú čierni, len jeden je bledší. Oblečení sú ľahšie; tí si teda užijú zimy aj keď generujú viac tepla, ako my pomalí.

Trať maratónu je tento rok vynovená. Petržalka dostala košom, bežia sa dva ľavobrežné okruhy. Myslím, že je to dobrá voľba. Malo by to byť rýchlejšie, lebo odpadli 4 stúpania na mosty a trať je bližšie k ľuďom. Vyhla sa petržalskej hrádzi, kde nebývalo živej duše.

Začína sa výbehom od Eurovey doprava, asi trojkilometrovou slučkou, aby sme sa vrátili k miestu štartu a potom von, do Ružinova až na konečnú električiek a hajde späť do mesta.

Hviezdy hladiny 4:00. MilanV, "Baloun", EvaS, AndreaB. foto: behame.sk, faxcopy.

Dobiehame balónkárov štvorhodinových. Chumáč národa, v ktorom sú jasné tri osoby: vysoký Milan Vago s transparentom 4:00. Milan nie je egoista: nechceš transparent? Ponúka, ja s vďakou odmietam, za ním drobčí EvaS a deva v čiernych nohaviciach za nimi... podľa zadku to musí byť Andrea, informujem eN. Veru bola, počula, otočila sa, usmiala sa na nás - a neurazila sa, lebo veru za svoju sedaciu časť sa hanbiť nemusí...

Hviezda klastru M60-99 Jožo Zeleník. foto: hviezda.faxcopy.

V protismere vidím Jožka Zeleníka, ten to dnes ženie.... To som si ešte neuvedomil, že je čerstvý šesťdesiatnik a že si beží po výhru v "mojej" vekovej kategórii.

Piaty kilometer je už na Záhradníckej ulici, bežíme komfortne, trvalo nám to asi 26:30, je to dobré, pochvaľujeme si naše tempo obaja.

Občerstvovačka. Našťastie majú teplý čaj. Voda a ionťák nejdú veľmi na odbyt. A to nehovorím o osviežovacích staniciach, ktoré tvorí stôl s lavórmi a špongiami. Chválabohu!

Toto je Štrkovec, pýta sa eN, keď sa na ľavej strane objaví jazero a na nás dúchne studený vietor. Štrkovec, vravím a bežíme až na jeho koniec. Snažím sa nájsť niekoho, za koho by som sa schoval, ale je to rozťahané. Tak sa trápime sami.

Pohľad na "Kamzig" zo Štrkovca. foto: Herbert Orlinger.

Hviezda trampského neba, Pedro BBkin Benča. foto: hviezda.faxcopy.

To si ty Peter ? To sa k nám pridal Peter Benča, alias Pedro. To je ten, čo má pod palcom Andreu, čo sme ju videli, predstavujem Pedra eN. A bežali sme družne veru vari 10 kilometrov, kým Pedro zvolil komfortnejší variant behu.

Ja som spokojný. S eN je psina, kam by som sa len ponáhľal? V kategórii spolu s M60-nikmi nemám šancu a limit (iba 5 hodín!) vari stihnem.

Primotal sa k nám aj Dag Ulehla, ale po chvíli sa mu naše tempo vidí pomalé a porúča sa dopredu. Je tu desiaty kilometera čas je obstojný 52:58. To už sa vraciame do mesta . Bežíme rovnomerne, ešte nás nič nebolí a „huba“ sa nezastaví. Je to pohoda. A aj Mike na Záhradníckej hlaholí povzbudívé slová.

Bratislava najbratislavovitejšia. foto: Herbert Orlinger.

Manderlák, Michalská veža, Univerzita. Pri nej stojí direktor Jožo Pukalovič a povzbudí ma, „Dobre Vilo!". Naberáme smer PKO. Zatiaľ je to malina, uvidíme dokedy...

Mal by som si odskočiť, vravím eN, zúfalo sa obzerajúc po nejakých záchodoch. Kdeže, nič takého. Len počkaj, ono sa to vstrebe, delí sa so skúsenosťami eN. Nevstrebe, lebo je chladno, ani sa nepotíme. Bežíme smerom k PKO, Mrknem na digitálny teplomer nad cestou: -1°C, ale s vetrom v chrbte je to pohoda. Kam by som si len odskočil?

Monitorujem okolie. Medzi nábrežnou promenádou a cestou sú vždy zelené kriaky, tam sa niečo nájde! Našlo sa, aj s jedným tiež drénujúcim. Svet je hneď krajší, aj keď mi eN odbehol dopredu a trvalo mi aspoň dva kilometre, kým som znova zbadal čiernožlté elasťáky.

To nábrežie nie je žiadna sláva. Hrbolaté, každú chvíľu iný povrch a vietor fúka priamo do tváre. Nepríjemné prebiehanie cez obrubníky na Šafárikovom námestí... a k cieľu.

Ten príde na rad až o jedno kolo. Väčšina národa bežeckého smeruje do cieľa, kde hlásateľ robí krik preveliký.

Tak a sú doma. Vôbec im nezávidím, lebo bežecká aristokracia sme my, maratónci a tú česť si musíme odtrpieť.

Po polmaratóne: kolo druhé

Prebieham portálom do druhého kola spolu s eN. Pípne to, stláčam stopky a pozerám, čo je na nich.

Je to dobré. V čistom 1:53:35, počítam, koľko by to mohlo byť na konci, keby to bolo ako doteraz- vychádza to na 3:47. To by som bral, ale bude to zrejme horšie. Ale ak pod 4 hodiny,  dobré.

A znova smer most Apollo a ďalej. Veru, preriedli sme. Hlavne dievčat je menej a aj to sú skoro všetky štafetárky. Ani rečí už toľko nemáme, aj nohy už začínam cítiť. Ale to je normálne. Únava musí prísť. Hlavne, že ma nič nebolí. Malá, asi trojkilometrová slučka trate je za nami a smerujeme na „Karadžičku“.

Kde je Šaňo (myslí sa Simon), pýta sa eN polmaratónca stojaceho na chodníku. Šaňo? Je asi 1,5 kilometra vpredu, pred vami. To sa nedá dobehnúť, vravím eN. Súhlasí, dobehnúť sa to nedá, ale Šaňo to dokáže stratiť, dodáva. Myslíš? A aké ma tričko, pýtam sa. Nové, červené. Beží 700-tý (!) maratón.

Hviezda južanského neba, Hodossy Péter. foto: hviezda.faxcopy.

Počas diskusie s maratóncom z Petrom Hodossym z Ohrád. Odtiaľ je Bugár. Nie síce Béla, ale Imro, ten slávny diskár. Po chvíli si uvedomujem, že nevidím eN. Obzriem sa, je asi 10 metrov vzadu. Zrejme som podvedome zrýchlil. Čakať ho nebudem. Držím tempo. Od 23. kilometra teda bežím chvíľu s Petrom a potom sám...

Nepreháňam to? Pýtam sa sám seba a kontrolujem sa, či netlačím na pílu. Vyzerá to, že bežím voľne a mám rezervy. Nie je to samozrejme oslnivé tempo, okolo 25 minút na 5 kilometrov. Ale aj tak predbieham jedného bežca za druhým.

Protivietor na Štrkovci je silný a studený. Začínam počas behu pozerať do zeme. To znamená, že začínam byť unavený. A obrátka okolo konečnej električky je ešte ďaleko...

Povzbudzuje ma, že som stále viditeľne rýchlejší, ako bežci okolo mňa, ktorých míňam. Konečne obieham koniec trate električky. Už tadeto nepôjdem, vytešujem sa a vietor budem mať do chrbta! Zaujímavé, aj keď logické, že ten istý vietor, ktorý chladí a statočne brzdí, pri behu v opačnom smere vôbec necítiť!

Sem–tam sa pozriem do protismeru, či neuvidím niekoho známeho a vidím eN; kričím na neho, ale je koncentrovaný na seba a nereaguje. Ani sa mu nedivím.

Jožo, 53. "vájsprezident" SZM. foto: hviezda.faxcopy.

Pomaly dobieham dvoch tmavoodetých atlétov. Jeden z nich je Jožo Oborný, s ktorým sme "zamykali" stan. Vynadal mi, kam sa to hrabem.

Druhý mi nenadával, asi preto som som sa dozvedel až v cieli, že to bol Dag Ulehla, ktorý ma pred necelým kolom predbiehal. Však ja vykapem, odpovedám a nespomaľujem.

Tento úsek je zdanlivo nekonečne dlhý. Je to spôsobené tým, že je rovný a má skoro 5 kilometrov. Už sa teším na mesto, kde to odsýpa zdanlivo rýchlejšie, lebo trať je členitejšia.

Tak, konečne mám „tridsiatku“ za sebou. Úsek medzi polkou a tridsiatym kilometrom býva pre mňa v maratónoch nekonečný. Som už unavený, ale do cieľa je ďaleko. Po tridsiatke bývam samozrejme unavený ešte viac, ale zostávajúci tucet km sa už zdá byť zvládnuteľnejší, aj keď tam už „sranda“ nebýva.

Ak mám byť presný, mám za sebou 30,1 kilometrov, lebo usporiadatelia zrejme v snahe ušetriť polovicu kilometre ukazujúcich tabúľ, využívajú každú jednu tabuľu dvakrát. 9-ty km, je zároveň 30,1 km.

Ak by mal byť označený 30-ty kilometer, musela by byť tabuľa o 100 metrov skôr. Takto je to 30,1 km a mám to za 2:41:58.

„Tenhle způsob značení kilometrů, zdá se mi poněkud nešťastným“ poviem, ak by som chcel parafrázovať Vančuru. Myslím si, že každá „5-ka“ v maratóne by mala byť riadne označená tam, kde sa nachádza.

Treba dávať pozor na to, po čom bežíme. Koľajnice električiek, rôzne povrchy, zákruty. Pozerám dopredu na červené tričká. Pár ich vidím, ale Šaňove medzi nimi nie je. Jeho štýl mám v pamäti dobre uložený.

Až pri Metropolke vidím asi 50 metrov vpredu postavu, ktorá by mohla patriť „el SZM prezidente“. Čím viac sa k nemu blížim, tým jasnejšie mi to je. Je to Šaňo.

Hviezda zberačská, el Šaňoprezidente. foto: hviezda.faxcopy

Pri manderláku sa na neho doťahujem a zdravím ho, Nazdar Šaňo! Neodpovedá. Asi má toho dosť. Myslím, že to v prvej polovici prepálil. Také veci sa stávajú aj najskúsenejším, medzi ktorých „el prezidente“ nesporne patrí.

Mám toho tiež dosť, ale hore námestím stále predbieham. Ako je to možné? Za Michalskou bránou, pozor na vytrhané dlaždice, obieham Mira Šoreka, budúceho účastníka slávneho „Bostonu“.

Vilko & Miro, hviezdy svetobežného neba. foto: hviezda.faxcopy

Chytil sa ma, ale po niekoľkých stovkách metrov som ho už za sebou nepočul. To je celkom pochopiteľný fakt. Ak niekoho predbieham, najmä ak je to skúsený borec, znie to lepšie ako starý, máloktorý odolá, aby sa nezahákol a nepokúsil sa ma predbehnúť.

Pravda, málokedy sa to darí. Preto, lebo meniť tempo okolo 35-teho kilometra na rýchlejšie, je veľmi ťažké. Ja to viem. Preto, ak mám chuť to urobiť, pri predbiehaní borcom okolo môjho veku, si vravím, Neblbni Vilo! Choď svoje. A tak aj robím.

O pár km neskôr, bežiac po hrboľatom nábreží od PKO do cieľa, som dobehol borca približne môjho veku. Samozrejme, ako som hovoril. Okamžite naštartoval a dýchal mi na krk. Približne desať sekúnd. Dlhšie mu to nevydržalo.

Tak a máme tu 40,1 kilometer. Je to za 3:32:49. Samozrejme „v čistom“. Pri troche šťastia by to mohlo byť pod 3:45, čo by bolo super. Len prekonať v zdraví tie hrozné obrubníky a chodníky pri „Šafku“ a do cieľa. Nejakí borci ma predbiehajú a je mi to jedno. Som už „doma“.

Konečne: Cieľ

Naozaj som v cieli. Čas 3:46:14, čistý 3:44:09. Ale špinavý som mohol byť ja. Zakopol som o koberec v portáli a skoro sa rozčapil. Našťastie, zachránila ma náruč usporiadateľova. Zostal živý, čistý a aj zdravý.

Manželka práve prichádzala, že ma povzbudí, ale počula iba slová hlásateľa, „Práve dobehol Viliam Novák z Bratislavy, ktorý skoro spadol. Skončil piaty v kategórii mužov nad 60 rokov“. Ako mi povedala, bola celkom rada. Bála sa, že to v tom počasí neprežijem. Aj keď hovorím, že „mrcha zelina“ nevyhynie.

Medaila na zlatej stužke a idem do tepla. Studený čaj nechcem, minerálku dupľom nie. A pivo je vraj v stane. Po biede vyliezam na schody, aby som sa dostal do stanu. Majú tu mať takú sedačku ako pre invalidov, prihováram sa ďalšiemu maratóncovi, bojujúcemu s výstupom hore schodmi.

Dáva mi najavo, že nerozumie, tak idem na neho anglicky. Chytá sa. Je z Viedne, maratón sa mu páčil. Bežal si vo Viedni? Pýta sa. Áno dvakrát. Ja nie, vraví on. Ten maratón sa mi nepáči. No, prikyvujem, pravdu povediac, ani pre mňa Viedeň nie je veľmi príťažlivá. Pred šatňami sa lúčime so želaním všetkého dobrého.

Keď sme pri tých Rakúšanoch, vo výsledkovej listine som videl aj nášho známeho z BAH, Antona Reitera. Dobehol tesne nad limitom 5 hodín.

Zuzka, jedna z hviezd Vilkovej trojjedinej trojice. foto: hviezda.faxcopy

Zo šatní prichádza už prezlečená Zuzka Stoličná. Tak ako, vyzvedám. Tri dvadsaťšesť dvadsať osem, vraví, ale to som pochopil až po niekoľkonásobnom opakovaní, lebo ju tak triaslo od zimy, že nemohla poriadne artikulovať.

Aj mňa trasie. Ale jedno pivo som si natočiť dal. V stane sa o našu pohodu starajú dva teplovzdušné generátory. Je tu drevená podlaha, lavice, skrátka pohoda. Veci, ktoré som si s ľahkým srdcom nechal v stane, boli na svojom mieste.

Pomaly sa schádzame a sme prešťastní. Myslím že všetci. A ja obzvlášť. Nejde o čas; už som zabehol aj lepšie. Ale dnešné trápenie bolo znesiteľné. Nakoniec, bola to príprava na „Boston“ a dopadla výborne.

Samozrejme, s tými, ktorí majú o 11 rokov menej, súťažiť nemôžem. Ale o to tu nejde. Maratón je závod so sebou a proti svojim slabostiam. „Everybody is a winner“ ako je napísané na zadnej strane medaily, ktorá mi visí na krku.

Peter, hviezda Železnej studienky. foto: hviezda.faxcopy

Čo ma potešilo najviac, teda okrem toho, že som dobehol ja, je výkon Petra Šafarika, ktorý spolu so mnou hájil farby Železnej studničky Bratislava v maratóne.

A samozrejme aj naše tri dievčatá

Hviezdy dievčenského neba. 6. Radka, 7. Anka, 8. Zuzka. . foto: hviezda.faxcopy

Radka, Zuzka a Anka Balošáková, ktorá bežala maratón po dlhej pauze. Škoda, že som Radku a Anku ani raz na trati nevidel. Je to ale dôkaz, že BM vyrástol z plienok na preteky európskeho formátu. Množíme sa.

Epilóg

Bratia Pukalovičovci a celý usporiadateľský spolok by si zaslúžili hobla.

Vilo Novák, Bratislava 30. 3. 2013