Judit a Milan, čiga-biga team marathon na Chodbe.

foto: Jožo I.

Milan čiga-biga Fujerík

ZŠ na Ul. Pavla Dobšinského 5 v Prievidzi - 8. 2. 2014

Výsledky

Je veľa extrémnych maratónov,

čo sa týka miesta, času, podnebia, dátumu, alebo iného parametru. Niektoré by ste nebežali za nič na svete. Ale sú aj také, ktoré vás lákajú. Skúsiť nepoznané je lákavé.

Keď som prvý krát počul o chodbe, tak som sa pousmial. Tristojedenásť 135,7 m okruhov na chodbe základnej školy? To musí byť pakáreň!

Asi dva roky späť som si v mojom maratónskom vierovyznaní určil ako hlavný oltár kvantitu, teda čiaročky. Kvalitu, čo do času odbehnutých maratónov, som posunul do zadných lavíc chrámu. V tomto čase som sa obzeral po rôznych podujatiach, kde by som chcel čiarky zbierať.

Ondro Hanzlík, školník na tejto škole a výborný maratónec, poskytuje v tomto februárovom čase jedinečnú možnosť, bežať maratón v tielku a trenkách. On to používa v zimnom nečase ako krásnu tréningovú trasu.

To nám "neškolníkom" ostáva, keď chceme silno behať aj vo veľkej zime a veľkom snehu, jedine bežecký pás v posilovni. Natíska sa otázka, čo je väčšia pakáreň?

Pás navštevujem zásadne skoro ráno, keď tam nik nie je. Beh si môžem spríjemniť pozeraním telky. Druhá možnosť je prísť v podvečer, keď je "narváno" a musíš sa kochať vypracovanými telami žien a mužov.

Zrkadlá v tieto hodiny praskajú. Keby tam bolo to zázračné zrkadlo, čo odpodvedá na otázky ohľadne estetična, mňa by milovalo. Určite by som ho neobťažoval zbytočnými otázkami.

Keď naberieš odvahu isť v tomto čase na pás, tak riskuješ že sa staneš jednoznačne stredobodom pozornosti. Tvoje behaním „ vypracované“ telo zachráni iba značkové tričko z veľmi jasným nápisom MARATON. To trošku zachraňuje situáciu. Používam tričká z Košického maratónu. Tým brzdím chlapcov po dvojhodinovom tréningu bicepsov a predlaktí, aby z pásu nevyniesli v zuboch. „Musia predsa sedem minút vyklusávať.“

Ale to som odbočil.

Keby som mal „svoju“ chodbu, robil by som to asi ako Ondro. V posilke by ma dupať po páse nik nevidel. Inak, ďakujem za tohtoročnú zimu.

Takže maratón na chodbe. Ondro si s kamarátmi pred 9 rokmi urobil preteky v maratóne a pokrače v tom úspešne dodnes. Stal sa z toho zaujímavý maratón, čo do prostredia, kde sa beží, ale aj z dôvodu štartujúcich. Na chodbe, ktorá garantuje stabilnú klímu, sa stretáva zberačská elita SlovenskoČeského priestoru. Počet štartujúcich býva z priestorových dôvodov obmedzený. Dostať sa do štartovej listiny je zložité.

Minulý rok som to skúsil a Mirovi eN som písal, že by som mal záujem, raz skúsiť. Slušne ma poslal do výrobne, že nemám zásluhy, vek, akcie, známosti, titul, foťák z objektívom, ani kameru. Jednoducho - ZABUDNI.

Mojich cca dvadsať maratónov mu dalo za pravdu. Nič z ďalších "poľahčujúcich okolností" som tiež nespĺňal, tak som sa zmieril s tým, že chodba mi tak skoro nehrozí.

A AJHĽA! Zázraky sa dejú.

Šesť dní pred chodbou som si dal prvú tohtoročnú akciu práve u Mira, na BOH okruhu. Mal čerstvú informáciu, že najväčší český zberači sa tento rok ospravedlnili. Tým pádom vznikli dve voľné miesta a ja som sa objavil v správnom čase na správnom mieste. Nie je to šťastie?

Miro si spomenul na moje minuloročné škemranie o účasť. Možno mu prišlo ľúto, ako ma odfajčil, alebo neviem prečo. Na hodenú návnadu som okamžite zabral. Chcem, chcem. Ale ak sa dá, s Judit.

Dalo sa. V utorok poobede prišla oficiálna dvojmiestenka pre čiga-biga team. V tom čase som poctivo kloktal slanú vodu a pil čaje s citrónom. Pokúšal som sa presvedčiť boľavé hrdlo, ktoré si pamätalo studenú vodu, ktorú som chlemtal na BOH okruhu. Nechcel som angíne dovoliť, aby mi ťažko nadobudnutú šancu uchmatla. Angína neprišla, nádcha ako krava áno. Nebudem opisovať nos, ako pred absolvovaním Prednej hory. Na chodbu som sa tešil, tak nos-nenos, nakoniec som išiel.

Odbehol som CHODBU a svoj 40 maratón.

Po každom maratóne si dám pomyslenú čiarku. Teraz som už po hodine vedel, že si dám krúžok.

Školu v Prievidzi sme s Judkou našli na prvý pokus. Vchod do nej nie. Ale aj to sa nakoniec podarilo. Zámer štartovať o hodinku skôr, sa podarilo splniť. V zhode s čiga-biga filozofiou sme sa nemuseli náhliť, aby sme nebrzdili popretekový program.

Rýchlo sme sa nahodili do bežeckého a prakticky bez rozcvičky sme odštartovali.

Tesne pred štartom ma šokovala pripravenosť akcie. Na svetelnej tabuli mal každý pretekár meno, číslo, počet kôl do cieľa, počet odbehnutých metrov a aktuálny čas. Takže na tabuli bol krásny prehľad, kto je ako na tom. Mňa stačilo vidieť. Aj bez tabule všetci vedeli ako na tom som. No a čísla s menom. Na podklade napísane mená všetkých štartujúcich. Proste krása.

Pre mňa, je štartovné číslo fetišom. Ako jediný talizman z akcie ide na moju stenu slávy.

Zažil som väčšie podujatia, kde čísla nedávajú. Musia sa vracať. Aj keď sa platí štartovné, sú vraj drahé. Stalo sa mi, že som si chcel za číslo priplatiť. Nedalo sa. A tu, krásne číslo aj bez štartovného. Aby sme si rozumeli, stále píšem o „štartovnom čísle“, čo sa pripína na hruď. Hej?

Takto krásne to bolo pripravené. Povedal by som, vysoko profesionálne v nízko amatérskych podmienkach. Ten Miro eN sa s tým vyhral doma na exceli a "čojaviem" na čom ešte. Nerozumiem tomu. A taktiež nerozumiem, ako môže byť takto zanietený človek bez práce. Počul som, že také akcie pre deti, keď pôsobil ako učiteľ, nerobil nik. Vraj tiež s podobným nasadením. Takýchto učiteľov prepustia z nadbytočnosti, nechajú si ovečky čo chodia do práce a držia hubu a krok. Podľa mňa je rodený talent na organizovanie akcii, minimálne športových.

Čosi po 9-tej sme s Judkou vyštartovali

a začali točiť koliečka. Na drevené kryty radiátorov medzi kvetináče som si natrhal papierové utierky ako vreckovky, aby som mal možnosť brať si ich aj počas behu. Minul som celú rolku, ale bežať sa dalo. Prvú hodinku sme krúžili po chodbe sami a bolo to príjemné.

O 10-tej nás zastavili na spoločnú fotku a odštartovala celá valná hromada a zrazu sa zdvihol vietor.

Pri maratóne vonku,

vidíš rýchlejších iba chvíľu po štarte. Potom zmiznú v nedohľadne. Okolo seba máš iba tých, čo bežia tvojim tempom. Ak to neprepáliš, máš šancu ku koncu predbiehať tých, ktorým sa to nepodarilo, alebo majú iný problém. 136 m vonku nie je vzdialenosť.

Ale na chodbe je 136 m celé kolo!

Keď ťa rýchlejší, teda vlastne všetci stále predbiehajú, máš pocit, že zavadziaš. Keby som bol začiatočník, bolo by to pre mňa frustrujúce.

Začiatočník už nie som, tak mi to nevadilo. Sledoval som sem tam čas a neskôr, ako ubúda z predpísaného počtu kôl. Poslednú hodinu som mal pocit, že mi kolá pribúdajú, nie ubúdajú.

Keď som si chcel po dobehnutí vychutnať túžobne očakávanú nulu, bolo mi to upreté mínus jednotkou. Zapríčinilo to jedno kliknutie myšou v ruke Mirovej sestry navyše. Odsedela za počítačom štyri a pol hodiny a spolu so svojim mužom sa postarala o zapísanie všetkých medzičasov do počítača. Preto viem, že 312-te kolo "bolo" za úžasných 4,6 s!

Mal som toho dosť, ale dobehol som. Trápil ma hlavne plný nos. Ale aj bez neho nie som na tom tak, ako by som chcel. Aspoň tri kilá by ešte mali ísť zo mňa dole. Vianoce bez behania dokážu čarovať.

Po sprche bolo nachystané posedenie s nožičkami, ktoré neboleli, ale chutili, ako dokážu chutiť kuracie stehná. Voda, káva, kola a dobrá nálada. Miro vyhlásil víťazov, ale neodovzdal ceny. Žiadne neboli a verte, nikomu nechýbali.

Kecalo sa o všetkom možnom.

Tak dobre sme sa dávno necítili. Toto všetko dokázali zorganizovať za nulové štartovné. O to viac si to vážim, že nás pozvali. Pochopil som, že táto akcia je pre priateľov, zo srdca. Ani sa nám nechcelo odísť.

Chodba má nezameniteľné čaro. Je to ťažký beh kvôli monotónnosti. 311 navlas rovnakých kôl? Na preteky "ťažký terén". Zákruty zaťažujú nohy a linoleum nie je asfalt. Ale bolo to niečo iné, nepoznané.

Takže na záver.

Ak by vám niekto niekedy núkal bežať CHODBU, neodmietnite. Bežať Chodbu je zážitok a pocta. Pre mňa to bol jeden z nezabudnuteľných maratónov.

PS. Ak to niekedy bude čítať eN alebo Ondro, chlapi, ĎAKUJEM.

Milan čiga-biga Fujerík, 11. 2. 2014.