foto: lacom.

 Vilko Novák Svetobežný

2. Národný maratón Bratislava - Devín - Bratislava

 Bratislava - 1. 9 2013

Výsledky

Píšuc o tomto maratóne, víri mi v hlave množstvo rozporuplných myšlienok; okrem toho ma aj „srdco veľmo bolí“. Stačilo tak málo a názory na tento maratón by neboli rozporuplné.

Jedna myšlienka: neorganizovať tento maratón, vzhľadom na množstvo problémov spojených s organizáciou každého maratónu. A keď už maratón organizovať, tak si zabezpečiť predovšetkým maratónom rozumejúci tím. No a samozrejme sponzorov, ktorí maratónom rozumieť nemusia, ale majú peniaze.

Maratón jedného muža

Tento maratón je žiaľ maratón jedného muža, Jara Sopucha. Pohybuje sa tam veľa ochotných, zapálených a životne skúsených ľudí, ale žiaľ, ich maratónska „neskúsenosť“ bráni riešiť bežné miniproblémy, z ktorých sa potom stávajú „veľkoproblémy“. Jaro na všetko nestačí a okrem toho, chce mať všetko pod kontrolou. Pobehuje po trati a inštruuje personál...

Pri každom maratóne ide o dve skupiny problémov.

Najdôležitejšia je trať

Jedná sa o jej myšlienku, takpovediac „šmrnc“ a o bezpečnosť na trati. Myslím, že obe stránky boli zvládnuté výborne. Trať je zaujímavá, aj príjemná. Organizácia dopravy veľmi dobrá, počet policajtov na trati rovný počtu kilometrov. Jeden pruh iba pre bežcov, jednoducho skvelé. Nechcem ani hádať, koľko to stálo.

Potom je druhá skupina  problémov:

Organizácia preteku, občerstvenie, vyhlasovanie výsledkov

Tu už bolo problémov viac ako dosť.

Ale, maratón je to pekný. Nechápem averziu slovenskej mierečnej maratónskej pospolitosti, ba priam bojkot tohto bohumilého podujatia.

Pravda je, že okrem „hviezdy žiarivej“ prezidentky Evy Seidlovej tu bolo viacero SZM-ákov, ktorí naháňajú čiarky, ale aj tak...

Miesto štartu

Je umiestnené pred budovou VÚVH, označený plátenným prístreškom, pri ktorom je nastúpený nejaký dámsky spevácky zbor v apartných červených šatách. Čosi spievali, ale pred štartom má každý iné starosti. Tu by pomohla vari len dychovka, aby na seba upozornila nesúrodý dav bežcov, zahĺbených do seba, čakajúc na veci budúce.

Na boku postávajú Anka a Ľudo Volekovci. Tí nás budú povzbudzovať. Pri nich v „bežeckom“ Jano Štekauer a Erich Köpplinger, tí budú bežať polmaratón. Bez čísla, lebo ten Jaro to má hrozne drahé...

Pred štartovnou čiarou, kde sa zhromažďuje viac ako 100-hlavý dav bežcov stojí pergola. Z obidvoch strán pergoly sú veľké kvetináče, čiže budeme musieť prebehnúť touto, asi meter širokou a 150 cm vysokou "bránou borcov"? To je blbosť vravím si. Štart musí byť pred pergolou.

Riešime to, zbor si čosi vyspevuje a zrazu zaznie výstrel! Nič iné nám nezostávalo, len sa prepasírovať cez oblúk porastený čímsi, pod akým sa v Amerike svadbia.

Štart

Po úspešnom prepchatí sa bránou borcov, klusáme smerom k mostu Lafranconi. Pozerám okolo seba, kto vlastne beží. Poznám minimum ľudí. Tak by sa sem hodil napríklad Paľo Otýc Uhlárik s húfom rajčanov. Ale aj Miro eN Kriško v čiernych kompresných podkolienkach by sa tu pekne vynímal. Tých tu však niet.

Ale je tu Laco Maras team, Spiderman, Milan Vago. Z polmaratóncov Dag, bez zvyčajného podporného tímu. Zato podporný tím tu mám ja!

Svatka Mirka, bývajúca kúsok od štartu, bola mnou priam prinútená, ak chce udržať naše dobré vzťahy, vstať pred deviatou a vyjsť na ulicu, sťaby morálna opora. Podarilo sa jej to, dobré vzťahy neutrpeli ujmu. Jej nezastupiteľná úloha sa prejaví až po dobehnutí maratónu. Ale o tom potom...

Tak nejdeš? pýta sa ma Dag, bežiaci polmaratón. Dag, idem opatrne, na čase mi nezáleží. Jeden primát už mám vo vrecku. Som z bežcov žiaľ najstarší. Tak, vy ste ten najstarší? pýtal sa ma jeden z registrátorov, pravdepodobne starší ako ja. Som veru. S tým už nič nenarobím, odpovedám. Tak ahoj, lúči sa Dag, smutný z toho, že ma dnes neuťahá.

A čo mladé zutekalo dopredu

Maratóncov 28, maratónkyne iba len dve. Jednou z nich bola EvaS. My maratónci až na pár, ako napr. Dávid Nagy, ktorí hneď smelo zutekali, sme zostali na voľnobehu vzadu.

Tak teda pomaličky bežím, bežím, bežím a pozerám na rôznofarebné bodky pretekárov vpredu, kým sa môj zrak neoprel o dobre stavanú devu. Celá v čiernom, elasťáky pod kolená, jednoducho

Ivona

Ahoj, ideš „desinu“, prihováram sa jej, keď som sa na ňu dotiahol. Nie, idem polmaratón, odvetí. Aký máš čas na polku, vyzvedám. Toto je môj prvý polmaratón. A desiatku si máš za koľko? No, tak pod hodinu. To je dobré, za dve hodiny by si to mohla urobiť. Skús udržať toto tempo. Šlo by to? pýtam sa. Vari hej, neviem. Neboj sa, uvidíme. Ak to bude rýchlo, tak mi povieš, ja sa neponáhľam. Tiež ideš polku? Nie, ja chcem odbehnúť maratón. Maratón!?

Volám sa Vilo, patrí predstaviť. Ja som Ivona. Máš zriedkavé meno. Yveta je pomaly každá druhá. Ivonu, si ľahko zapamätám, hovorím mysliac na to, že budem písať doják a hľadať vo výsledkovej listine, s kým som to vlastne bežal.

A čo robíš? udržujem konverzáciu. Vyštudovala som filológiu, vraví. Máš zamestnanie? Mám, lebo ja som vyštudovala kombináciu rumunčina – bulharčina a to nie je príliš častá kombinácia. Zamestnať sa s ňou dá. A to ťa kto zamestnáva? Firmy predávajúce a kupujúce tovar z Bulharska a Rumunska. Možno divné, ale fakt nemám problém so zamestnaním sa.

S tréningom to máš tak, že manžel varuje deti a ty trénuješ. Vlastne deti, alebo dieťa? Máš ich viac? Dve. Jedno päť a druhé trojročné. To teda máš čo robiť.

V družnej debate čas rýchlo ubieha. Vľavo občerstvovačka, ale voda nenaliata! Dav pred nami všetko naliate vypil. Čakať nebudem, hovorím si, hoci by som mal piť na každej občertvovačke. Som dehydratovaný po 6 dní trvajúcej hnačke.

Tak teda bežíme ďalej bez doplnenia tekutín. Je to príjemný beh. Sem tam čosi prehodíme. Chválim Ivonku, zaslúži si to. Niekde pod hradom Devín som sa nechtiac od Ivonky odpútal. Obzriem sa, zaostáva. Asi o 10 metrov. Idem teda svoje.

Pred obrátkou

Pod hradným bralom beží v protismere mládenec v červenom, budúci víťaz polmaratónu. Za ním s odstupom bežec v bielom tričku, budúci víťaz maratónu.

Na prvý pohľad je jasné, že to nie je ani rýchly, ani skúsený bežec. Ako som sa neskôr dozvedel, bol to jeho prvý maratón.

Prajný Jaro Sopuch mu počas vyhodnotenia doprial čas 1:24. Vyvolal tým značný údiv. To by prekonal svetový rekord 39 minút! Tak sa mu dve hodinky, veď čože je to hodinka dve, pridali a bol na svete správny čas 3:24.

Na občerstvovačke priamo pod hradným bralom, som konečne vypil dva poháre vody. Čokoládové bonbóny, srdečne núkané postaršou osádkou stanice, som zdvorilo odmietol.

Pípala časomiera. 5-ka 27:18. Je to dobré, hovorím si, vyzerajúc obrátku. Tá je až pod Sandbergom.  Konečne som pri nej.

Obieham okolo veľkého oleandra na ceste, povzbudzovaný trojčlennou osádkou tohto významného miesta. Mimochodom, ten veľký oleander sem určite viezli na nákladiaku. Myslím si, že by sa bez neho Národný maratón obišiel.

Po prvej obrátke

Myslím na Ivonu. Som zvedavý, ako ďaleko za mnou beží. Asi po 200 metroch si kývame. Ako jej to asi pobeží pôjde po obrátke? Som skôr pesimista. Mám dojem, že spomalí.

Postupne si kývam  so spolumaratóncami za mnou. Spiderman, Milan Vago. Vyzerám Evu, ale zatiaľ ju nevidieť. Stretávame sa za výbehom na hrádzu po hradom. Cupká so stratou asi 2 kilometre, ale únavu na nej nevidieť. Je zdanlivo v pohode, ako vždy. Kývneme si a ja tuším, že ma na spiatočnej ceste veľmi rýchlo „zvesí“. Poznáme sa predsa.

Beží aj známy z BAH Anton Reiter, člen 100 Marathon klubu Austria. Pokúša sa ma dokonca fotiť.

Pripájam sa k dvojici maratóncov a s Tónom Hrabovským a Janom Lechnerom, mlčky bežíme skoro po 30-ty kilometer.

Pri občerstvovačke, asi na 16. kilometri vidím stáť pri stolíku povedomú postavu v žltom tričku. Paľo Hajduk? Áno, je to on. Paľo, poďme spolu, tie 4 kilometre vari so mnou vydržíš? Pravdaže vydržím, odpovedá.

Určite vydrží, pretože nechať sa odo mňa predbehnúť, keď bežím raz toľko, by bola pre Paľa potupa. Samozrejme že vydržal.

Dianie v závere prvého kola by sa dalo charakterizovať frázou z hlásenia dozorného na vojne; počas dobehu do cieľa prvého okruhu „sa nič zvláštneho nestalo“, len sme spokojne, skoro bez rečí, klusali. To mi počas prvej polovice maratónu vôbec nevyhovuje. Síl aj chuti, aj na rozprávanie, mávam spravidla dosť.

Do druhého kola

Všetci traja hore uvedení sme otáčali do druhého kola viac menej spolu. Môj čas 1:53:44, tiež viac – menej v norme. Ak pôjde všetko ako má, mohlo by to byť okolo štyroch hodín.

Samozrejme, cítim aj únavu. Ale malú časová rezervu mám. Len treba doplniť tekutiny, čo platí najmä pre môj dehydratovaný organizmus.

Od občerstvovačky sme odbehli 4 kilometre, teda v cieli bude voda. Nebola! Nie je tu voda, pýtam sa v cieli usporiadateľov. Odpoveďou sú pokrčené plecia.

Točím do protismeru, začínam byť naštvaný. Osem kilometrov bez tekutín! A to v čase, keď vôbec nie je zima. Je polooblačno, 22° C, ale keď zasvieti slnko, tak si lejem vodu na hlavu. Ticho zúrim, ale musím to vydržať.

Radšej myslím na príjemnejšie veci. Napríklad na Ivonu. Kde ju asi stretnem teraz? Za Riviérou, bližšie? Pod mostom Lafranconi beží v protismere deva v čiernom, To by mohla byť ona. A aj bola. Zakývali sme si a aj som ju opäť pochválil. Uvážte! Prvom štart a skončila medzi ženami druhá v kurióznom čase 2:00:01! Na oceňovanie neprišla. Ako mi neskôr povedala, utekala deťom zohriať obed.

Moja myseľ sa koncentruje iba na občerstvenie. Kedy už bude!? Za Sihoťou sme sa jej konečne dožili. Pre istotu som si dal dva poháre vody a nejaký na hlavu. To som ešte bežal vcelku bez problémov.

S blížiacim sa Devínom sa to začalo zhoršovať. Jano Lechner ušiel dopredu. S Tónom Hrabovským sme na občerstvovačke pod hradom dobehli napájajúceho sa Cyra Bohunického.

Zastal som aj ja a počas pitia sme prepochodovali pár desiatok metrov. Prvý to príznak, že začínam mať problémy.

Tóno sa vzďaľuje. Síce stále bežím, ale je to už pomalé. Cítim sa slabý, slabučký. Zrejme dôsledok hnačky.

Obrátka, oleander a naspäť. Stále spomaľujem, ale ako stojím s časom neviem, pretože kilometre pre maratóncov v druhom okruhu nie sú označené. Už mi to nemyslí, aby som to prepočítaval a pripočítaval. Nakoniec, je mi to jedno. Iba to dobehnúť...

A znova v protismere stretávam ostatných (teda tých pomalších maratóncov), Eva má na mňa stratu stále asi 2 kilometre. Ako sa neskôr ukáže, tak to aj zostalo. Tiež jej to nešlo.

Bežím teda sám a trápim sa. Pri výbehu z Devína prejdem asi na 50 metrov do kroku, ale potom sa prinútim bežať až po občerstvovačku na 37. kilometri, ak sa to dá vôbec behom nazvať. Naspäť sa radšej nepozerám. Iba čakám, kedy ma konečne dobehne Eva.

Je to veľká bieda. Už niekoľko rokov som sa takto netrápil. Kráčam, sem tam pobehnem. Je mi jedno, čo si o tom myslí okolie. Dokonca aj hore miernym kopčekom spod mosta Lafranconi k cieľu som kráčal. Až keď som uvidel cieľ a ľudia v ňom videli mňa, prinútil som sa do pomalého klusu. Je to predsa maratónsky beh!

Cieľ

Vidím červené číslice časomiery. Na nich cifra 4:08. Kým dobehnem a som „odpípaný“ čas narastie na 4:08:24. Čas biedny, ale som rád, že som konečne tu, aj keď ma všetko bolí. Z chodníka sa na mňa usmieva manželka so svatkou. Tým je jedno, aký mám čas. Hlavná vec, že žijem.

A čo moji dočasní spolubežiaci? Tóno Hrabovský 3:57:54, Jano Lechner mal čas 4:00:21, Cyril Bohunický tesne za mnou 4:09:56 a Eva, ktorá sa tiež vytrápila 4:17:49.

Obzerám sa, že sa konečne napijem. Ale žiadne pitie nevidím. Asi bude pitie hore v areáli SOREA, uvažujem. Pomaly, v sprievode manželky, svatky a s jazykom prilepeným k podnebiu, postupujeme hore.

Máte aj pivo, naivne sa pýtam posádky šatne. Na pitie nemáme nič, odpovedajú. Nič tu nie je, potvrdzuje mi David Nagy (alias Penát), mne dali napiť policajti na trati.

Dá sa tu umyť, pýtam sa Davida Ja som sa umyl v umývadle na WC. Nakoniec, voda ako voda. Viete čo, vravím svojmu tímu. Poďme do krčmy Machnáč, tam si dáme pivo! Voda aj tak nie je dobrá na uhasenie smädu. Machnáč zatvorený!!! Otvárame o tretej, oznamuje majiteľ. Lenže bolo iba pol druhej.

A teraz prichádza chvíľa mojej svatky! Jej syn bol kamarátom majiteľa. Nedalo by sa kúpiť jedno pivo, pýta sa. Po chvíli sa majiteľ objavil s vychladenou „desinou“ Corgoňa. To je grátis! Vidíte? Dobrá svatka je niekedy na nezaplatenie.

Vyhodnotenie

Bolo avízované na tretiu. Začalo len o 10 minút neskôr, keď sa ukázal Jaro Sopuch.

Som Sopuch, doktor, Jaroslav, predstavil sa. Nebudem opisovať celý ceremoniál. Prví dostali poháre podľa vlastného výberu zo stola. Zvyšní umiestnení po tričku Maratón Salzburgu s radou, že logo NM si môžu dať natlačiť tuším na Mariánskej. Potom boli ocenení pohármi Jarovi spolupracovníci.

Celé oceňovanie pôsobilo chaotickým dojmom. Ako už bolo povedané, je to maratón jedného muža, ktorý aj keby ako chcel, nemôže stíhať všetko.

A prečo je to maratónom jedného muža? Zrejme aj preto, lebo tí, ktorí o maratóne niečo vedia, vedia aj to, že Bratislava nemá na dva silné maratóny. A maratónu znalí nie sú ochotní riskovať svoju povesť v týchto podmienkach.

A Jaro Sopuch? Z jedného pohľadu obdivuhodný muž, ktorý investuje veľa svojho času a určite aj peňazí do tohto maratónu. Robí to pre nás, pre maratóncov. Na druhej strane si neuvedomuje skutočnosť, že Bratislava je príliš malá (sponzorsky aj organizátorsky) na dva kvalitné maratóny.

Čo tak pretvoriť tento pretek na „Národný Hamburg?“

Vilo Novák, Bratislava, 4. 9. 2013.