Aj keď rád píšem správy z mierečných aktivít, aby som pobavil spolutrpiteľov na tratiach mierečných a dlhších, zážitok z podujatia, ktoré má označenie uvedené v titule nie je štandardný (ako sami uvidíte), a preto vám o ňom niečo poviem. Aby ste vedeli, čo chudáka bežca v Anglicku stretnúť môže; mám dojem, že je to čisto anglická špecialita. Aspoň ja, napriek svojej dlhoročnej bežeckej aktivite vo svete šírom, som sa s niečím podobným nestretol.

Vieme, že beh ako taký je návykový a kto mu raz prepadne, je to na celý život. Tak je to nielen so mnou, ale aj so synom Broňom. Preto, keď sme sa chystali navštíviť dcéru s rodinou v Londýne, Broňo sa prehrabal na internete k podujatiu, ktoré sa konalo v čase, kedy sme mali byť v Anglicku; je to 31. ročník Gatliff Marathon..

Tam by sme mali ísť! 50 kilometrov behu po anglickom vidieku nadchlo aj mňa. Rozhodnuté! Z webstránky podujatia nazvaného Gatliff Marathon bolo jasné, že sa beží z mestečka Edenbridge (dalo by sa to preložiť ako Most do raja, ale aj Rajecký most), posledného (30.) novembra 2014, usporiadatelia sú z mesta Croydon, ktoré je súčasťou veľkého Londýna a je pomenovaný podľa jedného zo zakladajúcich členov tohoto klubu po pánovi Gatliffovi. Tento klub sa volá v skratke COPSE, čo znamená Croydom Outdoor Pursuits and Social Event Club. O samotnom preteku bolo jasné len to, že si možno vybrať z troch dĺžok (20, 35 a 50 km) a jeho účastníci sa delia sa na walkerov, joggerov a bežcov; ale to len preto, lebo walkeri by mali odštartovať skoro ráno, ale bežci to majú „open“ do najneskôr o 9:30, aby dobehli ešte do tmy. Štart mal byť priebežný, kedy prídeš, vtedy sa zaznamená čas. Platba (10 GBP) sa dá realizovať aj na mieste štartu, treba prebehnúť cez 5 kontrolných bodov a cieľ je na mieste štartu. Aby som nezabudol, na internete bola k videniu schéma trate (nie mapa!), s množstvom bodov v abecednom poradí a ich súradnicami. Detaily sa vraj dozvieme priamo na mieste, v športovej hale v Edenbridge. Nič viac.

Anglický vidiek! Tento pojem má láka priam neodolateľne (ešte viac Broňa). To bude paráda, asi pobežíme po poľných cestách, čo je úplne skvelé.

Deň D.

Je nedela, 30. 11. 2014, Londýn, Hampsted, 5:30 GMT, za oknami tma. Máme šťastie, pretože zať Miro sa podujal nás odviezť na vlakovú stanicu Victoria, odkiaľ odchádza prvý (teda najskorší) vlak smerom na Brighton, kde leží aj spomínané mestečko Edenbridge. Je čas na čaj a ľahké raňajky, pretože ak vyjdeme z domu o 6:15, môžeme stihnúť vlak s odchodom 7:32. Broňo už na internete zistil, že prvé metro zo stanice Finchley Road odchádza o 7:45! Pravda je, že je nedeľa, ale čo je veľa, to je veľa. Ale vďaka zaťovi sme všetko stihli a elegantný vlak povestnej Southern service nás vezie pochmúrnym južným Londýnom smerom na juh, míňajúc nekonečné zhluky rovnakých tehlových domčekov, až kam oko dovidí. Míňame štvrť Clapham, kde sme kedysi bývali počas londýnskeho maratónu, prestupujeme na iný vlak v Redhille a vystupujeme v Edenbridge. Čaká nás asi 1,5 kilometra rýchlej chôdze, kým dorazíme na miesto štartu, do športovej haly na Coomb Field. Nie sme sami, smeruje k nej ešte niekoľko dvojíc.

Pavillion,

tak sa nazýva hala vedľa ihriska, kde je štart aj cieľ. Vo veľkej miestnosti sú vari už len usporiadatelia, dostávame prihlášky, ktoré vyplňujeme, zaplatíme oných 10 GBP, dostaneme pretekársku kartu a 10 stranový itinerár natlačený na ružovom papieri. Začal som tušiť zradu. Je trať značená, pýtam sa. Nie, všetko je na tých papieroch. A kde je mapa? Tam na stene, môžete sa pozrieť...Všetko mi začalo byť jasné. Bude to niečo ako orientačný beh, ale bez mapy, toto som teda nečakal. Keď sme už tu, skúsime to. Šatne sú prázdne, skoro všetci pretekári sú už preč. Oblečieme sa do „bežeckého“ a vyrážame. Čelovku? Hádam netreba, veď 50 kilometrov v najhoršom prípade zabehnem za 7 hodín (ako Trangoška – Donovaly). Je 9:12 a ak k tomu pridáme 7 hodín je to stále za svetla. Ako som sa zmýlil!

Štart

Po zaznamenaní času (9:12) vybieham pred halu a začínam čítať itinerár. Mám problémy so skratkami.

Napríklad taká skratka XKGA znamená prejdite bránkou, ak sa dá otvoriť, ak nie tak ju prelezte (pre angličtinárov: cross kissing gate).

Vpredu vidím Broňa, tak sa púšťam tým smerom aj ja. Kúsok po ceste, potom TR (turn right, odbočiť doprava)... atď. Proste hrôza najmä pre bežca, ktorý nepozná trať. Snažím sa sledovať itinerár a zároveň pozerať, či je chodník dostatočne zošľapaný predchádzajúcimi chodcami a bežcami; je to však veľmi neistá a doslova riskantná pomôcka, pretože veľa bežcov blúdilo. Pozerám dopredu: Broňo mi už zmizol z dohľadu. Dobieham skupinu chodcov, a konečne je tu golfové ihrisko a na ňom asi desiatka chodcov a bežcov, ako sa trápia nad itinerárom a nevedia kade ísť. Žiadna cestička, ktorá by nás viedla; motáme sa po ihrisku a snažíme sa nájsť nejaký záchytný bod, ktorý by bol aj v itinerári. Som asi na treťom kilometri, a už ma oblieva pot nie z únavy, ale zo obáv, ako to dnes dopadne. Vrátiť sa? To vari nie. Risknem to, prejdem cez nejaký dvor na cestu, to by mohlo byť ono...Dobieha ma bežec; Hi, vieš kde sme, pýtam sa ho. Áno, myslím že viem. Pokračujeme spolu niekoľko kilometrov. Stále sa snažím byť v obraze, pretože ak sa stratím raz, som vybavený, už sa nenájdem. Nestíham bežať s týmto Angličanom a pritom sa orientovať; je len kúsok vpredu, ale pri tých zložitých zmenách smeru sa mi stratil. Vybieham z lesa na asfaltovú cestu. Kdesi tu by mal byť CP1 (teda kontrolný bod 1). Obzerám sa; áno, vpravo pri plote je skupina ľudí, to by mohlo byť ono. Konečne... som na tratí asi 1:40 a podľa itinerára je to len 8,3 kilometra. Nohy mám dávno mokré, maratónky zablatené, nabehal som hodne cez 10 kilometrov. Tak toto má byť ten Tandridge. Je to názov dediny, ale nevidieť žiadny dom, stolík v malinovkou a keksami je pri nejakom plote.

Z Tandridge do Bletchingley a ďalej...

Perforácia karty, vypijem pohár studenej malinovky a ďalej. Kade? Pýtam sa usporiadateľa. This way, ukazuje mi poľnú cestu popri plote. Aspoň tu nie je blato. Počasie je vcelku dobré. Okolo 10 C, zamračené. To sa však nedá povedať o povrchu. Väčšinou ho tvorí rozbahnený povrch. Menšiu časť trasy tvoria „footpaths“ (FP), čo sú blativé chodníky medzi plotmi, ktoré ohraničujú pasienky rozryté kopytami zvierat naplnené vodou, alebo občas aj polia, cez ktoré bežíme, brodiac sa blatom, aby sme kdesi na druhej strane poľa hľadali to, čo je označené ako GA (gate), teda bránka. Tá anglická GA v podstate ani bránka nie je, je to čosi ako „lavička“ postavená kolmo na plot a trčí na oboch stranách. Plot sa prekonáva tak, že vystúpi sa na onú lavičku (ak je plot vyšší ako asi 1,2 m, sú lavičky dve), prekročí sa z nej plot a zostúpi sa na časť lavičky na druhej strane plota a potom sa zoskočí na zem (spravidla do blatovej kaše). Zhodli sme sa na tom, že počas preteku sme prekonali najmenej sto (vidíte dobre 100) takýchto lavičiek. Už len toto samé o sebe je výkom hodný úcty... Zatiaľ je terén skoro rovinný, len málo zvlnený a preto náročný na orientáciu. Veď len uvážte: Podľa itinerára prekonáme bránku, potom podľa označenia T1/2R, čo znamená smerovať pod uhlom asi 45 stupňov doprava cez kilometrové repné pole. Dobre, smerujeme tak, ako to po nás itinerár chce, na jeho konci je plot a je treba nájsť bránku, cez ktorú treba preliezť, lebo ak ju nenájdeme (tú správnu), tak končíme, lebo nenaviažeme na trať. Keďže smer je orientačný a na bránku nenatrafíme presne, nastane beh najskôr na jednu stranu a keď ani po pol kilometri na bránku nenarazíme, tak sa beží opačným smerom, až kým nie je najdená a prekonaná. Samozrejme, stojí to čas a silu. Konečne. Po zbytočnom pobehovaní je tu PFP (public foot path), po ktorom bežím niekoľko kilometrov, zanechajúc za sebou niekoľko spolutrápiacich sa bežcov. To je ono, chválim si (konečne) beh. Pribieham k asfaltovej ceste. Kam teraz? Usilovne študujem itinerár. Áno, je tu RD a potom FR (fork right, teda odboč po pravej cestičke, fork je vidlička). Bežím smerom doprava a obzerám sa, žiadny chodník nevidím; pre istotu zbieham smerom nadol, tiež nič. Ladies, idúce okolo sa mi snažia pomôcť a študujú itinerár; nakoniec mi ho vracajú so slovom „sorry“.

Čo teraz? Pretože neviem ako ďalej, ani kde som (som asi na 15 kilometri, to viem), je tu jediná možnosť: zísť do najbližšej dediny a opýtať sa na cestu do Edenbridge; nemôže to byť viac ako 20 kilometrov, to zvládnem a okrem toho vo vrecku mám 20 poundov. Vyzerá to na smutný koniec tohoto podniku, samozrejme pre mňa. A čo Broňo, kde sa ten motá?

V situácii, keď som bol rozhodnutý toho nechať, objavili sa dve postavy; dáma a pán. Viete kde sme, pýtam sa. Myslím, že áno, odpovedá mi vysoký muž v modrom tričku. Tak pôjdem s vami, hovorím. O.K. Začali sme vybiehať takmer neidentifikovateľným chodníkom, ktorý som síce už predtým videl aj ja, ale za chodník som ho nepovažoval. Ste si istí, že je to ten správny? Yes, it is. Naozaj bol to on.

Nakoniec sme došli do CP2 Bletchingley; je na 18,9 kilometri a trvalo mi to 3 hodiny a 10 minút, čiže priemerná rýchlosť je asi 6 kilometrov za hodinu a to som väčšinu času bežal. Samozrejme, nabehal som oveľa viac, ako oných ideálnych 18,9 km.

Kimberley a Kermit,

sú mená mojich „záchrancov“. Pohybovali sa vcelku isto, ale ako sa neskôr ukázalo, náš ružový itinerár dokázal pomýliť aj ich, pretože sme kufrovali veselo aj naďalej. Táto zohratá dvojica postupovala tak, že dolu kopčekmi bežala a po rovine, alebo hore kopcom kráčala. Ale ich rýchlosť chôdze bola taká vysoká, že som s nimi nedokázal držať krok. Fungovalo to tak, že keď chodili a odišli mi asi 100 metrov, tak som ich dobehol, zase mi odišli, dobehol som ich a tak to pokračovalo ďalej. Odhadujem, že asi polovicu času som bežal (lepšie povedané klusal) a zvyšok som kráčal.

Smer Woldingham: kufor ako hrom

Po 22. kilometri sme podišli okružnú dialnicu (capital belt) okolo Londýna a začali sme sa šplhať do kopcov, alebo skôr kopčekov. Orientačne to bolo už jednoduchšie, ako keď sme bežali po rovine. Veď si predstavte taký pretek po poliach (nie po cestách) na Žitnom ostrove a máte sa orientovať podľa nejakého opisu trate. V kopčekoch (odhadujem, že ich výška bola tak okolo 300 metrov) nie je toľko blata a nájdu sa nejaké chodníky. Čo je pre mňa zaujímavé, že angličania lesy hospodársky nevyužívajú – teda aspoň tie, v Kente, po ktorých sme bežali. V týchto lesoch (alebo skôr lesíkoch) nájdete stáročné duby a buky spolu s náletovými drevinami, sú to skrátka pralesy; zrejme pre ich malú rozlohu sa im neoplatí ťažiť v nich drevo.

Postupovali sme vcelku rýchlo. Áno, doprava po schodoch, potom prejsť mostom pre peších ponad diaľnicu, potom „TR then TL XFD“.

Prešli sme, zabočili doprava cez hrozné blato „vyrobené“ desiatkami nôh, tých pred nami. Ideme dobre, tešili sme sa, ale nie dlho. Keď sme pribehli k poľu, stopy končili. Aj tí pred nami pochopili, že išli zle a vrátili sa.

Naspäť cez most a hore kopcom, zase sme „ušetrili“ pár kilometrov. Keď sme prišli na pôvodnú trasu, o ktorej sme vedeli, že je tá správna, Kermitt sa buchol po čele; veď sme mali pokračovať po NDW! V itinerári to bolo, ale kto vedel (ja nie) čo je to NDW. Má to byť North West Path! A naozaj o kúsok ďalej boli iné schody a iný most ponad diaľnicu. Potom to už bolo jednoduchšie; došli sme do Woldinghamu, kde v „Scout Hut“ (CP3, 29,2 km) sa dalo čosi zjesť a vypiť. Stretla sa nás tu celá kopa, medzi nami aj vysmiaty black boy, ale osud je niekedy trpký, museli sme ďalej.

Celkom príjemným ale zvlneným terénom sme pokračovali na miesto zvané Clackett Lane (36,2 km). Druhú časť tohoto úseku tvorili panenské úseky cez rozbahnené polia, rozryté dobytkom, ale aj pretekármi. Šerilo sa, ale dohľad bol dobrý. Viditelnosť pri takomto type pretekov je veľmi dôležitá, aby sme videli kam smerujeme, pretože tu neboli žiadne chodníky, len sa žiadalo, aby sme XFD a XGA. Ale tie bránky (GA) museli byť tie správne pre ich prekonanie (X, ako crossing)

Svetlo v temnote: Clackett Lane (36,3 km).

Aha svetielko! Upozorňujem Kim a ukazujem dopredu. Áno, to môže byť CP4. Za stromami žiarila osamelá žiarovka. Pobehli sme tým smerom. Zrazu sa svetlo stratilo. Čo teraz? Postupujeme podľa osvedčenej metodiky: najskôr behom doprava, keď sme neobjavili žiadnu bránku (totiž organizátori volili trasy zásadne cez bránky, pretože tam na ne naväzovali FP- (foot paths), tak sme pobehli opačným smerom, do rohu poľa a vyliezli na asfaltku. Konečne sa vpravo objavilo svetlo. Áno bola to CP4. Vraj Clackett Lane, teda ulička. Čerta starého, bola to nejaká cesta v poli a okolo ani len náznak nejakej civilizávie. Privítali nás s nadšením, malinovka a keks, (ale aj posledný čokoládový cukrík pre Kim), perforácia karty a ukázaný smer, cez velikánske rozbahnené pole, smerom k veľkému dubu v rohu poľa.

Smer posledný CP5 - Crockham Hill

Kim a Kermitt si nainštalovali na hlavy čelovky. Máš lampáš? Pýta sa ma Kermitt. Nie, veď preto som s vami, aby som došiel. Nemáš? Ale mám, lenže v batohu v Edenbridge. Veď koho by napadlo, že 50 kilometrov budem bežať viac ako 7 hodín? No dobre, pôjdeš do prostriedka, tak je to najbezpečnejšie, vraví Kermitt, ktorý mal ani nie čelovku, ale reflektor na čele. Pozerám na hodinky: je 16:10, sme na trati už 7 hodín a ešte nás čaka 14 kilometrov v tme! A čo Broňo, počká ma? Alebo sa stratil? Broňo je scestovaný a anglicky dobre hovoriaci muž, o toho obavy nemám, ten sa nájde.

Rýchlo sa stmieva, ale ešte je vidieť na cestu, tak sa snažíme bežať; je to štrkový chodník paralelný s nejakou dialnicou. Je mi všetko jedno. Isté ale je, dnes to nezbalím. Fyzicky som na tom dobre, beh mi nerobí žiadne ťažkosti, aj keď tých 50 kilometrov som už doteraz vari nabehal. Je to aj preto, že tempo nebolo vysoké a okrem toho sme pri orientácii postávali a prakticky oddychovali.

Terén je len mierne zvlnený, bežíme po poľných cestách a cez lesy; už sa zotmelo, nevidím si pod nohy, ale sledujem svetlá vpredu. Miestami je hrozné blato, sem tam sa mi vyzuje maratónka a naberie sa do nej blato; je mi to jedno, zima mi nie je, len dobehnúť. Ani som sa nenazdal a už som ležal v blate; potkol som sa o strom a narazil si rameno, dodnes ma bolí. To však patrí k veci.

Vybehli sme z lesa; vpredu vidieť svetlá budov, to by mala byť dedina Crockham Hill, delí nás od nej veľká plocha (asi lúka, to v tme nevidieť) po ktorej sa pohybujú rôznymi smermi desiatky svetielok čeloviek. Je to jasné, nevedia kade a kam. Pohli sme sa tým smerom, znenazdajky som sa ocitol po kolená v nejakom blate, z ktorého som sa štveral na nejaké vyššie miesto v teréne. Áno, je to Crockham Hill. Ale kde je CP? Statočne sme vybehli na cestu (zozbierala sa nás pekná hŕbka) a bežali sme cez dedinu. Nikde nič. Späť ku kostolu. Nič. Späť. Vpravo hore vidieť svetlá, je to nejaký pub. Hurá, v ňom je , ale zo zadnej strany CP 5. A to sme okolo tohoto šenku niekoľko krát bežali, ale okolo jeho prednej časti! No, toto nepovažujem za príliš vtipné riešenie. Miestní činovníci sú nadšení, že nás vidia, lebo musia tu počkať na všetkých, aj tých oneskorených a potom ich stopnúť. Ešte ich chýba hodne..., my sme asi 55 minút pred stop limitom.

Sme v limite: smer Edenbridge.

Ešte 7 kilometrov. Bežíme cez nejaké pole; nazbieralo sa nás vari 10 (alebo viac) bežcov. Nie je nič vidieť a začínajú nekonečné porady, kade ísť. Niektorí majú navigáciu, iní nejaké mapy, porovnávajú ich s itinerárom a nevedia sa ujednotiť, kade. Konečne sa chopím iniciatívy aj ja, pretože nie je cieľom stáť tu v poli, ale ísť do cieľa. Kde je Edenbridge? Pýtam sa majiteľa navigácie. Tu, hovorí a ukazuje mi na smartfóne satelitnú mapu; je na nej vyznačená asfaltka, aj naša poloha. Je jasné (aspoň mne), že teraz to treba vziať po ceste. Nahováram Kim a Kermita, aby sa vykašľali na itinerár a ostatných; aj keď si nadbehneme, ale bude to jasné a nebudeme kufrovať, aj tak máme toho za sebou dosť. Dohodnuté. Odpájame sa od ostatných bežíme smerom k hlavnej ceste; prebiehame nejakú farmu a konečne sme na asfaltke, po ktorej sem – tam prejde nejaké auto. Vieme, ktorým smerom je Edenbridge? Yes, sure, vraví Kim. OK., poďme. Cesta nemá konca kraja, lebo si nadbiehame, ale ideme správnym smerom. Na nejakom rázcestí je niekoľko smeroviek, na jednej z nich je nápis Edenbrigde, bežíme teda správne. Last three miles, oznamuje Kim, ale ešte to potrvá, kým dobehneme do mesta.

Konečne sme v ňom. Toto miesto poznávam, tadeto sme ráno išli zo stanice do haly, musíme ísť doľava, tam je centrum. Kim nehovorí nič, ale mieri opačným smerom. Centre is in the opposite direction! Zdôrazňujem. Obaja však ako hluchí bežia v opačnom smere a ja solidárne s nimi. Asi po kilometri sa Kim pýta miestneho, podivnej to koktavej figúrky kde je Pavillion. Samozrejme, ideme zle. Až teraz Kim uzná zradu a bežíme tam, odkiaľ sme prišli. Kermit, máš to jednoduché – škádlim ho - o nič sa nemusíš starať, Kim zrejme doma komanduje, ty akurát poslúchaš. Kim nie je moja žena, vraví Kermit. Ale je to najlepšia chodkyňa, akú poznám, vravím (a myslím to vážne). Áno, a je na to hrdá, poznamenáva Kermit. Zvyšok cesty prebehol v pohode a tak sme dorazili do cieľa našej cesty, do Pavillionu.

Znova Edenbridge pavillion, ale tentoraz v cieli

Zapísali nám čas (pre mňa hanebných 10 hodín a 18 minút), vypísali diplom.

Poďakoval som sa dvojici 2K za spoluprácu, urobili sme si spoločnú fotku a išli sa trošku dať do poriadku. (Všimnite si naše nohy; Kim a Kermit sú len v ponožkách.)

Je tu aj Broňo. Vyobliekaný, zrejme najedený, usmiaty. Tak ako? Ale 7:11, žiadna sláva, ale dobehol som ešte za svetla. Zhodli sme sa, že keby sme boli vedeli, že trať nie je značená, neboli by sme sem išli. Mne vadilo aj hrozné blato; Broňovi nie, vraj aj taký je anglický vidiek a jemu sa trať páčila. Pravdu povediac, takýto pretek nie je to, po čom mi srdce piští. Podľa odhadu som nabehal asi o 15 kilometrov viac ako je definovaná trať a určite aspoň štvrtinu času som venoval orientácii a aj tak mi to bolo málo platné. Iná vec je, ak niekto pozná krajinu, ten si môže dobre zabehnúť.

Nakoniec, keď sme prišli „domov“ do Hampstedu, ešte som dostal vynadané, dokedy vraj chcem ešte behať, už som to (behanie) mal dávno nechať. Ani ma nenapadne, odporujem, veď fyzicky som nemal problémy.

Ale poznáte (vlastné) manželky...

Vilo Novák, Bratislava, 5.12.2014.