Shipping Ongar - Bradwell On Sea - 1. 3. 2015

Výsledky

Sestra ma pozvala na návštevu do Londýna.

Samozrejme som hneď začal na internete zisťovať, či nie je nie sú v okolí nejaké zaujímavé preteky, najlepšie ultra-trail. Do oka mi padol pretek St Peters Way Ultra, 45 míľový (72 km, podľa GPS a itinerára 43,1 míle – 69 km) beh po anglickom vidieku so štartom neďaleko od Londýna v dedinke Chipping Ongar a s cieľom na východnom pobreží, pri historickej kaplnke svätého Petra neďaleko dedinky Bradwell on Sea.

Malo by sa bežať po pútnickej ceste, ako hovorí aj názov preteku. Podľa mapy v propozíciach vedie trať po poľných cestách, niekedy aj priamo cez polia alebo po konských cestách. Upozorňujú na viaceré rozblatené úseky a tiež na preliezanie plotov (stiles) a prechody cez brány (kissing gates). Prebieha sa aj cez viaceré dediny. Skrátka trail anglickým vidiekom, ako sa patrí.

Po zlej skúsenosti z akcie Gatliff Marathon,

kde nebola trať značená a itinerár príliš komplikovaný, som mal trochu obavy. Rozpis sľuboval, že trať je značená a dostaneme aj mapu s popis trate. Štart spoločný, čo tiež uľahčí orientáciu v prípade núdze. Je to čisto bežecký pretek, nie turistický pochod. Za dobehnutie sú dva kvalifikačné body na Ultra-Trail du Mont Blanc. Teda vyzerá to na seriózne preteky.

Štart behu je v nedeľu ráno o 8:00.

Vtedy žiadne spoje nechodia. Bolo potrebné ubytovať sa v blízkosti štartu. Neprekvapilo ma, že jediný malý hostinec v Chipping Ongar bol už obsadený. Ubytoval som sa teda v hoteli v mestečku Harlow, asi 13 km od štartu, na ktorý ma viezol taxík.

foto: net

Okolo siedmej som dorazil na prezentáciu v mieste štartu. Vyzeralo to na krásny slnečný deň, na oblohe ani mráčka. Teplota asi 7°C by sa mala podľa predpovede vyšplhať poobede až na 12 stupňov. Bolo dosť veterno. Pri pobreží sa očakáva ešte silnejší vietor. Ale fúka od západu, teda bežcom do chrbta.

Organizátor kontroloval na prezentácii povinnú výbavu

a rozčuľoval sa nad každým, kto nemal nepremokavú bundu. Tak to už býva. Bežecké vetrovky nemôžu byť úplne nepremokavé, lebo musia byť aj trochu priedušné.

Ja som sa neobával. Moja červená adidaska je na behanie nepriedušná až moc. Keby nestačila, mám aj igelitové pončo. Ale ani môj výstroj sa organizátorovi nezdal dosť dobrý. Robil drahoty, že ma nepustí na štart. Že nutnosť nepremokavej bundy v povinnom výstroji zdôrazňoval aj mailom. Upokojila ho goretexová vetrovka, v ktorej som pricestoval. Vraj tá vyhovuje.

Ale to nie je bežecká bunda, vravím mu.

Mňa nezaujíma, aký si rýchly, ale aby si bol v suchu a v teple, ak sa niečo stane. Bez povinnej výbavy je poistka neplatná, trval na svojom. 

Ale to by som musel so sebou vliecť páperovú vetrovku a najlepšie spacák, aby som zostal v teple a v suchu. Na vysokohorských behoch, kde bývajú podmienky oveľa drsnejšie ako na anglickom vidieku, stačí obyčajná bežecká vetrovka, pokúšal som sa ho presvedčiť. Zbytočne. Zabalil som teda do camelbacku „civilnú“ goretexku a mal som pokoj.

A organizátor pokračoval v drezúre bežcov. Ak sa z 82 prihlásených bežcov postavilo na štat iba 62, je možné, že niekoho naozaj na štart kvôli chýbajúcej výbave nepustil.

And what about the organizer? (DoplneNé 42195.sk)

foto: net, Race Director.

Ďalší šok, trať značená nie je!

Na internete písali, že bude, ale to znamenalo, že sa beží skoro stále po pútnickej ceste, ktorá má vlastné smerovníky.

Čo už narobím? Zo začiatku budeme pokope, môžem bežať za ostatnými. Potom sa uvidí.

Itinerár, ktorý som dostal pri prezentácii, bol iba po prvú občerstvovaciu stanicu. Tam som ho odovzdal a dostal mapu na ďalší úsek. Štyri občerstvovačky, päť úsekov a päť máp rozmeru A4, zaliatych vo fólii.  Na jednej strane textové inštrukcie, kadiaľ bežať, kde odbočiť, na druhej mapa daného úseku.

Ako sa obliecť? Dať si vetrovku?

Predsa len, sú to preteky a slnko dosť hreje. Nakoniec som dal na seba dve termo tričká s tým, že jedno môžem kedykoľvek vyzliecť, ak by mi bolo teplo.

Na slnku, ak práve nefúkal vietor, bolo teplo. Ale v tieni  a pri vetre som bol rád, že som oblečený lepšie. Nakoniec som celú trať bežal bez obliekania a vyzliekanie. Je to otrava a zdržovanie, dávať dole ruksačik a oblečenie z neho vybaľovať, alebo ho doň baliť.

Pri prezliekaní pred štartom sa dávam do reči s jedným Angličanom a štíhlym Dánom, ktorý hovoril, že sa špecializuje na 24 hodinovky. Má osobák niečo cez 220 km.

St Peters Way Kissing Gate. foto: net

Štart!

Postavil som sa viac dopredu, aby som sa vyhol zápche na prvej „kissing gate“, teda bráne proti ovciam, ktorá bola len pár metrov po štarte. Bežím svoje tempo, držím sa vpredu. Zatiaľ si nemusím robiť starosti o orientáciu. Všetci sme relatívne pokope, vždy je niekto na dohľad.

Chlapík v oranžovom v čele, neskorší víťaz, to už bežal a hovoril, že pozná cestu. Bežím popri ňom, ale zozadu na nás kričia, že ideme zle. Chlapík tvrdil, že minule sa bežalo tadiaľ, ako sme bežali my. Nevadí, strata 50 metrov na dlhom behu nie je nič tragické. Vrátime sa nazad, bežíme za ostatnými.

Neskôr vidím, že bežíme ináč ako ostatní. Bežci vedľa mňa majú záznam z GPS v hodinkách a takto sledujú trať. Musíme prebehnúť do susednej dediny.

fikcia: 42195.sk

Nezáleží na tom, ktorým paralelným chodníčkom. Neskôr sa spájame a vidím, že pred nami je trojčlenná vedúca skupinka, potom naša päťčlenná, v ktorej je so mnou aj dánsky 24 hodinovkár.

Slepo dôverujem mojej skupinke. Držím sa ich po prvú občerstvovačku, aj keď cítim, že by som mohol bežať trochu rýchlejšie. Ale neostávalo mi nič iné. Nesledoval som itinerár a nevedel som presne, kde sme.

Presavzal som si, že druhý úsek už mapu sledovať musím. Vybieham z občerstvovačky na ôsmej míli (13 km) v čase pár minút cez hodinu a študujem itinerár. Odbáčam poza dom do lesa tak, ako píšu inštrukcie. Vidím, že niektorí bežci z mojej skupiny idú rovno, vrátane Dána. Po pár minútach sme sa zišli.

Zisťujem, že jeden bežec má v GPS hodinkách nahratú trasu a neriadi sa itinerárom. GPS mu ukazuje správny smer, ale takú presnosť to nemá, aby ho to naviedlo na konkrétny chodníček. Neskôr sa to opäť ukázalo.

Bežali sme spolu. Podľa inštrukcií sme mali po prelezení jedného plota pokračovať doľava po poľnej ceste. GPS nás poslalo rovno. Nevedel som sa rozhodnúť, čo robiť,Bežali sme spolu. Podľa inštrukcií sme mali po prelezení jedného plota pokračovať doľava po poľnej ceste. GPS nás poslalorovno. nakoniec som sa rozhodol ísť so skupinkou. Zozadu na nás ďalší kričali, že bežíme zle, že treba ísť doľava. Skontroloval som mapu a zistil, že oficiálna trať obchádza pole zľava a my mierime rovno, teda skratkou.

Nenasadil som trhák. Mrhať energiou v prvej fáze dlhého preteku by som v závere oľutoval. Len si bežím moje, relatívne voľné tempo. A to bolo rýchlejšie, ako ich.

Dobehol som na druhú občerstvovačku na takmer 16 míli (asi 25 km) už odpútaný od skupinky. Snažím sa byť čo najrýchlejší, aby som nestratil vybojovaný náskok. Rýchlo lejem do seba asi pol litra tekutín a tiež niečo zobnem. Kým skupinka dorazila, už som odbiehal.

Ilustračné foto z roku 2014

Beží sa mi dobre, s orientáciou nemám problémy. Blížim sa k ďalšej dedinke, zatáčam doľava a čvachtám sa v blate. To mi vôbec nevadí. Rátal som s tým a ťažký terén je pre mňa výhodou. Bežím trailový pretek po anglickom vidieku. Sťažovať sa na blato, by bolo sťažovnie sa, že obloha je modrá a tráva je zelená.

Starosti mi robí neznačená trať a prekliaty itinerár. Vybieham z blata do dediny, po hlavnej ceste doprava, potom sa znova napájam na poľnú cestu a zrazu zboku vybehne Dán so zvyškom skupiny, ktorým som predtým ušiel.

Je toto možné, zanadával som si. Bežali rovno, vyhli sa blatu a zboku sa napojili na pútnickú cestu. Môj vybojovaný náskok je fuč!

Moje tempo je stále o čosi rýchlejšie, tak som opäť kúsok pred nimi. Som z toho znechutený. Nebolo by rozumnejšie kašlať sa na pretekanie a odbehnúť to celé s tou skupinkou? Bežím si svoje kúsok pred skupinkou a zvažujem, či má zmysel pokúšať sa o ďalší únik.

Ovci je všetko jasné. foto: net.

Bežíme cez dvor nejakej farmy s ovcami. Farmár sa hnevá, že bežíme tadiaľ. Ospravedlňujeme sa, že bežíme podľa inštrukcii. Avšak cesta neviedla cez jeho dvor, ale kúsok vedľa, navádza nás na správnu cestu. Hovoríme mu, že sme jedna z prvých skupín. Za nami pobežia ďalšie. Zrejme bude v strehu a odkláňať ich. Povedali sme mu, že môže kontaktovať organizátora.

Bežíme ďalej. Na tretiu občerstvovačku (25,4 míle, asi 40,5 km) dobieham asi s 30 metrovým náskokom pred skupinkou. Plánujem sa tu zdržať dlhšie. Musím telefonovať sestre a odhadnúť čas, kedy by som asi mohol dobehnúť do cieľa. Môj „podporný team“ v zložení sestra Jarka, švagor Miro, synovec Miško a moja priateľka Františka ma budú čakať v cieli. Urobia si výlet do týchto končín, užijú si trošku vidieka a ja budem mať pohodlný odvoz späť do Londýna.

Kým som sa dopracoval k mobilu, vyhádzal som celý obsah camelbacku. Odhadujem čas môjho dobehnutia asi na pol tretiu, čo je 6 a pol hodiny od štartu.

Beh k moru. foto: net.

Pred pretekmi som si odhadnúť čas netrúfal. Je niečo po pol dvanástej. Prvých 40 km som zvládol za niečo vyše 3 a pol hodiny. Aj s blúdením a preliezaním plotov, brán. Na takýchto dlhých trailových pretekoch človek nikdy nevie aký bude terén, koľko bude brán a ako to bude s orientáciou. Nie ako na cestnom behu, kde vie každý svoj výsledný čas odhadnúť pomerne presne.

Napriek telefonovaniu odbieham z občerstvovačky tesne za skupinkou. Stále neviem, či bežať s nimi, alebo nie. Bežecky som na tom veľmi dobre. Možno už nie tak nabitý energiou ako na začiatku. Ale tempo, o čosi rýchlejšie, ako tempo skupiny, si bez problémov držím. Pomaly sa od nich opäť odpútavam. Stále som na dohľad, teda mám taký ten zbytočný náskok, ktorý môžem kedykoľvek stratiť, keď zaváham pri orientácii.

Našťastie sa orientácia postupne stáva jednoduchšou. Ako sa blížime k pobrežiu, je na trati menej živých plotov, fariem. Polia sú rozsiahlejšie. Trať vedie výhradne po pútnickej ceste, prehľadne značenej šípkami a smerovníky.

Cesta je cesta, ale cieľ je cieľ. foto: net.

Bežím po hrádzi kanála a blížim sa k ďalšej dedine. Okrem pútnickej cesty je tu aj akási iná cestička so žltými šípkami a je tu viacero odbočiek a schodíkov, teda ťažko odhadnúť, kade nás ten itinerár posiela.

Zbieham z hrádze a pokračujem po poľnej ceste. Cestička vedie viac doprava. Po chvíľke skontrolujem aj mapu a vidím, že som asi mal zostať na tej hrádzi, do dediny sa má dobehnúť z ľavej strany. Vidím skupinku, ktorá beží správnym smerom. Zas chyba, ktorá ma stojí môj náskok. Do čerta aj s takou robotou!

Nechce sa mi vracať späť na tú hrádzu. Pri pozeraní mapy špekulujem, že by som mohol do dediny vbehnúť aj z pravej strany. Podľa mapy sa trať pretekov napája v dedine na hlavnú cestu, z ktorej sa potom odbáča na poľnú pútnickú cestu. Dokonca by to mohlo byť aj o čosi kratšie ako oficiálna trať. Ľavá časť dediny je viac rozťahaná a skupinka si tam musí viac nadísť od pomyselnej vzdušnej čiary k opačnému koncu dediny.

Bežím poľom poza záhradky domov a netuším, či nájdem nejakú prieluku pomedzi domy, alebo budem musieť celú dedinu obehnúť. Úzky prechod som našiel. Prebieham na ulicu a po chvíľke sa ocitám na hlavnej ceste. Nechtiac som si trošku skrátil trať, ale nemám preto výčitky. Naopak, považujem to po tom všetkom za spravodlivé. Neteším sa predčasne? Itinerár píše, že na konci hlavnej ulice pri pravouhlej zákrute bude odbočka na poľnú cestičku. Dúfam, že som naozaj na tej hlavnej ceste. Na konci ulice objavujem smerovník pútnickej cesty a vbieham do poľa! Paráda! Tak vám treba! Spravodlivá odplata a už ma nedobehnete.

Trať sa vinie zase popri nejakom kanáli. Je ich tu viacej, blížime sa k pobrežiu. Potom už bežím len rovno cez polia až kým vybehnem na cestu pri dedine, za ktorou má byť posledná občerstvovačka. Po ceste mám bežať stále rovno asi 2 km a naraziť na tú občerstvovačku.

Beh po ceste mi je nepríjemný. Aj premávka je slušná. Každú chvíľu musím ísť mimo cesty vyhnúť sa autu, ale som rád, že si nemusím robiť starosti s orientáciou, ale len bežať priamo vpred.

Ktovie na akej som pozícii? Na začiatku som videl trojčlennú čelnú skupinku a za nimi nasledovala tá naša päťčlenná. Avšak tie blúdenia a skratky mohli rôzne zamiešať poradím a možno je to úplne ináč. Veď na občerstvovačke sa skúsim opýtať ako som na tom.

Menu 2014. foto: net.

Po relatívne dlhom úseku konečne dobieham na občerstvovačku na 35. Míli (56. km) v čase rovných 5 hodín. Pýtam sa, či náhodou nevedia, na ktorej pozícii som. Hovoria mi, že zatiaľ prebehol len jeden bežec. Má slušný náskok a teraz sme tu ďalší dvaja. Až teraz som si všimol, že medzi personálom občerstvovačky je aj bežec. Občerstvovačku opustil asi 20 sekúnd predo mnou.

Som tretí a druhého mám ako na podnose!

Výborné povzbudenie pred záverečným 8,2 míľovým úsekom teda asi 13 km. Neženiem sa za ním. Pokračujem svojím tempom a ani nie po kilometri chlapíka dobieham. Ani sa nepokúsil skočiť do háku, hoci som pri predbiehaní nezrýchľoval. Každý si držali svoje tempo, dramatický súboj o druhé miesto sa nekonal. Ale môj náskok každým krokom rástol.

Nejaký čas sme si boli na dohľad. Tentoraz mi to nevadilo. Orientácia bola veľmi jednoduchá. Bežali sme stále rovno cez polia až k pobrežiu.

Inštrukcie v itinerári boli stále „prebehnite rovno cez pole, cez medzeru v živom plote, potom zase rovno cez pole“.

Na poliach boli viditeľné vyšliapané chodníčky a taktiež smerovníky pútnickej cesty ma len uisťovali, že bežím správne.

Blížili sme sa k pobrežiu, fúkal dosť silný vietor a polia boli suché, čo bola veľká zmena oproti čvachtaniu sa v blate v prvej polovici trate. Beží sa mi veľmi dobre, aj po psychickej stránke som na tom dobre, v úplnej pohode si dobehnem po druhé miesto.

Postupne dobieham na pobrežie, kde máme zabočiť doľava a po hrádzi bežať až do cieľa, k historickej kaplnke svätého Petra.

Zdá sa, že po 1363 ročnom čakaní sa ma Kaplnka dočká. Foto: net.

Kaplnku vidieť z veľkej diaľky,

čo môže byť pre väčšinu bežcov nepríjemné. Mne to neprekáža. Záver pretekov si vychutnávam. Z návršia hrádze mám pekný výhľad na more.

Nemám sa ikam ponáhľať. Predomnou a za mnou je obrovská medzera. Pozerám na hodinky. Vidím, že dobehnem skôr, ako som oznámil sestre. Zrejme tam ešte nebudú a neuvidia ma dobiehať do cieľa. Škoda.

Ktovie, kedy bude vyhlásenie víťazov, možno si na naň budem musieť v cieli nejaký čas počkať. Kaplnka sa pomaly približuje, zbieham z hrádze

a dobieham do cieľa druhý, v čase 6:11.

Môj podporný team v cieli nevidím. Ale na moje prekvapenie mi hneď po dobehnutí organizátor odovzdal okrem účastníckej medaily aj trofej za druhé miesto. Na vyhodnotenie teda čakať nebudem.

Stretávam víťaza. Toho v oranžovom, čo bol hneď od začiatku v čele. Dal to za 5:53. Minulý rok tu skončil druhý za 5:59. Naložil nám celkom slušne. Mal výhodu. Poznal trať.

Zrejme je zbytočné špekulovať, o koľko by som bol rýchlejší, keby som neblúdil a vedel, kadiaľ bežať. Možno o pár minút, čo by na neho aj tak nestačilo. Tretí dobehol 4 minúty za mnou v čase 6:15. Po ňom, na 4. až 7 mieste dobiehali členovia „mojej roztrhanej skupinky“, v časoch od 6:23 po 6:29. Za nimi bola asi polhodinová pauza.

Chlapík s GPS navigáciou mi blahoželal ani nie tak k umiestneniu, ako k tomu, že som to celé zvládol bez GPS.

Petrov kríž. Satanizmus, či viera bez okázalostí? Foto: net.

Idem sa prezliecť do kaplnky. Maratónky a elasťáky mám zablatené, ale blato je vďaka silnému vetru a suchej trati v závere už zaschnuté.

Práve keď som sa prezliekol, vidím ako prichádza priateľka Františka a kúsok za ňou aj zvyšok môjho podporného teamu. Prišli presne, ako sme to dohodli. Akurát ja som bol v odhade nepresný. Bežal som rýchlejšie. Pofotili sme sa, chvíľku si popozerali okolie a vydali sa autom späť do Londýna.

Cestou sme sa zastavili v typickom vidieckom hostinci. Dal som si tradičné fish&chips a na pite anglické bitter. Dával som sa dokopy, rehydratoval, ale typický veľký hlad na mňa prišiel ako obvykle, až na druhý deň ráno.

Ako to hodnotím? Veľmi dobre!

Umiestniť sa v zahraničnom ultra-traili na druhom mieste považujem za úspech. A čo samotné preteky? Začiatok nebol najlepší. Drezúra pred štartom ohľadom povinnej výbavy, itinerár, neznačená trať... Riadne ma vytáčalo, keď ma vďaka tomu nestále dobiehala skupina, ktorá bola pomalšia. Ku koncu sa však veci zlepšili. Orientácia bola jednoduchšia, skupinke som definitívne utiekol a prepracoval sa na druhé miesto.

Zľava: Lindley, Howe, Broňo, Lindley, Lindley, James. foto: Race Director.

Broňo Novák, 7. 3. 2015.