zľava: Nový Zéland, Paľo Hajdúk. foto: SVP

“The CAMELBAK BIG EASY”

Mountain Marathon - 25 January 2014. (42.2km )

Popis trasy:

Mountain Marathon začína v Snow Farm pokračuje na vrchol Mt Pisa (9kms) potom prudko z kopca do Luggate (21km) okolo hlavnej cesty (podchod pre dobytok) potom smeruje na Clutha River asi 500m, odtiaľ pár krátkych stúpaní na plošinu po farmárskych cestách Stevensons road, odbočka na Stevensons road bež 500 potom zaboč doprava po farmárskych cestách na Halliday Rd. nasleduj Halliday Rd. Potom po prechode Cardrona River nasleduj po brehu Clutha River do Bridge a finišuj do Albert Town Tavern (12km from Luggate)

Na Nový Zéland som cestoval z rodinných dôvodov

Keď som tam bol a behávam maratóny a práve počas mojej návštevy sa jeden maratón konal, dokonca najvyšší horský maratón na Novom Zélande, tak prečo sa nezúčastniť.

Vraj „The BIG EASY“

Až také jednoduché to ale nebolo. Prvú polovicu prirovnal k 49 km trati Non-stop behu hrebeňom Nízkych Tatier. Druhá polovica pripomína Záhorácky maratón, akurát nie po asfalte ale po lesných cestách. Trať vedie popri rieke, ale teplota bola "Senická" a takmer žiadny tieň.

Na pretek som sa zaregistroval z domu cez internet. S dopravou na štart to stálo 60€. Štartový balíček som si vyzdvihol deň pred behom v predajni MT Outdoor Dunmore St. Wanaka. Nebol problém ju nájsť, Wanaka je malé mestečko. V igelitovom sáčku bolo číslo, tyčinka a multifunkčná šatka.

Večer som toho veľa nezjedol.

Spali sme v kempingu v stane. Budíček o 5:30. Do ruksačiku, ktorý som mal počas celého behu niesol na chrbte, som hodil jeden energeťák LIFT, jednu 0,7 l flašu POWERADE. Nebral som ovocie, ani niečo na zahryznutie, čo bolo zlé rozhodnutie. Nejaká tyčinku, čokoláda, ale aj soľ a cukor, mi počas behu chýbali.  Mýlil som sa, keď som dúfal, že to nájdem na občerstvovačkách. Na nich som našiel iba bandasky s vodou a nejakým jonťákom, z ktorých som si mohol dopĺňať moju fľašu.

Autobusy odchádzali o 6:15

Dva menšie autobusy vyviezli asi 50 bežcov do lyžiarskeho strediska SNOW FARM, odkiaľ sme kráčali ešte dva km na miesto štartu 30 km behu a maratónu.

V autobuse som zistil, že mi pri prezentácii nedali čip. „Vedúci zájazdu“ to nepovažoval za problém. Vraj stačí, ak v cieli nahlásim meno.

V autobuse cestou do SNOW FARM. foto: PéHá

SNOW FARM. foto: PéHá.

Cesta na štart. foto: PéHá.

Cesta na štart. foto: PéHá.

Na štarte. foto: PéHá.

Niekde medzi MtPisa a Luggate. foto: PéHá.

Niekde medzi MtPisa a Luggate. foto: PéHá.

Niekde medzi MtPisa a Luggate. foto: PéHá.

Clutha River. foto: PéHá.

Clutha River. foto: PéHá.

Brod 1,5 km pred cieľom sa prebieha bez vyzúvania. Ja som sa vyzul. foto: PéHá.

Posledných 13 km bolo horúco. Kúsok pred cieľom v Albert Town. foto: PéHá.

Ešte kopček pred cieľom. foto: PéHá.

Cieľová rovinka. foto: PéHá.

Finiš 5:28:30. foto: PéHá.

Po dobehnutí. Som rád, že to už mám za sebou. foto: PéHá.

Štart bol o 8:00. Priateľská atmosféra ako na behoch organizovaných Petrom Dolákom (http://www.horskybeh.sk). Keď ma bežci predbiehali, prihovárali sa. Títo ľudia strašne radi rozprávajú.

Zo začiatku to bolo stále do kopca a bežalo sa mi dobre. Na vrchole Mount Pisa ma jeden z organizátorov zastavil. Mal pocit, že mi je zima. Bežalo sa po hrebeni a panovali na ňom podmienky, ako na hrebeni NT v roku 2011. Bežal som v trenírkach, bez rukavíc a čiapky. Ako jeden z mála bežcov som podcenili vrtochy počasia.

Organizátor mi skúšal rukou teplotu pod pazuchou a kázal mi nasadiť si čiapku a rukavice. Rukavice som nemal, ale veľmi nechýbali. Ani moja nepravá ADIDAS bunda sa organizátorovi nepozdávala. Vraj to nie je "vindstoperka". Musel som si obliecť aj tepláky, až potom som mohol pokračovať.

Na hrebeni poriadne fúkalo a naozaj bolo chladno. Na 25-tom km som dopil všetky zásoby, ktoré som niesol v ruksačiku na chrbte. Fľaše som nechal na 30 km, kde bola občerstvovačka. Tam som zhodil bundu aj tepláky, lebo už začalo byť dusno.

Fľaše som položil na zem pri občerstvovačke. Mal som ale zlý pocit, že domáci očakávajú, že ich ponesiem a vyhodím až v cieli. Novozélandskí bežci a turisti nosia odpad so sebou do najbližšieho mesta, alebo až domov, kde ho triedia na recykláciu. Ani v kempe kde som nocoval, som veľa nádob na smeti nevidel. Všetci brali smeti so sebou.

Posledných 12 km sa bežalo popri rieke. Bolo už veľmi teplo, ale ja som toho veľa nevypil. Nemal som nechávať fľaše na na občerstvovačke. Napil som sa na 35-tom km, ale aj tak bolo posledných 7 km trápenie. Aj keď to už bola rovina, zdala sa mi najľahšou časťou trate. Bol som dehydrovaný, hladný bez energie a hlásili sa aj kŕče.

Spôsobila to nedostatočná aklimatizácia, ale hlavne, že som si nevzal do batohu niečo na zahryznutie. Čakal som to na občerstvovačkách. U nás, aj inde kde som bežal, to býva bežné.

Zo začiatku som sa pokúšal o čo najlepší výkon. Keď som zistil, že sa to dnes nepodarí, výrazne som zvoľnil a bolrád, že sa blížim k cieľu aspoň pomaly.

Párkrát som stál a robil  fotky. Nejaký čas som stratil obliekaním a vyzliekaním. A aj vyzúvaním sa pred brodením riečky, asi 1500 metrov pred cieľom. Studená voda pôsobila blahodárne na unavené nohy, tak som si v nej postál dlhšie, ako keby som sa ponáhľal.

Po oživovacej kúre som sa obul a do cieľa už nejako dobehol.

Až pri prezeraní galérie som zistil, že som nebol jediný bosý brodič. Slečna Sam Young, ktorá dobiehala do cieľ pol hodiny za mnou, asi tiež nemá rada, keď jej tečie do maratóniek.

V cieli som nahlásil, že som nedostal chip. Bez problémov ma do výsledkov zaradili.

V Albert Town,  v kaviarni blízko cieľa bolo občerstvenie pre bežcov. Misy so šalátmi, pečené kuracie stehná. Naložiť si mohol každý, koľko sa mu zmestilo na tanier. Konalo sa tam aj vyhodnotenie. Na stole mali kopu camelbakov, taštičiek, umelých fliaš, výživových doplnkov. Prví traja v každej kategórie si mohli cenu vybrať, zvyšok šiel do tomboly.

Ja so až do konca nečakal, tak okrem účastníckej medaile som si z Big Easy nič nepriniesol.

The Camelbak Big Easy Marathon sa mi celkom páčil, ale môžem povedať, že na Slovensku máme podobné, ak nie krajšie horské behy. Majú rovnako priateľskú atmosféru a často lepšou organizáciou a širším sortimentom na občerstovačkách.

Čo sa týka prírodných krás, kopce okolo trate boli deprimujúco holé. Stromov málo a keď sa bežalo cez farmy, okrem trávy a plotov sa oko nemalo o čo zachytiť. Posledné kilometre popri rieke už boli veselšie. Bolo by čo obdivovať, ale už som sa sústredil len na to, aby som pri zmysloch dobehol.

Viac podrobností o Big Easy nájdete na mojom EndoMonde.

Pavol Hajdúk, 11. 2. 2014.