|
|
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
zľava: Broňo, Vilko. Novak faces na tvári Gúta miesta. foto: lacom. Vilko Novák Svetobežný BOLA TO TESNOTKA! V počte maratóncov Slovensko - Maďarsko 40:32. 5. Gútai vízkerest maraton - Kolárovský trojkráľový maratón Kolárovo, 4. 1. 2015 Takto a v takomto poradí sme to mali napísané na štartových číslach. Maratónci čierne na žltom a polmaratónci čierne na červenom. Bolo nás požehnane: 74 maratóncov, 131 polmaratóncov. Nuž, rozrástli sme sa z niekoľkých desiatok skoro výlučne maratóncov spred piatich rokov na takúto hromadu národa.
Čo sa nezmenilo, je pohoda, Zoli Zsélyi, silný vietor (ako ináč severozápadný), no a delo. Vlastne delo sa mení, lebo každý rok nás odštartuje rana z iného typu kanóna. Tentoraz to bol kanón wehrmachtu na podporu pechoty, v púštnom sfarbení, 75 mm IG 42 (Infanteriegeschutz). Obsluha dela bola samozrejme v uniformách wehrmachtu.
Infanteriegeschutz. foto: lacom. Výstrel z dela, ktorý každý čakal, nás aj tak prekvapil. Bola to riadna rana, čo nás poslala presne podľa programu o 10:00 von z parku, popod nápis
Štart – Rajt. Menší zmätok spôsobil zrejme zakorenený zvyk, vyraziť po výbehu z parku doprava k Váhu, pretože čelo pretekov sa rozbehlo tak. Zúfalý krik organizátorov spôsobil najskôr zaváhanie čela, potom ostrý obrat vľavo. My viac vzadu sme iba zaváhali, ale vydali sa hneď správnym smerom, teda doľava. Totiž, tento rok je trať zreformovaná (je to módne slovo, lebo reformy sú podľa Európskej únie alfa a omega akéhokoľvek úspechu); nevyráža sa hneď k Váhu a na Kavu. Najskôr sa asi 7 kilometríkov pobehuje po uliciach Kolárova, alias Gúty, kým sa dostaneme za Váh.
Zreformovaný úvod trate. foto: lacom. Pretože v noci snežilo, cesty sú pokryté mokrou snehovou kašou a veľkými mlákami vody. Všetci sme vybehli so suchými nôžkami. Každý si ich chce zachovať suché čo najdlhšie, preto sa vyhýbame mlákam a kaši. Každý chce bežkať po vyjazdených koľajách. Ale koľají je menej ako maratóncov, čiže nastávajú (ale len malé) kolízie. Pomáha to akejsi samoorganizácii bežeckého poľa. Asi po kilometri sa dostáva do ako tak ustáleného stavu. „Rýchlici“ sú už preč. Tí kašlú na nejakú vodu v topánkach, ide im o čas a slávu. My s cieľmi skromnejšími, čo znamená (ako poznamenal Slavo Glesk), čo bežíme na prežitie, máme čas. Pomaly sa rozbiehame, lebo sme to neurobili pred štartom. My maratónci si to môžeme dovoliť. Sledujeme kam stúpame a popri kom vlastne bežíme. Ani neviem, kadiaľ som prvý kilometer bežal. Tak som strážil sucho v maratónkach a dával pozor, aby sme sa nepošliapali. Ale nepomohlo mi to. V maratónkach Avia mám mokro, ako keby som ohľady nebral. Samo o sebe to neprekáža. Sme v pohybe. Klušeme po dlhých, rovných, uliciach, neodhrnutých od snehovej kaše. Sem tam sa objaví nejaký divák, ktorý nám dobrosrdečne kynie a iste sa diví, prečo nespíme, alebo nie sme, keďže je nedeľa, v kostole. Je polooblačno, teplota asi 2 °C. Fúka len mierny vetrík neurčitého smeru, aj keď v rádiu nám sľubovali silný, severozápadný vietor. Ako sa neskôr ukáže, nemýlili sa. Škoda. Tento krát by som im tú mýlku odpustil. Ale vďaka aj za toto počasie. Bolo a bude aj horšie. Slavo Glesk Bežím si pomaličky sám a je mi dobre. Zatiaľ. Obzerám sa okolo, asi desať metrov vpredu beží známa silueta. Nie je to Slavo? Je. Beží trošku pomalšie ako ja, po chvíli som pri ňom a začneme debatovať. Tak čo máš na programe? A ty? Na aký čas bežíš? Alebo na prežitie? Slavo, ja už najmenej 20 rokov behám maratóny podľa pocitov. Kedysi som sa snažil o to, aby som sa dostal pod 3 hodiny. Keď sa mi to podarilo, skončil som s behaním „na čas“ a behám tak, aby som sa cítil pohodlne aspoň do tridsiatky. Myslím kilometre, nie roky. A ty, pýtam sa Slava. Ako to chceš zabehnúť? Vieš čo, chcem bežať asi 5:15/km, čo práve teraz bežím. Zapnem kalkulačku a počítam, ak sa beží 5 minút na kilometer, je maratón za 3:32. Štvrťminútový prídavok na km znamená 150 sekúnd na 10 kilometrov. Na maratón je to asi 11 minút, teda výsledný čas by mohol byť asi 3:44. To je lepšie, ako môžem očakávať. Ale aspoň zatiaľ je to pohodlné tempo. Vetrík nefúka, alebo zatiaľ ho nepociťujeme. Dobre Slavo, pobežíme spolu. Tempo mi vyhovuje, aspoň bude nejaká zábava. Pred nami bežká dvojica šikovných dievčat s číslami 86 a 87. Čísla sú červené, sú to polmaratónkyne. Sem tam prehodíme slovko dve. Ivetka S. a Zuzanka Č. sú vraj z Brodzianskych Lúk. Nemám poňatia, kde to môže byť. Nanajvýš viem, kde sú Brodzany.
Ešteže všetko je na webe. foto: gúgoľ. Zoli Asi dvadsať metrov vpredu beží väčšia skupina. Pomaly sa približujeme. Pozri, vraví Slavo, tá jednotka bude Zoli. Ako vieš, veď má čiapku až na nose. Kto iný by si pridelil jednotku? Určite to je on.
Zoli Zsélyi Run style a Gangnam Style. foto: lacom. Naozaj. Keď sme ho neskôr obiehali, bol to jasný Zoli, aj keď dobre maskovaný čiapkou. Ale najkrajšími objektmi v rannom Kollárove-Gúte boli aj tak elasťáky naplnené Zuzkou a Ivetkou. Piaty kilometer. Pozerám na hodinky a konštatujem, že bežíme ako hodinky. Namiesto plánovaných 26:15, máme 26:10. Ešte nepijem. Je chladno a skôr ako piť sa mi žiada odskočiť si. Počkám, kým sa dostaneme za Váh.
Ale na občerstvovačke je veselo. Egy bácsi vrzúka na harmonike... foto: lacom. a my, zdá sa že konečne smerujeme na vážsky most. Načase.
Za Váhom, odbočujeme na hrádzu najväčšej slovenskej rieky, ústiacej do Dunaja. K sobášu musí Váh pretiecť ešte asi 25 kilometrov. Koruna hrádze zdobí krivá a rozbitá betónová cesta, pokrytá snehovou kašou a obrovskými kalužami. Tie nás nútia vybiehať z betónu na trávu s popraškom snehu. Nič príjemné, ale my skúsenejší vieme, že o chvíľu zbehneme z hrádze na asfaltku a tam by to malo byť lepšie. Veľa toho nenarozprávame. Každý si hľadí pod nohy a sleduje polohu ostatných. Konečne zbiehame pod hrádzu Asfalt je sem tam s koľajami po autách, ktoré tu občas prejdú. Tie sú skoro bez snehovej kaše, takže sa snažíme bežať po nich.
Beží sa mi dobre. Žiadny vietor necítim, hoci je jasné, že fúka. Lenže do chrbta. Ak sa pohybujeme v jeho smere, odrátavame z rýchlosti vetra svoju rýchlosť, asi 10 km/h (3 m/s). Preto vietor počas behu necítime. Precítime ho pravdepodobne dvojnásobne cestou späť. Eva V. V družnej debate so Slavom sa blížime k dáme v bielej čiapke stiahnutej hlboko na oči a uši so žltým maratónskym číslom. Prihováram sa jej, ako sa jej beží a predstavujem sa, som Vilo Novák.
Valachovci. Peter vpredu na výslní, Evka vzadu, "v tieni". foto: lacom. Ja viem. Poznám ťa, som Eva Valachová. Veď ja ťa tiež poznám rečiem, ale si tak dobre zamaskovaná čiapkou, že som ťa nespoznal hneď. Evička je šikovná maratónkyňa a viem, že maratóny beháva aj jej muž. A muža tu nemáš? Ale mám, je vpredu. A vpredu, teda predo mnou a aj pred Evičkou Peter dobehol aj do cieľa. So Slavom sme zistili, že máme množstvo spoločných známych. Tak sme využili čas a poohovárali ich.
kde majú teplý, sladký čaj. Veru sa napijem. Čas? Druhá „päťka“ za 26:57. Veľmi dobré, chválim naše tempo. Stojac na občerstvovačke je vietor cítiť. Nezdá sa silný, uvidíme, čo nás čaká po obrátke. Bežím stále so Slavom a zatiaľ veľká pohodička. V protismere sa objavuje prvý polmaratónec. Známa figúra, Imro Magyar. S odstupom sa trúsia ďalší. Evička kluše vedľa mňa, Slavo má asi 10 metrovú stratu. Po obrátke polmaratónu nás dobieha Dávid Nagy, nadšený maratónec z Bratislavy. Ahoj David, ako sa darí? Nie najlepšie, nemám natrénované, mal som nejaké problémy s nohou. Idem iba na údržbu. Hm, pre mňa je to zriedkavá možnosť, zabehnúť si s tebou. Si predsa v maratóne o nejakých 20 minút rýchlejšía. To bolo, odpovedá, teraz idem na dobehnutie. To ja chodím stále, vysvetľujem, aj keď je pravda, že každý maratón by som chcel zabehnúť pod „štyri“, ale keď to nejde, tak sa nič nedeje. Mimochodom, medzičasy ktoré uvádzam, som odčítal zo stopiek až po behu. V pretekoch skontrolujem len prvú päťku, či som to neprepálil. Eva S.
Odskočil som si. Keď som sa vrátil, Eva s Dávidom boli asi 50 metrov vpredu. Ale medzi nimi a mnou beží známa postava, ťahajúc nohy úsporne nad asfaltom. Napriek čiapke ju poznávam ihneď. Pred výstrelom som ju nezaregistroval. Aj ty Eva, pýtam sa? Aj ja, vraví. Prišli sme 10 minút pred štartom. Cestou do Kolárova sa nám podarilo zablúdiť. Vraciam sa do formácie Evička–Dávid. Sme na dohľad od Vrbova nad Váhom, roztiahnutej to dediny. Zatáčame skoro do protismeru, asi o 140 stupňov doľava. Vietor využil príležitosť a oprel sa do nás viac spredu. Zdá sa, pohoda končí. Nie je to síce tragické, vietor fúka spredu zľava. Ale spôsobuje citeľné spomalenie a Evka Valachová mierne zaostáva... Už aby sme boli aspoň v polovici trate, lebo toto je len prípravná fáza na maratón, ktorý príde po tridsiatke... Koniec dediny. Malý mostík a na ňom tabuľka s číslom „20“. Konečne. 1:47:00 (26:51). Naozaj, ako hodinky. Už nás dlho nikto nepredbehol, ale ani my nikoho. Je to ustálené. Uvidíme, čo po obrátke, v protivetre. Obrat vpravo, bežíme smer juh. To je zrýchlenie! Vietor sa nám oprel do chrbta a ženie nás skoro bez vlastného pričinenia k obrátke. Tá má byť asi o 2,5 kilometra. Naspäť si užijeme. Mali by sa už v protismere objaviť prví maratónci, poznamenávam. A naozaj. Blíži sa osamelá postava,
neskorší víťaz Atilla Kovács z Maďarska. Asi po piatich minútach sa objavujú s rozstupmi ďalší dvaja bežci. Ani jedného z nich nepoznám. Bohvie, ako je na tom Broňo? Toto je počasie podľa jeho gusta. Len neviem odhadnúť, na aký čas bežia títo. Je to dané silným vetrom. Ten dokáže zamiešať karty.
Broňo, skríkol Dávid, ukazujúc na postavu v modrom tričku, približujúcu sa v protismere. Naozaj, je to on. To si nepoznám ani vlastného syna!? Je štvrtý, s rádovo desiatkami metrov za tretím. Za ním v dohľade nik. Aspoň nie vo vzdialenosti stoviek metrov. Broňo je skôr silový bežec, vietor by mohol byť "voda" na jeho mlyn. Lenže, buď na maratóne múdry. Nevieš, čo sa môže prihodiť. Stiahne toho tretieho, aby bol na bedni? Broňo vyzerá zatiaľ dobre. Čo myslíš Dávid, stiahne ho? Myslím že áno, vraví. Bolo by to fajn, myslím si. Beh ho baví, bola by to čerešnička na torte jeho úsilia, aj keď mi tvrdí, že maratón nie je jeho parketa. Je horský bežec. Nie ako vy, myslí tým aj mňa, „asfaltéri“. Občas sa ale na asfaltérinu nahovoriť dá. Špička tohto maratónu je rozťahaná. Medzi prvými šiestimi sú veľké rozstupy. Potom to trochu hustne.
Aha, Šaňoprezident! Beží sám. Kto by v tomto štíhlom bežcovi s dlhými vlasmi spoznal nakrátko ostrihaného mierne obtlstlého rekordéra spred dvoch rokov? To sa nám beží, keď fúka do chrbta vietor, že priam letíme. Blížime sa k obrátke, alebo ak chcete, k forduló. Malo by byť na 23,1 kilometri. Otáčame sa do protismeru a je to doslova rana do tváre. Vietor sa nás snaží odtlačiť do Komárna. Kúsok za „forduló“ je občerstvovačka a „prefúkaná“, zmrznutá posádka, ktorej nechýba dobrá nálada, ani teplý čaj. Proti vetru
Mojich 164 centimetrov nie sú príliš výkonný vetrolam. Veľmi sa za mňa neschová. Ale aspoň trochu mu to pomáha.
Jeden z dobehnutých sa pokúša zavesiť. Po kilometri to vzdáva. Nie je ľahké zmeniť v maratóne po 1/2M rytmus behu. Veľká žltá číslica na asfalte oznamuje 25 kilometer (2:13:36). Psledná päťka 26:39. Vyzerá to dobre, ale je to spôsobené rýchlymi kilometrami s vetrom v chrbte. Ak sa sčítali s pomalými „protivetrovými“, výsledok je slušný. Ďalej to už bude horšie. Konečne odbočka do ľudoprázdnej Vrbovej n/Váhom. Protivietor zoslabol. Fúka sprava zboku, čiže nám nepomáha. Skôr brzdí. Už toho veľa nenahovoríme. Začíname mať dosť a netrpezlivo vyzeráme koniec dediny a tridsiatku. Najskôr občerstvenie, nejaký pagáč. Podávajú ho dvaja maratónci, čo je známy spôsob, ako sám pred sebou ospravedlniť nebežanie. Veď ako môžeme bežať? Musíme predsa občerstvovať... Tridsiatka, Posledných 5 km bolo za 28:09! Jasné spomalenie a lepšie to nebude. Pretože po zmene smeru doprava, pod vážsku hrádzu, sa opäť zrazíme s protivetrom. Nie je to už tá hustota, ako po obrátke, ale husté to je. A vietor mení smer. Má to na svedomí hrádza, ktorá trošku zmierňuje rýchlosť vetra. Podľa predpovede mala byť asi 30 km/h, t.j. asi 9 m/s. My bežíme rýchlosťou asi 3m/s, čiže v protivetre asi 12 m/s, čo je viac ako 40 km/h. To by mohlo sedieť. Tak a teraz prišiel ten správny čas na gél, ktorý mám schovaný vo vindstoperke.
Cesta je mokrá, ale už bez snehovej kaše. Vo vetre a pri teplote asi 4°C sa roztopila. Aspoň niečo sa zlepšilo. Vpredu vidieť roztrúsené žlté bodky. Sú to žlté čísla maratóncov. Reflexná farba je dobrá vec najmä tam, kde je rušná doprava. Čísla je dobre vidieť. Napriek spomaleniu sme stále rýchlejší, ako väčšina žltých bodiek. Občas niekoho predbiehame. A opäť jeden, ktorý srdnato háji svoju pozíciu. Keď sme sa dostali na jeho úroveň, všimol som si šedivé fúzy. To by mohol byť jeden z mojich potenciálnych súperov, preblesklo mi mysľou. Nemal som v tomto preteku žiadne iné ambície, ako ho dokončiť. Tunajšia veková kategória „Muži nad 56 rokov“ v tomto vízkerest maratóne, ktorú som vo svojom dlhom maratónskom živote ešte nezažil, je rarita. Dokonca ani obligátna časová méta 4 hodiny ma v týchto podmienkach neiritovala. Jednoducho dobehnúť. Po ukončení pretekov sa mi vyjasnilo: vyhral ju Török R. (3:38:05), ročník 1957 z Tatabáne, ktorému akurát vekovo sadla. Možno sa mýlim, nebol to úmysel? Tiež mužská kategória „Muži nad 46 rokov“, ktorú vyhral bežec spoza Dunaja (Kovács, A., Keskemét, 3:02:08, ročník 1969) je zvláštna. Môžem spomenúť tiež kategóriu M36, ktorú vyhral Kreidl Csaba, r.1974. Možno usporiadateľom krivdím, ale v každom prípade sú tieto vekové kategórie veľmi, veľmi nezvyklé...
Vlado Ale vráťme sa k maratónu. Spomínaný bojovník, zrejme Vlado Kovalčík z Trenčína, ročník 1951, rozpoznal vo mne potenciálneho súpera. Nejaké tie šediny ma predsa zdobia a nechcel to nechať len tak. Zaradil sa za nás a snažil sa držať naše tempo. Bežali sme v protivetre, tak si hľadal najlepšiu pozíciu. Najskôr za Dávidom, mierne vpravo. Dobrá pozícia, lebo vietor fúkal predovšetkým spredu zľava. Že nie je ľahké meniť v maratóne po 1/2M rytmus behu, som už spomínal. A my sme boli na 33-ťom km. Asi mal problém držať sa za Dávidom, lebo sa presunul úplne doprava. Bežali sme vo formácii stupňovite vpravo. Ale ani toto nevyhodnotil ako dobré a presunul sa úplne vľavo, kde to dobré byť určite nemohlo. Asi ho poplietol meniaci sa smer vetra. Tak, a teraz treba udrieť, pomyslel som si. Je v blbej pozícii a má toho dosť. Zrýchlil som a ušiel Vladovi aj Dávidovi asi o 5 metrov. A teraz už zo mňa nič nemá. Môžem spomaliť, nech sa Dávid na mňa dotiahne. Priznám, že to bolo len furiantstvo. O nič nešlo, ale nedalo mi nezahrať túto taktickú hru. Najmä preto, že som mal ešte dosť síl. Kilometer 35-ty Siedma päťka bola najpomalšia (28:25), ale stále dobrá. Aspoň tak, ako bol dobrý čaj a hlavne, že to už máme za „sedem“! To je vzdialenosť, ktorú mám v oku, aj v nohách. Polovica nášho tréningu na Železnej studničke v Bratislave. To sa už musí zvládnuť. Aký čas? To je jedno. Stopky nesledujem.
Dávid sa na mňa dotiahol a opäť bežíme spolu. Kedy už vybehneme na tú hrádzu, pýta sa. Neboj sa, za chvíľu sme tam. Naozaj. Vpravo stoji dodávka so všeličím a Dávid k nej odbočí. Ja nie. Po prvé, občerstvenie na 39 kilometri mi nepomôže a hlavne, ak sa zastavím, stvrdnem. To radšej bežím ďalej a stúpam na korunu hrádze. Koruna hrádze, je bez snehovej kaše, ale je pokrytá obrovskými kalužami vody, na ktorú sa snehová kaša premenila. Nohy už mám mokré, ale brodiť cez kaluže sa mi nechce. Radšej ich obieham po blate na okraji hrádze, nasledujúc príklad dvoch bežcov, ktorí bežia vpredu s asi 50 metrovými odstupmi. Jedného som obehol ešte na hrádzi, toho druhého som si zmlsol na značke 40 kilometra.
Stúpame na vážsky most, najvyšší bod maratónu. Vietor nefúka, ale zvýšila sa intenzita premávky. Treba dávať pozor na autá. Cesta zatáča vpravo, konečne k cieľu. Z minulosti viem, že tento úsek nemá konca kraja. Najbližší bežec je predo mnou dobrých 200 m. Toho už nedobehnem, takže pohoda. Len aby tu už bol ten cieľ. Pozerám dopredu, kedy tí vpredu konečne zabočia doľava, kde je nainštalovaná tabuľa „Cieľ – Cél“. Zatiaľ nikto nikam neodbočuje, ale nakoniec, predsa, žlté bodky sa stáčajú doľava; po chvíľke som pod onými nápismi aj ja.
Cieľ – Cél, Stopky, na ktoré som 37 km nepozrel, ukazujú 3:49:33. Je to skvelé. Odovzdať číslo 53, čaj do ruky a pomaly sa tmolím do športovej haly. Je vzdialená asi 500 metrov. Ráno som nadával, že štart je ďaleko a premočia sa mi maratónky. Teraz to chválim. Aspoň trochu rozchodím únavu. Oproti prichádza Broňo. Tak ako, stiahol si ho? Čo som mal stiahnuť? Ako si skončil? Druhý. Druhý? Veď to je fantastický úspech! Prvý skončil ten, čo bol prvý po obrátke? Áno ten, dal mi asi 7 minút. Aký si mal teda čas? No, nič moc, 3:09:50. V takomto počasí je to výborné, vravím. Keď nikto lepší neprišiel, bráni sa Broňo. Na tom nezáleží, mohli prísť. Tak ty si predbehol dvoch? Áno, jedného krátko po tom, čo sme sa stretli a toho druhého o hodne neskôr. Bežal dobre. Teda som mal pravdu, keď som usúdil, že Broňo ako silový bežec, ten protivietor zvládne. Je to veľký úspech. Vyhral vekovú kategóriu M18 a celkovo bol druhý. Domov si doniesol naozaj pekný pohár, ktorý mu bude pripomínať tento veterný deň.
Ja som skončil v M56 zemiakový. Dávid dobehol za 3:52:08. Najviac, nakoniec ako vždy, zažiaril tlmačský zázrak, Evička Seidlová. Výkonom 3:55:10 s veľkým náskokom vyhrala kategóriu žian. Nech jej to vydrží ešte mnoho rokov...
Keby mala klobáska krídla, nebolo by vtáka, ani palacinky nad ňu. foto: lacom. Aký to bol maratón? Výborný! Aspoň čo sa organizácie týka. Na ten vietor sa treba sťažovať inde. A nemyslím tým na SHMÚ. Dokonca aj Slovákov bolo viac ako Maďarov. Aj keď relatívne tesne, predsa 40:32. Ba aj dvaja Česi sa unúvali. Zo štyroch mužských kategórii vyhrali Maďari három. Česť Slovákov zachraňoval iba Broňo Novák, v kategórii M18 – 35. Aký kanón na nás vytiahnu kolárovčania – gúťania na budúci rok? Necháme sa prekvapiť... Vilo Novák, Bratislava, 9. 9. 2015.
Vilko Novák Svetobežný. foto: lacom.
Bonzovať sa nemá, hlásiť sa to musí! Autor uvedeNého autobiografického dojáku "Bola to tesnotka!", Vilko Novák Svetobežný, po prerátaní časov 5. KTM vekovým koeficieNtom, dosiahol najhodnotnejší mužský výkon a druhý v poradí NAKOPE. Tam, nakoniec ako vždy, skončil hneď za tlmačským zázrakom.
Vilko neudal medzičas na 40-tke. Záverečné dva body tempografu sú nivelizované z úseku 7,195 km. Je mu odpusteNé. Nepredbehol Tibora, vodiča Evkoprezidentky žitím, teda aj do Kolárova. Bonzoval jedeN, odpúšťal tiež. |
|||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
zľava: Mŕtve rameno, Živý Váh. foto:
Je tu desiatka,
15 km: 1:20:06.
Tretia päťka 26:58. Stále pohoda.
Kovács Attila, absolútny víťaz 5. KTM. foto:
Broňo Novák Ultrabežný, víťaz M18-34. foto:
Alexander Šaňoprezident Simon, 2. M56-99, v protivnom protivetre. foto:
Proti 
Bežíme naklonení dopredu a zdá sa, že sme
o niečo rýchlejší, ako postavy pred nami, bojujúce s vetrom osamelo. Zbierame jedného za druhým. 
Kdeže ranné snehy sú? foto:
Vlado Kovalčík, 5.-M56-99. foto:
Koruna hrádze. foto:
Vážsky most, najbližší point ku Gúta nebu. foto:
40km bolo nalepené na reklame hotela Leonor, pred výbehom na vážsky most.
Ako som neskôr zistil z medzičasov, po obrátke som predbehol 14
maratóncov. 
zľava: Tibor a Evka Seidlovci. foto:
