Kukajte klikať! foto: mčbf

Milan čiga biga Fujerík

3. Ilavský čiga biga Hamburg

Ilava hydrocentrála – Tunežice most a späť - 15.3.2014.

Výsledky

Videli ste plávať srnku naprieč kanálom?

Zažili ste v priebehu 5-tich hodín počasie od bezvetria a tepla, po dážď a vietor, ktorý prevráti prepravku s proviantom?

Poznáte túžbu za každú cenu chcieť dobehnúť maratón?

Viete si predstaviť prebehnutie 51 km a nemať čiarku za maratón?

Alebo boj o zapísanie 8 km do výsledkov?

Či provokačné tlieskanie policajtkám pri výkone ich zamestnania? (Som skoro napísal povolania.)

Nie všetko súvisí s treťou edíciou Ilavského čiga biga Hamburgu. Aj keď, ak všetko so všetkým súvisí, tak vlastne súvisí.

Ak mám niečo na starosti,

 snažím sa to vždy zabezpečiť tak, ako to má byť. Zrkadlo hodnotenia seba je neúprosná sviňa. Ukazuje pravdu. A niekedy aj niečo povie, čo sa setsakramentsky zle počúva. Vždy som závidel ľudom, čo majú v sebe kus "mámvpi*izmu", ktorý mi chýba.

Ja myslím na povinnosť minimálne deň vopred. Bez debilníčka by som si neporadil. Zapisujem, na čo nesmiem zabudnúť a čo vybavím, postupne škrtám, ako zariadené. Ale teraz toho veľa nebolo.

Michal zabezpečil čísla a diplomy. Aj keď neviem či diplomy aj odovzdal. V daždi, keď sme končili, každý rýchlo utekal do auta a frčal domov.

Ja som mal na starosti proviant. K chlebu s cibuľou plánujeme podávať listy medvedieho cesnaku z Trebišovského parku. Privezie ich večer Judit, po ktorú musím večer skočiť do Púchova k vlaku. To si zapisovať nemusím. Na to isto nezabudnem. Ani na kúpenie čaju.

Na starosti som mal aj dobré počasie.

Bolo to zapísané, ale vybaviť dobré som zabudol. Tie svine rosničkárske sa opäť nemýlili. Aj pred rokom som im neveril. A predsa ma presvedčili a uveril som.

Vtedy tiež zúrila jar, ale počas 1. ILČBH muselo snežiť! Niečo podobné, akurát o level vyššie, hlásili aj teraz. Tak sme to z hrádze na trať Skala - Iliavka, nesťahovali. Riskli sme to.

Začalo to piatkom. DEŇ BLBEC ako vyšitý. Nebudem opisovať pracovné nezdary, respektíve nestíhanie. Najviac ma štvalo, že som si to vyžral, hoci to nebolo mojou vinou.

Vo štvrtok mi odišlo auto do večných lovíšť.

Prekládka náradia a vecí z väčšieho kufra do menšieho. Mal som pocit, že niečo bude určite chýbať. A aj chýbalo. Najviac čas. Nevadí. Prežil som, prišiel večer.

Šiel som do Púchova čakať k vlaku Judit. Na rekonštruovanej stanici je veľké parkovisko. Teraz je zavreté. Zákazom vjazdu, kvôli prestavbe, aby autá neprekážali pri prerábke.

Ale ľudia ktorí niekoho priviezli, alebo prišli niekoho čakať, parkujú v dĺžke asi sto metrov po oboch stranách cesty. Občas, ako to robievam aj ja, ak sa niekto potrebuje otočiť, využije na to parkovisko. Napriek zákazu. Veď čo? Je večer, nikto nepracuje, nikomu nemôže prekážať, aj keby hneď z parkoviska nevypadol.

Dnes som mal šťastie.

Našiel som si miesto na ceste pri vjazde na parkovisko. Zväčša tu stoja taxikári. Idúc na perón, k dvom autám čakajúcim na parkovisku, ako ja X krát, sa z tieňa na druhej strane parkoviska potichúčky plíži policajné auto. Vystúpia z neho dve príslušníčky v uniforme a plnia si povinnosť. S kamennou tvárou podídu každá k jednému autu a riešila vážny priestupok proti pravidlám.

Fakt robia záslužnú prácu. POMÁHAŤ a CHRÁNIŤ! Pomáhajú štátnej pokladnici, ochranou nefunkčného parkoviska. Idúc okolo nich, ani neviem prečo, zatlieskal som im.

Verte, že počas maratónu som nemal tak vysoký tep. Keď som sledoval ostatných ľudí, ktorí to mlčky sledovali, začínal som sa cítiť ako ovca v košiari. Najradšej by som príslušníčkam niečo povedal. Ale na to som nemal odvahu. Tak aspoň standing ovation. Snáď pochopili.

Hneď mi prišiel na um príbeh od P. Hiraxa Baričáka. Porušil raz zákaz zastavenia na Novom Zélande. Policajti mu 10 minút dohovárali, ako ohrozil seba a všetkých, čo išli okolo. Pokutu nedostal, ale na ostrove už neporušil žiadne pravidlo. Hanbil by sa ako pes. Prevychovali ho. A u nás? Niet čas na výchovu! MUSÍ sa plniť plán!

Prepáčte, že som trestuhodne odbočil od behu. Učite ste boli zvedaví, čo spoločné má naša Polícia s čiga biga Hamburgom. Keď odpovedám na úvodné otázky odzadu,

vysvetlím hneď boj o 8 km navyše.

Odbehla ich Hela. Naša Hela Popovičová. Odbehla celkom 15 km. Ibaže tých 8 bolo mimo trať ILČBH. Keď sa výsledky objavili, telefonicky ma atakovala. Keby nebola učiteľka, poviem rovno, že ma z*ebala. Vraj odbehla 15 km a vo výsledkoch má iba sedem! Ako som si mohol dovoliť nepriznať jej 8 km, na ktoré má svedka, komisára na bicykli, ktorý ju sprevádzal.  Taká trúfalosť! Sopliak jeden. Keď bol malý, kúpavala ho a on jej za to teraz kradne kilometre.

Mimo oznámenú trať behu, sa do výsledkov nezapočítava ani čas, ani kilometre. O nič nejde, iba som podcenil pretekárskeho ducha svojej milovanej sestričky. Ako to tá žena žerie? Ale má z behania neskrývanú radosť. Aj preto ju máme radi.

A ako to bolo s tým maratónom bez čiarky?

Tesne pred štartom sme sa odfotili a boli pripravení odpočítať štart. Vtedy sme si všimli, že niekto uteká smerom na kanál od Dubnice. Tak sme štart pozdržali a vyzerali, kto k nám beží. To je Vlado Fabuš! identifikoval ho myslím Stano Ďuriga, keď pribehol bližšie. 

Vlado Fabuš je meno v bežeckom svete známe. Hneď bol odhalený, ako minuloročný majster Slovenska v behu na 100 km (8:45). Uf! To akože kto tu prišiel s nami utekať, začal som si namýšľať!

Ale Vlado iba trénoval na trase z Dubnice do Púchova a späť. Chcel si pokecať so Stanom, tak dal s ním päť okruhov a pokračoval v pôvodnej trase do Dubnice. Teda celkom cca 51 km a vôbec nerobil vedu z toho, že nebude mať akciu.

To ja by som už ten posledný 7km úsek určite dal. Zapísal si akciu a nechal sa doviesť do Dubnice taxíkom. Bez akcie by som neodišiel.

Takto je to. Každý máme iné priority. Niekto zbiera servítky, niekto maratóny. Fabuško, s jeho darom od atletického boha, zbiera cenné víťazstvá. Je to talent, na akého mi čiga-bigáci môžeme iba s obdivom pozerať. Ale nezávidíme mu. To nevieme. V radosti z behu sa mu však vyrovnať dokážeme. Napríklad Judit.

Vytrápila sa vo štvrtom úseku.

Lámala ju únava a zima. Až keď si obliekla moju pracovnú bundu, ktorú som mal v aute a suché tričko, zlepšilo sa to. Zima ju prestala napádať, až keď mala na sebe všetko, čo bolo k dispozícii. Chvíľu sa zdalo, že vietor dostane rozum.

V čase môjho dobiehania do cieľa mala pred sebou Judit ešte kolo. Asi 300 m od štartu sme sa stretli a vietor sa zas začal vnucovať. Svojou maximálnou potenciou nám dokonca prekotil bufet.

Bola mi taká kosa, že som si nedokázal predstaviť, že by mi chýbalo ešte jedno kolo. Bol som presvedčený, že Judit to vzdá. Nemá význam aby pokračovala. Zdravie máme iba jedno.

Vravím jej, hybaj späť, končíme.

Ľudia, keby ste videli to čo ja. Úsmev na tvári, odhodlanie. „Veď už len 7 km. Pozri! Ruky mám teplé a už mi vôbec nie je zima. Choď domov, ja to už v pohode dobehnem“.

Tú by nezastavilo sto volov, nie jeden. Dobehla by, aj keby cigáni na traktoroch z neba padali.

Prebehol som cieľom, pozbieral veci a rýchlo do tepla a sucha. Vedel som, že mám približne 50 minút. To stihnem sprchu a vrátim sa po ňu.

Vietor akoby si povedal, hentam tých som potrápil, tak túto dámu už trápiť nebudem, aby som ju neodradil.“ Prestal fúkať, DOBEHLA!

To je diagnóza zberač.

Akcia musí byť. Ľutujem, že som ju neodfotil pri dobiehaní. Mal som v ruke slivovicu ako prvú pomoc a deku. Na fotenie som nepomyslel. Vedel som, že v prvom rade musí ísť do tepla, nie pózovať pred foťákom.

Aby som nezabudol na ostatných účastníkov.

Ervín sa v druhom kole rozbehol, ako z reťaze utrhnutý. Prestal vnímať okolie, vietor, dážď, svet, vesmír. Valil a valil. Hela sa pýtala, že či sa na niekoho hnevá, keď nezdraví, neusmeje sa. Iba maká. Kua Ervin!!! Usmievaj sa a slušne pozdrav! Veď ťa sledujú ľudia.

To Stanko, ak aj neprehodí pár slov, vylúdi aspoň úsmev. Faktom je, že ak Ervín beží, je v kómatickobehacom stave. Beží, nevníma. Ale skončil tak, ako v lete. Keď sa zdalo že to dá, nevydržal. Piaty úsek vyklusal. Napriek tomu má dobrý čas. Ervinko, si borec. Ani nevieš, ako sa teším na tvoju prvú akciu u nás.

Stano, ako som spomínal, išiel skoro päť úsekov z Vladom Fabušom, aby sa mu vzdialil. Predbehol aj Ervina a s úsmevom mi zvestoval, že Ervin vzdáva.

Bolo jasné, kto je dnešný víťaz.

Myslím víťaz s najlepším časom. Lebo inak sme mali desiatich víťazov. Stana som ale aj tak obdivoval najviac. Bežal v trenkách! Zima ma lámala iba z pohľadu na neho.

Kika dala 7km a schovala sa do auta. Pre tento rok to na rozbeh stačí. Mišo a Vlado Stopka dali 4 úseky. Myslím, že nemali chuť bojovať s vetrom, ani sami so sebou. Ale bežali v pohode. Vlado ma celý čas ťahal.

Michal po dobehnutí nachystal s Kikou chlieb. Mal sa postarať o rýchlejších bežcov. Po mojom 5 úseku odišli aj oni. Zostal som na trati iba s Judkou.

Ešte som nespomenul Antona Klobučnika z Ilavy. Prezradil, že sleduje naše aktivity. Čítal, že tu budeme blbnúť, prišiel sa prebehnúť s nami.

Ak som ho správne pochopil, v tomto čase sa iba rozbieha. Bol rád, že mal pri tom spoločnosť. Dal dve dávky a bežal do tepla domova. Tiež odbehol 17km, na trati ILČBH to bolo 14 km. Tonko, aj my sme boli radi. Radi spoznávame počas behu nových ľudí.

Inak sa počas behu nič zvláštne nestalo,

až na to, že som na 20-tom kilometri hodil rybu. A zistil som, keď padám po zakopnutí, používam iba dve nadávky. Ktoré? To tu nebudem rozmazávať skôr, kým nezistím, podľa čoho má tá, ktorá prednosť.

Viac ako mňa, vyľakal môj pád Vlado Stopka. Práve pred ním som sa vrhol k zemi. AJ ma chcel zachytiť, ale keď padám, dokážem byť rýchly. Tráva bola mokrá, kĺzal som sa po nej naozaj ako ryba. Nič nebolelo, bežalo sa ďalej.

No a perlička na koniec.

Večer sa ma Judit pýta, „Videl si tú srnku, ako plávala cez kanál?“ Pozerám na ňu, potom na vignetu vína. To sme toho už toľko vypili? Mysľou mi aj prebehlo, či tie listy boli naozaj medvedí cesnak. Nebola to iná rastlina?

„Čo že som to mal vidieť?“

Keď sa Judka blížila k Tunežickému mostu tretí krát, z vody ju sledovala plávajúca srnka. Bola už iba dva metre od brehu. Vraj si pár sekúnd pozerali do očí. Ale Judit bežala ďalej. Nechcela srnku stresovať. Po chvíli sa obzrela, srnka bežala smerom do poľa. Obdivovala výkon jej motora. Nechápala, kde sa v nej berie tá sila. Túžila mať jej rýchlosť.

Pre mňa je to až neuveriteľná príhoda. Aj keď som to nevidel, verím. Ako Bohuš. Akurát nechápem, ako sa srnka štverala po betóne z vody.

To je všetko.

Vďaka počasiu spoločenská stránka podujatia naplnená nebola. Všetko sa dialo iba v rovine športovej. Nabudúce snáď dokážem vybaviť lepšie počasie a privítame viac priaznivcov behu a maratónu obzvlášť.

A Vy, ak budete naznačovať, že si chcete o našom behaní prečítať niečo nové, je veľmi pravdepodobné, že zážitkami a postrehmi vás budem opäť obťažovať. Pokiaľ nepoviete „nerob to, nevieš to“, stále si budem namýšľať a masírovať svoje E.

Pekný deň prajem a čaute!

Milan čiga biga Fujerík