Zľava: Vilko, Katka. foto: Maratón klub Rajec

Vilko Novák Svetobežný

Stavím sa, že najväčšie obavy v tohtoročnom maratónskom jubilejnom a nejubilejnom polmaratónskom rajeckom bežeckom poli sa týkali počasia.

Týždne pred maratónom, som skoro každý deň sledoval predpovede počasia z rôznych informačných zdrojov. Každý predpovedal čosi iné, väčšinou však horúčavu. Až asi týždeň pred týmto slávnym maratónom sa objavila možnosť, že okolo dňa konania rajeckého jarmoku, teda aj maratónu, by mohlo dôjsť k ochladeniu. Krátkemu, tak na jeden deň, ale predsa...

Pravdu povediac, neveril som tomu a duševne som sa pripravoval na najhoršie, teplotu okolo tridsiatky.

Ako sa blížila sobota, tak sa predpovede začali upresňovať v tom zmysle, že k ochladeniu dôjde, možno v sobotu, alebo až v nedeľu...

V piatok poobede som vyzeral, či sa objavia cirrusy, vysoké oblaky predchádzajúce front. Kdeže... v Bratislave bola jasná obloha a 36 °C! Kde preboha tie mraky len sú? 

Okolo šiestej večer sa konečne nasunul studený front a hneď sa svet zdal krajší, aj keď obloha bola zamračená a blesky križovali oblohu. Len nech to vydrží. Všetko je lepšie, ako 35 stupňové horúčavy.

Posledným slovom meteorológov bola predpoveď teploty pre Rajec, maximálne 21 °C. Príliš optimistické, než aby to bola pravda. Lenže skutočnosť prekonala očakávanie.

Zaparkovali sme pri rajeckom kostole a ideme sa prezentovať. Syn Broňo chce bežať polmaratón, ja chcem skúsiť celý. Ak ho dobehnem, bude to môj stý klasický maratón. Mám trošku trému, stý je stý a čo keď to nezvládnem? To bude ostuda. Pôjdem pomaly, však rýchlo už maratóny behať ani neviem. Hlavne aby som to dobehol.

Je chladno, odhadujem to na 10 °C. Len aby to vydržalo. V mestskom dome bude iste dlhý rad maratóncov. Poďme, aby sme to do tej desiatej stihli, poháňam syna.

Prekvapujúco konštatujem, že ľudí je málo, vybavený som veľmi rýchlo. Ejha! Nejaký dobrák odhalil môj stý pokus o maratón a pridelil mi číslo „100“. Nuž čo, musím sa snažiť.

Na námestí je už hodne známych tvárí. Milan Furín, ktorý žiaľ má problémy s lýtkom. Nepobeží ani zranený Jaro Horný. Je tu Evička Seidlová, aj Šaňoprezident. Ten sa mi vidí nejaký schudnutý. Asi ako penzista nemá na poriadnu stravu. Ale pri maratóne mu len pomôže. Stretávam veľa známych tvárí, však aj to je jeden z dôvodov, prečo na maratóny chodím rád.

Štart

Výstrel. Chvíľu sa nič nedeje, potom prejdeme do kroku a nakoniec do klusu. Časomiera mi pískala štart, diváci nás ženú dopredu.

Obzerám sa okolo seba, aby som nestratil svojich „dohodnutých“ spolubežcov. Tu som, tu som, ozýva sa Peter Šafarik, keď vidí, že sa obzerám, až si idem krk vykrútiť. Vedľa neho klusá Ľubo Petrík. My traja sme tí, čo reprezentujú kedysi mohutnú partiu bežcov oddielu Železná studnička Bratislava. Kde je ten štvrtý? Kde je Paľo Hajduk, pýtam sa. Paľo? Ten išiel dopredu, chce zabehnúť rýchly čas, informuje ma Peter. Zase blbne? pomyslím si. V Rajci treba začínať opatrne.

My opatrne bežíme. Dávam pozor, aby som bežal voľne, až kým sa nerozbehám. Za 5:20 máme prvý kilometer hlási Peter. To je dobré, len tak ďalej. Druhý bol za 5:10. To stačí, nemá význam zrýchľovať, rečiem. Ale ty Peter choď v kľude dopredu. Si na tom lepšie ako ja. Ešte je čas, odvetí mi.

Po prebehnutí malého, asi 2,5 kilometrového okruhu prebiehame rajeckým rínkom znova, početní diváci nás povzbudzovaním ženú dopredu, podvedome zrýchľujeme. Máme to za 5 minút na kilometer, hlási Peter. Tak to stačí, radšej spomaľme, navrhujem, to aj tak neudržíme.

Bežíme stále v hustom dave bežcov, sú to väčšinou polmaratónci, tak obzeráme dievčatá, lepšie povedané vybrané časti ich vyšportovaných tiel; je to príjemné spestrenie behu. Tak chlapci, keď sa pri návrate dostaneme až sem, to budeme mať do cieľa len dva kilometre, poznamenávam, vybiehajúc ľavotočivú zákrutu v Šuji. Preboha, už aby sme tu boli opäť a zdraví, uvažujem v duchu.

Prvú „päťku“ máme za 26:53, hlási Peter. Je to dobré, mne to vyhovuje. A nielen to. Vyhovuje mi aj počasie. Je zamračené, teplota vzduchu asi 16 °C, mierny vetrík; v tielku a trenírkach mi nie je veru teplo, slabúčko mrholí.

Skrátka je to takmer ideálne počasie. Tentoraz sa nebudeme mať na čo vyhovoriť. Iba ak na slabú formu. Toto počasie je ten "rajecký zázrak". 

Katka

Pole bežcov sa trošku roztiahlo. Obiehame autá, ktoré väčšinou zastali na krajnici. Cesta mierne stúpa. Moju pozornosť upútala dievčina bežiaca asi 30 metrov predo mnou. Prečo? Pre jej netypické oblečenie. Samozrejme, v Rajci možno stretnúť všelijakých „exotov“; väčšinou sú naobliekaní ako keby sa vybrali na Sibír. To sú tí menej skúsení.

Ale dievčina vpredu nie je ten prípad. Nie je oblečená zle, skôr netypicky. Tmavé, krátke vlasy, modrý rolák s dlhými rukávmi, elasťáky pod kolená, a pod nimi svalnaté lýtka. Vek? Tak okolo tridsať.

Bežať  maratón, alebo polmaratón v roláku, to som ešte nezažil. Bol som zvedavý, kto to je. Iste beží prvý raz, myslím si.

Prikmotril som sa k nej. Ahoj, bežíš „polku“?  Nie , bežím „celý“. Je to tvoj prvý maratón? Nie, už som bežala maratón, ba aj stovku? Stovku? No to si teda borec, vravím. A na aký čas ideš? No tak okolo „štyroch“. Aký máš najlepší maratónsky čas, vyzvedám. No, Visegrádsky maratón som zabehla za 4:03. To je ťažký maratón, ten čas je naozaj dobrý, chválim ju. Uvedomujem si, že nie je žiadne „béčko“, ale zdatný bežec. A odkiaľ si? Z Popradu.

Patrilo by sa predstaviť. Moje meno je Vilo, som z Bratislavy a rád by som to dal pod „štyri“. Som Katka, vraví, dokonca sme si stisli ruky. Koľký bežíš maratón, pýta sa pre zmenu Katka. Toto je môj stý. No toto, ty toho máš za sebou...

Dozvedám sa, že maratón beží aj Katkin manžel. A kde je? Asi vzadu.

Medzitým sme sa preriedili, lebo masa polmaratóncov zahla do Rajeckej Lesnej.

Prebehli sme desiaty kilometer. Posledných „päť“ bolo pomalších, 27:53. Je to predsa hore kopcom. Nech sa snažia mladší.

Občerstvovačka. Zastanem a napijem sa. Nie tak Katka. Tá vytrvalo trieli dopredu a pomaly sa mi vzďaľuje, až mi zmizla z obzoru. Ale nebojte sa. Toto nie je koniec príbehu. Katka sa do neho ešte vráti.

Za Fačkovom

Ešte pred tým, ako som stretol Katku ma opustili aj obaja spolubežci Ľubo a Peter. Ľubo rozumne zvážil svoje možnosti a zvolil pomalšie tempo. Peter usúdil, že je to pre neho príliš pomalé, mierne zrýchlil. Nie príliš, lebo som ho stále videl pred sebou, odbehol mi najviac asi 200 metrov, skoro stále som ho videl pred sebou. Na občerstvovačke som sa k nemu priblížil. Nielen pil, ale aj hodoval. Vraj hrozienka mu robia dobre. Asi áno, lebo mi pomaly odchádzal.

Asi na 18-tom kilometri sa objavili prví vracajúci sa maratónci. Dvaja čierni a jeden biely. Ale aj to bol Maďar, ako sa ukázalo. Za nimi, so značným odstupom bežal Poliak Dziuba, potom DaO, tiež neSlovák a až kus za nimi bola skupinka v ktorej bol aj Tomáš Kopčík, až hen z Trnavy. Z toho sa vykľul najlepší Slovák na tomto maratóne!

Polmaratón. Elektronická časomiera mi pískla čas 1:57:26. Ssamozrejme pomalé, ale: 1) bežím hore kopcom, 2) nemladnem, 3) stále sa netrápim, takže fajn. Len 16 sekúnd vpredu je Peter.

Do obrátky to máme asi 1,5 kilometra a potom už len dolu, dolu. Už sa teším. Cesty sa rozdvojujú, tá vľavo, čo vedie do Čičmian je naša.

Ahoj, kýva skvelá Radka Paulínyová, bežiac svižne nadol. Teda, tomu to ide, myslím si, vidiac v protismere známeho borca zvolenského „statika“ Jana Hazuchu, v červenom úbore. Nuž čo, kto vie, ten vie.

Nie ďaleko za ním  sa valí schudnutý Šaňo Simon. Hm, tí sa zlepšili. Nie je to len v tom chudnutí. Mám dojem, že Šaňo prestal „zbierať“ tak intenzívne ako kedysi a to sa prejavuje v lepšej regenerácii a v lepšom výkone.

Kde len môže byť ten Paľo? Tak rýchlo predsa nemohol ísť, už sme ho dávno mali dobehnúť! Od 15-teho kilometra vyzerám jeho typickú postavu, ale nikde nič. Pozerám do protismeru, či tam nie je. Zatiaľ nie.

Vbiehame medzi čierne, bielymi ornamentmi pomaľované čičmianske domy, vyzerám obrátku. Aha,  tam vpredu je veľká fľaša symbolizujúca vodu „Rajec“, to je obrátka.

Konečne! V protismere beží Paľo Hajduk. Nemá na mňa viac ako 200 metrov. Už na teba ideme, volám na neho. Ja viem, smutne odvetí a beží ďalej. Je mi ho trošku ľúto. Zase to prepálil. Je to dobrý chalan aj bežec. Veľmi chce zabehnúť dobre a často to preženie.

Obrátka

A dolu kopcom! Snažím sa nezrýchľovať a pozerám do protismeru, kto to beží; asi po pol kilometri vidím v skupinke drobčiť Evu Seidlovú, zamávame si a každý beží so svojim trápením ďalej.

Dvadsaťpäťka. Posledných 5 kilometrov je už rýchlejších, trvalo to 27:05. Rýchlejších? Je smiešne hovoriť o behu tempom 5:25/km, ako o rýchlom. Všetko je však relatívne. To čo bolo kedysi neuveriteľne pomalé, dnes považujem za rýchle. A bude to ešte pomalšie. Uvedomil som si to pri obiehaní Jardu „Číňana“ a iných zaslúžilých maratóncov.

V protismere sa trápi Milan Vago. Má zrejme problémy s nohami. Obe kolená zabandážované, rozhodne nebeží v pohode. Len si kývneme.

Zatiaľ je to dobré. Držím tempo 5:25. Cítim únavu, ale nie väčšiu, ako som očakával. Zásadné problémy nemám. Dobieham Paľa, ktorý stoji pri občerstvovačke a čosi pojedá. Paľo, poď! Len sa smutne usmeje...

Tridsiaty kilometer. Pomaly sa blížim k Petrovi, ktorý po svižných kilometroch po obrátke spomalil. Chvíľku bežíme spolu, ale aj moje pomalé tempo je v tomto momente pre Petra rýchle. Zaostáva. Po tridsiatom kilometri už má toho každý dosť. Stará sa len o seba a myslí iba na cieľ a pivo.

Ešte raz Katka

Za Fačkovom sa cesta napriamuje, vidieť ďaleko. Koncentrujem sa na seba a počítam kilometre do cieľa. Stále je ich viac ako desať. Sem tam pozriem dopredu, či nejde auto, alebo či nevidieť vežu kostola v Šuji, lebo pri nej je 40-ty kilometer.

Medzi rozptýlenými postavami vpredu sa objavila jedna so známym rolákom. To je predsa Katka! Pomaly sa k nej približujem, až sa ocitám na jej úrovni.

Ahoj Katka, ako to ide? Jój, zle. Potrebovala by som, aby ma niekto potiahol. Nejdeš zle. Je to rozbehnuté „pod štyri“. Ak chceš, pôjdem s tebou. Ale ja bežím pomaly, odporuje. Nevadí, pobežím pomaly aj ja. Budeš mať horší čas. Nikam sa neponáhľam, ja na to.

Naozaj. Nemám sa kam ponáhľať. Jana Hazuchu nedobehnem a ostatní súperi sú zrejme vzadu. Takto som uvažoval, ale ako sa ukázalo, nesprávne. To som netušil, že starý lišiak Milan Krajči je vpredu. Ale aj keby som to vedel, nehnal by som sa za ním. Chcel som dobehnúť tak dobre ako je to len možné, ale v relatívnej pohode.

Skrátka, pribrzdil som a bežal s Katkou. Keď okolo nás prefrčala Zlatka Semanová, pochválil som ju, Teda, tebe to ide.

Pribrzdenie nebolo zase tak hrozné. Asi minúta na 5 kilometrov, ale cítiť to, beží sa príjemnejšie. Obaja sme toho mali dosť, ale Katka bola zrejme viac unavená. Tlačila sa do stredu cesty, čo bolo v tejto konečnej fáze maratónu, keď strácame pozornosť a okolie vnímame ako menej nebezpečné, najmä kvôli autám.

Konečne Šuja! Trošku vody a vpred, do posledných kilometrov. Je jasné, že tento maratón dobehnem. Kde sa vzal, tu sa vzal, eN nás zrazu predbiehal! Poď Vilo, lákal ma na svoje tempo. Rád by som išiel s tebou ale bežím s Katkou, odpovedám. Milý eN, ozdobený apartnými čiernymi kompresnými podkolienkami sa posúva dopredu. Že by to bolo v tých podkolienkach? Hneď by som si ich kúpil.

Štyridsiatka; posledných 5 kilometrov trvalo 28:03, je to pomalšie, ale nič to, do cieľa sú len 2 kilometre, hovorím Katke. Predĺž krok, ľahšie sa ti pobeží. Asi 50 metrov pred nami sa šinie eN. Je to obdivuhodný chlapík, po niekoľkých maratónoch, ktoré každý týždeň absolvuje takto pekne závodí. Má cieľ. Tesne pred Košicami by ich malo byť 499!

Katka, aké máš vlastne priezvisko, aby som ťa našiel vo výsledkoch, pýtam sa šarmantnej spolubežkyne. Povedala čosi, čo sa začínalo na Ge, ale nerozumel som. Čo to máš za priezvisko? Vieš môj muž je Maďar. Dúfam, že rozumie slovensky. Ale áno, rozumie, smeje sa.

Neskôr som sa dozvedel, že sa volá Gerényová. Z fotiek z maratónu viem, že sa majú radi. Manžel bude zrejme umývať doma riad.  Dobehol až za ňou

Posledné nepríjemnosti s autami, ktoré sa, ako inak, stretajú vždy na našej úrovni. Musíme uhnúť na krajnicu. Neboj sa Katka. Pred tým rozpadnutým domčekom doprava a za chvíľu sme v cieli, povzbudzujem ju. Je to na mňa rýchle, sťažuje sa.

Ešte ľavotočivá zákruta a už vidieť cieľový portál a Gabovu „Tigovu“ postavu s mikrofónom. Pozri Katka, tam vpredu je cieľ.

Do Katky, ako keby strelil. Zabudla na únavu a zrýchlila tak, že som sa horko ťažko na ňu dotiahol. Chcel som totiž, aby sme dobehli spolu. Keď som sa dostal na jej úroveň, hodila ďalší trhák a ešte ďalší. Toto mi dievča nerob, myslím si a snažím sa bežať na jej úrovni. Našťastie síl mám dosť, lebo som si ich behom s Katkou ušetril a tak dobiehame spoločne, za veľkého kriku Gaba „Tigu“.

Cieľ

Hrubý čas 3:53:03, čistý čas o pár sekúnd lepší. S Katkou si vzájomne blahoželáme, ďakuje mi za „potiahnutie“. Nakoniec nemá za čo, aj ja som si to s ňou užil a ten maratón dostal šťavu.

Pekná medaila, vraj Made in Poland, a ide sa na pivo. Tam ma už víta Jano Hazucha a Milan Krajči. Tak ako Jano? Za 3:33! Blahoželám. A ty Milan? Dobehol som pred tebou, škerí sa Milan prizdobený na prsiach dvomi veľkými červenými škvrnami na bielom tielku. Skvelé! Ako sa ukázalo, Milan bol predo mňou necelú minútu, a dobehol spolu s „rýchlikom“ eN.

Keby som bol išiel „svoje“, asi by som ho „urobil“. Na tom teraz nezáleží. Hlavne, že som si 30. Rajecký maratón užil. Tak už rýchlo na to pivo! Po maratóne chutí aj Popper.

Za cieľom mi kýva podporný rodinný tím. Manželka, ale aj syn Broňo, ktorý je na dovolenke. Bežal polmaratón za pekných 1:25. Ale aj priateľ Ferko R., ktorý tiež pokoril polmaratón a podľa všeobecnej mienky má zásluhu na dobrom počasí, vzhľadom na jeho kontakty „tam hore“.

Je tu aj bratranec s manželkou, ale aj Jarka M., ktorí vážili cestu až z Považskej Bystrice.

Bedňa

Aj keď to nie je to najdôležitejšie, byť na bedni je dobrý pocit. V jej okolí, lebo bedňa v rajeckom vydaní je pódium na rajeckom rínku, sa sústreďujú kamaráti a kamarátky, kvôli ktorým sem vlastne chodím.

Početnú enklávu tu tvorí skupina, hlavne dám, pod tabuľkou „Zeleník“. Všetci Jožka poznáme, ale prečo tento zhluk ľudí? Prekvapenie bolo ešte väčšie, keď Jožko otvoril šampanské a začal nalievať. Čo sa deje? Má narodeniny? Nie, je to asi jeho 200-tý maratón, tipuje syn, ktorý si pamätá aj to, čo by si pamätať nemal. Neviem. Ďalšie kolo prípitkov reprezentovala Demänovka. Spríjemnila nám oceňovanie nekonečného množstva kategórií „inlajnistov“.

Po inlajnistoch a polmaratóncoch sme prišli na aj rad my, maratónci. Absolútne poradie mužov ovládli Maďari, aj keď dvaja boli čierni. U žien to bolo pre naše farby lepšie. Prvá Maďarka, potom už len Slovenky. Potešilo ma 8. miesto Katky, ktoráá na „bedňu“ neprišla. Zrejme neverila, že by sa mohla umiestniť. Škoda, dobre by sa v modrom roláku na pódiu vynímala.

Ako sme dopadli?

Nie zle. Peter Šafarik, dobehol v čase 3:58:36, Ľubo Petrík, alias Oteplovák to dal za 4:13:41 a smutný Paľo Hajduk za 4:28:40. Škoda, mal na viac, ale opäť nezvolil vhodnú taktiku. Príliš chcel...

Z ostatných ma prekvapil Šaňoprezident, no a Tomáš Kopčík, ktorý po zranení absolvoval dobrý maratón.

Samozrejme, najväčšiu pochvalu si zasluhuje „otýc“, nielen za výbornú organizáciu maratónu, ale hlavne, že zabezpečil to správne počasie presne na deň maratónu. Ako to robí, nevieme.