Prológ

Maratón, je pre mňa nielen športovým, ale aj spoločenským podnikom a preto sa na maratón snažím chodiť s dobrou partiou, s ktorou si rozumiem a na miesta, ktoré majú slávnu históriu, sú zaujímavé architektonicky, alebo majú peknú prírodu. Skrátka, mať čiarku je pre mňa to posledné, čo ma motivuje k účasti na behoch mierečných. Aj keď pravdou je, že práve mierečné dĺžky sa líšia od ostatných nielen historickým pozadím, ale tým, že si vyžadujú totálne nasadenie, fyzické aj morálne.

Tento rok sme za miesto konfrontácie s vlastným „ja“ zvolili Edinburgh. Možno aj preto, lebo som tam bol už v minulosti a vedel som, že je to mimoriadne mesto zapísané v zozname UNESCO, po každej stránke unikátne a je hlavným mestom Škótska.

Pred Škótskym parlamentom; zľava: Peter, Š, Paľo, H..

foto: DeVil.

Príbeh predštartovný

O deviatej hodine GMT, SEČ -1 (hodina), sa štyria nádejní maratónci pobrali z nočného útočišťa „High Street Hostel“ o ktorom ešte bude reč, zaslúži si to, na miesto štartu. Nachádza sa neďaleko, pod Calton Hillom, asi 10 minút pohodlnej chôdze z našej ulice Blackfriars Street.

Kto sú to tí štyria?

Okrem mňa, Vila Nováka, tiež železnostudničkári Peter Šafarik, Paľo Hajduk a Marcel Burkert, a.h..

Pohodlne kráčame po mokrej Coburn Street, nakoľko slabúčko mrholí. Teplota? Niečo pod 10 ºC, lebo maximálna pri maratóne má byť a aj bolo, okolo tejto hodnoty.

Lord Wellington.

Waterloo Place je pomerne úzke, za to dlhé priestranstvo, obklopené honosnými kamennými budovami. Uprostred sa týči bronzová socha lorda Wellingtona.

Smerujú sem davy. Medzi nimi behu chtivá časť mládeže s cieľom zaujať miesta vo svojom „pen-e“, čo je anglický názov pre americký termín „corrall“, alebo náš,„sektor“, alebo koridor.

Aby ste vedeli, pen, to nie je názov iba iba pero, ale aj pre mnoho iných vecí. Napríklad sa tak tituluje kotevný stĺp na lodi, či na brehu, alebo miesto stretnutia. Skrátka, angličtina je jazyk s mnohými významami pre to isté slovo, ktorého význam určuje kontext, v ktorom bolo použité.

Vchádzame do „penu“, ktorých je na Regent Road sedem. Angličania a Škóti sú divní. Každý ide do svoho „pen-u“! Netlačí sa do iného, ako mu bol organizátorom pridelený. To my, z krajiny medzi Tatrami a Dunajom, to robíme častejšie, ako často a radšej, ako radi.

Ale skôr, ako do svojho penu vstúpime, musíme dať osobné veci do pristavených kamiónov, s odhrnutou plachtou na jednej strane

Pozeráme sa po svojich číslach. Moja 8213-ka je napísaná hneď na prvom kamióne, ktorý je rozelený na dve časti. V prvej časti je miesto pre čísla 8000 - 8500, v druhej pre č. 8500 - 9000. Kamión pojme a verím, že aj dvezie, naše batôžky do cieľa v mestečku Musselborough, vzdialenom asi 13 kilometrov.

Kamaráti zisťujú, že kamióny s ich číslami sú inde. Štartujú z London Road, ktorá je o kúsok ďalej a tam sú aj ich autá. Lúčime sa a želáme si všetko dobré...

Času je dosť, teplo nie je, stále mrholí. Ešte sa nevyzliekam. Počkám do 9:30, odovzdám veci a až potom pôjdem hľadať svoj „pen“.

Postavil som sa k stene jednej z budov oproti „môjmu“ kamiónu a sledujem hmýriaci sa dav. Dievčat je požehnane, ale prevládajú muži. Väčšinou sa to tu „obriaďuje“ v dvojiciach. Mládenec sa prezlieka, mastí a dievčina skáče okolo neho, tu podrží, tu schová do tašky, tu niečo podá, aby sa nakoniec vystískali, div nie s plačom rozišli. Dievčina nesie tašku s oblečením, lebo mládenec šetrí sily na súboj s traťou maratónu.

Ale sú tu aj celé rodiny. Otec s mamkou obskakujú syna, alebo dcéru. Všemožne mu pomáhajú, čo u nás vidieť zriedka. My sme spravidla sami medzi sebou a každý sa mastí a oblieka ako vie.

Je to samozrejme dané predovšetkým tým, že na veľkých maratónoch sa pohodlné šatne, ako napríklad plaváreň v Košiciach, alebo starý prístavný sklad v Bratislave, nenosia. V Londýne, New Yorku, čij inde sa prezliekame vonku. Pred, aj po behu. Šatne pre desaťťisíc bežcov sa zriaďujú ťažko...

Je 9:30, začínam sa vyzliekať. Batôžky berú iba do 9:35. Potom sa zbalia a odídu. A myslia to vážne. Netreba sa zahrávať s ohňom.

Sem – tam mi spadne na hlavu kvapka zo strechy, ale zdá sa, že už neprší. Trenírky sú jasné. Čo hore? Fúka nepríjemný, studený vietor. Čo potom pri mori, kadiaľ vedie väčšina trasy maratónu? Treba to poistiť. Rozhodnuté. Tričko s krátkymi rukávmi, na to tielko a na ruky rukavice, ktoré najmä zo začiatku pomôžu. Čiapku nie. Domáci ju tiež neberú.

Zvyšok do batôžka a do auta. Majú to šikovne zorganizované. Asi meter pred kamiónom je kovový plot. Za ním sa pohybujú dobrovoľníci. Berú od nás batohy, označené „tagom“ so štartovným číslom, ktoré nám vopred poslali. Podávajú ich iným dobrovoľníkom na korbe auta. Tí ich ukladajú do veľkých vakov po stovkách. Všade vládne poriadok a ide to bez čakania. Prečo to píšem? Aby sa aj u nás niektorí poučili...

Orange pen

Môj „pen“ je oranžový. Mal by byť úplne vpredu. Pomalou chôdzou sa s mnohými ďalšími bežcami posúvam hore miernym sklonom, po Regent Road. Mnohí majú elasťáky a sú opásaní opaskami ako za onoho času petrohradskí námorníci nábojovými pásmi. Akurát miesto nábojov nesú dnešní bojovníci tuby gelu, v počte iba mierne nižšom. Ja viem. Istota je istota, ale svedčí to aj o nedostatku skúseností s behom, najmä keď viem, že gely budú na trati rozdávať. Najzaujímavejšia je, že takto „vyzbrojení“ sú hlavne polmaratónci.

Konečne, vpredu sa objavujú vlajky oranžovej farby. Tam smerujem. Žiadna tlačenica, v priestore môjho „pen-u“ je voľno. Jedinou záhadou je, podľa akých pravidiel nás zaraďovali do oných „pen-ov“. Najskôr podľa deklarovaného cieľového času. Lebo na London Road, z ktorého sa štartuje o 5 minút skôr ako z Regent Road sú zaradení Palo, Peter aj Marcel, ktorí si deklarovali lepšie očakávané časy ako ja. S povestnou skromňosťou mi vlastnou, dom deklaroval „expected time“ 3:50, ktorý ma zaradil zhruba do polovice štartového poľa.

Panoráma Edinburghu. foto: DeVil.

Pozerám okolo seba. Nad nami sa týči Calton Hill, najlepšia výhliadková pozícia, z ktorej plánujeme zajtra obzrieť okolieť. Ale mnoho vežatú líniu starého Edinburghu, mesta zapísaného na zozname UNESCO, vidieť aj z cesty.

Nevidieť ju ale celú. Čierne mraky sú tak nízko, že špičky veží sú do nich zapichnuté. Približne 300 m vulkanický kopec Arthur Seat, týčiaci sa nad mestom, je tiež zahalený v hustých, čiernych mrakoch. Všetko je smutné a pochmúrne. Ďeň vhodný na spanie, nie prehliadku mesta. Alebo aj na behanie. Až na ten vietor...

V „orange pen“ je miesta dosť. Po štarte tlačenica nehrozí. Nikoho nepoznám, tak obzerám neznámych susedov a susedky. Mnohí, zrejme menej skúsení borci, sú ťažkoodenci. Hlásateľ vyzýva bežcov, aby sa dostavili do svojich „penov“. Na rozdiel od americkej angličtiny, vďaka zrozumiteľnej ostrovnej výslovnosti, rozumiem skoro každému slovu,

Konečne štart: spoločné počítanie od „ten“ až po three, two, one,

GO!

Pomaly, bez tlačenia a nervozity sa rozbieham. Prvé kilometre sú príjemné. Bežíme dolu miernym kopcom. Na začiatku maratónu to mám rád. Beží sa mi ľahko. Všímam si okolie.

Trať je zo začiatku hodne kľukatá. Bežíme okolo Holyroode Palace, čo je škótske sídlo kráľovnej. Z paláca vidieť len steny, ukryté medzi stromami. Hneď vedľa cesty je čudesný domček. Vraj kúpeľňa Mary, Queen of Scots, ktorá je tu (v Śkótsku) mimoriadne uctievaná. Kúpeľňa bola situovaná v parku, mimo paláca, lebo kúpanie bolo považované za nezdravé a nemravné, takže s tým nikto nechodil na bubon. Ani pani královná.

Podľa času, by sme mali byť okolo kilometra. Krútim krkom, žiadna tabuľka. Bude to v mílach? Uvidíme. Zatiaľ nič. Ba predsa! Na stĺpe je žltá tabuľka s nápisom 2 Mile, pozerám na hodinky, 16:24. Dobré, niečo nad 5 minút na km. Cítim, že tempo je v poriadku. Bežím svižne, ale spolubežci ma skôr predbiehajú. Ich vec. Moja, nezblbnúť, bežať svoje.

Vpredu je občerstvovačka: len voda v malých trojdecových fľaškách. Dám si glg. Nebude tu 5-ka? Nikde nič.

Vietor silnie. blížime sa k moru, k zálivu Firth of Forth. Ďalšia tabuľka: 4 Mile, pohľad na hodinky 36:10. Stále dobré. Po chvíli pribiehame na nábrežie a na obzore sa objaví sivozelené, rozbúrené more.

More a ľadovo studený vietor

vanúci od neho sa do nás oprel a schladil mi ambície. Mám na sebe dve vrstvy. Tričko a tielko je málo. Je mi poriadna zima. Bežíme po korune hrádze honosne zvanej Portobello Promenade. Vietor nás vychutnáva. Fúka spredu zľava, schovať sa za niekoho nie je možné. Všetci sa tlačia doprava, preč, preč od búrlivého, rozhnevaného mora.

Žiadne ďalšie označenie vzdialenosti od štartu nevidím. Prebiehame cez nejaké merné miesto, lebo to písklo. Čipy máme na číslach. Je to „10“, alebo niečo iné? Označenie nikde.

Blížime sa k mestečku. Mal by to byť Musselbourgh. Tu kdesi by mal byť ciel. Vidieť aj dostihovú dráhu, takže tam. Samozrejme až keď sa sem vrátime.

Stále mi je hrozná zima. Nie som unavený, ale kladiem si otázku. Je ti to toto treba? Veď to vyzerá minimálne na ťažké prechladnutie a PN! Bez toho sa to neobíde. Na počudovanie obišlo. Teraz je už piatok a nič ma nebolí. To znamená, že sme boli dobre prpravený na tie zimiská škótske.

Okolo dostihovej dráhy je zelený plot. Odskočím si, hoci nám hrozili, že kto bude „oné“ mimo prenosných WC, bude diskvalifikovaný. Vari nebudem.

Keď sa vraciam medzi poriadnych ľudí, počujem človečinu – slovenčinu. Dobieha Marcel Burkert a pýta sa, či môže ísť so mnou. Jasné, nerád behám sám, potešil som sa. Marcel štartoval 5 minút skôr ako ja. Kde je Peter a Paľo, pýtam sa. Jáj, tí sú aspoň dva kilometre vpredu. Dobrí, pomyslím si.

Konečne zabiehame medzi domy pár stoviek metrov od mora a teplota je už oveľa príjemnejšia. Tak, akurát.

Edinburgh. Naša stravovňa. foto: DeVil.

Krútim hlavou na všetky strany a snažím sa nájsť nejaké označenie, kde vlastne sme. Nikde nič. Už by sme mali byť okolo 15. kilometra, lenže v tomto protivetre to môže byť aj ináč. Neviem.

Kilometre, alebo míle nevidím, ale vidím, že zloženie našej „task force“ sa veľmi nemení. Stále sa drží pohromade skoro rovnaká skupina, ktorá zdieľa podobné tempo.

Jasné, že si všímam viac devy ako mládencov. Oprieť zrak o mne podobného, mi guráže nepridáva. Ale „lepá“ deva, to je iná káva.

Všimol som si blonďavú, na krátko ostrihanú, asi tridsiatničku, ktorá spolu s menej výraznou kamarátkou bola niekoľko kilometrov približne v našej pozícii. Tu vpredu, tu vzadu, ale stále neďaleko.

Marcel, tieto dievčatá idú našim tempom, skúsme to s nimi, nemusíme kontrolovať tempo. Marcel totiž beží nad očakávanie dobre. Nielenže nezaostáva, ale občas je aj vpredu. Po niekoľkých kilometroch spoločného behu som sa odhodlal na ofenzívnu akciu.

Anna.

Hi, you are pacing us fine, prihováram sa blondíne, oblečenej v tmavom. Teda, dobré tempo máte. Yes? I am glad, ona na to. My name is Viliam, predstavujem sa. Anna, vraví. Anna? This is really not frequently used in our country. Odkiaľ ste? Zo Slovenska. A vy? Sme zo Švédska. Dozvedeli sme sa, že je to jej druhý maratón, prvý išla za 3:30. Je to skvelé, chválim ju.

Vpredu sa objavujú svetlá. Asi sa prví vracajú, poznamenáva Marcel. Pozerám na hodinky: 1:49 a čosi, kdesi tu by mal byť polmaratón, ale tabuľu, ani nápis na ceste nevidieť...

Víťaz, David Toniok, KEN,  2:15:33. foto: Lesley Martin

Už ho vidíme. Čierny chlapec beží sám. Za ním nikto. Až s odstupom niekoľkých stoviek metrov sa objavuje druhý, tiež čierny. Ale to sme už v mestečku Prestonpans a odbočujeme na inú trasu.

Stále bežíme medzi domami, po High Street, ako je to napísané na tabuľkách. Už tak nefúka a na pitie je stále len voda. Mne to nevadí, ale kamaráti sa sťažujú. Keby bolo aspoň niečo na zjedenie. Nebojte sa, neskôr má byť aj energetický gel. Je už po 1/2M a naozaj! Rozdávajú gély. Je sladký, tekutý. Vytlačím si ho do úst a zapíjam. Pomôže?

Opäť vybiehame na hlavnú cestu. Zdieľame ju s bežcami v opačnom smere. Na opačnej polovici cesty ich pribúda. To sú borci okolo troch hodín. Kde tie časy sú...

Sledujem pole bežcov pred sebou a mám pocit, ako keby som bol na nejakom „rakovinárskom“ zraze. Vari každý tretí, tretia má na tričku nejaký proti chorobný nápis.

Najviac Macmillan foundation, hlavný partner maratónu, protirakovinová nadácia. Z tričiek na nás hľadí Alzheimer, Blood cancer, Breast cancer, Scotish cancer trust.... Táto záplava nápisov mi berie chuť do života. Akosi mi to k maratónu nesedí. Je to stiesňujúce.

Sorry, vraví Anna a vracia sa ku kamarátke, ktorá zdá sa nestačí Anninmu tempu. Až do cieľa som Annu nevidel. Po chvíľke sa odporúčal aj Marcel. Ahoj, ja spomaľujem. Ahoj a drž sa.

A som zase sám. Snažím sa na obzore nájsť obrátku. Ale kam moje oko dovidí, vidím iba farebné bodky bežcov. Po dlhom úsilí konečne

Obrátka!

Nemalo to konca kraja sa k nej dostať. Niekoľko krát som si myslel, že toto je ona, ale vždy to bol len zhluk ľudí okolo vody, alebo dav divákov z mestečka Longniddry, ktorý nás hnal ďalej.

Kde to sme? Žiadna tabuľka! Keby aspoň s míľami. Vbehli sme do veľkého parku, uprostred ktorého trónil honosný palác Gostard House a okolo neho hospodárske budovy.

Asfaltová cesta sa zmení na makadamovú, prebehli sme nejaký merací bod. Koľko kilometrov to to bolo?! Vraciame sa na asfaltku...

... začína byť teplo.

Vietor fúka do chrbta, slnko páli spredu, začínam sa potiť. Čo už? Musím vydržať. Som predsa v Škótsku. Vpredu sa žltí tabuľka

19th Mile.

Konečne nejaká informácia! Rýchlo si to v hlave prepočítavam: Ešte ma čaká 7,2 míle, čo je skoro 11,5 kilometra. Pozerám na moje stopky: čas 2:43:15. Aby to bolo pod štyri, mám na to hodinu a štvrť. To by šlo.

Lenže je teplo! Potím sa, slabnem, spomaľujem. Do protismeru, kde ešte bežia husté zástupy bežcov a bežkýň, ktorí majú na mňa stratu aspoň 4 míle, pozriem už len občas. Uzatváram sa do seba ako vždy, keď ide do tuhého.

Teraz začína maratón. Doteraz to bola príprava na záverečný úsek. Kto to prepálil, alebo sa nepripravil, má smolu. Teraz nám to pán „Maratón“ zráta.

Na obzore, na rozhraní mora a pevniny, hypnotizujem dva mohutné komíny teplárne v mestečku Prestonpans. Od nich je to len niečo cez dve míle do cieľa. Len keby nebolo tak teplo! A najvyšší vypočul lamentácie. V priebehu minúty sa zamračilo a začalo doslova liať.

Studený dážď

na mne spáchal doslova zázrak. Ožil som! Priam učebnicový príklad vplyvu zmeny teploty na organizmus a jeho výkon. Bolo to ako dobre pripravený experiment.

Intenzívny, studený dážď ma začal zalievať asi 4 kilometre pred predpokladaným cieľom a v priebehu niekoľkých minút sa mi vrátili sily. Priam som cítil, ako „silniem“ a zrýchľujem. Posledné tri kilometre, aj keď to nemám zmerané, boli určite mojim najrýchlejším úsekom tohto maratónu. Bežal som priam „desiatkárskym“ tempom.

V uliciach Musselborough som pred sebou zbadal známu postavu. To bude Peter! Bol. Dobehol som ho a navrhujem, aby sme do cieľa dobehli spolu. Nedbám, hovorí. Spomalil som. Vieš čo, choď si svoje, navrhuje Peter. Nebolo to treba hovoriť dvakrát. Spomalenie mi nevyhovovalo. Tak Ahoj!

Bežecký koridor sa zúžil. Obliehajú ho zmoknutí domáci diváci a ženú nás vpred. Predbieham jedného za druhým, fakt mi to ide. Vpredu vidím šedivú hlavu borca, približne v mojom veku, ktorého som si všimol už v oranžovom koridore. Mal na sebe vetrovku z Bostonu, teda je to iste dobrý borec, keď sa tam dostal. Toho skúsim predbehnúť, vravím si.

Vidím zákrutu, kde sa odbočuje vľavo, do cieľa. Záverečný, asi 100 metrový úsek sa beží po roštoch, uložených na tráve. Tam toho môjho potenciálneho súpera predbieham.

C I E Ľ

prebieham v čase 3:45:45. Som naozaj spokojný. Aspoň päť minút lepší záver, vďaka dažďu.

Medaila, balíček s tričkom, s občerstvením a poďme k batožine. Ale prekvapenia sa nekončia. Za cieľom stojí Anna! Dobehla predo mnou.

Vzájomne si blahoželáme. Určite nečakala na mňa, ale pravdepodobne na svoju blonďavú kamarátku, ktorej to až tak dobre nešlo.

Lúčime sa, ale nebolo to naše posledné stretnutie. Keď som si vybral svoj batôžtek asi o pol kilometra ďalej a otočil som sa,  Anna. Tak, toto je zrejme osud, vravím jej a určite sa nevidíme naposledy. Smiala sa, teba určite kdesi stretnem...

Ako dopadli ostatní?

Dobre. Peter neurobil chybu a dobehol v čase 3:52:46. Marcel 4:11:20, podľa mňa tiež dobre. No a Paľo? Mohol bežať lepšie ako 4:15, keby si epšie rozložil sily.

Tieto časy som získal priamo od maratóncov, pretože organizátori sa rozhodli výsledkovú listinu neuverejniť, vraj je to dôverný údaj.

Tomuto naozaj nerozumiem. Preteky sú verejné. Každý vidí, kto kedy dobehol, ale výsledky sú dôverné. S takou nehoráznosťou som sa ešte nestretol. Až po niekoľkých dňoch, zrejme na nátlak samotných bežcov, sa organizátori rozhodli, že kto dá súhlas, toho výsledky budú publikovať. Čiže celkom určite výsledková listina nebude kompletná. Čo k tomu dodať?

Slová na záver

Teda, aký je maratón, ten Edinburghský? Až na prvé 4 míle sa beží popri mori. Scenéria pekná, ale všetko závisí od počasia. Tohtoročné počasie bolo veľmi premenlivé. Citujem z novín The Scotsman z 26. 5. 2014: „Bol to deň keď sa na trase (maratónu) vyskytli všetky štyri ročné obdobia, od slniečka až po lejak, zmeny prebehli v okamihu“.

Medzi 23000 bežcami dobehlo 8200 maratóncov. Jedná sa druhý najväčší maratón v UK a býva vypredaný niekoľko rokov vopred. Má povesť najrýchlejšieho maratónu za Kanálom. Ale nie je problémom sa naň dostať, ak sa prihlásite v predstihu. Ryanair lieta do Edinburghu priamo z Bratislavy.

Atraktívny je aj samotný Edinburgh. Návšteva je skvelým zážitkom. A aj muži si tam môžu kúpiť sukňu!

Možno váš ďalší maratón

Na druhý deň po maratóne, sme sa vybrali na obhliadku mesta.

Druženie sa s londýnskymi maratónkyňami. foto: DeVil.

Samozrejme, začali sme vyhliadkovým bodom Calton Hillom. Na samom vrchole pahorku sme si všimli dve dámy, ktorých chôdza bola taká biedna, že som sa ich opýtal, či včera bežali maratón.

Of course! Samozrejme, odvetí jedna z nich. Aj vy? Pravdaže. A už bola ruka v rukáve, ako vidieť z fotografie. Obe sú z Londýna.

Keď sme sa posťažovali, aké ťažké je dostať sa na Londýnsky maratón, začudovali sa. Príďte na Richmond Park Marathon, je to v máji, týždeň pred Edinburghom, beží tam len niekoľko stoviek bežcov. A je to pekný maratón? Nádherný. Beží sa v parku v juhozápadnej časti Londýna Richmond, sú to tri kolá v nádhernom parku, so skvelým výhľadom na Londýn. Je krajší ako ten veľký londýnsky maratón, dodávajú dievčatá. Pozrel som si to na internete a vskutku: vyzerá to dobre. Pre záujemcov pridávam webstránku, kde nájdu všetko potrebné.

Hostel High Street. ...niet nad dobré bydlo.

Pred High Street Hostelom. foto: DeVil.

Tento príbeh, ktorý by mohol byť nazvaný aj „ako sme skoro o bydlo prišli a potom ho našli“, nie je priamo o maratóne; ale môže byť poučným čítaním o tom, ako sa môže istota rozplynúť v nič...

Zabehnúť maratón je vec ťažká. Fyzicky, aj mentálne. Okrem dobrej prípravy je dôležité dobre sa vyspať, vy... a byť v pohode. Teda, hlavne sa dobre vyspať.

Majúc toto na pamäti, ešte v roku dávno minulom (A.D. 2013) sme poverili zodpovedného pracovníka Paľa H., aby preveril možnosti nie drahého ubytovania v blízkosti centra. Paľo vykonal, informoval nás a vec bola schválená na generálnom zhromaždení tímu počas tréningu na Železnej studničke. Objednané, záloha zaplatená, ešte v roku minulom a po zmene ešte v marci (už roku tohto, teda 2014) prišla písomná odpoveď:

Confirmed!

No a potom, 24. mája 2014, pred 4.p.m., prišli štyria maratónci  priamo do onoho Hostela High Street.

Je to výborné, komentovali sme skvelú polohu bohumilého zariadenia, aj keď sa tak volalo, nebolo priamo na High Street, ale pár metrov od nej na ulici Blackfriars Street. Totiž High Street je vždy ulica hlavná, priam najhlavnejšia. (Neboli by to Amíci, keby sa to u nich nevolalo Main Street.) Od High Street je všade blízko. 15 minút na štart maratónu, 10 minút do Waverly, kde stojí autobus na letisko...

Paľo vytiahol písomnú rezerváciu, počerná, službukonajúca dievčina ju prevzala a hrabala sa v počítači.

Asi po 10 minútach nám smutným hlasom oznámila, že „sorry“, ale v systéme nie sme. To sme teda stvrdli. Bolo asi 16 hodín, vonku zima a dážď, zajtra ráno maratón, všetko je „ vybukované“ a nielen tu, ale aj inde.

Čo teraz? Spať na stanici? Cestovať niekam? Už som sa začal zaujímať, ako je ďaleko do Londýna... ďaleko.

Ale veď tu máme od Vás písomné potvrdenie, že je všetko O.K., záloha zaplatená. Je mi to ľúto, vraví dievčina. Ale my sme zaviedli nový systém a to čo bolo v starom rezervačnom systéme sa nám nepodarilo dať do toho nového; okrem toho, tá dáma, čo to pre vás rezervovala, už u nás nepracuje. A hotovo!

Toto by som v Anglicku, teda v Škótsku, nečakal.

Pozrite sa, vravíme jej. Aspoň sa pokúste nejaké ubytovanie niekde v blízkosti centra zohnať. My to tu nepoznáme, vy máte prehľad.

Dobre, skúsim to, vraví slečna, bude to nejakú chvíľu trvať, mám teraz veľa roboty, počkajte v jedálni.

Čo iné zostávalo? Usadili sme sa na gauč v spoločenskej miestnosti, vedľa samoobslužnej kuchyne, s najchmúrnejšími myšlienkami na blízku budúcnosť.

Budeme spať na stanici, škerí sa Paľo. Veru neviem, čo urobíme, v najhoršom prípade to vydržíme do rána tu, v tejto miestnosti, poznamenávam. Vonku to nevydržíme, je zima a prší.

Odísť domov? Blbosť! Letenky máme až na utorok. Všetko ostatné je vypredané. Uvidíme, užívajme si chvíľu (aj keď nie je krásna) a dajme si čaju.

Áno, je to možné. Tento hostel má totiž niečo ako spoločnú kuchyňu, kompletne vybavenú, kde si každý môže pripraviť jedlo, použiť tunajší riad a potom ho umyť, usušiť a uložiť. Okrem toho je tu čaj, cukor ba i káva pre blaho všetkých. Nejaký borec má vždy službu, aby sa to nezvrhlo, dáva pozor a pritom pripravuje a predáva jednoduché jedlá. Čo sme videli, boli nejaké špagety, vajcia a nejaké jedlá z nich.

Popíjali sme čaj a zotrvávali v chmúrnych myšlienkach, čo to len s nami bude...

Po niekoľkých hodinách obáv, sme vyslali najkrajšieho, samozrejme Paľa Hajduka, nech sa ide opýtať, ako sa veci majú. Príďte za 40 minút, odkázala po peknom Paľovi oná deva recepčná.

Možno z toho niečo bude, vravím, ináč by nás poslala do hája. Trošku nás to mentálne vzpružilo a svet sa začal zdať o čosi ružovejším, aj keď za oknom sa stmievalo a popŕchalo.

Nebudem to viac naťahovať,

hoci pre nás to bolo natiahnuté až, až. Asi po 50 minútach sme sa odobrali so svojimi proprietami a s malou dušičkou) na recepciu, keď na nás recepčná s úsmevom kývla. Mám pre vás čosi! Počkajte 10 minút, už vám prezliekajú prádlo!

Skvelé, potešili sa malé bratislavské emigrantské dušičky v Edinburghu. Hlavná vec, že budeme pod strechou, ostatné nie je dôležité.

Volala som so šéfom, vysvetľuje recepčná a umiestnila som vás do dvoch izieb, jedného (Marcela) do jednej a nás troch do druhej izby s ôsmimi poschodovými posteľami, teda do „šestnástky“. Má tá izba strechu? Má. Tak je to dobré.

Natešení sme sa vybrali hľadať izbu na 4. úrovni s názvom „ZOO“, čo znamená to isté, ako u nás: teda ZOO - zoologická záhrada. Prečo ZOO sme pochopili rýchlo. Každá zo 16 postelí bola označená názvom nejakého zvieraťa. Ja som mal na preukaze napísané „Giraffe“, teda žirafa. Bolo to miesto na hornej posteli, vzadu.

Nebudem to tajiť, ale to, čo sme na izbe videli mi naozaj pripomenulo zverinec. Osem poschodových postelí tesne naskladaných vedľa seba, miestnosť malá (možno 6x6 metrov?). Samozrejme, že sa tam nevošiel ani stôl, ani stoličky, ale bola tam jedna (!) taburetka a plastikové debničky, naskladané do výšky, kam by sme si zrejme mali dať svoje veci.

Našťastie, tých nebolo veľa, ani sme ich nemuseli odkladať, dobre im bolo v taškách v ktorých sme ich doniesli. Mali sme len bežecké propriety, toaletné potreby a pár potrebných maličkostí. Aby som bol presný, my traja sme dostali tiež kľúčik od malej kovovej skrinky s názvom „hippo“, teda koníček, kam sme si mohli dať cennejšie veci, ako napr. doklady.

Naposledy som spal v takom kolektívnom zariadení v prijímači na vojne, ale tam bol aspoň poriadok, (alebo aspoň mal byť a mohol byť) každý mal svoj nočný stolík a skladaciu stoličku a v šatni skrinku.

Pre mladších, prijímač bol v armáde ČSR základný, asi trojtýždňový výcvikový blok, kde sme sa učili základné veci, ako služobné poriadky, poradový výcvik, zbrane, bol to skrátka dril a po ňom bola prísaha.

ZOO bola oveľa pitoresknejšie. Niečo ako kríženec medzi vojenskou cimrou a cigánskym táborom. Vojenskú izbu pripomínajú husto uložené kovové, poschodové postele a ten cigánsky (alebo rómsky?) tábor všetko ostatné. Neporiadok, nahádzane osobné veci bez ladu a skladu, pestrofarebné závesy, ktorými sa časť (zrejme dlhodobo tu usadených) snaží vytvoriť si nejaké súkromie tak, že sa pestrofarebnými dekami a prikrývkami snaží oddeliť si svoju posteľ od okolitej ZOO. Na to všetko sa pozerajú štyri veľké okná, ktoré sú však vo založené všetkým možným.

Napriek všetkému je tu čisto.

Vak som položil k posteli, vyliezol na „giraffe“ a oddal som sa už menej pochmúrnym myšlienkam. Tak teda, aspoň nezmokneme a nezmrzneme, do rána vydržíme. WC a umývadlo je na chodbe. Dvere sa zatvárajú samé, teda treba ísť na WC s kľúčom, ktorý máme my traja len jeden. To je problém.

Voľne ho nechať nemôžeme, lebo na tejto izbe je pekná zbierka chlapíkov, rôznych rás a pôvodu, ktorí sa navzájom nepoznajú. Nakoniec som to vyriešil tak, že keď som v noci išiel na ono WC, tak som medzi dvere strčil topánku toho, čo spal hneď pri dverách a mal ju pri posteli. Ak by ju niekto odtiaľ zobral, musím zobudiť celú izbu. Nejako len bude, hlavná vec, že sme v teple.

Noc bola rušná. Nikto z nás sa nevyspal. Ja som mal dojem, že som vôbec nespal, čo zrejme nebola pravda, ale bol to len prerušovaný spánok, pretože celú noc sa pohyb na izbe nezastavil. Ľudia prichádzali, odchádzali, motali sa na WC, skrátka bol tam celonočný ruch, ako na železničnej stanici.

Ukázalo sa, že na posteli vedľa mňa boli dvaja Taliani, zrejme tiež maratónci, lebo už od šiestej buntošili a prezliekali sa do bežeckého a odišli skôr, ako sme sa vybrali na raňajky, do kuchynsko – jedálenského bloku.

Na izbe po maratóne. Paľo, Vilo, Peter. foto: DeVil.

Ešte pripnúť na tielka naše štartovné čísla, ktoré nám poslali až domov, takže sme sa nemuseli unúvať na registráciu a každý vedel vopred aké je „číslo“.

Blíži sa deviata hodina, väčšina osadenstva ešte spí (alebo len leží?). Je to prekvapujúce, ale v noci nikto z tých 17-tich (s jedným mládencom tam zdieľala posteľ aj dáma) nechrápal. Alebo ani oni nespali?

Vilo Novák, Bratislava, 2. 6. 2014