Výsledky

Medzinárodný maratón mieru je nesporne najelegantnejším maratónom u nás. Vďaka tradícii a schopnosti držať vysokú športovú úroveň nahe .

Vlani, teda v roku 2013 bolo 90 rokov od prvého ročníka (ten sa udial v roku 1924) a tento rok bol 90. beh, pretože vraj počas vojny sa raz nebežalo.

Ale pamätám si aj iné počty, v ktorých chýbali všetky vojnové maratóny.

Tento úvod som si v hlave pripravil počas cesty z Košíc. Až doma som zistil pre mňa prekvapujúci fakt. Nekonali sa až dva ročníky MMM. V roku 1938 a 1940! Teda, teš sa Slovač, možno budeme mať v roku 2015 už tretí krát 90. ročník MMM. Psina byť musí, ale...

Medzinárodný maratón mieru

Pre nás, maratóncov, to až tak dôležité nie je, ale počty sú to jednoduché a niekto v organizačnom výbore by ich mal ovládať. Čo dôležité je, že sa behá a v čoraz početnejšom štartovnom poli, aj keď v porovnaní s okolitými – a oveľa mladšími maratómi – v Budapešti, Viedni či Prahe, je to stále maratón malý, skromný. Veď čože je to 1750 prihlásených maratóncov a maratónkyň? A oveľa menej odštartovaných a v cieli ich bolo ešte menej. A pritom Košice majú všetko, čo veľký maratón potrebuje...

Teraz, už doma a po maratóne, som prišiel na prekvapujúci fakt, že maratóny ktoré sa nekonali sú dva! (viď kniha o MMM vydaná v roku 2004 v 80. roku od jeho založenia). Z toho, čo tam je napísané vyplýva, že sa nebežali dva maratóny: v rokoch 1938 a 1940! Teda, teš sa Slovač, možno budeme mať o rok (teda v roku 2014) už tretí krát 90. ročník MMM. Tiež si myslím, že psina byť musí, lenže...

Pre nás, maratóncov, to až tak dôležité nie je, ale počty sú to jednoduché a niekto v organizačnom výbore by ich mal ovládať. Čo dôležité je, že sa behá a v čoraz početnejšom štartovnom poli, aj keď v porovnaní s okolitými – a oveľa mladšími maratómi – v Budapešti, Viedni či Prahe, je to stále maratón malý, skromný. Veď čože je to 1750 prihlásených maratóncov a maratónkyň? A oveľa menej odštartovaných a v cieli ich bolo ešte menej. A pritom Košice majú všetko, čo veľký maratón potrebuje...

Ráno predmaratónske

 foto: net

Vilo, dnes to bude dobré, je 8°C, oznamuje Broňovi a mne sestra, u ktorej sme nocovali. Je asi 6:20 ráno, zamračené, relatívne teplo. Vykuknem na balkón; naozaj, nie je chladno, ako v minulých dňoch, lebo v noci bolo zamračené a vyžarovanie Zeme do atmosféry bolo nízke – je to ako by povrch Zeme bol pod perinou mrakov.

Po tomto zistení je aj nálada lepšia. Treba využiť zostávajúci čas na posedenie na onom mieste a ľahučké raňajky. To platí pre mňa, nie však pre Broňa, ktorého metabolizmus funguje neobyčajne rýchlo. Tak teda čaj a kúsok koláča. Musí to stačiť, naakumulovanej energie máme dosť. Ešte dve ampulky „anticrampu“, čo je v podstate magnézium a sodík a ideme...

Na košickej plavárni je relatívne pokojne, oveľa pokojnejšie, ako inokedy, hoci maratóncov je vraj „preveľa“, najviac v doterajšej histórii. Tí čo sem nechodia, nevedia, o čo prichádzajú. Choď tam dozadu, tam je voľno, usmerňuje ma ďalší z našej štvorčlennej bežeckej partie zo Železnej studničky Marcel Burkert (ak nerátam Broňa, ktorý sa „zapredal“ Tomášovi Giertlimu a Petrovi Dečovi, aby vytvorili bežecké družstvo Slávie UK). Naozaj, za záclonou medzi dvomi radmi skriniek pokrytých imitáciou dreva je len niekoľko mládencov. Otváram skrinku a začínam sa prezliekať. Je niečo po ôsmej, štart je plánovaný na deviatu, času dosť, číslo 503 mám už pripnuté na čiernom tielku, tielko musí stačiť.

Pri vedľajšej skrinke stojí vysoký mládenec v žltom funkčnom tričku (okolo štyridsiatky) a trasie sa doslova ako osika, asi tak, ako keď je niekto mimoriadne uzimený. Pozriem sa prekvapene na neho. Zaregistroval môj pohľad, obrátil sa ku mne s otázkou: Aj ty si sa tak bál pred prvým maratónom? Spomenul som si na dávnu minulosť a prisvedčil som. Bál som sa, doslova ma museli na ten maratón dotlačiť, ale neboj sa, to s výstrelom prejde, zabudneš na to, že sa máš báť. Hlavne to neprežeň. Musíš mať pocit, že bežíš pomaly, aspoň prvých „tridsať“, radím mu. A mám si zobrať toto? Ukazuje mi asi dvojlitrovú fľašu nejakej minerálky. Načo by ti to bolo? Však každých 5 kilometrov sú občerstvovačky, kde nájdeš pitia dosť. Ale toto si zoberiem, vraví a ukazuje ľadvinu so sedem decovou fľašou nejakej tekutiny. Prosím ťa a načo, veď sú tam občerstvovačky. A čo ak budem smädný medzi tým, nedá sa odbiť. A načo by si mal vláčiť takú záťaž, nevydržal s nervami iný borec, ktorý to už nemohol počúvať, nechaj to tu...

 foto: hviezda.faxcopy.sk

Neviem, či si Leonard Ká tú fľašu so sebou zobral, alebo nie, pretože som vybehol na toaletu. Keď som sa vrátil, Leonard tam už nebol.

Foto od chlapcov z hviezda.faxcopy.sk prezrádza, že vzal. Z výsledkov som sa dozvedel, že dobehol MMM v čase 5:15, čo nie je na prvý pokus zlé. Blahoželám.

Je okolo 8:40

zľava: Marcel, Paľo, Peter. foto: pranjal

Kde sú naši dvaja kolegovia zo Železnej studničky, Paľo Hajduk a Peter Šafarik? Marcel, kde sú? Neviem. Aj on pokukáva, kde by len mohli byť, štart sa blíži. Stretávam sympatickú Zuzku Korotvičkovú. Tak ako sa má malý? A bežíš „polku“? Tak ahoj...

Nedá sa nič robiť, musím vybehnúť. Teplota dobrá, pomaličky, pomaly sa rozklusávam, ešte jedno koliesko v parčíku. Stretávam Joža Meceleho s podporným tímom manželky a dcéry. Kladiem im na srdce, že sa nepatrí egoisticky držať palce len Jožovi, ale aj mne. Keďže ma videli prvý krát, nevedeli, čo si majú o mne myslieť, ale niečo si určite mysleli.

Prístup do koridoru na štarte nebol tak jednoduchý a rýchly, ako som si to predstavoval. Púšťali nás úzkym lievikom a veru to bolo pomalé a mal som strach či to vôbec stihnem „in time“.

Nakoniec som mal ešte čas si stisnúť ruky s Jožom Oborným, Paľom Uhlárikom a s viacerými budúcimi spolutrpiteľmi. Je tu aj sympatický pár „Bábovkinovcov“ alias Andrey a Petra Benčovcov. Tých naozaj rád vidím. Ich pozitívny postoj nielen k maratónu ma vždy povzbudí a svet sa nezdá byť taký čierny, aký žiaľ často býva.

Každý maratón je pre mňa sviatok, ale ten košický je sviatok najväčší. Pre mňa väčší, ako na bostonskom, ktorý som si odkrútil dvakrát. Mám pocit, ako by som bol v katedrále, samozrejme bežeckej. Tá naozajstná sa týči vpredu a dúfam, že maratónsku omšu si v zdraví odbehnem.

Oficiálni predstavitelia si plnia svoje povinnosti a vedú oslavné reči, ktoré maratóncov pramálo zaujímajú. Každý sa utiahne do seba, alebo naopak, živo komunikuje s okolím, aby zabudol na to, čo ho čaká a neminie. Vpredu vidím hlavu syna Broňa, trčiacu z červeného trička. Je v dobrej forme aj pohode, lenže nemal minulý víkend bežať v Rakúsku ten hrozný 32 kilometrový beh s prevýšením 2600 metrov - Schneeberg. Keď mu to vyčítam, tak hovorí, že MMM je pre neho bokovka a on je „horský“ bežec. No uvidíme, ale mohol by to bežať na hranici 3 hodín.

Odštartované

 foto: behame.sk

Výstrel prišiel nečakane; chvíľu sme stáli, potom sme sa pomaly pohli, aby sme cez štartovný portál vyklusali. Je to paráda. Na druhej strane môjho štartovného čísla mám nalepený nevratný čip, pri priebehu portálu dokonca ani nepíska. Budú sa merať čisté časy, ako to je na všetkých svetových maratónoch? Uvidíme.

Je asi 12°C, je mi trošku chladno, ale to sa zlepší, oteplí sa. Bežím sám a bežím pomaličky. Nerozklusal som sa tak, ako sa patrí, takže mám na to niekoľko kilometrov pred Aničkou. Mám to overené, najaká minútka, dve straty na začiatku sa vyplatí v ďalšej časti maratónu. Nie tak ostatní okolo mňa. Bežia, ako o život a to ich bude pravdepodobne mrzieť. Asi po dvoch kilometroch sa ku mne prikmotril Marcel a zdieľa môj pomalý pohyb. Tak, toto je podľa tvopjho gusta, myslím si, uvidíme, čo urobíš ďalej. Marcel, nevieš kde je Peter a Paľo? Ja som ich nevidel ani na štarte. Neviem, nevidel som ich. Asi to stíhali na poslednú chvíľu, hovorím. Zatáčame z hlavnej ulice smerom k Aničke. Tak, a tu, kde sú trate vedené protismerne, spravidla stretáme prvých, spravidla čiernych chlapcov. A už je to tu: blikajúce auto, vpredu jeden borec s malým náskokom za ním húf len čiernych chlapcov...a bieleho nikde.

 zľava: Josef, Vilo. foto: pranjal

Pomaly sa doťahujeme ( s Marcelom, aby bolo jasné) na Joža Oborného z Bratislavy; ten je dnes teda vyšnorený! Nový, do čierna ladený dres a na nohách výplod najmodernejšej bežeckej vedy a techniky: Adidas boost, vyvedené v oranžovom. Ten teda do seba investoval! S Jožom sme bežali – nie spolu- ale stále blízko jeden druhého celú trať, aj keď sme sa sem – tam stratili a potom nás náhoda (to nie je náhoda, ale blízka úroveň výkonov) zviedla dohromady.

Prebiehame „päťku“ v čase 26:21. V podstate dobre, patrí sa to zapiť. Využívam malú červenú fľašku „ionťáku“. Tento spôsob občerstvovania zdá sa mi fakt dobrý. Nič sa nevyleje, piť sa dá počas behu...

Po výbehu z Aničky niektorí moji známi v protismere na mňa priateľsky pokrikujú. Asi na ôsmom kilometri sa vpredu objaví známa to postava; Milan Krajči, zo Zvolena. Tento skvelý bežec je o rok starší ako ja a zdá sa byť najstarší borec v maratónskom pelotóne. Behá aj vo svojich 73 rokoch pod štyri hodiny. Ahoj Milan, zdravím ho. Maj sa Vilko môj, vracia mi Milan. Kývneme si a pomaly sa posúvam dopredu.

Marcel poctivo dupe za mojim chrbtom, akurát na občerstvovačkách je nejaký rýchly. Kým ja zastanem a tak pijem aby som sa neoblial, on beží a pije. Pravda je, že Marcel pije len vodu, pokiaľ si pamätám. Desiatka nás víta v čase 52:02, posledných „päť“ bolo za 25:41, ale Marcel sa ma drží. Dokedy?

Južná trieda

Je dobrým miestom na to, aby sme skontrolovali, ako sme na tom v porovnaní s tými, s ktorými súperíme. Zrejme každý má niekoho, koho si hľadí, aj keď to nedeklaruje.

Ja som zvedavý na Petra a Pavla. Samozrejme, predpokladám, že sú vpredu. Najmä Paľova taktika, je začať rýchlo a potom sa uvidí. A vidí sa, že to spravidla nevychádza dobre.

Hlava otočená o 90° vľavo, pozorujem protibežcov. Neobjaví sa Broňo? Žiadneho známeho nevidím, až ma prebudí výkrik Heja Vilo!

 zľava: Milan Krajčí 3.-M70, Jano Hazucha 1.-M70. foto: behame.sk

Zaostrím, no jasné! Jano Hazucha, má na mňa asi kilometer. Na toho v maratóne nemám. Drž sa Janóó, vraciam mu pozornosť.

Divákov je veľa. So zdanlivo sklenými očami sa snažia v húfoch bežcov nájsť toho svojho. Málokedy sa im to v tejto fáze podarí. V kole druhom, to je iné. Je nás už menej, sme roztiahnutí a samozrejme pomalší.

Pozri sa, Paľo! Zakričí Marcel a ukazuje na druhú stranu ulice. Naozaj; v bielom drese beží Paľo. Beží rozumne, mudruje Marcel. Dnes nás predbehne. Neprotirečím, hoci viem, že Paľo nie je na dnešný maratón pripravený dobre. Venoval sa dovolenke, behal málo a to nehovorím, že za posledný týždeň bol na dvoch pretekoch. Keď sa ho snažíme s Petrom „vychovávať“ len sa smeje.

Ja sa nesmejem. Pre mňa je MMM vrchol sezóny a chcem ho zabehnúť dobre. A čo je to dobre? No pod 4 hodiny a keď to bude lepšie, Bohu vďaka.

Snažím sa nájsť v dave Evičku Seidlovú. Mohla byť kdesi tu, nablízku. Nevidím ju. Vybiehame na Moysesovu ulicu. Vpravo je „bužňa“, ako ju volajú košičania. Zažil som tam pár koncertov.

Pod stromom stojí Anička Bucová a povzbudzuje. Znamená to, že Peter Buc ešte neprebehol? Aničku som videl ešte dvakrát; zrejme po Petrovom prebehnutí Moysesovej, sa presunula na druhú stranu a dodávala nám guráž.

Máme za sebou 15 kilometrov, posledných „päť“ za 26:17. Dobré. A Marcel sa ma poctivo drží. Blížime sa k hlavnej ulici. Dobieham bežca, oblečeného v nohaviciach a vo vetrovke. Ty si prvomaratónec, však? Prečo myslíš? Si zle oblečený. Vieš, ja som bol chorý... Tak to si nemal ísť na maratón, myslím si.

Sme znova na hlavnej ulici, asi dva kilometre pred obrátkou. Nohy, myslím tie moje, sú ťažšie, ale ináč pohoda. Bežím s hlavou vykrútenou doľava a sledujem tých čo majú na nás aspoň 4 kilometre. Tam by mohol byť Broňo.

Pozri, Broňo! vykríkne Marcel. Naozaj! Na druhej strane beží, celý v červenom osamelý Broňo, veselo nám, kýva a vyzerá celkom dobre. Za ním, s odstupom asi 20 metrov beží hŕstka bežcov, na čele s Ľubom Hrmom, ktorý nesie košickú novinku, akési krídlo s nápisom 3:00.

 foto: pranjal

Neviem, či to Broňo dá pod „tri“, lebo druhá polovica je spravidla pomalšia a Broňo má za sebou ťažký pretek. Uvidíme. Aby ste naozaj uvideli, tak vám poviem, že Broňo to zabehol za 3:03:11. Keď som sa ho pýtal, kedy ho predbehol „trojhodinový“ pútač, tak ma prekvapil odpoveďou, že ho nepredbehol. Nevykladaj. To naozaj. Ľubo Hrmo to dobehol za 3:10. To je blbosť, Ľubo je dobrý. Pozri do výsledkov. Naozaj, je to tam, ale aj to, že druhý vodič, Štefan Rácz, splnil úlohu na jednotku, aj keď bez pútaču. Dal to za 2:59:48.

Blížime sa k cieľu. Diváci burcujú, polmaratónci pridávajú a párkrát som sa pristihol, že podvedome zrýchľujem s nimi. Neblbni Vilo! Kľud, vravím si. V protismere sa objavuje Miki Dzurinda. Ide mu to fakt dobre. Kde sú tie časy, keď som býval lepší? Nerátam to, lebo o chvíľku točíme do protismeru aj my.

Polmaratón

 foto: deVil

Pozerám sa na hodinky: mám tam NT 1:50:23. Stále veľmi dobré a Marcel je v kontakte. Pomaličky sa blížime k Jožovi Lieskovskému z Bratislavy. Je to výborný maratónec, na iné, ako „mierečné“ preteky ani nechodí. Chvíľku bežíme spolu.

Po obrátke to už nie je tá pohoda ako predtým, ale ešte sa netrápime. Zmenilo sa počasie. Asi po obrátku bolo zamračené a príjemne chladno. Teraz pečie slnko a potím sa. Ledva si stačím utierať stekajúci pot do očí. Zdá sa byť pekelne teplo, zo záznamov SHMU však vyplýva, že bolo maximálne 16°C, čiže malo by byť príjemne. Ale v meste funguje mikroklíma inak. Pevné povrchy, ako cesty a domy sa nahrejú a vyžarujú teplo. Takže sa zdá byť teplejšie, ako v skutočnosti je. Nie je to však také zlé, aby som si na hlavu lial vodu. „Zatím je to dobrý“.

Marcel ja stále so mnou. Dokedy to vydrží? A čo ak ma nakoniec predbehne? No a čo. Má nárok, veď je mladší. Nevidím na ňom známky vyčerpania. Zdá sa byť v pohode.

A niekde tu (sme asi 1,5 kilometra za obrátkou by mali prví mieriť do cieľa. Kde sú? Aha, auto s reproduktorom vyzýva ostatných bežcov, aby uvoľnili cestu prvému. Svižne bežiaci tmavý chlapík, určite Keňan, beží s veľkým náskokom pred ostatnými. Teda „ostatných“ sme ani nevideli. Pokiaľ sme pribehli na križovatku, kde sa trať dodeľuje, sa neobjavili. To bude traťový rekord, veští Marcel. No, neviem, neviem. Podľa mňa sme ho stretli neskoro. Traťový rekord "bežal" kúsok pred ním. Uvidíme.

 2:08:26 (rekord 2:07:01) foto: beháme.sk

Pomaly sa uzatváram do seba. Únava začína byť citeľná. Blížime sa k tridsiatemu kilomteru.

Tridsaty kilometer

Posledná päťka bola za 26:16. Celkový čas (na oficiálnych digitálych hodinách) je 2:35:50; rýchlo počítam: na 12 kilometrov máme asi 1:25, teda na „štyri“ by to malo stačiť, ak sa niečo nestane, a veru po 30-tke sa stať môže všeličo. Realistické je predpokladať, že „normálne“ by sa to mohlo zabehnúť za hodinu desať, teda v najlepšom 3:45. Príliš pekné, aby to bola pravda. Uvidíme. A k Marcelovi poznamenávam: tak a teraz sa začne maratón, doteraz to bol len rozbeh na to, čo príde po tejto méte. Marcel však statočne dupoce .

Kilometer tridsiaty druhý. Vilo, ja spomaľujem, ozve sa mi Marcel za chrbtom. Skús vydržať, máme pred sebou už len „dvanásť“. Vieš čo, nechcem riskovať. Dobre. Teda drž sa. Odbočujem na južnú triedu a už protismer nesledujem, mám toho dosť, len sa dostať čo najrýchlejšie do cieľa. Zaujímavé je, že nebežím nijako svižne, ale aj tak predbieham. Zrejme niektorí sú na tom aj horšie ako ja.

Pred sebou zase vidím Joža Oborného, ktorého som nevidel od Aničky. Ide mu to dobre. Občas sa k nemu priblížim na nejakých 5 metrov, predbehnem ho, potom on mi odbehne na 20 metrov a tak to stále pulzuje, stále sa motáme v tesnej blízkosti. Do čerta, nerobia to tie nové Jožove „boosty“? Myslím na to, ako mi Jožo odbieha, čo sa v minulosti veru nestávalo. Že by predsa na tej „adidasáckej“ reklame tejto obuvi niečo bolo? Teoreticky to možné to je, ale mohlo by to fungovať aj v reáli? Ak by to bola pravda, tak tých pár desiatok eur navyše za túto inováciu by sa vyplatilo.

Je to čím ďalej, tým pomalšie. Slniečko svieti, tak sa snažím bežať v tieni, ak sa dá. 35. Kilometer; občerstvovačku ignorujem teraz mi už nič nepomôže, spontánne spomaľujem, je tam mierne stúpanie, ale už to nemáme ďaleko.

Konečne zabočíme doprava; je tu štyridsiatka, do cieľa to máme len niečo cez dva kilometre. Diváci povzbudzujú. Len vydržať, teraz sa už nevzdáva, kričia. To vyzerám tak zle, alebo to platí všeobecne? Jasné, kto by teraz vzdal... to sa dá pohodlne dôjsť.

Aj keď spomalenie v poslednej päťke bolo citelné (27:52), teraz skúsim využiť všetky zvyšky síl, aby som to dorazil. Ale aj Jožo zrýchľuje a postupne sa mi vzďaľuje. Má na mňa asi 50 metrov a stále sa to naťahuje. Konečne sa blížim k cielu, na časomiere sa lenivo prevaľujú sekundy; keď ju zbadám je na nej 3:44:01 a sekundy zdanlivo lenivo pribúdajú. Pretínam cieľovú čiaru v čase 3:44:11, Jožo dobehol o 14 sekúnd skôr.

V cieli

Na hodinkách mám čas 3:43:39, je to čistý čas; ako košičanov poznám, tí nám dajú do výsledkov čas hrubý, čo sa vo svete už nerobí.

foto: ekulik

Medaila, na rozdiel od tej minuloročnej malej a nenápadnej, je veľká a ťažká, je na nej deväťdesiatka tak, ako na tej minuloročnej. Blahoželám Jožovi a obzerám sa po okolí, kto známy tu ešte je, hlavne ma zaujíma Peter Šafarik; nie je tu? Vpredu však vidím čosi krajšie.

Stoja tam dve dievčiny, Marta Hancková a Zuzka Alexanderčíková, spotené, ale šťastné. Tak ako? Pod tri tridsať šťastne šepne Zuzka (3:28:01 a 3:29:13). Som rád, blahoželám. Najmä Marta to po pre ňu nepodarenom Rajeckom maratóne potrebovala. Kde sa to v tých dievkach berie? Zpoza plota kýva Milan Furín, podávame si ruky, predbežne sme sa dohodli, že skočíme na pivo. Mám tu hosťa z Wuppertalu, vraví Milan omluvne a ukazuje mi na sympatického chlapíka vedľa. Takže inokedy.

Vypil som niekoľko čajov v stánku a keďže tu nevidím známych, pomaly sa poberám do šatní. Ten život má predsa aj pekné chvíle, k nim patria aj tieto pomaratónske. Prezlečiem sa a hurá na pivo...

Ako to dopadlo?

Nechcem opisovať výsledkovú listinu, preto spomeniem len nás najstarších a kamarátov. Medzi najstaršími (M70) sa žiadne prekvapenie nekonalo. Prvý bol Jano Hazucha (3:34:06), druhý Vilo Novák (3:44:11) a tretí Milan Krajči (3:56:46). Aj u diev skúsených to dopadlo podľa očakávania: svoje kategórie vyhrali Betka Tiszová a Eva Seidlová.

Vari prvý raz sa stalo, že som predbehol Tibora Tiszu. Lenže jeho aj mňa predbehla Tiborova šikovná žienka Betka. Tým nás oboch potešila a zarmútila zároveň. Ale najväčšie potešenie bez zármutku som mal, že na MMM, ani na inom maratóne, sa mi ešte nepodarilo predbehnúť Tibora Seidla.

zľava: Betka, Tibor. foto: pranjal

A ako dopadli ostatní z našej partie? Marcelov predpoklad, že Paľo nás predbehne, lebo začal „rozumne“ sa nesplnil. Po mnohých problémoch dobehol za 4:40:51, čo nie je na chválu. Marcel, naopak išiel nad očakávanie (3:51:25) a v čistom čase dokonca bol pred Petrom (3:51:20). Zaujímavé je, že v poslednom úseku, medzi 42 km a cieľom Bežal Marcel oveľa rýchlejšie (11:09) ako ja (12:43), zrejme ho inšpiroval Peter, ktorý ho vraj predbehol. Na spiatočnej ceste panovala všeobecná spokojnosť. Dokonca ani Paľo nebol nešťastný.

Dobojované! zľava: Peter, Marcel, Vilo, Paľo. foto: deVil

Aký teda bol tento (naschvál nepíšem koľký ročník to bol) MMM? Dobrý, na tom sme sa zhodli aj s eN, ktorého som stretol pri plavárni, aj keď zlepšiť by sa dalo všeličo.

Čo by sa mohlo zlepšiť?

MMM nepotrebuje spoločný štart maratóncov a polmaratóncov. Čo by sa stalo, keby odštartovali s rozdieľom povedzme pol hodiny? Štartovné pole by sa rozriedilo a odpadla by tlačenica v prvých kilometroch behu. Ešte lepšie: polmaratón v sobotu a maratón v nedeľu. A rozhodne by som nenechal štartovať inlajnistov pred bežcami. Viacerí borci mali problém na korčuliach stáť a nieto jazdiť. Samozrejme, zavadzali. Zdá sa, že organizátori to nevidia...

A z iného súdka. Mám priateľov, ktorí zbierajú odznaky z MMM a chválil sa mi, že majú kompletnú sériu odznakov neviem odkedy, ale tento rok sa im odznak nepodarilo získať. Predavači suvenírov mi síce poradili, v ktorom stánku sa odznaky predávajú, ale tam žiadne odznaky už nemali. Vypredali sme, oznámili. A koľko ste ich mali? Tristo. Tristo? Veď tu má byť desať tisíc pretekárov! Viete, my sme nová firma, nevedeli sme to odhadnúť...

Ďalšie milé prekvapenie som zažil na vlastnej koži. Mám priateľov (v zahraničí), ktorí absolvovali MMM, tak som sa (ešte doma) rozhodol, že im pošlem pohľadnicu z maratónu a prizdobím ju príležitostnou známkou, ktorú som videl v časopise. Bola to veľká, štylizovaná 90-tka:, symbolizujúca jedno z oných jubileí. Samozrejme, zašiel som do stánku so suvenírmi, ktorých bolo v tzv. „Expe“ niekoľko. Mali knihu, mince. Máte pohľadnice a známky? Joj, to my nemáme, s ľútosťou mi oznámila peknučká dievčina. A kde sa teda dajú kúpiť? No, tu bol stánok pošty, kde to predávali, ale tí o druhej odišli... Boli asi tri hodiny popoludní a hlavná sila bežcov, ktorí sa chceli zaregistrovať, sa ešte len očakávala. Známky mali byť vydané v deň maratónu, teda 5. októbra. Či to bolo naozaj tak, neviem, lebo po maratóne mi mohli byť všetky známky ukradnuté. Ale keď som si ich kupoval po maratóne v Bratislave, tak mi povedali, že ich mali už vo štvrtok, pred maratónom. Možno ich mali aj v Košiciach. Lenže stánkari boli po obede doma...

Bratislava, 11.10.2014, V. Novák.