Veľmi príjemným bonusom slávneho 118. Bostonského maratónu bolo stretnutie s Kathrine Switzer, dámou, ktorá ako prvá žena oficiálne zabehla maratón. Zhodou okolností hneď ten najslávnejší, American Marathon, v súčasnosti známy ako Bostonský maratón. Stalo sa v roku 1967, v rámci 91. Boston Marathonu.

Kathrine je neštandardné meno. Dostala ho nedopatrením, keď jej otec, major okupačnej US Army v Nemecku v 1946, zrejme pod vplyvom nervozity z jej narodenia, nezapísal do rodného listu „Katherine“, ale jedno „e“ vynechal a „Kathrine“ bola na svete. Zo šarme jej chýbajúce písmeno však neubralo ani trochu.

Bobby Gibb 1966 Boston Marathon. zdroj: B.A.A Moments.

Nebola samozrejme prvou ženou, ktorá maratón ubehla. Neberme do úvahy rôzne „legendy“ o tom, ktorá dáma kedy a kde maratón odbehla. Je doložené, že prvý maratón a opäť práve Bostonský, odbehla Roberta Gibb. Samozrejme inkognito. Bez čísla, „za chlapca“, v roku 1966. Dosiahla dobrý čas 3:20.

Kathrine sa klamanie telom nemohlo podariť. Na chlapca v žiadnom prípade nevyzerala. Naopak. Bola prototyp ženskosti. Tak sa prihlásila na maratón regulárne, ako K. Switzer. Namiesto krstného mena iba skratka. Bez prechyľovanie nič nenaznačovalo, že sa pod týmto menom skrýva dáma. Samozrejme, bol v tom kúsok vychytralosti. Ako dámu by jej štartovať nedovolili.

Je až neuveriteľné, aká bola kedysi v tomto smere Amerika prudérna. Argumentovalo sa, že pri takom výkone by žena stratila „ženskosť“, alebo po anglicky „womanhood“. Vyčerpaný a ťažko dýchajúci muž, to je O.K.. Ale dáma? Absolútne neprípustné, priam hrôza!

Takže. Oficiálne prihlásená vyfasovala štartovné číslo 261, v teplákoch sa zamiešala do štartovného poľa a vybehla.

Go out of my race!

Jock Semple, známy maratónec predvojnovej éry a funkcionár B.A.A. (Boston Athletic Association), zradu, totiž dievčinu v štartovom poli zbadal. Okamžite vybehol a kričiac „Go out of my race!“, teda „zmizni z mojich pretekov“ sa podujal "votrelkyňu" násilím z davu vytlačiť.

Go out of my race!

Lenže Kathrine nebežala sama. Sprevádzal ju tréner, ale hlavne priateľ, statný kladivár Tom, ktorý milého Jocka vysotil do jarku.

Jock sa nedal. Nasadol na autobus a aspoň sa vyhrážal, čo nezostalo bez odozvy. Nadávky lietali obojsmerne.

Fotografie z tohto incidentu obleteli celý svet a upriamili pozornosť nielen na Katherine, ale na ženu a ženy ako také. Dokázala to, čo sa považovalo za nemožné. Zabehla maratón.

Nezabúdajme. Ešte v 50-tych rokoch bola najdlhšia ženská olympijská bežecká trať 800 metrov!

Výkon Kathrine bol začiatok zmeny postoja k ženskému športu. Dospeli sme tak ďaleko, že na ostatnom, 118. ročníku Bostonského maratónu bol pomer mužov k ženám 100:82!

Treba dodať, že Kathrine dobehla v čase 4:20, stále dobre vyzerajúca, teda bez straty ženskosti. Keď v roku 1974 dokázala vyhrať NYC Marathon a v 1975 byť časom 2:51 druhá v Bostone, aj Jock Semple musel uznať jej kvality. Stali sa priateľmi.

Takto to bolo s s číslo 261, preto je Kathrine maratónskou legendou.

Expo Bostonského maratónu 2014

Je 18. apríla 2014 poobede a s Evičkou Seidlovou sme sa už zaregistrovali, odfotili sa pod slovenskou vlajkou v galérii Hyness Convention Center v Bostone, na Boylston Street a motáme sa po obrovskom Expe, kde je dostať bežecké veci od výmyslu sveta. Škoda, že mám len jednu hruď, dvoje nôh a jeden zadok na trenírky, lebo majú tu obrovské množstvo bežeckého „garmentu“, jedna vec krajšia (ale aj drahšia), ako druhá.

Vilo, pozri sa, tam nejaká spisovateľka predáva knihy, obracia sa na mňa Eva, ukazujúc na moletnú päťdesiatničku stojacu vedľa kopy kníh.

Pozrel som sa na kopu kníh. Túto knihu poznám a dávno som si ju chcel kúpiť. Je to „Marathon women“ od Kathrine Switzer. Mali ju tu aj minulý rok. V tvrdej väzbe, ale nejako som sa na to neodhodlal.

Pozrel som sa lepšie, áno! Stála tu Kathrine, obklopená davom nadšených maratóncov a maratónkyň. Odpovedala na početné otázky. Bol to vari najväčší dav na expe.

Kathrine poznám z časopisov. V Runners World som čítal story o jej maratónskej anabáze, vrátane onoho známeho konfliktu s Jockom Semplom. Všetko ilustrované fotografiami.

Túto knihu si kúpim, rozhodol som sa. Pretlačil som sa k moletnej predávajúcej. How much? opýtal som sa. Tveny, znela odpoveď, to je po „americky“ twenty“, alebo 20 „bagov“. O.K. I am buying it, vravím. Kartou, alebo v hotovosti, pýtam sa. Cash, vraví. Dobre, vyťahujem 20-dolárovku a dávam jej ju výmenou za hrubú paperbackoú knihu Marathon women.

Toto boli vari jediné peniaze v hotovosti, ktoré som v USA minul. Všetko ostatné som platil kartou. V Amerike sa bez peňazí zaobídete, bez karty nie. Niekde môžete platiť len kartou, peniaze nechcú.

Chcete venovanie, pýta sa oná osoba, nie Kathrine. Yes, Of Course. Áno samozrejme, odpovedám. Počkajte chvíľku. Kathrine je na roztrhanie. Nakoniec sa s úsmevom obráti ku mne. Where do you come from? Som zo Slovenska, to je v Európe, pomáham jej. Ja viem, ja viem vraví.

U nás ste medzi maratóncami populárna, vravím mysliac na Vlada Bilíka, o ktorom viem, že ju určite pozná. Požičal som mu Runners World, kde sa celý inkriminovaný maratón opisuje. Really? Je príjemne prekvapená.

A bežíš aj zajtra, pýta sa. Samozrejme, odpovedám. Kývnem na Evu, ktorá stojí kúsok vedľa, aby sme sa s Kathrine odfotili. Kathrine potom píše venovanie. Whats your name? Viliam, with simple V. Ou, Viliam then! Na rozdiel od amerického Wiliama s „dabl jú“ čo sa vyslovuje ako „Uiliam“.

Nakoniec som vyfasoval pusu so želaním “Good luck for tomorrow“, teda veľa šťastia zajtra. Ešte sa obrátila k svojej spoločníčke s otázkou Is it paid, je to zaplatené? Po kladnej odpovedi mi ešte zaželala Good luck a venovala sa ostatným záujemcom.

Tuctové stretnutie? Pre mňa nie. Bol som naozaj nadšený. Kathrine má už 68 rokov, ale stále vyzerá výborne. Spoločné foto to potvrdzuje. Je štíhla a stále behá. Maratóny už nie. Posledný bežala v Berlíne 2011.

Je živý dôkaz toho, ako možno trošku oklamať čas a byť vo forme. A to platí v USA oveľa viac ako v Európe. Počet tučných je tu alarmujúci.

Zvyšovanie priemernej hmotnosti ľudského pokolenie je realitou. Asi nikto z nás mierečné dĺžky nebehá preto, aby nepribral. Je to však pridaná hodnota každej fyzickej aktivity, a najmä v čase rozmachu približovadiel a neuveriteľného sortimentu dostupnej stravy.

Teda tužme sa!

Literatúra: Switzer, K., Marathon women, Da Capo Press, 2009, 418 s.

Vilo Novák, Bratislava, 30.4.2014