Výsledky

Už stovky metrov pred cieľom dvíham ruky nad hlavu. Možno je to smiešne až patetické, ale mne to nevadí. Cítim sa veľmi dobre, vyhral som. Keď mi v cieli vešajú na krk medailu s krásnym modrým drakom, som dojatý a šťastný. Pre mňa osobne sa po vyše štyroch hodinách behu zhmotnilo posolstvo JP2, ktoré organizátori umiestnili na oficiálne tričko 13. ročníka. „musicie od siebie wymagać, nawet gdyby inni od was nie vymagali“ (voľný preklad: musíte sami od seba vyžadovať, aj keby iní od vás nevyžadovali!) Ešte stále netušíte z ktorého maratónu vám prinášam svoje pocity?

Vitajte v Krakowe

Skratka JP2 sa mi strašne zapáčila, aj keď možno obdivovateľov Jána Pavla II sa to trošku dotkne. Ale Poliaci sú v pohode. Všade vidieť, ako ho majú radi. Ale tak normálne. Prirodzene dajú jeho posolstvo na maratónske tričko. To je fajn. Na trati som si všimol u niektorých bežcov aj klubové tričko s nápisom BAČMAGA (žeby nejakí recesisti ?), ktorí pod ním mali známe krédo JP2 alias svojho kardinála Wojtylu : „nemať strach- nebojmeše“. Presné znenie som si nezapamätal, ale ten význam je snáď každému jasný. Obzvlášť ešte za totalitných čias to povzbudilo možno milióny ?! Oukej tak tisíce.

V hlave mi ale presne utkvel iný motív na chrbtoch mnohých bežkýň a bežcov: 42 do szczęścia. Až doma som si vygooglil že ide o charitatívny projekt, ktorý pomáha iným.

Napríklad mladému Mariuszovi Gbylovi, ktorému spadli na nohy tri betónové dosky a museli mu jednu nohu amputovať.

Tých tričiek som videl v štartovnom poli hodne. Klobúk dole. Klikni si na http://42doszczescia.pl a dozvieš sa viac. Veľmi inšpirujúce.

42 do šťastia

V tom názve sa skrýva viacero symbolov. Pre nás zdravých je obrovskou výzvou a veľkou métou zdolať porciu 42km a v cieli prežiť svoje 42kové šťastie, doslova „hmatateľné emócie“. A pre iných, to bude možnosť získať protézu a normálne chodiť a žiť. Musí to byť super pocit bojovať na trati maratónu a zároveň svojím behom niekomu pomôcť. Ozaj skvelá idea a tých tričiek bolo vidieť dosť!

Vráťme sa späť na trať asi najväčšieho poľského medzinárodného maratónu. Výstrely z dela dali do pohybu masu vyše 6 tisíc bežcov v ústrety 42 195 metrom.

Nechcite vedieť, kde som bol v čase štartu, ale aspoň boli TOI TOI búdky prázdne. Celkovo som mal ráno pred štartom šťastie, ledva som ho stihol. Presun z hotela do centra mi skomplikovala rozkopaná alej Jána Pavla II a ranné motkanie sa na izbe.

Tesne pred deviatou hodinou som zamkol v bočnej uličke bicykel a vydal sa na Rynok Glowny, kde už bolo všetko pripravené na vyvrcholenie trojdňového podujatia pod názvom Krakowskie Spotkania Biegove.

Rýchlo hodiť veci do vaku, odskočiť si, napiť sa a zorientovať. Ocitol som sa nakoniec ešte aj v správnom koridore vymedzenom časom 4:00-4:15. Éj mykalo ma, presunúť sa bližšie k oranžovým balónikom s vodičmi na čas do štyroch hodín.

Ale vďaka meškaniu, som nestihol premýšľať a špekulovať. Nakoniec som bol rád, že všetko klaplo a včas som sa stihol zaradiť. Jedinou výhodou bolo, že som bol ozaj dobre rozohriaty a spotený hneď na začiatku.

Všetko pripravené na štart, ja ešte len prichádzam....Všetko pripravené na štart, ja ešte len prichádzam.... foto: ivans

Maratón dopadol veľmi dobre.

Útok na výsledný čas začínajúci trojkou sa nekonal, ale bežalo sa mi výborne, lebo som takmer nemal žiadnu krízu a hlavne druhú časť som chytil dobrú vlnu. Naplnila sa „Kriškova múdrosť“, ktorý raz povedal, keď vládzeš druhú polovicu na veľkom mestskom maratóne, tak môžeš predbehnúť ozaj veľa ľudí.

Samozrejme, že sa nechodím na maratóny pretekať, jedine ak sám so sebou. Ale keď vám to sadne ako mne teraz v Krakowe, že udržíte po celý čas svoje tempo, prípadne mierne zrýchlite, tak zrazu zbadáte, že míňate od polovice a najmä s blížiacim sa záverom čoraz viac trápiacich sa a kráčajúcich (poznám ten pocit!) maratóncov.

Pri pohľade do výsledkovej listiny pri mojom čísle vidíme, že po polovici som sa posunul o takmer tisíc miest z 4181 na výsledné poradie: 3192. A to som bol na 15-ke 4237-mi. Podarilo sa mi dodržať zmysluplnú mantru Scotta Douglasa z jeho „malej červenej knihy o Behaní“, ktorá znie : V prvej polovici pretekov nebežte ako idiot a v druhej polovici nebežte ako bojko“. A to platí, ako autor udáva, nielen pre maratón, ale „bez ohľadu na dĺžku pretekov“.

Mne sa na Krakowskom maratóne páčilo, že mali štartovný koridor aj pre časy nad päť hodín a troch vodičov aj pre 5:00. Proste robia veľký mestský beh pre všetkých, ktorí majú chuť si to vyskúšať.

Mám pocit, že do našich končín ešte tento trend len dorazí, lebo stále prevláda názor „tvrdého jadra profíkov“, že čas nad 3:30hod či 4:00hod, to už nie je maratón. Pre bývalých profesionálnych atlétov isto nie, ale ja zastávam názor, že vydržať 42kilometrov „pre šťastný okamih v cieli“, ktorému predchádza hoc aj 5-6hodín nech aj trápenia, je možno cennejšie, ako spraviť len ďalší zárez na pažbe.

Čo ma najviac zaujalo? Zvláštna dvojica

Napríklad táto dvojica bežcov, ozaj zvláštna kombinácia. On bosonohý bežec s výzorom pouličného tuláka a on silný chlap bez nôh na vozíku s poľskou zástavou v ruke. Prvý bežal a tlačil celý čas druhého....veľmi silný príbeh to musí byť.

Upútala ma celková atmosféra a dokonalá organizácia celého podujatia, kopec dobrovoľníkov z radov starších Krakovčanov po celej trati, dlhé a výborne zásobené občerstvovačky plné mladých ľudí až detí, ktoré sa predháňali v ponúkaní nápojov, banánov a čokolády, pestrý obsah „darčekovej tašky“ v cieli. Samozrejme sa mi páči aj krásna medaila s modrým krakovským drakom.

Inšpirujúce boli aj „krojované“ či inak jednotne oblečené skupiny povzbudzovačov s vlastným skandovaním, spievaním či gospelom. Ak sa nemýlim, tak to boli partie z miestnych škôl či divadelných krúžkov, ktoré medzi sebou súťažili o čo najlepšiu prezentáciu?

Ale aj rôzne spontánne civilné skupinky či jednotlivci. Starší pán s bruškom na bicykli so zachrípnutom trúbkou a zvonením, ktorý stále kmital na trati hore dole, keď netrúbil, tak zvonil a sám kričal. Jedna mladá trochu bláznivá kočka, čo na nábreží Wisly stále naplno kričala a povzbudzovala, aj keď asi sama bola povzbudená trošku iným spôsobom. Nezabudnem na starší manželský pár, obaja trošku pri tele, stáli na schodíkoch pred dverami svojho domčeku, stále tlieskali a pán kričal „Bravó, bravó“ v oboch kolách. A verím, že nielen, keď som bežal okolo nich ja, ale že tam tak vydržali možno aj zo päť hodín, kým neprešli okolo poslední bežci.

Skoro by som bol zabudol: Masáže!

Chápem, že Rajec (kde býva jeden masér, ale za to kvalitný!) a Krakow sa nedajú porovnávať, ale Blava či Košice už áno. To som ešte nevidel, resp. nezažil. Krakow je aj študentské mesto, jednou z mnohých škôl na území mesta je aj takáto:

takže potom si môžu dovoliť pripraviť v cieli pre pretekárov takýto komfort v podobe stanu plného masážnych stolov, kde sa o vaše ubolené telo postarali stovky dobrovoľníkov:

Masážny stan

Aj keď ja som mal zrovna smolu na dvoch "flákačov", ktorí mi rýchlo preplácli nohy a dovidenia, ale aj tak sa mi tam páčilo.

Bol to skutočne vydarený maratón po všetkých stránkach! Hoci pri pohľade na moje fotky z behu, výraz tváre nič moc, ale užíval som si to.

Ak sa chcete pobaviť, pozrite si pokus o radostný skok do cieľa, v podaní jedného z vyše šesť tisíc šťastných bežcov v cieli (č. 3582).

To je ona! Krakovská medaila s krásnym modrým drakom....To je ona! Krakovská medaila s krásnym modrým drakom.... (ivans)

Nezabúdajme, že svoje šťastie si musí každý nájsť sám a netreba kvôli tomu behať 42 kilometrov. Aj keď tie moje krakovské stáli za to!

Ivan Sýkora, 25. 5. 2014