Výsledky

Počasie je prenádherné.

Je jeden z mála dní v roku, kedy aj pesimista má dojem, že na tomto svete môže byť niekedy aj pekne. Teplota vzduchu je okolo 5 °C, skoro bezvetrie, čistý, priehľadný vzduch a nádherné, zlaté listy, ktoré pozlátilo jesenné slnko.

Nedeľa, 6. októbra, asi 8:40

Pomaly klušem z plavárne smerom k miestu štartu, pred hotel Double Tree Hilton spolu s osobou zvanou JedeN, s ktorým sme si boli domastiť Indulonou niektoré miesta na maratónskom tele, aj keď Indulona vraj nebola takej farby akú by si jeho výsosť, vyberavý eN želal.

Cestou sa zdravíme s početnými známymi, mnohí sa sťažujú na zdravie, netrénovanosť... To však dobre poznáme, a nijako ma to nevzrušuje.

Aj ja mám obavy. Som nejaký tvrdý, ba aj trošku prechladnutý. Zo skúsenosti však viem, že tento spolok chorých, zranených a netrénovaných maratóncov sa zmení na svorku zdravých chrtov, tvrdo sa derúcich dopredu, nepoznajúcich ani brata. Na to je potrebné len jedno: výstrel zo štartovacej pištole. Dúfam, že tento fenomén „predštartovne nezdravého borca“ sa po niekoľkých kilometroch pominie. Ale obavy, áno, to mám. A je to tak pred každým maratónom, napriek tomu, že ich mám za sebou viac ako stovku, maratón neberiem to na ľahkú váhu. Je to predsa len dlhá štreka...

Som dobre oblečený? Skúmam sám seba. Nebude mi teplo? Trenírky sú jasné. Hore som si však vzal propylénové tričko a biele tielko. Nie je to veľa? Zima mi nie je a keď sa oteplí, čo sa dá očakávať, nebudem sa potiť? Nechám to tak, však nebežím zase tak rýchlo, aby som produkoval až také množstvo odpadného tepla ako „black boys“. Je to dobré, uzatváram.

Pomaly sa vtláčame do štartovného koridoru.

V ňom je teplúčko. Na stĺpoch sú síce pripevnené nejaké tabuľky s číslami, kam by sa ich majitelia mali postaviť, ale to si nikto nevšíma a čím je bežec slabší, tým viac sa strká dopredu. Nakoniec, má to logiku; tí lepší sa dopredu ľahko dostanú, ale čo tí slabší? Na „svetových“ maratónoch je to jedno, kde stojíš, počítajú sa len čisté časy.

A v Košiciach? Stále tie „brutto“.

A keď stratím len pol minúty, ako sa to stalo na tomto maratóne, nie je to málo, najmä keď je pole vyrovnané.

Želáme si všetko dobré, je tu Paľo Uhlárik, Dag Úlehla a mnohí ďalší. Krútim krkom aby som našiel kamaráta Horsta Gerke z Berlína, ktorého som vlastnoručne na tento maratón nahovoril a dohodol sa s ním, že aspoň začiatok pobežíme spolu a potom sa uvidí. Včera sme sa stretli podľa dohovoru na stanici, kam dorazil aj s manželkou Gundou a dcérou Judit, ktorá pobeží polmaratón. Bývajú v hoteli Jasmin, z ktorého sa vykľul starý známy Hutník, samozrejme zrekonštruovaný.

Viliam!

Horst! Nice to see you. Are you ready for marathon? Neviem, najdlhšia trať, čo som bežal v tomto roku bolo 25 kilometrov, neviem, čo to spraví, rečie. Uvidíme.

Je to zvláštne, byť v tomto zástupe, čakajúcom na výstrel. Bežci sú väčšinou nervózni, ale snažia sa to maskovať. Niekto kyslým úsmevom, iný predstieranou veselosťou, niektorí sa tvária vážne a zamýšľajú sa nad tým, čo ich čaká a neminie.

Dievčatá, všetky pekné, veď kto kedy videl inú maratónsku bežkyňu, sa usmievajú, ale v očiach im vidieť obavu. Ja sa snažím tiež vyzerať optimisticky a obavy zakrývam bodrými debatami a širokým úsmevom.

Výstrel

Zaznel nečakane, lebo národ mierečný už mal prepnuté hodinky do režimu stopiek a nikto nevedel, koľko je vlastne hodín. Výstrel vyvolal spontánny rev tisícov, ktorí takto ventilovali akumulované napätie.

Prešľapovanie na mieste sa zmenilo na pomalý klus a štartovací portál som prebehol, stlačiac stopky, so stratou asi pol minúty. Obzerám sa, kde je Horst. I am here, volá.

Horst

Horst Gerke patrí medzi špičkových vedcov z oblasti hydrológie, vedel som o ňom z literatúry skôr, ako som ho stretol na vedeckej konferencii, už sa ani nepamätám na ktorej.

Keď niekam idem na viac dní, tak si vždy so sebou zoberiem bežecké propriety, čo ma naozaj nijako nezaťaží, veď zbaliť a odniesť jedny trenírky a tričko nie je problém. A maratónky sa zídu aj ako pohodlná obuv na vychádzky. Tak to bolo aj na onej konferencii. Keď som si ráno vybehol a bol som videný, sem tam sa niekto pochváli, že aj on behá a potom sa zjednáme na spoločný tréning, ako s Horstom.

Bežali sme spolu v Bratislave, aj na Poľane pri Zvolene a naposledy tohoto roku v meste zvanom Landau, vo Falcku na nemecko – francúzskej hranici v blízkosti mesta Koblenz.

Na tamojšej univerzite bola konferencia, a v okolí, okrem Pfalz Weinstrase, sú aj pekné bežeckú terény, takže už vopred sme sa dodhodli na spoločnom výbehu.

Takže, 21. mája 2013 o 18:30 sme vybehli z hotela Park do mesta s tým, že si zabehneme. Nemali sme určené kam a koľko toho bude. Počasie nebolo najlepšie, občas jemne mrholilo. Vybehli sme smerom k pevnosti. Landau je vlastne pevnostné mesto, niečo podobného ako český Terezín a časť pevnosti je stále v dobrom stave. Staval ho vraj povestný stavitel pevností Vauban, z toho vyplýva, že to bola pôvodne pevnosť francúzska, postavili ju v 17. storočí, na obranu hraníc.

Po obehnutí pevnosti sme zamierili von z mesta, smerom na východ, po rovinatej krajine. Horst zrejme skúšal koľko vydržím. Ešte môžeme? Opýtal sa ma ma. Samozrejme, ja na to. Tak sme bežali viac ako hodinu.

Nemali by sme sa vrátiť, navrhujem. Súhlasil a vydali sme sa smerom, ktorým sme tušili mesto Lndau, lebo vidieť ho veru nebolo. Bol to (zatiaľ) príjemný beh po upravenom nemeckom vidieku, cez úhľadné dediny s domčekmi s hrázdenými stenami. Tu som začal Horsta lámať na Košický maratón. Je najstarší v Európe, bude to juábilejný 90. ročník a Košice sú naozaj pekné mesto, samo o sebe to stojí za to...

No ja neviem, neviem... nie sú Košice v tomto roku hlavné európske mesto kultúry? Je to tak, vravím. To by mohlo na moju ženu zapôsobiť, odpovedá. Dám ti vedieť, ukončuje debatu.

Nakoniec sme intuitívne do mesta trafili, a veru mali sme toho dosť. Bolo to vari 24 kilometrov, do hotela sme sa skôr doplazili. Vyrazili sme na večeru, ale už sme dostali len pivo. Nevadí, maratóncovi pivo úplne stačí. Však obsahuje hodne cukru a vitamínov. Je to vraj najlepší izotonický nápoj. Ja s tým súhlasím.

Asi o dva týždne mi Horst oznámil, že sa o Košíc zaregistroval. Hurá!

Pomaličky, pomaly...

Veru tak, pomaličky sa rozbiehame. S tým som počítal a preto som sa ani poriadne nerozbehal. Skoro všetci sa tlačia dopredu v snahe nič nestratiť. Keď hovorím skoro všetci, chcem len povedať, že sú tu aj skúsenejší borci, ktorí vedia, že pomalým začiatkom naozaj nič nestratia.

Nakoniec, aj tak sa tu veľa urobiť nedá. Cestička je úzka, navyše prekladaná kockami. Užívam si to, vnímam nádhernú panorámu katedrály, nádherné počasie a množstvo prajných divákov. Kde sú tí moji známi, ktorí mi sľúbili podporu? Asi kdesi v dave, veď nájsť toho „svojho“ v tisícovom a navyše stále sa pohybujúcom chumli nie je jednoduché.

Každú chvíľu sa s kýmsi zdravím. Aha tu je Jožo Čurlej. A ním bežím a debatujem počas niekoľkých kilometrov smerom k Aničke. Samozrejme, že sa pýtam na Evu, šarmantnú to Jožovu dcéru. Beží? Ale nie, má niečo s kolenom. Škoda, myslím si že Evička nám chýba viacerým a nielen chorým. Evička je totiž lekárka.

Blížime sa k Aničke, keď tu v protismere sprava vybehne húf čiernych chlapcov, v tempe tesne nad tri minúty na kilometer a o chvíľku sú preč. Dobre idú, majú na nás skoro dva kilometre!

Ešte skôr, ako sme opustili súbežnú trasu v protismere vybieha aj Anka Balošáková. Prekvapilo ma to. Nie je to na ňu prirýchle? Je tesne po 6. kilometri a je červená ako rak; zrejme to „prepálila“. Mala to rozbehnuté na oveľa lepší čas, ako 3:29:46, ktorý nakoniec dosiahla. No čo už? Aj majster(ka) tesár(ka) sa občas „utne“...

V kríkoch so žltnúcimi listami na pravej strane cesty postávajú početní maratónci. Pridám sa k nim aj ja? Asi áno; je chladno, potíme sa menej, treba ta ísť a odpustiť si.

Bočíme vpravo a máme „päťku“.

Prvý raz pozerám na hodinky. Teda, to sme ale slimáci! Máme to (a to v čistom!) za 28:14, Málokedy som to bežal pomalšie. Nič to, len aby som v zdraví dobehol.

Podvedome zrýchľujem. Diváci v parku Anička nás výdatne povzbudzujú. Sú medzi nimi aj kuriózne prípady. Mnohí mali zrejme problém, dôjsť sem po vlastných.

To už so mnou beží ďalší tréningový partner Dag. To sú teda exoti, poznamenávam. Tí by nedobehli ani na autobus. To si musíme vážiť, vraví Dag. Pozri sa na tamtoho chudého, s cigaretou, čo je opretý o kandeláber. Vieš koľko námahy ho stálo, kým sem prišiel? Veď áno, na behanie sme tu my. Nakoniec, Dag má pravdu. Mali by sme mu byť vďační.

Občerstvovacia stanica pri výbehu z Aničky; ešte neobčerstvujem, je chladno, až na desiatom si niečo dám.

Vybiehajúc na cestu, vidíme záverečné sprievodné auto, ako tlačí pred sebou staršieho, pomaly klusajúceho borca. No, Boh s tebou, myslím si, kým ty dobehneš....

Asi na siedmom kilometri spozorniem.

Vpredu beží dievčina s perfektnou postavou, čierne elasťáky doplňa čierne tričko a čelenka. Pohybuje sa ladne a zdanlivo ľahko. Prehrabujem virtuálnu kartotéku postáv nepočetných slovenských maratónskych bežkýň. Vychádza mi to na Ivetu Kamenskú. Jediná vec ma mätie. Tá deva beží rýchlejšia ako by som čakal od Ivety. Asi sa zlepšila.

Zrýchlim, aby som sa uistil, že je to Iveta. Na štartovnom čísle má napísane Renáta Holičková. Teda nie je to Iveta? Prizriem sa jej zboku; to teda Iveta rozhodne nie je, táto vyzerá ináč a je zrejme o nejaký ten piatok staršia. Renáta sa na mňa prekvapene pozrie, čo som zač.

Renáta

Ahoj Renáta, ja som Vilo, predstavujem sa, hoci to nebolo treba, lebo to mám napísané na oboch štartovných číslach. Renáta. Predstavuje sa mi oná dáma za behu a dokonca si podávame ruky.

Prepáč, pokračujem, pomýlil som si ťa s jednou bežkyňou. Máte veľmi podobné postavy. Netušil som, že sa nájdu dve maratónkyne s rovnakými postavami, vysvetľujem.

Na aký čas bežíš? No, chcela by som to zabehnúť okolo štyroch hodín. Aký máš najlepší čas na maratóne? Z toho by sa dalo vyjsť, hovorím. Toto je môj prvý maratón. Prvý? A aspoň polmaratón si bežala? Áno, jediný pretek, čo som bežala bol polmaratón. No a za koľko si to dala? Za 1:50 a čosi, odpovedá.

Máme to rozbehnuté pod štyri, ale vzhľadom na čas z polmaratónu, by si mala byť opatrná a nehnať to. Bežíš voľne? Nie je to tvoje maximum? Nie, je to príjemné tempo. Nerada bežím sama. Ak ti toto tempo vyhovuje, skúsime to spolu a potom sa uvidí. Ja chcem ísť tiež pod „štyri“, ale ak to bude nad, trápiť ma to nebude, vravím.

Vysvitlo, že Renáta behá asi jeden a pol roka. Je v nejakom spolku Run for fun v Bratislave. Ročník 1964 (!), a má dvoch dospelých synov. Ako si prišla? Vlakom? Nie, je tu so mnou muž. Doviezol ma autm. Beží? Ale nie, mal by povzbudzovať. Nenechal by ma samú, tak ďaleko od Bratislavy.

Kilometer desiaty

Bežime vo voľnej formácii, Renáta, Horst, Dag a ja, v občasnej družnej debate čas ubieha rýchlejšie ako predtým, aj keď nie rýchlo. Ani sme sa nenazdali je tu desiaty kilometer. Posledná päťka za 26:09. Výrazné zrýchlenie, aj keď o nejakej „rýchlosti“ nemôže byť ani reči.

Dávam si „ionťák“. Čo si mám dať, pýta sa Renáta. Ak ti to žalúdok zvládne, daj si ho tiež. S tým nemám problémy, odpovedá.

Svorne bežíme ďalej, navzájom sa rozptyľujeme, na občerstvovačkách sa strácame, a potom sa zase sformujeme. Čas ubieha rýchlejšie.

Sme v prvej polovici trate a vbiehame na hlavnú ulicu v početnom dave polmaratóncov, vychutnávajúc atmosféru pretekov.

Pred cieľom sa oddeľuje zrno od nezrna. Kúsok za 180° zákrutou vľavo je polmaratónska méta.

Polmaratón

Čip dvakrát zapípal, ale čistý čas nezmeria. Meriam ho sám, 1:53:01. Je to pomalé, ale pod „štyri“ by som z toho vyčarovať mohol. Počítam so spomalením v druhej časti. O koľko? Aspoň päť minút.

Zatiaľ je to celkom dobré. Nohy mám už ťažké, ale to je po „polke“ vždy. Dôležité je, že nebežím sám, tak to rýchlejšie ubieha.

Obzerám sa po mojom malom stádočku. Dag je so mnou, kúsok vzadu je Renáta a Horst? Ten sa asi zdržal na občerstvovačke na 20 kilometri. Na nich sa nám spolok rozptýli, ale potom sa "podobehujeme" a bežíme viac-menej v húfe.

Debaty stratili na intenzite, ale stále sa dobre bavíme. Znak, že je to zatiaľ dobré.

Hustota bežcov sa výrazne znížila, aj keď je toho podstatne viac, ako minulé roky. Aspoň dva a pol krát viac.

Problémy majú aj diváci, lebo identifikovať toho „svojho“ nie je v tomto pohybujúcom sa húfe jednoduché. Mnohí sa o to ani nesnažia, Tlieskajú, pohľad upretý kamsi do neznáma, tiež toho majú dosť.

Anička. Chvalabohu.

Tadeto už nepobežím, teším sa. 25 kilometrov mám za sebou, ešte sedemnásť. Je to veľa, dočerta! Stále držím tempo, posledných „päť“ bolo za 26:24. Čo na to povedať? Žiadna sláva, ale hýbem sa a keby som chcel, môžem pridať. Ale načo? Obzerám sa po stáde a jeden, teda Horst, už nie je v dohľade. Ostatní sa zdajú byť čulí.

Za občerstvovačkou na 26 kilometri Renáta výrazne zrýchlila. S Dagom sme len mávli rukou. Nech len ide. Že by bola až tak taká dobrá? Toto nie je moje tempo. Rezignovali sme.

Ale aj Renátka je len človek. Po kilometri sme sa pomaličky dostali na jej úroveň. Pozri, vravím jej. Si už veľké dievča. Ak myslíš, že to v tom tempe, aké si nasadila zvládneš, bež! Možno na to máš. Ale nie, mne vaše tempo vyhovuje, pôjdeme spolu...

Pri plavárni sa pomaly blížime k Zlatke Semanovej. To sa mi nestáva, spravidla ona obieha mňa. Naposledy v Rajci...

Občerstvovačka na 30 kilometri

Už to nie je, čo bývalo. Zmĺkli sme, nedebatujeme. Každý sa uzavrel do seba. Je to jasná správa. Máme toho dosť, prestávame sa navzájom vnímať, muzika sa pritvrdzuje.

Odvtedy som spolubežcov neregistroval. Oči upreté na tú modrú čiaru, len na nič nemyslieť. Dá sa to vôbec?) Nech je tu už ten cieľ...

Kilometer 32

Je namaľovaný bielou farbou na asfalte hneď za odbočkou smerom k Južnej triede. Teda už len „desať“ do cieľa! Desať by som urobiť mal, veď to je jeden krátky tréning na Železnej studničke v Bratislave. Z Patrónky k sanatóriu a späť. To je predsa kúsok, to už musím dať. Vládzem? Ale áno! Skúsim teda trošku zrýchliť. Ale doslova iba trošku.

Vpredu vidím známu a neopakovateľňú figúru v XL trenírkach. To budeí Paľo Hajduk z nášho oddielu. A veruže je. V snahe nás všetkých poraziť, skúša stále tú istú nôtu. Od začiatku vyrazí ako srnec a dúfa, že ho nedobehneme. Zatiaľ vždy dúfal márne. Vždy sme ho „stiahli“. Ahoj, Paľo, ako to ide? Nič moc... Neboj sa, pod „štyri“ to dáš.

Dobieham ďalšieho Paľa, tentoraz Uhlárika. To sa mi ešte nestalo. Vilo, trápim sa, vraví. To sa na maratóne stáva, utešujem ho. Tu nemáš nič isté. Jedine to trápenie pred koncom natrápime. Ahoj.

Bežím sám a bežím celkom svižne. Aspoň mám taký pocit. Tento pocit je umocnený tým, že mnohých predbieham, mňa málokto. Nie je to zlý pocit. A počasie stále príjemné, aj keď sa pomaly otepľuje.

Kilometer 40

Konečne! Konečne mám cieľ  na dosah. V diaľke už vidieť Námestie maratónu mieru, aj keď je ďaleko. Vydržím v tomto tempe? Skúsim to.

Najskôr obieham bratislavčana Joža Lieskovského. Len tak ďalej. Koncovku si vyložene vychutnávam. Nestáva sa mi to často. Väčšinou so skleným pohľadom trpím a čakám, kedy to všetko skončí. Ale dnes? Paráda!

Postava, ktorá sa stále obzerá

musí byť Betka Tiszová. Napriek bohatým skúsenostiam je jej silueta stále charakteristická. Betka, neobzeraj sa a makaj! Nikto za tebou nie je!

Po prebehnutí pre uťahaných maratóncov nebezpečných električkových koľají, som na Hlavnej ulici.

Je to jasné: dnes dobehnem.

V akom čase? Nemám ani poňatia, na hodinky sa nepozerám, len stláčam tlačítka stopiek. Dôvod je jednoduchý: bežím podľa pocitov a nechcem, aby som svoj beh podriaďoval nejakým hodinkám.

Postava v tmavom tielku, ku ktorej sa blížim je môj tradičný súper Milan Krajči zo Zvolena. Beží pomaly, rýchlo sa k nemu približujem a vzápätí ho obieham. Ahoj Milan! Sme zhruba na úrovni divadla, na zostávajúcej vzdialenosti som mu nadelil viac ako minútu. Tak sa mi darilo, aj keď si na tom nezakladám. A v Rajci bol lepší zase Milan. V cieli mi Milan Krajči ukazoval rozbitý lakeť. Potkol sa a spadol presne na spomínaných električkových koľajniciach.

Tak tu som,

prihovára sa mi asi 200 metrov pred cieľom Paľo Uhlárik. Preboha, čo tu robíš? Na tridsiatom som si dal gel a to ti ma nakoplo. Tearz mi to beží celkom dobre. Žeby tak gél zabral? Zabral, potvrdzuje Paľo a bežíme až do cieľa spolu. Paľo ma zrejme nechce predbehnúť, lebo mám dojem, že by to zvládol.

Na časomiere sa lenivo prevaľujú sekundy, prebiehame cieľom v čase 3:44:24; čistý čas je o niečo lepší: 3:43:54.

Za cieľom

Dostávam kovovú loďku na šnúrke. Nejaká zvláštna medaila! Má to byť znak toho, aby sme už konečne odplávali? Málo príťažlivá medaila je vari jediným negatívom tohto skvelého behu.

Čakám na spolubežcov. Nepredbehli ma, teda by mali dobehnúť teraz. Prvý dobieha Dag za 3:46:01. Onedlho za ním bez problémov finišuje Renáta. Keď si uvedomíme, že to bol jej prvý maratón a skončila 12-ta v F40 a pred ňou iba mladšie bežkyne, je 3:48:27 neuveriteľné! Je to talent.

A Horst?

Jeho čas 4:07 som zistil až večer z internetu. Záver musel byť krutý. Ale bol spokojný. Dobehol vraj lepšie, ako očakával.

Aké to teda bolo?

Výborné. Skvelé počasie, výborní košičania, dobrá trať, pekné mesto, čo si viac človek môže želať?

Ja viem, lepšie časy a nemyslím tým iba tie moje, ale naše, slovenské. Slovenskí maratónci nemajú veľa dôvodov na radosť. Čo možno povedať o úrovni slovenského maratónu, keď ten najlepší to nezabehne pod 2:23?

Nebudem opakovať výsledky, sú na webe. Spomeniem len niekoľko zaujímavostí. JedeN zabehol svoj 500-tý maratón v čase pod 3:30:33! To sa mu už roky rokúce nepodarilo. Výborný čas, ktorý „dal“ JedeN však biedu slovenského maratónu nezachráni.

Ani ja som nedopadol zle. Druhá pozícia v M70 za Janom Hazuchom je lepšie umiestnenie, ako som mohol dúfať. Oceňujem skvelé výkony Tomáša Kopčíka, Radky Paulíniovej. Obaja sú z Trnavy a ide im to lepšie, ako futbalistom. Ale aj Eva Seidlová časom pod štyri (3:59:42) iste urobila svojmu Tiborkovi kopec radosti.

A čo „naši“ zo Železnej studničky v Bratislave?

Nastúpila úplne nová zostava. Tá „stará Železná“ mala iné grády. Však Mike? Peter Šafarik dobehol 30 sekúnd predo mnou, 3:44:00. Paľo Hajduk 3:56:29, Ľubo Petrík 4:30:10. Myslím si že je to „dobré“, až na Ľuba. Príčiny sú však „objektívne“. Málo trénoval...

Vilo Novák, Bratislava 11. 10. 2013