Počasie tentoraz nesklamalo

Výsledky

Je ráno,

9.augusta 2014, už je svetlo, ale odmietam otvoriť oči, aby som nevidel to, čo nám meteorológovia sľubovali už týždeň: v Rajci bude tak, ako má počas rajeckého maratónu byť: horúčava, teploty okolo 30°C. Pravdu povediac, už sme zhýčkaní, lebo posledné dva roky v Rajci panovalo počasie, tak povediac nerajecko – maratónske: bolo chladno ba i pršalo. Nakoniec sa odhodlám isť k považskobystrickému oknu a vidím to, čo sa dalo predpokladať: obloha jasná a sivomodrá, ako to v jasné rána býva, sľubujúca výheň priam pekelnú.

Čo sa divíš, vravím sám sebe, to sa predsa dalo očakávať. Dalo, ale čo ak to bude ináč, ako predpovedali? Tentoraz nie, vraví moja vnútorná logika, situácia je jasná, si na to predsa duševne pripravený, tak čo. Aspoň, keby som v hlave necítil ešte tie včerajšie pivá...Pivo je správna tekutina aj pred maratónom, pokiaľ sa to nepreženie.

Ranný Rajec

Ten predmaratónsky ruch sa prejavil už dávno pred dosiahnutím rajeckého chotára. Keď ma bratranec Matej viezol z Považskej Bystrice do Rajca, predbiehalo nás množstvo áut s nežilinskými značkami; v niektorých som spoznal netrpezlivých maratóncov. No a v Rajci, cestou na slávny Mestský úrad bolo hodne príležitostí pozdraviť sa s početnými známymi (a konkurentmi). Kto to z nás dnes zvládne lepšie? Pri prezentácii ma potešilo aspoň to, že pekná, čiernovlasá na krátko ostrihaná deva v tričku Rajeckého maratónu ma začala hľadať v zozname medzi mladšími...

Rajecký rínok vyzerá skvele, ožiarený ešte príjemným slniečkom; námestie vrie predjarmočným a samozrejme predmaratónskym ruchom. Ten predjarmočný sa prejavuje hmýrením sa predávajúcich, ktorí zaplnili celé námestie. Zábavným mi pripadá, keď predávajúci nábytku sem vyteperili obrovské kreslá a sedacie súpravy; mám dojem že také obrie kreslisko sa ani samotné nesprace do panelákovej obývačky. V tomto prípade zrejme platí, že najskôr sa kúpi obývačka a k nej sa postaví dom.

V telocvični

to vrie prípravami na dnešný (nesporne) ťažký deň. Najskôr sa poberám na WC, pokiaľ je ešte možnosť byť úspešný (teda dostať sa na rad), ostatné počká. Zvítavam sa s mojimi úhlavnými priateľmi a súpermi- s Janom Hazuchom a Milanom Krajčim. Na Jana na maratóne zrejme nemám, ale s Milanom sa to strieda, raz jeden raz druhý je lepší. Uvidíme, čo sa stane dnes. Obom prajem to najlepšie. Naozaj. V maratóne ma netrápi prehra, veď som si to zavinil sám, lebo na to nemám, tak mi treba. Čo ale treba, je dobehnúť do cieľa. A o to dnes pôjde.

Je tu aj náš „jednatel“ spolku 42195 Miro Kriško, alias eN. Počuj Miro, ako to preboha zvládaš, však ešte včera si bežal maratón! Toto by mal byť môj 111 v tomto roku, poznamenáva. (Mimochodom, tento rajecký maratón má byť mojim 111 maratónskym plus ultramaratónskym produktom, samozrejme celoživotným. Kam sa na eN hrabem...vlastne sa ani nehrabem.) Nebolia ťa nohy? Veď to predsa nie je možné, aby si to takto súkal jeden za druhým, Aj keď máš zrejme mimoriadne odolný organizmus, čo je veľa, to je moc... Pozerám sa na jeho „haksne“, vyzerajú normálne, ničím sa od okolitých vizuálne nelíšia, len v kvalite. A tú často na prvý pohľad neviedieť. Vilo, vraví Miro, keď som behal menej maratónov, tak raz za mesiac, všetko ma bolelo. Kolená, kĺby. A teraz ma nebolí nič. No, akurát som trošku unavený zo včerajška, ale ináč je to v pohode. (Poznamenávam, že dnes, v pondelok 11.8. 2014, má eN na konte ďalší maratón. Je to proste „ďábel“). Ako chceš dnes ísť, pýtam sa ho. No tak okolo štyroch, ale bežím dnes s kamarátom, čo ma doviezol (Jožo Virčík), takže uvidím, ako nám to pôjde. (Vedľa sa uchechtáva Ondro Hanzlík, ten Miro je zrejme aj na jeho náturu silná káva). Tak fajn, Miro drž sa, dnes to bude o hubu.

Pripínam si číslo (to sú mi veci, dnes to bude snímané elektronicky), no jasné, beriem si aj čiapku a odovzdám sa do vôle Božej... Odkladám vak s vecami a pomaly vybieham na námestie. Čím som starší, tým mi dlhšie trvá rozhýbanie sa, takže pomaličky, pomaly si klušem na ten rajecký rínok.

Na rajeckom rínku

je už plno, všetci sa tlačia do tieňa, aby sa prehriali čo najmenej. To sú mi veci... kedysi (nebolo to tak dávno, len pred pár rokmi) nás tu z Bratislavy zo Železnej studničky bol celý húf; dnes som tu akurát s Petrom Šafarikom a aj ten beží polmaratón. Stojíme vedľa seba a utešujem ho (ale vlastne aj seba). Neboj sa, polmaratón sa dá zabehnúť vždy; celý sa beží v takomto počasí ťažko. Musím to začať pomaly a nepozerať sa na hodinky..

Štart

Na časomiere sa pomaly odsýpajú sekundy do štartu. Najskôr korčuliari a konečne my, bežci. Pomaly klušeme a stláčame sa do zúženého štartovného portálu; čaká nás malý okruh po meste a asi po dvoch kilometroch sa vyberieme do Čičmian. S Petrom si želáme všetko dobré a on, tentoraz polmaratónec vybieha dopredu. Idem pomaly pred sebou vidím Zlatku Semanovú v modrých apartných trenírkach. Len bež pomaly a svoje, vravím si v duchu, žiadny kvalt, nebež za tými trenírkami aj keď vyzerajú dobre, dnes ide o prežitie, nie o časy. Sme znova na námestí, plnom národa, komentátor Gabo Kováč, burcuje, trošku sme sa rozriedili, na piatom kilometri uvidím, ako rýchlo bežím, neviem to odhadnúť, ale nie je to rýchle. Dávam si dolu čiapku, lebo sa potím, keď bude horšie, nasadím si ju.

Marta a Zuzka

Ešte pred Šujou som sa pomaličky – pomaly priblížil k dvom dievčatám; už z diaľky mi boli nejaké povedomé. Jasné. Je to predsa Marta Hancková a Zuzka Alexanderčíková, ako si pohodlne klušú. Čo robia tu, myslím si. Pokiaľ ma pamäť neklame, sú o hodne lepšie ako ja, minule v Košiciach to obe ubehli asi za 3:35 a „naložili“ mi asi 10 minút.

Zdravím vás dievčatá, tak ako to máte na dnes naplánované? Chceme ísť opatrne, vraví Zuzka a hlási, pozerajúc na GPS hodinky; posledný kilometer bol za 5:20. Hm, to nie je zlé, vravím, to je vhodné tempo aj pre mňa, nerád bežím sám. Blížime sa k 5. kilometru, už sme za Šujou. Máme to za 27:00, hovorí ďalšie hlásenie. To je dobré, len tak ďalej (myslím si). Napijeme sa? Pýta sa Zuzka. Samozrejme, treba piť na každej občerstvovačke, je teplo, dávam „múdru“ radu. Zastaneme, vypijeme a poďme ďalej. Zalepiť sa iónovým nápojom nie je nič príjemného a ióny piť treba, hodne sa potíme. Je to tu fakt pekné, uvažujem. Pred nami sa týči nádherná siluata Kľaku; vyzerá ako Kriváň, len je krivý na opačnú stranu. Proste nádhera. Musíme sa však pozerať pred seba, lebo áut je hodne, aj keď treba povedať, že šoféri sú neobvykle pozorní. Možno ich drží na uzde husto rozmiestnená polícia.

zľava: VéeNeS, Zuzka. foto: deVil

Ja sa spolieham skôr na Zuzkine žlté trenírky, ktoré dobre vidieť, na rozdiel od mojich modrých.

A ďalej. Bežime spolu, sem – tam prehodíme pár slov a je to fajn. Dobieha nás Vlado Dudlák. Tak čo, ako to chcete bežať? Opatrne ja na to, aby sme dobehli. A ty čo polku? Áno, nie som pripravený na celý. No tak to odbočuješ doľava, už sme v Rajeckej Lesnej. Tak ahoj a želám Vám, aby ste mali na začiatku „trojku“, rečie Vlado. Na tom nezáleží, len aby sme v zdraví dobehli. Ahoj.

Blíži sa desiatka, druhá „päťka“ je za 27:20, stále dobré, len Marta akoby bola pár krokov za nami; nemusí to nič znamenať, ale spravidla to značí problém. Marta má nejaké žalúdočné ťažkosti, hovorí Zuzka. Pijeme. Beriem si aj špongiu a navlhčujem si vodou hlavu, tielko, hrdlo, dávajúc pozor, aby mi to nezatieklo do trenírok. Takto by som to mohol prežiť aj bez čiapky, pod ktorou sa potím. Čiapku si zastrkávam za trenírky, je to pohodlnejšie, ako ju držať v ruke. Našťastie, aj na ďalších občerstvovacích staniciach je vody a iónov dosť a obsluha výborná. Blížime sa k 15. kilometru, Marta je už asi 5 metrov za nami; je to jasný signál, že niečo nesedí. Snažíme sa trošku spomaliť, ale nepomáha to; odráža sa to aj na pomalšom medzičase na 15 kilometri (27:35), nasledujúca „päťka“ je už o niečo lepšia (27:02), ale to sme už Martu stratili z dohľadu. Mne sa beží (zatiaľ) celkom dobre a Zuzke (podľa vlastných slov) tiež. Zuzka, ak budeš mať pocit, že je to pomalé, chod dopredu, neviaž sa na mňa. Kdeže, som zvedavá dokedy vydržím ja, smeje sa.

Tak, tu nás spravidla obiehajú vracajúci sa maratónci, oznamujem Zuzke po výbehu na dlhý preslnený úsek cesty, asi na 18 kilometri. A naozaj; vpredu si to šinú dve motorky s policajtami a za nimi čierny chlapec, až po chvíli beží ktosi, koho nepoznám a s odstupom sympaťák Dan dao Orálek. Potom dlho nič.

Polmaratón,

sme dobehli v žalostnom čase 1:55:05 (nepamätám sa, kedy som ho bežal tak pomaly), ale vzhľadom na podmienky je to dobré, veď som oškvrčaný ako špekáček...od toho slnka čo mi páli rovno na čelo. To „rajecké“ Slnko to má dobre vymyslené. Maratónska trať prebieha zhruba v severojužnom smere, teda slnko svieti stále. Do tváre, keď bežíme do Čičmian a na chrbát, keď sa beží späť. Čiže, skvelé opálenie, ako bonus Rajeckého maratónu je zaručené a je to bez dodatočného poplatku. Tak, a teraz niečo viac ako kilometer, a otočíme to (je to stále dobré, až je to divné). Zuzka sa mi zverila, že je to jej rajecká premiéra, takže som radca...

Zamaskovaná šatkou, ako mamka Pôstková (skoro som ju nespoznal) trieli hnaná (aj) gravitáciou Radka Paulíniová. Je to dobré, vravím Zuzke. Zatiaľ si piata, ak sa nemýlim. Prvú ani tretiu som nepoznal, ale druhá bola zrejme Silvia a štvrtá Radka. Na tom nezáleží, odpovedá. Ja viem, ale zatiaľ je to dobré. Tých, čo bežia oproti nám je už hodne; s mnohými si kývame, aj s Janom Hazuchom, tomu to (vždy) ide. Rapkáče rapkajú, muzika vyhráva a vpredu vidieť veľkú bielu fľašu; má to byť asi reklama na mokrú vodu Rajec. Točíme to, a dolu kopcom je to rýchlejšie. Ešte raz rapkáče. Pozerám na druhú stranu cesty, na tých čo bežia na obrátku aby som zistil, ako to vlastne je, najviac nás zaujíma Marta. Kdeže len je? Znepokojuje sa Zuzka. Marta to spravidla nebalí, snažím sa ju upokojiť. Prebieha Eva Seidlová, Marty niet. Až o hodný kus ďalej sa konečne objavuje. Aha, tam je, v tom oranžovom tričku, ukazuje Zuzka. Vydrž Marta, vydrž. Má prekvapujúco veľkú stratu, ale je to bojovníčka.

Vraciame sa k méte polmaratónu, kde zdanlivo nekoordinovane sem – tam pobehuje Miro Kriško. Zrejme berie svoju úlohu spolubežca sVirčíkom vážne.

Kilometre medzi 20-25 sme prebehli o čosi svižnejšie (26:09). Stretávame tvrdo pracujúceho Jardu Kabelíka a Tóna Gombára. Obdivujem ich bojovnosť, neviem, či by som to dokázal. Predbiehame aj absolventa všetkých doterajších maratónov rajeckých Mariana Haluzu, evidentne sa trápi, aj keď to na jeho behu nevidieť, beží zdanlivo ľahko. Toto si však zrejme nemohol nechať ujsť.

Vybiehame na hlavnú cestu, idúcu z fačkovského sedla. Áut pribúda, treba dávať pozor. Tak a je tu

Tridsiatka.

A teraz začne maratón, vravím si v duchu. Posledných 5 km sme zabehli za 26:05, čo je dobré, ale Zuzka ma pribrzdila otázkou. Nie je to rýchle? Je to rýchle, spomalili sme. Nie preto, že to Zuzka tak sformulovala, ale už začínam byť unavený, prichádzajú problémy. Do cieľa na rínku je to síce „len“ 12 kilometrov (Čo to je? Obyčajný výklus), ale ak je to po „tridsiatom“ kilometri, je to o niečom inom. Je to veľa. Zatiaľ sa však bežať dá. Je to za 2:41 oznamuje Zuzka. Zapínam počítač v hlave: máme o niečo menej ako hodinu dvadsať na dvanásť kilometrov na to, aby sme to dali „pod štyri“. Ak by sme išli biedne, teda každých 5 kilometrov po tridsať minút, aj tak by sme to mali stihnúť. Pravda, musíme bežať a nie chodiť.

Za Fačkovom je Zuzka už pár krokov vpredu, je to na mňa trošku rýchle, to asi neudržím. Zuzka, choď si svoje, na mňa je to veľa. No dobre. A pomaly sa mi vzďaľuje, nie viac, ako na 20 metrov, potom sa to ustálilo. Snažím sa bežať po ľavej, bielej čiare, pozerajúc na zem a snažím sa nemyslieť na nič, len na cieľ, pivo a nebehanie. Prebehnem na pravú stranu cesty – najskôr sa dobre poobzerám- keď ma predbehne ma mikrobus a zabrzdí. Čo je to za b... myslím si a obieham ho zľava, starostlivo sledujúc autá aby ma čosi neprešlo. V týchto fázach behu, je pozornosť už hodne znížená. Z auta vybieha Marta! Ahoj! Kde si sa tu vzala? Na obrátke som hodila šabľu a zbalila som to, toto auto ma doviezlo, hovorí Marta bežiac so mnou s fľašou v ruke. Nechceš vodu? Nie. Vpredu je Zuzka, hovorím, ukazujúc na žlté trenírky asi 20 metrov vpredu. Dobre, idem za ňou. Ahoj. Marta beží ako nová, na rozdiel od nás nevládnych.

Šuja.

Je náramne očakávaná lokalita v doline rajeckej, pretože pri kostole je tabuľa s číslom 40 a to je signál, že do cieľa je len kúsok a keby bolo najhoršie, dá sa to aj dôjsť. No a pred Šujou je občerstvovačka, kde sme sa všetci zastavili a niečo vypili; ja som sa však zdržal krátko, Zuzka s Martou dlhšie a tam som ich nechtiac (naozaj nechtiac) predbehol a pri kostole som musel konštatovať, že posledných 5 kilometrov (35 -40) bolo za prabiednych 29:22, ale aj za to vďaka Bohu. Tak a toto už dobehnem. Stále som počul za sebou švitorenie oboch dievčat, ale už som bol lenivý sa obzrieť, len nech som v cieli a môžem prestať bežať. Predbieha ma Peter Bačík (dobehol tretí v M 60!, chválili sme sa navzájom) ja si však držím svoje tempo. V tomto štádiu maratónu mi je to už jedno, kto ma dobieha, len nech dobehnem do cieľa. Občas pozriem na hodinky; malo by to byť pod „štyri“.

Už len kilometer! Kričí nejaký divák. Nestrašte, to musí byť menej, vraciam mu to. Konečne: doprava, potom doľava, vpredu vidieť cieľ, vzdialený asi 300 metrov. Z asfaltu sa na mňa usmieva žltým úsmevom značka 42 kilometra, ten úsmev sa mi páči, už len 195 metrov; snažím sa zrýchliť, lebo moderátor Gabo Kováč na mňa pokrikuje. Zrýchli!

Cieľ (3:50:22)

Aj keď môj čas nie je nič moc, ale som rád a spokojný. Bodaj by nie, v takomto počasí. Kúsok za mnou dobieha Zuzka, aj vďaka nej som dopadol dobre. Zaujímavé je, že (čírou náhodou) sme mali za sebou idúce štartovné čísla: ja 217 a Zuzka 218 a v tomto poradí sme aj dobehli, napriek tomu, že Zuzka je lepšia ako ja. Neplatilo to však dnes. Medaila (jéj, tá je veľká a ťažká a pekná, na rozdiel od tej minuloročnej jubilejnej košickej, malej a nie peknej) a pomaly sa šuchcem, pod stany, ide sa na pivo. Hodím do seba dve (lebo nie som pivár, ale čo je treba, to sa musí) a začínam ožívať.

Dekorovanie víťazov

je v Rajci vždy veľká sláva. Tak je tomu aj tento rok. Chvíľu to trvá, než dôjde na „maturantov“, čiže maratóncov, ale dočkali sme sa. Dámy už tradične vyzerajú lepšie ako muži, zdá sa, že s tým ani Paľo Uhlárik nič nenarobí, a nakoniec, tak to má byť. Tak a je to tu. Druhá je naozaj Silvia, štvrtá Radka a piata- no predsa Zuzka. Kde je Zuzka? Zuzky niet. Keď som sa jej pýtal, kde si bola, keď si mala byť na bedni? Ja som nevedela že som na bedni. Keď bežíš so mnou, je to na bedňu, snažím sa byť vtipný. (Pravda ale je, že aj moja minuloročná spolubežkyňa Katka Gerényová bola na bedni – ba vlastne tiež nebola, lebo tomu neverila, že bude).

U mužov bol tretí Dan Orálek, najlepším Slovákom bol prekvapujúco Ilavský v nie slávnom čase 2:49. A my najstarší? Žiadne prekvapenie: Hazucha, Novák a Milan Krajči. Zaujímavé je, že moja finančná cena bola nižšia, ako registračný poplatok. Nemá to byť kritika,.veď vo svete, napríklad v Bostone veteráni, víťazi jednotlivých kategórií (okrem piatich najlepších, to znamená štyridsiatnikov) nedostanú nič. Ale, tá sláva v Rajci je hodná oveľa viac ako niekoľko „eurí“...

Čo myslíte, aké bude počasie v Rajci o rok?

Vilo Novák, 12. 8. 2014